Nezmieriteľný konflikt? O prepojení vedy a náboženstva

Pri čítaní knihy Nicholasa Spencera Magisteria: The Entangled Histories of Science and Religion (Magistériá. Zapletené dejiny vedy a náboženstva) som si spomenul na slová T. S. Eliota: „Neprestaňme skúmať, a cieľom všetkého nášho skúmania bude dôjsť tam, kde sme začali, a spoznať to miesto nanovo ako po prvý raz.“

Pri všetkých intenzívnych diskusiách o tom, ako je najlepšie pohybovať sa na území vedy a náboženstva, je toto cesta, ktorá smeruje späť k svojmu pôvodu: k ľudskej osobe. Ako Spencer presvedčivo ukazuje, to, čo si myslíme o vede a náboženstve, často viac vypovedá o nás – o našich názoroch na to, čo znamená byť človekom a kto má o tom rozhodovať – než o vede a náboženstve.

Názov knihy odkazuje na model biológa Stephena Jaya Goulda, podľa ktorého sa veda a náboženstvo „neprekrývajú“, teda ide o dve odlišné činnosti, ktoré sa nemusia vzájomne ovplyvňovať. Iní tento vzťah rôzne definujú ako konflikt, dialóg alebo spoluprácu.

Spencer takéto prístupy odmieta ako príliš zjednodušené. V súlade so vznikajúcim vedeckým konsenzom, že neexistuje jediný príbeh dejín vedy a náboženstva, ponúka alternatívne dejiny. Ukazuje sa totiž, že tieto dve oblasti sú „neohraničené, rozpínavé, nesúrodé a nekonečne a fascinujúco prepletené“.

História spolunažívania

Spencerovým cieľom však nie je len zdôrazniť komplexnosť. Podľa neho sa dejiny vedy a náboženstva zbiehajú v dvoch otázkach: ľudská prirodzenosť (náš pôvod, účel a jedinečnosť) a autorita (kto má právo rozhodovať o týchto otázkach?).

Možno práve preto môže byť téma vedy a náboženstva taká polarizujúca: ak má Spencer pravdu, nemáme do činenia so sterilnými abstrakciami o „konflikte“ alebo „harmónii“, ale s hlboko ľudskými obavami o to, kto sme, ako sa staviame jeden k druhému a akí by sme mohli byť.

Hoci príbeh vedy a náboženstva nie je také ľahké sledovať, Spencerova vlastná kariérna dráha už nejaký čas smerovala k ambicióznemu štúdiu tejto témy. Ako vedúci pracovník kresťanského think-tanku Theos už napísal knihu o náboženskom presvedčení Charlesa Darwina, ďalšiu o evolúcii Západu a uvádzal rozhlasový seriál BBC o vzťahu medzi vedou a náboženstvom.

S knihou Magistériá teraz vytvoril jeden z najkomplexnejších a najpresvedčivejších populárnych opisov prepojenia týchto diskutovaných oblastí.

Nicholas Spencer: Magistériá. Zapletené dejiny vedy a náboženstva. Oneworld Publications, 2023

Historický záber knihy je rozsiahly, už len prvá časť sleduje 1 600 rokov (všeobecnej) spolupráce a (občasného) boja medzi vedou a náboženstvom. Spencer ukazuje, že starovekí a stredovekí veriaci do značnej miery podporovali, legitimizovali a pomáhali rozvíjať vedecké bádanie.

Augustín varoval, že je „hanebné a nebezpečné“, ak kresťania ignorujú fakty o fyzickom svete. Islamskí učenci vlastným originálnym spôsobom prispeli k astronómii, chémii a medicíne. Kresťanské predstavy o poriadku a racionalite prírodného sveta sa stali východiskom predpokladov, ktoré sú základom vedy aj dnes. Stredoveké univerzity fungovali predovšetkým ako vedecké inštitúcie.

Samozrejme, pojmy „veda“ a „náboženstvo“ (ako aj „veda a náboženstvo“) sú moderné vynálezy a Spencer si uvedomuje riziko anachronizmu pri ich používaní vo vzťahu k antickému a stredovekému svetu. Chce tým povedať, že vo veľkej časti ľudských dejín bolo to, čo by sme dnes rozdelili na vedecké a náboženské názory, v živote významných osobností plne integrované.

Scholastický filozof 12. storočia Robert Grosseteste spájal vedeckú prácu s cirkevnou kariérou. Filozof 15. storočia Mikuláš Kuzánsky bol katolíckym kardinálom, ale aj matematikom a astronómom. Obaja muži verili, že Božie stvorenie podlieha výskumu a experimentom, a obaja sa zaoberali myšlienkami (ako napríklad konceptom nekonečna), ktoré by sa ľahko hodili do vývoja fyziky 21. storočia.

