Minizamyslenie Bdejte a buďte

Prázdniny sa pomaly končia, už si možno ani nepamätáme, že sme tohto roku boli na dovolenke. Vrátili sme sa a naskočili do zabehanej rutiny: budíček – práca, škola – domov, učenie sa (s deťmi) – večerné správy – modlitba – spánok – budíček...

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Bdejte.“ (Mt 24, 42 – 51)

Možno preto do tejto „karavány, ktorá ide ďalej“ zaznieva Ježišov budíček v podobe jeho: „Bdejte!“ Toľko ráz sme ho už počuli. Ale čo to znamená? Násilnú nespavosť? Strach, že za každým rohom číha nebezpečenstvo v podobe zla? Obava, čo ak nás okamih smrti zastihne práve nepripravených?

Ježiš je posledným, kto by chcel byť rozsievačom strachu. Jeho „Bdejte!“ sa dá preložiť ako: „Žite naplno!“ (Jn 10, 10). Alebo tiež podobným slovom: „Buďte!“ Práve vo chvíľach návratov k vychodeným chodníčkom môžeme občas strácať pocit, že „sme“. Všetko totiž beží tak, akoby sme ani neboli.

Ako píše Dalton Exley: „Je zaujímavé, aké je pre ľudí ťažké len byť. Sme zvyknutí na to, že ustavične musíme niečo robiť, stále pracovať, usilovať sa, starať sa o peniaze, vyniknúť, aby sme dosiahli ‚ďalšiu métu‘.“

Pritom „iba byť“ znamená uvedomovať si samého seba a prítomnú chvíľu. Užívať si ju naplno. Bez ohľadu na „výkon“. Bdieť teda znamená byť sám v sebe a sám so sebou. Aj keď v spoločnosti ostatných ľudí. Či dokonca práce. (Jozef Husovský)