Bolo to zhruba pred mesiacom, čo sme sledovali zábery z Indie, na ktorých slovenského gréckokatolíckeho biskupa Cyrila Vasiľa chránia pred davom protestujúcich veriacich desiatky policajtov.

Vladyka Cyril Vasiľ strávil ako pápežský vyslanec v indickej diecéze Ernakulam-Angamaly v auguste tri týždne, v súčasnosti je späť na Slovensku, no jeho mandát na túto náročnú misiu pokračuje.

Pripomeňme si najprv, o čo ide.

Sýrsko-malabarská cirkev je druhou najväčšou východnou cirkvou v spoločenstve s Rímom. V juhoindickom štáte Kerala má podľa odhadov 2,35 milióna veriacich a na celom svete až 4,25 milióna.

V archieparchii Ernakulam-Angamaly však pretrváva spor o viacerých otázkach, z ktorých najsilnejšia sa týka liturgie. Synoda tejto cirkvi, ktorá je najvyšším zákonodarným orgánom, rozhodla o prijatí jednotného spôsobu slávenia liturgie, ktorý je kompromisom medzi starobylou tradíciou, v ktorej kňaz hľadel na východ (ad orientem), a praxou po Druhom vatikánskom koncile, keď kňaz počas celej liturgie stojí tvárou k ľudu (versus populum).

V novom spôsobe je kňaz počas liturgie slova otočený tvárou k ľudu, pri liturgii Eucharistie sa obracia smerom k oltáru a po prijímaní sa obracia späť k ľudu.

Napriek priamej výzve pápeža Františka na prijatie jednotného spôsobu drvivá väčšina kňazov v archieparchii Ernakulam-Angamaly zmenu odmieta a chce, aby sa ich uprednostňovanie liturgie tvárou k ľudu uznalo ako legitímny variant používaný už viac ako 50 rokov.

V júli 2021 pápež František publikoval list, v ktorom vyzval „všetkých duchovných, rehoľníkov a veriacich laikov, aby urýchlene pristúpili k jednotnému spôsobu slávenia svätej qurbany (liturgie, pozn.) v záujme väčšieho dobra a jednoty vašej cirkvi“.

V marci 2022 sa osobitne obrátil na kňazov a veriacich archieparchie Ernakulam-Angamaly s ešte naliehavejšou výzvou na prijatie spôsobu slávenia liturgie podľa rozhodnutia synody, ale podľa našich informácií tento list odbojní kňazi odmietli veriacim prečítať.

Rebelujú už desaťročia

Zo správ, ktoré sme zverejnili v lete, sa mohlo javiť, že vladyka Vasiľ prišiel riešiť spor, ktorý je čerstvý. Problémy v tejto cirkvi sa však začali podstatne dávnejšie.

Táto cirkev, ktorá sa odvoláva na pokresťančenie územia dnešného spolkového štátu Kerala na juhozápade Indie apoštolom Tomášom v prvom storočí, bola dlho napojená na chaldejskú cirkev. Neskôr sa vplyvom portugalských jezuitov výrazne latinizovala. Územia na severe boli viac podriadené tomuto latinskému vplyvu, kým na juhu menej.

V kontexte indickej kultúry treba poznamenať, že rozdiely sa prejavovali aj v rámci spoločenských vrstiev.

Sýrsko-malabarskí veriaci patrili tradične k vyššej kaste, traduje sa, že pred obrátením to boli pôvodne brahmani (členovia najvyššej kasty). Vo všeobecnosti však mali kresťanské misie latinských misionárov úspech najmä medzi najchudobnejšími, a teda najnižšími vrstvami.

Východní katolíci v tejto oblasti Indie dostali vlastné štruktúry až v 19. storočí a pred sto rokmi vznikli samostatné biskupstvá.

Už pápež Pius XI. začal proces, ktorý mal viesť k postupnému očisťovaniu liturgického aj cirkevného života od nánosov, ktoré boli prijaté za stáročia pod vplyvom silnej latinskej hierarchie.

A tu narážame na prvé problémy. Tento očisťovací proces sa stretol s dvojakým prijatím – kým biskupstvá na severe okolo Ernakulamského to až tak necítili ako veľkú potrebu, tie na juhu boli viac priviazané k východnej tradícii a cítili väčší súzvuk s reformami a pokusmi o návrat.

Sýrsko-malabarskí veriaci na snímke z roku 2020. Foto: Facebook Mar George Cardinal Alencherry

Kontroverzná vec sa udiala v roku 1956, keď bolo vzhľadom na väčšiu otvorenosť južných biskupstiev pre návrat k východným tradíciám zriadené práve na juhu ďalšie metropolitné sídlo. Vznikla tak istá anomália a táto cirkev mala istý čas atypickú štruktúru zloženú z dvoch metropolií.

