Väznený disident Vladimir Kara-Murza
V jadre kresťanstva je odmietanie násilia
Kňazi Ruskej pravoslávnej cirkvi sú trestaní za to, že v súlade s biblickými prikázaniami verejne vyjadrujú svoj nesúhlas s krviprelievaním a vyzývajú na mier. Takúto situáciu by si nedokázal predstaviť ani sám Orwell.
Foto: Profimedia
Rusko už dlho žije v orwellovskom svete a táto paralelná realita sa určite upevnila po februári 2022. „Vojna je mier, sloboda je otroctvo a nevedomosť je sila.“ Mohlo by sa zdať, že človeka by nemali prekvapovať tieto šialené prekrúcania, nehanebné zveličovanie, drzé pokusy povedať, že čierne je biele.
A predsa ma aj v tejto záplave zaujala nedávna správa z Tverskej oblasti. Tam sa kňaz menom Iľja Gavriškov musel verejne, na kameru, ospravedlniť za to, že sa nemodlil za „víťazstvo“ nad Ukrajinou, ale za mier. Donútila ho k tomu nie FSB, nie vyšetrovací výbor, ani nie Kadyrov, ale jeho vlastný biskup.
„Ak sa nebude kajať, bude zbavený kňazstva. Má slobodnú voľbu,“ vyhlásil rževský a toropecký biskup Adrián (Uljanov). A slová jeho excelencie nie sú len prázdnymi hrozbami.
Moskovský kňaz Ioann Kovaľ bol už predtým zbavený kňazstva za podobný „priestupok“ a v Kostrome eparchiálny súd zakázal kňazovi Ioannovi Burdinovi slúžiť pre jeho protivojnový postoj. Teraz bol bývalý rektor chrámu Vzkriesenia v obci Karabanovo obvinený – citujem priamo – z „heretického pacifizmu“.
Takéto príbehy sa v eparchiách Ruskej pravoslávnej cirkvi vyskytujú čoraz častejšie. Kňazi sú trestaní za to, že v súlade s biblickými prikázaniami verejne vyjadrujú svoj nesúhlas s krviprelievaním a vyzývajú na mier. Takúto situáciu by si pravdepodobne nedokázal predstaviť ani sám Orwell.
Čo vraví Písmo a cirkevní otcovia
Takéto správy môžu niektorých ľudí zmiasť. Iní sa im môžu vysmievať alebo z nich môžu mať dokonca uspokojenie. Mne ako pravoslávnemu kresťanovi prinášajú len bolesť, trápenie a hlboký zármutok – pre nespravodlivo prenasledovaných duchovných, ako aj pre celú našu cirkev, ktorá slovami a činmi našich súčasných biskupov akoby nadraďovala autoritu cisára nad základy kresťanskej viery.
Pretože v jadre kresťanstva je odmietanie vraždy a násilia. Sväté písmo to hovorí jednoznačne – od starozákonného prekliatia Kaina, ktorý prelial krv svojho brata (Gn 4, 10 – 12), cez šieste prikázanie „Nezabiješ“ (Ex 20, 13) až po slová proroka o mečoch a radliciach: „Národ nepozdvihne meč proti národu a vojne sa už nenaučí“ (Iz 2, 4).
Pokračuje to Spasiteľovou výzvou učeníkovi, aby schoval meč, „lebo všetci, čo sa chopia meča, mečom zahynú“ (Mt 26, 52), a príkazom „Blahoslavení tvorcovia pokoja“ v Kázni na vrchu (Mt 5, 9).
S vedením pravoslávnej cirkvi sa rozišiel už pred desiatimi rokmi, keď sa zastal feministickej skupiny Pussy Riot.
Rovnaký postoj k vojne a násiliu nachádzame aj v prvých textoch a výrokoch cirkevných otcov. Spis Apoštolská tradícia (3. storočie) hovorí, že kresťania by sa nemali ani len zaoberať myšlienkou na vojenskú službu: „Katechumen alebo veriaci, ktorý sa chce stať vojakom, má byť zavrhnutý, lebo pohŕda Bohom.“
Svätý Cyprián z Kartága (asi 200 – 258), biskup a teológ, uviedol, že „ruka, ktorá prijala eucharistiu, by sa nemala poškvrniť mečom a krvou“.
