Dôležitosť miesta Domov ako miesto, kde sa rodinné korene, príbehy a vzťahy prepletajú s históriou

Život človeka je ako poľný kvet, hovorí žalmista, „ledva ho vietor oveje, už ho niet, prázdne miesto po ňom zostáva“.

Nie je to posledné žalmistovo slovo o človeku, no mali by sme venovať pozornosť tomu, čo považuje za čosi hlboko smutné, keď ešte nemá zjavenie večného života.

Naopak, myslí na deti tých, čo sa boja Pána, a na ich detné deti: to je živé miesto, ktoré je viac ako pastviny na púšti. A chápe, že sa vo svojej bohoslužbe pripája k nesmrteľným anjelom, „udatným hrdinom, čo počúvajú na jeho slová a plnia jeho príkazy“. Aj to je miesto, ktorým sa nemá pohŕdať.

Nachádzam sa na ostrove v Novom Škótsku, na ktorý raz spravil nájazd korzár John Paul Jones. Je to adoptívne miesto mojej rodiny, no stále reálne, lebo ľudia tu stále poznajú jeden druhého, v prítomnom čase i naprieč generáciami.

Dnes som sedel na verande s prvými dvomi ľuďmi, s ktorými sme sa stretli, keď sme si tu v roku 2003 kúpili domček, a rozprávali sa o čom inom než o rodine, najmä o predkoch štedrého a mimoriadne zručného muža, ktorý nám pomáha opraviť faru, ktorú diecéza uvoľnila, nuž, za pár balíkov žuvačiek a ruženec.

Predstavte si, že náš dom postavil jeho prastarý otec, takže táto práca je preňho vecou lásky a je vďačný, že nie sme ten typ ľudí, ktorí kúpia dom, aby ho vypitvali, takže stratí všetok svoj charakter a stane sa ničím, ktoré sa nenachádza na žiadnom mieste.

Pár na našej verande, Odilon a Elaine Boudreauovci, sú zbožní katolíci, ktorí žijú takmer oproti najväčšiemu kostolu na ostrove, kedysi katedrále antigonišskej arcidiecézy. Dúfam, že nebudú v rozpakoch, keď spomínam ich mená. Bojovali dobrý boj, aby udržali kostol otvorený, a dosiaľ slávia víťazstvo.

Bojovali za to, aby jeho umelecké poklady zostali tam, kde patria. Spolu so svojimi deťmi pracovali na kostole, a naozaj myslím na – streche, vonkajších aj vnútorných múroch a na strope, nehovoriac o všetkých ostatných prácach pri upratovaní, údržbe a opravách, ktoré si takáto stará a ctihodná budova vyžaduje.

Okrem toho je Odilon človek, za ktorým si idete po informácie o tom, kto je s kým príbuzný a kde na ostrove máte pochovaných predkov. Vydal aj knihu o miestnom akádskom dialekte francúzštiny, aby sa nezabudlo na slová, frázy a slovné spojenia, ktoré nenájdete v žiadnej francúzskej gramatike ani v slovníku, ktoré sa používajú v škole.

Majú svoje miesto.

Toto je čudné: ľudia na našom ostrove nie sú na ňom uväznení. Tým nechcem povedať, že cestujú hore-dolu. Odilon necestuje. Ale synovia nášho suseda odišli pracovať na bridlicové polia v severnej Alberte. Zberači homárov vyslaní na more. Mnohí ľudia boli v častiach Spojených štátov, ktoré som nikdy nevidel. No či už cestujú, alebo nie, všetci vás veľmi ochotne privítajú, keď prídete na návštevu alebo si tu kúpite dom, aj keď je to iba na leto.

Možno je v tom určitá istota: ostrov tu bol už vtedy, keď ho používali prví francúzski a baskickí rybári ako zastávku na opravovanie sietí a nasolenie nákladu; a títo ľudia cítia, že bude presne taký istý, ako je teraz, aj dávno potom, čo ich nebude.

Mnohé veci sa rozhodne zmenili – každý má smartfón alebo počítač; ale rodiny sú tým, čím sú, prepletené, s dlhou a spoločnou históriou, a takmer všetci bývajú v dlhom kruhu okolo kostola, dokonca aj tí, čo v nedeľu nechodia na omšu.

„Nikto nie je ostrov,“ povedal reverend Donne, no zdá sa, že moderný život je organizovaný tak, aby mu dokázal, že sa mýli, keď z každého jedného z nás robí izolovanú zónu túžby; a naše miesto nás už nepozná, lebo žiadnych miest už niet, aspoň nie ľudských, ktoré nie sú iba priesečníkmi zemepisnej šírky a dĺžky.

Symptomatické pre pohŕdanie miestom je stavanie diaľnic, ktoré pretínajú staré štvrte napoly a tým ich prakticky ničia; zákony o zonácii, ktoré znemožňujú zájsť si pešo do malých potravín; vysoké školy, ktoré sa bránia prijímať miestnych študentov; a áno, aj naša vlastná Cirkev, ktorá nám hovorí, že samotné budovy nie sú dôležité, a zabúda na to, že miesto, kde sa ľudia schádzajú, aby sa klaňali Bohu, nikdy nemôže byť pre ľudské bytosti iba obyčajnou budovou.

Zabúdame tiež, že ak majú mať ľudia miesto, kde sa budú tešiť z plného ľudského života, musia jestvovať miesta, nielen obyčajné lokality, tak ako musia jestvovať rodiny a vzájomné vzťahy medzi rodinami, nielen tu a tam nejaké splodenie života.

Nehovorím tu ako tradicionalista, ale ako ľudská bytosť. V hre Vojvodkyňa z Malfi, tragédii o pomste od Johna Webstera, zomiera zločinný kardinál s výčitkami svedomia, ale bez ľútosti, so slovami, ktoré vyjadrujú prázdnotu jeho zúfalstva, lebo so svojím skazeným bratom zabili svoju sestru: „Teraz vás prosím, odložte ma kamsi nabok a už nikdy si na mňa nespomeňte.“

V pozemskom zmysle dnes postihol tento kardinálov osud takmer každého, a to nielen v hodine smrti, ale tu a teraz. Musíme žiť na nejakom mieste, musíme tam byť známi a známa musí byť aj naša rodina, našim deťom a ich detným deťom. Boh nechcel, aby sme žili ako psy či ako suchá tráva.

V centre akejkoľvek obnovy miesta musí byť Cirkev, rovnako ako má byť v centre obnovy dotlčenej a zakrvavenej inštitúcie, ktorou je rodina. Nestane sa to však vtedy, kým sa bude izolovať v ohromnej globálnej byrokracii či byrokratickom globalizme. Belzebub sa nevyháňa Belzebubom.

„Idem pred vami,“ hovorí Ježiš, „pripraviť vám miesto.“

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: Ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne: Piesne pre Pána). Vyučuje a píše na Magdalen College of Liberal Arts v mestečku Warner v štáte New Hampshire. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.