Do toho prišiel Druhý vatikánsky koncil, ktorý priniesol niekoľko dokumentov o liturgii. Sacrosanctum concilium sa týka reformy v západnej cirkvi a Orientalium ecclesiarum hovorí k východným cirkvám o objavení ich dedičstva.

Zaujímavé je, že severné biskupstvo Ernakulam si vzalo za svoje usmernenia zo Sacrosanctum concilium, kým juh sa vybral smerom, ktorý bol určený pre východné cirkvi skrze dokument Orientalium ecclesiarum. A opäť pokračovalo napätie.

Výraznou postavou v tomto kontexte bol kardinál a ernakulamský metropolita Joseph Parecattil. Ako jeden z koncilových otcov chcel v miestnej cirkvi rýchlo presadiť liturgickú reformu západného strihu. Dokonca jedno obdobie navrhoval, aby bol v Indii jeden obrad, ktorý by vznikol zlúčením latinského, malabarského a malankarského do jedného indického s pridaním indických prvkov, čo však Vatikán neprijal.

Faktom bolo, že po koncile sa v rámci Ernakulamského biskupstva otočili oltáre a celebrujúci k ľudu. Zatiaľ čo južné biskupstvá pokračovali v tradičnom slúžení len na východ.

V roku 1992 prišlo z Ríma rozhodnutie, že Sýrsko-malabarská cirkev bude povýšená na arcibiskupskú cirkev sui iuris, teda s vrchným arcibiskupstvom, lenže jeho sídlo určili na severe.

Napriek statusu cirkvi sui iuris to bola stále Svätá stolica, kto v prvých rokoch riadil menovanie biskupov a riešenie otázok spojených s liturgickou reformou. Niekoľko rokov stál na čele cirkvi dokonca apoštolský administrátor, kým vrchný arcibiskup plnil viac-menej úlohu pri formálnom reprezentovaní cirkvi.

Pred Jubilejným rokom 2000 sa začalo hovoriť o kompromisnom riešení liturgickej otázky, ktoré spočíva v už spomínanom spôsobe – počas liturgie obety sa kňaz otočí tvárou k oltáru (teda chrbtom k ľudu).

Na tomto riešení sa spočiatku všetci zhodli, schválili ho jednomyseľne všetci biskupi, lenže po roku si na severe v Ernakulamskej eparchii povedali, že u nich to tak nebude, „lebo náš biskup udelí dišpenz“.

A ďalšie roky žili v tom, že „majú dišpenz“, hoci z čisto právneho aspektu je zrejmé, že dišpenz, teda uvoľnenie zákona v jednotlivých prípadoch, nemožno udeliť plošne na celé biskupstvo, na všetky prípady a bez časového obmedzenia.

Situácia pokračovala až do roku 2021. Práve počas koronavírusovej pandémie, keď sa na internete vysielali prenosy z liturgií, všetci vzájomne videli, aké je to chaotické, keďže jedni slúžili tak, kým inde zase inak.

Zasadla preto synoda biskupov a takmer jednohlasne rozhodla, že vo všetkých diecézach sa bude sláviť kompromisná forma liturgie podľa schválenia synody cirkvi. Na túto formu postupne prešli aj ostatné biskupstvá na severe, len Ernakulamské ju stále odmietalo.

Aby toho nebolo málo, spor sa netýka len liturgie, ale aj postavy vrchného arcibiskupa. Tým je na základe rozhodnutia synody od roku 2011 kardinál George Alencherry. Lenže Ernakulamské arcibiskupstvo ho psychologicky neprijalo, keďže pochádza z južného regiónu a duchovenstvo dlhodobo podrýva jeho autoritu aj prostredníctvom manipulovaných káuz a obvinení.

Kardinál sa neskôr (v roku 2018) zriekol priameho výkonu funkcie ernakulamského metropolitu a zostal „len“ hlavou celej cirkvi sui iuris. Bežné riadenie archieparchie v Ernakulame prenechal administrátorovi, ktorého menovala Svätá stolica, no aj toho miestni kňazi úplne odmietli.

Keď administrátor stanovil dátum, odkedy sa má začať slúžiť liturgia po novom (kompromis), tak väčšina kňazov neposlúchla, ba dokonca pri jeho pokuse začať slúžiť týmto spôsobom v miestnej katedrále mu nedovolili vystúpiť z auta do katedrály.

Čo sa deje teraz

Pápež František poveril uprostred leta arcibiskupa Cyrila Vasiľa, aby vyriešil tento spor a zabezpečil, aby sa v tejto cirkvi začala sláviť liturgia spôsobom, ktorý schválila synoda.

O jeho apeli na veriacich a kňazov, ako aj o incidente so vstupom do katedrály sme informovali v auguste.

