Od fatalizmu k viere Leto a sud piva

Možno má pravdu židovská múdrosť, ktorá mi napadne pravidelne v prázdninovom čase. Hovorí, že na konci života sa nás Stvoriteľ opýta, či sme videli niečo z jeho krás, ktoré stvoril po celom svete.

V tomto čase nás čaká oddych, ktorý je dlhší ako víkend. Budeme si môcť vyraziť mimo zabehaných chodníčkov. Máme príležitosť spoznávať nové miesta, kultúry, pamiatky. A netreba ísť ani za hranice našej krajiny. Tak to urobil jeden z mojich kolegov a pozval celý autobus Talianov zo Sicílie, aby im ukázal krásy Slovenska.

Bolo milé vidieť ich na konci dovolenky s propagačnými materiálmi, šálmi a tričkami so slovenskými znakmi. Na svojom ostrove sa stali najlepšou reklamou na Slovensko.

V dovolenkovom čase rátame s dlhými dňami a dostatkom vitamínu D vďaka rozpálenému slnku. Pri mori aj na horách. My veriaci máme ešte iné Slnko, ktoré nezapadá. Vystavujeme sa lúčom Božej lásky, keď zájdeme na miesta, ktoré sú spojené so životom svätcov, alebo objavíme nenápadné kostolíky pri Stredozemnom mori, ktoré pozývajú k pookriatiu na našich cestách.

Kto si otvorí počas leta Bibliu, mohol by zablúdiť na evanjeliový príbeh, ktorý akoby protirečil prežívanej idyle. Na jeho konci je vyschnutý figovník. Nie kvôli prudkému slnku, ale kvôli zásahu Ježiša, ktorý ho preklial len preto, že nemal na sebe sladké figy. A ani v tom čase nemohol, pretože „ešte nebol čas fíg“.

Napadá mi, že príroda má svoje rytmy. Či u nás, alebo v Izraeli. U nás máme striedanie štyroch ročných období, inde to môže byť obdobie sucha a dažďov. Figovník je im podriadený. My však nie sme zajatci prírody. Príroda v nás, to sú nejaké zdedené gény. Môžu to byť aj impulzy pudov, dôvera v tajomný osud, ktorý sa s nami zahráva cez reč hviezd.

Ježišovo symbolické konanie možno vedie týmto smerom: sme viac ako pekná príroda. V ňom nám bol daný nový poriadok. Pavol to vyjadrí v jednom zo svojich listov, že už nie sme podriadení živlom sveta. Naladenie je viac ako nálada. To prvé je dôležitejšie, preto by počasie na nás nemalo mať taký vplyv ako na rastliny.

Leto a osud nejdú dokopy. Leto a sud piva áno...

Henri Nouwen to nazýva prechodom od fatalizmu k viere. Fatalista to má jasné: „Vždy som bol netrpezlivý a s tým musím žiť.“ Alebo osudovosť sa dostáva k nám, keď ľahko posudzujeme iných, ktorí skončili vo väzení alebo s rozbitými vzťahmi („muselo to tak byť, lebo...“). Fatalizmus je postoj, ktorý nás núti žiť ako obete vonkajších okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť.

Ježišovo symbolické konanie možno vedie týmto smerom: sme viac ako pekná príroda. V ňom nám bol daný nový poriadok.Zdieľať

Opakom fatalizmu je podľa Nouwena viera. „Ona je hlbokou dôverou, že Božia láska je silnejšia ako všetky anonymné sily sveta a môže nás premeniť z obetí temna na služobníkov svetla,“ dodáva duchovný autor. Teologicky to môžeme pomenovať, že dôležitejšie ako dary Ducha je ovocie Ducha. Ono zostáva po celý rok, nielen v jesennom období.

Podnikateľ Philippe Pozzo di Borgo, ktorý zomrel začiatkom júna v marockom Marakéši, by nám o tom mohol niečo povedať. Že ho nepoznáte? Jeho príbeh (vyšiel knižne s titulom Druhý dych) sa stal inšpiráciou pre francúzsky film Nedotknuteľní z roku 2011, ktorý len vo Francúzsku videlo 19 miliónov divákov.

V roku 1993 sa stal Philippe obeťou záľuby v paraglidingu. (Ako hovoria čierni humoristi, paragliding je niekedy cestou k paraolympiáde). Mal niečo po štyridsiatke. Po niekoľkých mesiacoch na jednotke intenzívnej starostlivosti sa zobudil paralyzovaný od krku nadol. Vo svojej autobiografii opísal súboj s nemohúcim telom, s myšlienkami na milovanú manželku, ktorá zomrela ešte pred jeho nehodou, a s vyhľadávaním potešení, ktoré si mohol dopriať na vozíku.

Zlom nastal, keď našiel opatrovateľa Abdela Yasmina Sellou, ktorý práve vyšiel z väzenia. Vo filme ho hrá nezabudnuteľný Omar Sy, ktorý si svojím stvárnením zaslúžil francúzsku cenu pre najlepšieho herca. Jeho energia, mocná ako tornádo, ho urobila anjelom strážnym pre zámožného vozíčkara.

Ich vzťah sa premenil na istú závislosť, ktorá vygenerovala veľa komických situácií, ktoré boli zároveň autenticky hlbokými. Kto by si nepamätal ich jazdu na rýchlom aute, polievanie nehybných nôh horúcou vodou, bláznivé prechádzky alebo opatrovateľovo výtvarné umenie, ktoré konkuruje artovým umelcom?

U nás sa nedávno objavila komédia tiež s vozičkárom, ktorej recenziu sme si mohli prečítať na Postoji. Výstižne hovorí o premene človeka, ktorý sa učí zvládať svoj hnev a okrem neho skrotiť aj zmiznutú manželku. Dva filmy, ktoré môžu priniesť leto aj do iných ročných období.

A čo nám praje básnik Daniel Hevier?

Uprostred letných horúčav
A výfukových plynov
Skúste si len tak posedieť
A na chvíľu byť mimo

Uprostred tohto obdobia
Ktoré sa volá nuda
Skúste sa len tak pozerať
Ako sa náhlia ľudia

Vonku už beží groteska
A hrá v nej celé mesto
Vy si však ešte poseďte
Hádam sa nájde miesto