„Začnime modlitbou,“ povedal organizátor stretnutia. Postavil sa kňaz, vyzval ľudí, aby na chvíľu ticha sklonili hlavu, a povedal: „Buďme všímaví k tým, ktorí sú chorí na kovid a na iné choroby, k bezdomovcom, ktorí trpia na uliciach, a k tým, čo trpia vo vojne. Amen.“

Nechcem byť grobian, ale toto nie je modlitba. Byť „všímavý“ k utrpeniu ľudí nie je žiadna modlitba. A nie som si ani istý, či je to vôbec všímavosť. Ak si o „všímavosti“ niečo prečítate, zistíte, že je to druh meditácie, pri ktorej si intenzívne uvedomujete, čo v danej chvíli vnímate a cítite.

Súčasťou praktizovania všímavosti sú metódy dýchania, usmerňovanie obrazotvornosti a iné praktiky na uvoľnenie tela a mysle, ktoré majú pomôcť znížiť napätie. Nemyslím si, že pod to spadá aj pripomenúť si na pár sekúnd choroby, bezdomovectvo a vojnu.

Spomenul som to priateľovi, ktorý mi povedal, že na svojom údajne katolíckom kampuse absolvoval desiatky cvičení „vnímavosti“. A namiesto spoločnej modlitby vedúci kampusu hovorievali, že celý kampus „spoločne dýcha“.

Ja som za dýchanie všetkými desiatimi – otvorene priznávam, že ho praktizujem neustále. A pravdepodobne by som mal byť aj „všímavejší“ – najmä vtedy, keď mi niečo hovorí moja žena a ja úplne nedávam pozor (mea culpa). No „spoločné dýchanie“ ani „byť všímavý“ nie je modlitba.

Modlitba, keď hovoríme o modlitbe prosebnej, spočíva v tom, že žiadame niečo od Boha a žiadame to tak, akoby sme naozaj verili, že to dokáže urobiť a urobí. Ak neveríte, že Boh dokáže vypočuť alebo vypočuje vaše modlitby – dokonca ak si nie ste istí, či Boh vôbec jestvuje –, nuž, čo vám poviem? Je mi to ľúto. Je to trochu smutné. Ale prosím, nevolajte to, čo robíte, „modlitbou“, najmä ak ste katolícky kňaz. (Neodporúčal by som ani nazývať to „byť všímavý“, ale to už nie je môj odbor.)

Keby som niekoho poprosil o modlitbu, vari by mi povedal „Netráp sa o svoje choré dieťa či o svojho zomierajúceho otca, budem k nim všímavý“?

Porovnajte to so slovami úžasnej postaršej Francúzky, ktorá bola mojou susedkou a ktorá mi jasne a nado všetku pochybnosť (tak, ako to dokáže iba postaršia Francúzka) povedala, že v modlitbe musím byť voči Bohu „neústupný“. „Povedz mu, čo potrebuješ! A naliehaj! Žiadaj s vedomím, že to urobí!“

Ak pozvete ženu na rande alebo požiadate profesora o pomoc spôsobom, ktorý naznačuje, že neveríte, že to urobia, ani to neurobia. Boh je lepší ako oni, ale tiež sa snaží urobiť nás lepšími. A ak neveríte, že jestvuje ani v to, že robí dobré veci, je preňho ťažšie tieto dobré veci robiť. Keď Ježiš nenašiel vieru v meste, odkiaľ pochádzal, odišiel.

Omša je úžasná, lebo obsahuje všetky druhy modlitieb. Okrem prosebných modlitieb sú tu kajúcne modlitby, modlitby vyjadrujúce pamiatku, modlitby vzdávajúce slávu a modlitby vďaky, Otčenáš a eucharistická modlitba.

Ak sa so svojimi modlitbami neobraciate na Boha s vierou, že tieto modlitby môže naozaj vyslyšať a vykonať vážne zmeny vo svete, potom nazývať to, čo robíte, „modlitbou“ je v katolíckom kontexte čosi ako pokrytectvo. Zdieľať

Občas keď sedím na omši, ktorú veselo a ledabolo slúži nejaký „otec Stan“ či „otec Dave“, kladiem si otázku, či si uvedomujú, kto je tu prítomný: nielen Boh všetkého stvorenia, ktorý sa zriekol svojho božstva a zomrel na kríži, v ktorého prítomnosti, keby sme naozaj verili, že je tu s nami tak úplne, ako bol v hornej sieni po svojom ukrižovaní, väčšina z nás by sotva dokázala ticho sedieť či spomenúť si, ako sa volá. Ale prítomní sú tu aj ľudia, ktorých trápi bolesť, úzkosť a smútok.

Je tu muž, ktorý sa práve dozvedel, že má rakovinu. Je tu žena, ktorá minulý týždeň prišla o dieťatko. Je tu mladý muž alebo žena, ktorí sa hlboko vložili do romantického vzťahu, o ktorom si mysleli, že potrvá navždy, a teraz sedia so zlomeným srdcom, nevedia, čo bude ďalej, a pýtajú sa, či ešte niekedy nájdu uzdravenie a lásku.

To, čo títo ľudia potrebujú a chcú, keď sa už vôbec dovliekli do kostola, je modlitba, niečo, čo ich spojí s Bohom útechy, Pánom dejín a nášho života, Vykupiteľom, ktorý vzal naše utrpenie na seba. A keď už otec Dave nestelesňuje Krista a namiesto toho prechádza uličkou a potriasa rukami, akoby kandidoval do úradu; inými slovami, keď prestane konať in persona Christi a poukazuje na to, že je „otec Dave“, potom sa spojenie preruší a do srdca znova vnikne smútok ako studený nôž do hrude.

Táto frustrácia sa podobá pocitu, keď prídete na oslavu stretnúť sa s neobyčajnou mladou ženou, ale pri dverách vás prepadne otravný človek, ktorý nedokáže prestať rozprávať a nepustí vás dnu. Vidíte ju na opačnej strane miestnosti, celá vaša bytosť sa s ňou túži rozprávať, ale je tu tento človek, ktorý iba bľaboce a bľaboce, a vy máte neodbytné pokušenie zakričať: „Mohol by si, prosím ťa, zatvoriť ústa a pratať sa mi z cesty? Nie som tu kvôli tebe! Je tu niekto dôležitý, srdce mi ide rozhodiť a ja sa s ňou musím rozprávať!“

Ak sa so svojimi modlitbami neobraciate na Boha s vierou, že tieto modlitby môže naozaj vyslyšať a vykonať vážne zmeny vo svete, potom nazývať to, čo robíte, „modlitbou“ je v katolíckom kontexte čosi ako pokrytectvo; je to zbožná maska ukrývajúca tragickú prázdnotu.

Sú ľudia, ktorí prichádzajú do kostola so skutočnými potrebami, so skutočnými žiaľmi, s depresiou a chorobami. Preto keď niekto žiada o modlitbu, buď sa pomodlite, aby mu Boh pomohol – modlite sa, akoby ste prosili v prítomnosti samotného ukrižovaného Krista. Alebo nejako konkrétne pomôžte, ako by pomohol neveriaci pohan. Alebo jedno i druhé.

„Všímavosť“ je riedka kaša pre ľudí, ktorí potrebujú skutočnú potravu. Nič nepredstierajte. Je to urážlivé. A naozaj to rozčuľuje. Preto sa buď pomodlite, alebo nezavadzajte.

Z anglického originálu Mindfulness Is Not Prayer preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.