Budujme, ale nečakajme pomoc Úloha katolíckeho laika v postkresťanskom svete

Je mi jasné, že veriaci katolíci nemôžu očakávať od inštitucionálnej cirkvi žiadnu pomoc alebo prinajlepšom iba malú a váhavú, keď sa budú snažiť reformovať staré školy a zakladať nové, znovu začleniť do liturgie dobré až vynikajúce umenie či hudbu (naprieč kultúrnymi a ľudovými tradíciami), pomáhať znovu oživiť či vytvoriť niektoré z mnohých druhov stratených umeleckých remesiel, reformovať alebo zakladať sociálne inštitúcie, znovu oživiť skutočne katolícku a kresťanskú intelektuálnu tradíciu naprieč disciplínami, a čo je najdôležitejšie, pokiaľ ide o laikov a ich priamu zodpovednosť, hlásať a žiť cnosti, ktoré vedú k dôslednému a pulzujúcemu rodinnému životu.

Tento posledný bod si od nás bude vyžadovať, aby sme sa zhlboka nadýchli a vzdorovali jednému smutnému a trápnemu šialenstvu za druhým, bez ohľadu na predvídateľné osočovanie, ktorým nás budú častovať.

Povedia nám, že nám väčšmi záleží na telesných hriechoch než na hriechoch proti chudobným medzi nami. Môžeme upozorniť na to, že náš záujem o tieto cnosti, ktoré utvárajú rodinu, je vrcholne naliehavý preto, lebo ich miznutie ubližuje predovšetkým a najstrašnejším spôsobom práve chudobným a bez nich nie je možné pozdvihnúť jednu generáciu z chudoby, že takéto veci podčiarkovali aj takí ľavicoví katolíci ako Chesterton a Maritain a že cnosti sú dobré a krásne samy osebe.

Bude to jedno. Nebudú nás počúvať.

Môžeme povedať, že nie je dôsledné nazývať Ježiša Pánom v nedeľu a všetky ostatné dni v týždni sa v škole, v práci a v každodenných návykoch tváriť, že väčší a naliehavejší nárok na nás má iná inštitúcia – najzjavnejšie a najhlučnejšie štát, ktorý sa v súčasnosti hrá na samotného Boha v snahe byť vševediaci, všadeprítomný a všemocný.

Môžeme povedať, že štát vo svojom malígnom raste prestal robiť aj tie najzákladnejšie veci, pre ktoré štáty vznikli; tak ako škola, ktorá si trúfa pretvoriť ľudstvo a vymazať ľudské dejiny, prestala vykonávať funkciu školy. Mohli by sme povedať veci, ktoré by nám priniesli presvedčivé politické víťazstvo.

Bude to jedno.

Rodina nech je viac domovom a menej nocľahárňou. Všetci sa naučme opäť čítať. Nebude to ľahké. Čakajú nás však divy, ako krásy vo svete prírody, na ktoré sme sa už zabudli pozerať.Zdieľať

Nevzdávame pokusy o to, aby jednotliví ľudia uvideli svetlo. Iná vec sú inštitúcie, ak tie vôbec svetlo uvidieť dokážu. Nie je múdre míňať energiu v snahe podopierať stenu, ktorá už nie je stenou, ale kopou premočenej sadry a zhnitého dreva. Je to strata času a nakoniec možno skončíme vyčerpaní jedným zlyhaním za druhým, takže budeme cítiť pokušenie dospieť k záveru, že Boh chce, aby bola táto stena takáto; že tento stav predstavuje jej vývoj, nie chátranie a že je to jej budúcnosť.

Nechajte to tak. Medzitým však treba pracovať na obnove, a to hneď, v minulosti hľadať inšpiráciu, v prítomnosti bezprostredné potreby a zdroje a v budúcnosti, ak Pán Boh dá, naplnenie do tej miery, aká nám môže byť daná.

Samozrejme, nechcem povedať, že každý musí byť zapojený do každého aspektu obnovy, ktorá pôjde pravdepodobne pomaly a nárazovo. Proti nám sú zjednotené obrovské stroje masovej politiky, masovej zábavy a masového školstva spolu so zlozvykmi, k získaniu ktorých nás tieto veci priviedli.

Umelec nech znovu nájde svoje umenie, krok za krokom, pomaly a neisto. Rodina nech je viac domovom a menej nocľahárňou. Všetci sa naučme opäť čítať. Nebude to ľahké. Čakajú nás však divy, ako krásy vo svete prírody, na ktoré sme sa už zabudli pozerať.

Ak sa však necháme zatiahnuť do boja a hádok s ostatnými katolíkmi, z ktorých niektorí možno majú dobrú vôľu, iba ich oklamali masové javy, budeme riskovať zdravý rozum a duchovný život a nič produktívne z toho nevzíde.

Musíme robiť aspoň niečo, čo môžeme.

Je latinská omša zakázaná? Hovorím ako niekto, kto na tento obrad nechodí: bez váhania môžeme zareagovať tak, že zdvojnásobíme snahu modliť sa tradičné hodinky a spoločne spievať chorály. To nie je neposlušnosť.

Sme šikanovaní, aby sme prehliadali násilné narušovanie stvorenej ľudskej prirodzenosti? Budeme musieť zdvojnásobiť úsilie, aby sme naučili chlapcov a dievčatá, ako sa môžu navzájom priateliť zdravým spôsobom, dať ich dohromady v nevinnej radosti z mladosti a tak ich pripravovať na manželstvo.

Nesmieme stratiť radosť. Svet je dnes ohromne trpké a osamelé miesto. Vidíme to ľuďom na očiach, keď cestujeme vlakom. Vidíme to na apatii vysokoškolských študentov, dokonca aj na zdravších miestach. Vidíme to na tom, že sa v našich časoch takmer úplne vytratili zaľúbené piesne; na kolapse manželstva; na základnej metóde na našich školách, ktorou je znevažovanie veľkých a zabíjanie údivu.

Dôležitosť miesta Domov ako miesto, kde sa rodinné korene, príbehy a vzťahy prepletajú s históriou

Anthony Esolen

Keď miesto nie je len obyčajná „lokalita“.

My musíme byť, naopak, príťažliví tým, že sme zdraví a radostní, že máme hojné manželstvá a naše deti výskajú pri hre.

Preč od starých hundrošov zaseknutých v 70. rokoch. Nevedia povedať nič, čo by sme nepočuli už tisíckrát. Nič nedosiahli. Ich projekt sexuálnej neviazanosti, sekularizácie škôl a dôvery v politickú mašinériu, pokiaľ ide o ľudské potreby, je dnes už za zenitom a je horší ako slepá ulička. Je to cesta, ktorá sa končí v jame.

No už stačilo. Je čas budovať, a ak vás rozptyľuje hluk a vreskot ľudí, ktorí si nevedia uznať chybu, zapchajte si uši alebo sa presuňte na iné, neobsadené ihrisko a hrajte sa tam.

Do pekla s frustráciou. Budujte, čítajte, spievajte, študujte, žeňte sa, vydávajte, majte deti, uctievajte Boha, hrajte sa.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Vyučuje a píše na Magdalen College of Liberal Arts v mestečku Warner v štáte New Hampshire. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.