Sviatok Christovo premenenie

Christovo premenenie je jednou z hlavných udalostí, ktoré sú zaznamenané v evanjeliách. Hneď po tom, ako apoštoli uznali Pána za „Christa [Mesiáša], Syna živého Boha“, povedal im, že „musí odísť do Jeruzalema, mnoho trpieť... byť zabitý a tretieho dňa vstať z mŕtvych“ (Mt 16, 21).

Na oznámenie o blížiacom sa Christovom umučení a smrti učeníci reagovali s rozhorčením. A potom, po ich pokarhaní, Pán vzal Petra, Jakuba a Jána „na vysoký vrch“ – podľa tradície na vrch Tábor – a „premenil sa pred nimi“.

„...tvár mu žiarila ako slnko a jeho rúcho zbelelo ako svetlo. A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. I ozval sa Peter a povedal Isusovi: Pane, dobre nám je tu. Ak chceš, postavíme tu tri stánky, jeden Tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. Kým ešte hovoril, hľa, žiarivý oblak ich zahalil a z oblaku zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. Jeho počúvajte! A keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. I pristúpil k nim Isus, dotkol sa ich a povedal: Vstaňte a nebojte sa! Keď pozdvihli svoje oči, nikoho nevideli, iba samého Isusa. A keď schádzali z hory, Isus im prikázal: Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych!“ (Mt 17, 1 – 9, porov.  Mk 9, 1 – 9; Lk 9, 28 – 36; 2 Pt 1, 16 – 18).                                                       

Židovský sviatok stánkov bol sviatkom prebývania Boha s ľuďmi a Christovo premenenie odhaľuje, ako sa toto prebývanie uskutočňuje v Mesiášovi, Božom Synovi v ľudskom tele, a prostredníctvom neho. Niet pochýb o tom, že Christovo premenenie sa uskutočnilo v čase sviatku stánkov a že slávenie tejto udalosti v kresťanskej cirkvi sa stalo novozákonným naplnením starozákonného sviatku podobným spôsobom ako sviatky Paschy a Päťdesiatnice.

V Premenení apoštoli vidia slávu Božieho kráľovstva, ktorá je prítomná v majestáte v osobe Christa, vidia, že „Boh za dobré uznal, aby v ňom [Christovi] prebývala všetka plnosť“, že „v ňom [Christovi] prebýva všetka plnosť božskosti telesne“ (Kol 1, 19; 2, 9). Vidia to ešte pred Ukrižovaním, aby vo vzkriesení mohli spoznať, kto je ten, ktorý za nich trpel, a čo tento, ktorý je Boh, pripravil tým, ktorí ho milujú. Toto cirkev slávi na sviatok Premenenia Pána.

„Premenil si sa na vrchu, Christe Bože, a zjavil si svoju slávu svojim učeníkom tak, ako ju mohli zniesť. Nech tvoje večné svetlo žiari na nás hriešnikov. na príhovor Bohorodičky sláva Tebe, Darca svetla!“ (tropár).

„Premenil si sa na vrchu, Christe Bože, a tvoji učeníci videli tvoju slávu, nakoľko ju mohli vidieť; aby pochopili, keď ťa uvidia ukrižovaného, že tvoje utrpenie bolo dobrovoľné, a aby svetu zvestovali, že si skutočne žiarou Otca“ (kondák).

Okrem základného významu, ktorý má udalosť Premenenia v kontexte Christovho života a poslania, a okrem témy Božej slávy, ktorá sa zjavuje v celej svojej božskej kráse na tvári Spasiteľa, má pre pochopenie a slávenie tohto sviatku veľký význam aj prítomnosť Mojžiša a Eliáša. Na tieto dve hlavné postavy Starej zmluvy sa odvolávajú mnohé hymny, ako aj tri čítania zo Svätého písma na večierni, ktoré hovoria o zjavení Božej slávy týmto svätým mužom dávnych čias (Ex 24, 12 – 18; 33, 11 – 34, 8; 1 Kráľ 19, 3 –  16).

Podľa liturgických veršov Mojžiš a Eliáš nie sú len najväčšími postavami Starého zákona, ktoré sa teraz prichádzajú pokloniť Božiemu Synovi v sláve, a tiež nie sú to len dvaja zo svätých mužov, ktorým sa Boh zjavil v predobrazujúcich teofániách Starej zmluvy Izraela. Tieto dve postavy v skutočnosti znamenajú samotný Starý zákon: Mojžiš predstavuje Zákon a Eliáš Prorokov. A Christos je naplnením Zákona a Prorokov (Mt 5, 17).

Mojžiš a Eliáš znamenajú aj živých a mŕtvych, pretože Mojžiš zomrel a miesto jeho pochovania je známe, zatiaľ čo Eliáš bol zaživa vzatý do neba, aby sa opäť zjavil a ohlásil čas Božej spásy v Kristovi Mesiášovi.

Takto Mojžiš a Eliáš, ktorí sa zjavili spolu s Ježišom na vrchu Premenenia, ukazujú, že Mesiáš Spasiteľ je tu a že je Božím Synom, o ktorom svedčí sám Otec, Pán celého stvorenia, Starého i Nového zákona, živých i mŕtvych.

Christovo premenenie je samo osebe naplnením všetkých teofánií a Božích prejavov, naplnením, ktoré sa v Kristovej osobe stalo dokonalým a úplným. Christovo premenenie nám zjavuje náš konečný osud kresťanov, konečný osud všetkých ľudí a celého stvorenia, ktoré má byť premenené a oslávené majestátnou nádherou samotného Boha.

Niet pochýb o tom, že sviatok Premenenia Christa patril najskôr do predveľkonočného obdobia cirkvi. Azda sa slávil v niektorú z veľkopôstnych nedieľ, lebo popri určitých historických dôkazoch a skutočnosti, že v súčasnosti sa svätý Gregor Palamas, veľký učiteľ o Christovom premenení, spomína vo veľkopôstnom období, aj samotná udalosť Premenenia je rozhodne spätá s blížiacou sa smrťou a zmŕtvychvstaním Spasiteľa.

„...aby pochopili, keď ťa uvidia ukrižovaného, že tvoje utrpenie bolo dobrovoľné“ (kondák).

Sviatok Premenenia sa v súčasnosti slávi 6. augusta, pravdepodobne z nejakého historického dôvodu. Letné slávenie tohto sviatku sa však veľmi dobre hodilo k téme premenenia. Požehnanie hrozna, ako aj iného ovocia a zeleniny v tento deň je najkrajším a najvhodnejším znakom konečného premenenia všetkého v Christovi. Znamená konečný rozkvet a plodnosť všetkého stvorenia v raji nekonečného Božieho kráľovstva života, kde bude všetko premenené Pánovou slávou.

Zdroj: Orthodox Church in America. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.