Dve karmelitánske rehoľníčky zo Španielska, ktoré žijú pustovníckym spôsobom života, hľadajú miesto, kde by mohli naplno prežívať svoje povolanie.

Sestra Ana María, ktorá ma 54 rokov, a sestra Raquel, ktorá má 30, vstúpili do rehole krátko po dovŕšení 18 rokov. Dnes spoločne tvoria malú komunitu karmelitánskych pustovníčok a po Vianociach očakávajú tretiu sestru, ktorá by sa k nim mala pridať

Ako píše CNA, rehoľníčky začali cestu pustovníckeho života pred piatimi rokmi v španielskej Ávile.

Sestry tvrdia, že majú úplne karmelitánsku charizmu, ale s výrazným pustovníckym charakterom, čo znamená viac času v cele, tichu a samote v rámci kláštora.

Sestrám sa však na ich spôsob života zatiaľ nepodarilo nájsť optimálne podmienky. Jedným z problémov je, že v Ávile je málo kňazov, a tak nemôžu sestrám slúžiť podľa ich predstáv.

Diecéza Toledo pustovníčkam dočasne pridelila farský dom v Consuegre. Podľa sestry Raquel je síce tento priestor dostatočne veľký, ale je v strede mesta, nemá záhradu, je obklopený susedmi a je tam veľa hluku.

Hľadanie miesta na usídlenie novej komunity je komplikované, pretože väčšina prázdnych kláštorov je v strede mesta a predávajú sa za vysokú cenu. Okrem toho je maličká komunita sestier takmer neznáma. „Sotva nás niekto pozná, nemáme dobrodincov ani pomoc,“ povedala pre CNA sestra Raquel, podľa ktorej ich podporuje len zopár kňazov alebo niektoré združenia.

Rehoľníčky trávia deň modlitbou a prácou

Dvojica karmelitánskych pustovníčok však nečaká len na podporu verejnosti, ale snaží sa živiť aj výrobou a predajom liturgických rúch. Čo teda tieto dve mníšky hľadajú v pustovníckom živote, keď aj samotná karmelitánska rehoľa je dosť prísna?

Sestra Raquel odpovedá, že „kontemplatívny život je zasvätený predovšetkým kultivácii vnútorného života, ktorý je taký potrebný. Jednak pre vlastnú spásu a potom aj z lásky k cirkvi“.

V čase, keď „vidíme, že cirkev toľko trpí a že sme na tom v mnohých ohľadoch veľmi zle, jedným z najúčinnejších spôsobov, ako prispieť svojím zrnkom piesku, je samotné posvätenie“, zdôraznila. Podľa sestry Raquel je ich spôsob života obnovením pôvodnej charizmy z hory Karmel, ktorá bola časom trocha uvoľnená.

Komunita dvoch sestier má denný program naplnený modlitbou a prácou. Sestry vstávajú o piatej ráno a o pol šiestej raňajkujú. Do deviatej sa potom modlia a študujú. O deviatej majú svätú omšu, po ktorej nasleduje čas na prácu.

Na poludnie sa modlia Anjel Pána a venujú sa duchovnej prednáške. O jednej je obed a oddych. O pätnástej sa sestry zase zídu na modlitbu, po ktorej nasleduje práca. O 17.40 je opäť čas na rozjímanie formou lectio divina, nasledujú vešpery, modlitba a o pol ôsmej večera. Po nej je čas na rekreáciu a o deviatej večer končia deň modlitbou kompletória a odoberú sa na spánok.

Komunikujú aj prostredníctvom blogu

Napriek tejto náročnosti a izolácii od sveta by komunita chcela nájsť ideálne miesto, kde by si zároveň mohla nechať otvorené dvere do sveta. „Ak nájdeme to správne miesto, máme v úmysle ponúknuť mladým dievčatám bližší zážitok z kontemplatívneho života,“ prezradila sestra Raquel.

Rehoľníčky by chceli mať možnosť „formovať dievčatá v hodnote mníšskeho života“ a pestovať gregoriánsky chorál. Sestry so svetom komunikujú aj prostredníctvom blogu, kde uverejňujú úvahy či príbehy o oddanosti Bohu. Pripomínajú, že dnes sa mnohým mladým dievčatám nehovorí, ako odovzdať svoju mladosť a život Bohu.

Na otázku o ťažkostiach s rozlišovaním povolania pre mladých sestra Raquel bez váhania odpovedá: „Je to jednoduchšie, ako sa zdá. Sú dievčatá, ktoré sa tým zaoberajú príliš veľa. Povolanie nie je nič iné ako pevné rozhodnutie radikálne nasledovať Krista. Nikto by nemal očakávať nič mystické alebo nadprirodzené. Je to jednoducho pevné rozhodnutie.“

„Musíme obnoviť mníšsky život,“ dodala sestra, „pretože je v tejto dobe kľúčový. Je to jeden z najúčinnejších spôsobov, ktoré cirkev zaviedla na spásu duší a na ich rozkvet.“

„Pre lásku k cirkvi a pre lásku k dušiam je odovzdanie života Bohu to najlepšie, čo možno Pánovi ponúknuť,“ uzavrela.