To, čo si myslíme o vede a náboženstve, často viac vypovedá o nás – o našich názoroch na to, čo znamená byť človekom a kto má o tom rozhodovať – než o vede a náboženstve.Zdieľať

Ďalšie tri časti knihy rámcujú tri významné udalosti v dejinách vedy a náboženstva, ktoré Spencer považuje za kľúčové pre udržanie populárneho mýtu o nekonečnom konflikte: Galileiho aféra, ktorá akoby bola postavila Kopernikov heliocentrizmus proti katolíckej cirkvi; Huxleyho a Wilberforceova debata vo viktoriánskom Anglicku, ktorá akoby bola postavila Darwinovu novú evolučnú teóriu proti kresťanskej viere; a Scopesov opičí proces, ktorý o šesťdesiatpäť rokov neskôr akoby bol zohral podobnú úlohu v Tennessee.

Vo všetkých troch prípadoch Spencer spochybňuje zaužívaný príbeh o vedeckom pokroku, ktorý vraj zmietol náboženstvo ako poveru.

Proces s Galileom bol rovnako o osobnostných konfliktoch, politických úvahách a širších náboženských otrasoch ako o heliocentrizme, ktorý vysokí cirkevní predstavitelia spočiatku prijali s nadšením.

Debata Huxleyho a Wilberforcea mala niekoľko desaťročí len malý vplyv na verejnosť a nebola úzko zameraná na evolúciu, ktorú Darwin v žiadnom prípade nepovažoval za nezlučiteľnú s teizmom.

Scopesov proces podľa jedného z obhajcov nebol len o vede a náboženstve, ale o vede a svojráznom populizme Williama Jenningsa Bryana, ktorý viedol obžalobu.

Spencer okrem búrania historických mýtov poznamenáva, že všetky tri udalosti vyvolávajú otázky o tom, kto sme a kto má právo rozhodovať. Kopernik ohrozil naše ústredné postavenie vo vesmíre, zatiaľ čo Galileo spochybnil autoritu cirkvi.

Darwin ohrozil naše ústredné postavenie vo svete prírody, zatiaľ čo Thomas Henry Huxley, člen novej generácie profesionálnych vedcov, spochybnil autoritu cirkevných predstaviteľov, ako bol William Wilberforce. Bryan tvrdil, že rodičia, a nie politici by mali mať autoritu určovať, čo sa majú deti učiť na školách.

V tomto zmysle Spencerova kniha naznačuje, že údajné epické strety medzi vedou a náboženstvom nám viac hovoria o nás samých a našich kultúrnych a politických bojoch než o vedeckom bádaní alebo náboženskej viere.

Nie je náhoda, že rozprávanie o konflikte medzi vedou a náboženstvom sa objavilo koncom 19. storočia práve v čase, keď sa veda etablovala, profesionalizovala a hľadala si svoje kultúrne teritórium vo viktoriánskej spoločnosti.

Vtedy aj dnes naratív o konflikte vyplýva z potreby spoločnosti legitimizovať status a význam vedy. V dnešnej Amerike veda (alebo jej určitá verzia) vytlačila náboženstvo ako schválenú elitnú ideológiu: „V tomto dome veríme, že veda je skutočná...“

46:41

 

Historický podcast Kto boli intelektuáli po páde Ríma?

Juraj Poláček

Rozhovor Juraja Poláčka s dominikánom a odborníkom na stredovek Gabrielom Hunčagom. 

Mylné predstavy

Hoci sa naša moderná kultúra rada považuje za vedeckú, Spencerova kniha nám pripomína, že chápanie vedy verejnosťou, dokonca aj jej vlastnými odborníkmi, môže byť obmedzené. Bez jasnej predstavy o historických a filozofických základoch vedy si mnohí ľudia vytvoria mylné alebo neúplné názory na jej vzťah k náboženstvu.

Zo skúseností s vyučovaním na univerzitách v USA a vo Veľkej Británii som si všimol tri časté mylné predstavy o vede, z ktorých každá sa opakovane objavuje v Spencerovom rozprávaní.

Po prvé, vedecká metóda (pozorovanie a experimentovanie) je veľmi účinná pri opise fyzikálneho sveta, ale etické, metafyzické a teologické otázky do jej empirického rozsahu nepatria. Ako Spencer poznamenáva, „tí, ktorí si myslia, že veda môže definitívne posúdiť otázku Boha, si pletú fyziku a metafyziku“.

Veda zároveň nenahrádza politiku. Obmedziť prístup do škôl a na pracoviská počas pandémie môže aj nemusí byť dobrý nápad, ide o zložitú politickú otázku, ktorá si vyžaduje vedenie, rozvahu a múdrosť. „Nasledujte vedu“ je pekným vyjadrením intelektuálneho zmätku, ktorý vzniká, keď sa predpokladá, že veda je vševediaca.