Pápežského vyslanca chránilo pred davom množstvo policajtov (+ video)

Denníku Postoj sa podarilo dostať k informáciám, na základe ktorých možno zrekonštruovať, čo sa dialo počas jeho cesty v Indii aj aký je ďalší vývoj.

V archieparchii Ernakulam-Angamaly žije okolo pol milióna veriacich. Zo 450 kňazov sa zhruba 330 odmieta podriadiť rozhodnutiu miestnej synody a pápežovi. Z veriacich je však pravdepodobne len do desať percent takých, ktorí naliehajú, že sú za formu liturgie, na ktorú sú naučení, ale ktorá nemá oporu vo schválení cirkevnými autoritami.

Skupina vplyvných kňazov so silnými mocenskými a ekonomickými väzbami si zmanipulovala život cirkvi a riadenie eparchie, rozhodujú napríklad aj o prekladaní kňazov a ďalších otázkach.

Ešte počas pobytu pápežského delegáta v Indii boli pre odmietnutie poslušnosti prepustení zo svojich pozícií štyria kňazi v malom seminári – vicerektor, prefekt a dvaja špirituáli. Informoval o tom aj portál The Pillar.

Rektor zostal, keďže sa podriadil rozhodnutiu synody a pápeža.

Medzitým boli o poslušnosť požiadaní aj dvaja najvýraznejší odbojníci z radov kňazov. Tí však takéto vyhlásenie odmietli podpísať, a keď pochopili, že pápežský delegát neustúpi, vyhlásili hladovku – kvôli štvorici prepustených zo seminára.

Až na policajný zásah opustili budovu, kde predtým prebiehala synoda biskupov. To znie na naše pomery absurdne – aby cirkevnú budovu strážil policajný autobus.

Dvojica rebelov však dlho s hladovkou nevydržala. Neskôr v ten istý deň došlo k vtrhnutiu skupiny kňazov a laikov do budovy malého seminára, keďže štyria prepustení kňazi už boli preč a zostal tam len rektor. Toho protestujúci fyzicky prinútili odísť.

Potom tiahli na arcibiskupskú kúriu, kde asi 50 kňazov a stovka laikov neoprávnene vnikli do budovy, pričom naliehali na vedenie kúrie, aby podalo demisiu.

V sídle biskupstva sa štyria členovia kúrie zabarikádovali. Protestujúci pred budovou strávili deň-dva, urobili vyhlásenia pre médiá a odišli.

Toto všetko sa stalo v deň odchodu pápežského vyslanca z Indie. Deň po jeho odchode vytvorili biskupi „vyjednávaciu“ komisiu zloženú z deviatich členov – biskupov, medzi nimi figurujú aj piati rodáci z archieparchie Ernakulam-Angamaly, ktorí však formálne podporujú rozhodnutie synody a pápeža.

Odbojní kňazi však biskupskej komisii odkázali, že sú ochotní sláviť liturgiu v kompromisnej forme, avšak len raz za čas, respektíve ju „dovolia“ sláviť biskupom, ak o to prejavia záujem v ich kostoloch.

Situácia je vážna

To, že v diecéze Ernakulam nejde o žiadnu akademickú diskusiu, dokazujú viaceré prípady.

V lete napríklad zomrel jeden kňaz, pričom kardinál George Alencherry sa chcel zúčastniť na jeho pohrebe, no rebeli ho nepustili na cintoríne z auta.

V spomínanej diecéze napríklad na hodinách náboženstva vynechávajú časť o liturgii, keďže sa s ňou nestotožňujú.

No najhoršie sa počúva o prípadoch, keď voči kňazom, ktorí by chceli sláviť liturgiu vo schválenej forme, nastupujú „úderky“ protestujúcich z radov na to organizovaných laikov vedených kňazmi, ktorí prerušujú slávenia Eucharistie a neštítia sa ani fyzických útokov voči kňazom, ktorí rešpektujú rozhodnutie biskupov a synody.

Výsledkom potom je, že takíto kňazi, hoci chcú poslúchať svojich predstavených – administrátora a pápeža –, pre strach z fyzických útokov teraz neslúžia liturgiu vôbec.

Niektorí môžu namietať, prečo cirkev nepovolí pre túto diecézu vlastnú formu liturgie, ako je to napríklad v prípade Milána a ambroziánskeho obradu. Kameň úrazu v prípade Indie však nespočíva ani tak vo forme liturgie, ako v disciplíne a vo vážnom narušení vnútornej hierarchickej štruktúry cirkvi.

Časť (hoci malá) tejto cirkvi posledných 24 rokov pristupuje k liturgii v rozpore s rozhodnutím ich vlastnej synody a tiež Svätej stolice. Posledné dva roky prešiel tento odboj do totálnej vzbury, kde zjavne jediným argumentom zostalo násilie.

Podľa našich informácií má pápežský vyslanec priestor rokovať s miestnymi katolíkmi do Vianoc.