V modernej dobe je jedným z najdôležitejších svedectiev o kresťanskej averzii voči vojne kniha Vyznanie kňaza pred cirkvou od archimandritu Spyridona (Kisljakova) (1875 – 1930), ktorá nedávno vyšla v Rusku.
Archimandrita Spyridon počas prvej svetovej vojny slúžil ako vojenský kaplán, takže jeho myšlienky sú predovšetkým odrazom tejto skúsenosti. „Na čo som premenil sväté tajomstvá?“ pýta sa sám seba. „Na mocný prostriedok, ktorý inšpiruje vojakov, aby zabíjali svojich spolubojovníkov? Neposlal som podávaním svätého prijímania vojakom, ktorí idú do krvavých bojov, samotného Krista, aby zabíjal ľudí a bol zabitý?“
Bolesť, ale aj vďačnosť
Je dôležité poznamenať, že postoj vedenia Moskovského patriarchátu k vojne na Ukrajine je v rozpore nielen so základmi kresťanskej viery, ale aj s jeho vlastnými oficiálnymi dokumentmi.
V Základoch sociálnej koncepcie Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré boli prijaté za priamej účasti súčasného patriarchu počas jeho pôsobenia vo funkcii metropolitu, sa výslovne uvádza, že medzi činnosti, pri ktorých duchovní a kánonické cirkevné štruktúry nesmú pomáhať štátu alebo s ním spolupracovať, patrí „vedenie občianskej vojny alebo agresívnej vonkajšej vojny“ (III. 8.).
Táto formulácia zakazuje cirkvi podporovať vojnu, aj keď prijíma mýtus Kremľa, že „Rusi a Ukrajinci sú jeden národ“ – a najmä v kontexte skutočnej agresívnej zahraničnej vojny, čo viaceré rezolúcie Valného zhromaždenia OSN potvrdili, že táto vojna je.
Najhorším prejavom kultúry nenávisti bolo ospravedlňovanie vrážd a dokonca ich požehnávanie zo strany Ruskej pravoslávnej cirkvi.
Chcem poznamenať, že predchádzajúci patriarcha, ktorý bol často (a oprávnene) kritizovaný za svoj „sergejský“ prístup, ktorým vychádzal v ústrety svetskej moci, napriek tomu zaujal počas čečenských vojen jasný verejný postoj. „Cirkev pozdvihuje svoj hlas na obranu nevinných obetí tohto krvavého konfliktu,“ povedal Alexij II. vo svojom vyhlásení na začiatku prvej čečenskej vojny.
„Ani tie najspravodlivejšie a najzákonnejšie úvahy o verejnom prospechu nemôžu ospravedlniť obete a utrpenie civilného obyvateľstva. A ani tie najdobrotivejšie ciele by sa nemali dosahovať metódami násilia, ktoré by v konečnom dôsledku mohli viesť k mnohonásobnému znásobeniu zla.“
V súčasnosti duchovní Ruskej pravoslávnej cirkvi čelia za podobné výroky pozastaveniu výkonu služby a zbaveniu kňazstva.
O niekoľko riadkov vyššie som napísal, že to, čo sa deje, vo mne vyvoláva bolesť, zármutok a žiaľ. Ale je tu aj ďalšia emócia, ktorú prežívam: vďačnosť.
Vďačnosť tým duchovným, ktorí sa vyslovili za ukončenie vojny napriek možným dôsledkom pre nich samých a ktorí bránia česť Ruskej federácie proti jej vlastným biskupom. Viem, že je to dôležité pre mnohých ľudí v našej krajine.
Bude to ešte dôležitejšie, keď sa zamyslíme nad kolektívnou zodpovednosťou, ktorú naša spoločnosť vrátane cirkvi nevyhnutne ponesie, keď sa to všetko skončí.
Vladimir Kara-Murza je jedným z najznámejších ruských politických väzňov. Prvýkrát bol zatknutý v apríli 2022 a neskôr bol odsúdený na 25 rokov väzenia na základe viacerých obvinení súvisiacich s kritikou Kremľa a inváziou na Ukrajinu.
Pôvodný článok: At the heart of Christianity is the rejection of violence. Vychádza s láskavým súhlasom meduza.io. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