Po druhé, napriek svojej dnešnej kultúrnej dominancii je veda stále krehkou oblasťou. Ako vysvetľuje Spencer, v jej raných formách ju praktizovali a chránili náboženskí veriaci a inštitúcie. Dnes si veda stále vyžaduje značnú podporu, a to tak finančnú (na zabezpečenie odbornej prípravy, laboratórií a vybavenia), ako aj politickú (na poskytovanie štátnych dotácií, ochranu duševného vlastníctva a medzinárodnú spoluprácu, od ktorých závisí).

Možno práve pre krehkosť vedy cítia jej najzarytejší zástancovia potrebu ostro ju odlišovať od iných druhov pravdy, najmä od náboženstva.

Po tretie, ako ukazuje Spencerova kniha, veda je proces – provizórny, nepredvídateľný a vždy podliehajúci revíziám a revolúciám. Je módne vnímať ju ako jednotnú dominantnú silu, ktorá zmetie náboženské a filozofické rozptýlenia. V skutočnosti sa vedci dopúšťajú chýb, pochybujú, náhodne narážajú na nové poznatky a zastávajú chaotické, protichodné názory.

Z týchto dôvodov by mal byť zmysel pre pokoru a uznanie intelektuálnych obmedzení ústredným prvkom vedeckého úsilia o poznanie.

Kniha Postoja Einstein, relativita a Boh

Lukáš Obšitník

V denníku Postoj vyšla kniha Alistera McGratha Teória všetkého (na čom záleží).

Zapletenie

Spomenul som, že Spencer pre BBC pripravil seriál o vede a náboženstve, ktorý (aspoň teoreticky) zavádza redakčný štýl nestrannosti a odstupu. V tomto duchu sa nesie aj kniha, pretože väčšinou ustupuje do úzadia a svoje zistenia prezentuje rozvážne a nestranne.

Hoci oceňujem jeho snahu ponúknuť vyvážené svedectvo s čo najširším záberom, jeho vedomosti a zanietenie pre danú tému sú natoľko zjavné, že som občas dúfal v jeho väčšie vloženie sa do tohto materiálu.

Kniha sa napríklad trochu náhle končí diskusiou o umelej inteligencii a náboženskej viere, ktorá je síce zasvätená a živá (úryvok je k dispozícii tu), ale končí sa bez záverečných úvah.

„Nasledujte vedu“ je pekným vyjadrením intelektuálneho zmätku, ktorý vzniká, keď sa predpokladá, že veda je vševediaca.Zdieľať

Aké sú Spencerove očakávania do budúcnosti tohto spletitého vzťahu? Ako by sa mohol vyvíjať v rôznych krajinách a kultúrach? Ako by v nasledujúcich rokoch podporil vzájomné porozumenie medzi vedou a náboženstvom? Po poskytnutí takého bohatého historického sprievodcu sa zdá, že premárnil príležitosť povedať viac o ceste (alebo cestách) pred nami.

Zaujímalo by ma aj to, či je najvhodnejším modelom na vyjadrenie Spencerovej tézy práve zapletenosť. Washington slávne varoval pred zapletenosťou so zahraničím (prvý americký prezident kritizoval zasahovanie Francúzska do americkej politiky a varoval pred vytváraním aliancií so zahraničnými mocnosťami, pozn. predkladateľa) a tento termín sa zvyčajne myslí negatívne. Zapletenie je mätúce, škodlivé a je potrebné vyhnúť sa mu.

Spencer však ukazuje, že veda a náboženstvo často koexistovali a produktívne spolupracovali. Paradoxne, v snahe prekonať protichodnú dialektiku, ktorá vládne v tejto diskusii, sa rozhodol pre tému spojenú s konfliktom. Zapletenie si vyžaduje aj odlišné entity, ktoré majú byť zapletené, ale hranice medzi vedou a náboženstvom zďaleka nie sú jasné a možno ani vo veľmi relevantnom význame neexistujú.

To sú však drobné námietky. Celkovo sa Spencerova kniha opiera o hlboký historický prehľad a výskum, je napísaná s eleganciou a energiou a podarila sa jej vzácna vec – je vedecká a seriózna a zároveň prístupná a pútavá. Bude dôležitým zdrojom informácií pre každého, kto chce pochopiť prepojenie vedy a náboženstva, ktoré formovalo a naďalej formuje náš pohľad na Boha, ľudstvo a vesmír.

Pôvodný text: The Entanglements of Science and Religion. Uverejnené v spolupráci s Public Discourse, preložil Lukáš Obšitník.