Minizamyslenie Kto nosí Boží obraz?

Celé evanjeliá sú prešpikované prešpekulovanými rébusmi, absurdnými fintami a zdanlivo neriešiteľnými otázkami, ktorými sa farizeji snažili chytiť Ježiša do pasce. Z tejto sa zrejme už nevyvlečie:

Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ (Mt 22, 15 – 21)

Bola to naozaj majstrovsky zamotaná slučka. „Ak odmietne platenie daní, obžalujú ho Herodesovi priaznivci u Rimanov, čo mu vynesie rozsudok smrti. Ak platenie daní podporí, popudí proti sebe Zelótov, pretože tí sa stavajú proti nej a aj preto sa tešia veľkej vážnosti ľudí. Svojím súhlasom by si teda vyslúžil odmietnutie väčšiny národa,“ precízne vysvetlil uzatvorenie únikovej cesty Anselm Grün.

Lenže pýtajúci sa nachádzajú vnútri vlastného uzatvoreného komplexu, ktorý operuje len s možnosťou „dal a má dať“. V tejto sústave je to potom vlastne jednoduché. Ak je na peniazi cisárov obraz a podpis, tak mu patrí a treba mu ho vrátiť v miere, v akej požaduje. Tým je celá záležitosť vybavená.

Nebol by to však Ježiš, keby vec neposunul o niekoľko levelov vyššie. Kto nosí Boží obraz a podpis? Sme to my (Gn 1, 27). A tak máme dávať Bohu, čo je Božie. Seba samých. Daň je vždy iba čiastka. Ale Boh chce všetko. Pretože dáva všetko. On sám je Život, ktorý žijeme. A chce, aby sme sa doň vrhli s maximálnou vervou. Tak naplno, aby učiteľ Z'ev Ben Shimon Halevi nemusel konštatovať, že „ľudové príslovie: ‚Šesť dní sa budeš klaňať Anglickej banke a siedmy deň Bohu‘ nie je tak ďaleko od pravdy“. (Jozef Husovský)