Vďaka na vďake Ako americký katolík uvažuje o Dni vďakyvzdania

Predstavme si, že vám na Deň vďakyvzdania vaša matka, žena vynikajúcej katolíckej zbožnosti a ozdobená cnosťami, upečie umelecký bochník kysnutého chleba, odreže z neho krajec a s maslom ho na tanieri položí pred vás, ešte sa z neho parí. Usmeje sa a čaká na vašu reakciu.

Urobila pre vás čosi veľmi vznešené a to sa teraz stáva skúškou, či je váš charakter primeraný tomuto daru.

Na to, aby ste na tento láskavý skutok zareagovali primerane, musíte podľa sv. Tomáša Akvinského zapojiť štyri rozličné čnosti – nie jednu, ale štyri. Tieto čnosti sú akoby „naskladané“ jedna na druhú, lebo jeden na druhý sú naskladané aj samotné „princípy“ či príčiny toho, že ste dostali tento chlieb.

Prvou príčinou toho, že ste dostali tento dar, je Boh, ktorý stvoril vás i vašu matku, jej čnosti, pšenicu i všetko ostatné – Boh, ktorý sa všetkým týmto neustále pozorne zaoberá a pozná aj počet molekúl v krajci (ako vlasy na vašej hlave) a – nezabúdajme ani na to – aj jeho chutnosť a striedku i to, ako vám mimoriadne chutí.

Táto pôvodná príčina dobra si z vašej strany vyžaduje reakciu, ktorú sv. Tomáš nazýva „náležitá bohoslužba“. Preto sa pomodlíte, možno tradičné hamoci („že vyvádzaš“) ako to, ktoré sa asi modlil Ježiš:

Baruch ata Adonai Eloheinu…

„Požehnaný si, Pane, Bože náš, kráľ vesmíru, že vyvádzaš zo zeme chlieb.“

Na to, aby ste primerane zareagovali na tento dar, tu a teraz, na tento konkrétny kúsok chleba, máte povinnosť uctiť si Boha.

Toto uctievanie má vlastne formu „požehnania“. Nazývame ho aj „poďakovanie“, lebo vyjadrujeme, že sa tešíme z daru i z darcu.

Alebo môžeme „poďakovanie“ chápať podľa pôvodu tohto slova, ktorý je v nemeckom slove myslieť – čo znamená, že s radosťou myslíme, zdržiavame sa pri myšlienkach na dar i darcu. No v striktnom slova zmysle, keď sa s touto „vďakou“ obraciame na toho, koho uznávame za svojho Stvoriteľa, si Boha ctíme prostredníctvom čnosti nábožnosti. Nábožnosť je teda prvá zo štyroch čností, ktoré máme prejaviť.

No príčinou či „princípom“ toho, že dostávate tento chlieb, nie je iba Boh, váš stvoriteľ, ale aj vaša matka, vaša spolustvoriteľka – bez nej by ste sa neboli narodili, nedožili sa toho, že tu sedíte, neboli by ste sa naučili slovo „chlieb“ ani dobré spôsoby pri jeho jedení, ani to, že sa máte usmiať a 21-krát (či koľko) požuť a že predtým, než si z chleba odhryznete, máte ho rozlomiť.

A pravdepodobne to bola vaša matka, kto vás naučil slová, ktorými sa poďakujete za chlieb. Veru, chlieb by vám mohol napchať do krku aj stroj. Ale to, že ste v stave „vziať a jesť“ ho ako ľudská bytosť, je zásluha najmä vašej matky a vášho otca. „Všetko, čo sa prijíma, prijíma sa na spôsob prijímateľa“ a tento spôsob – „dobré spôsoby“ – vám dáva táto žena.

Našim rodičom ako takým patrí osobitný typ úcty či dokonca „uctievania“ (v starom zmysle slova). Viete presne, o čom hovorím, ak vám mama zomrela, lebo už nikto vám nemôže dať chlieb tak, ako ho dávala mama. Sv. Tomáš nazýva návyk preukazovať takúto úctu pietas. Toto je teda druhá čnosť, ktorú musíte zapojiť: úctu založenú na nábožnosti.

A ak vás matka naučila aj úcte, čo je pravdepodobné, potom „vaše vzdávanie vďaky je samo osebe jej darom“. Ona je však darom Božím, a preto „Ďakujem, mami,“ sa dvojnásobne zakladá na „Ďakujem, Bože“.

Ďalej predpokladáme, že vaša matka je ozdobená milosťou a čnosťami. Predstavme si, že je sv. Zélie Guérin Martin (matka sv. Terézie z Lisieux) či sv. Wiktoria Ulma. Možno však stačí povedať: je pokrstená manželka a matka v stave milosti. Už takáto dôstojnosť nie je prirodzená: doslova nie je z tohto sveta.

Alebo len pomyslime na to, čo si môže každá matka nárokovať za svoje činy: dôstojnosť a zásluhy za noci, keď vstávala k deťom, drhla podlahu a upratovala, trápila sa a ronila slzy, nakupovala pre vás a donekonečna vás vozila autom – všetka táto dôstojnosť, za ktorú si matky ctíme (alebo sme si ich v minulosti ctili) na Deň matiek. A túto dôstojnosť má aj vtedy, keď Deň matiek nie je.

Keby vám tento chlieb doniesol kráľ alebo veľvyslanec – alebo Travis Kelce –, premohol by vás úžas. „U nás doma bol Jordan Peterson a napadlo mu odrezať krajec chleba a priniesť mi ho.“ No tu je niekto väčší (pre vás) ako Jordan Peterson.

Na to, aby ste spoznali takúto dokonalosť a chápali ju ako sekundárnu príčinu po Bohu, ktorej miesto je v rámci autority otca a matky, potrebujete tretiu čnosť, vďaka ktorej vyjadríte radostné myšlienky („vďaky“). V staroveku sa nazývala observantia, „úctivosť“.

A potom, po štvrté, je tu samotný fakt, že pre vás niekto urobil čosi dobré: ako dobrodinec, voči ktorému ste ako obdarovaný, nie náhodným, ale úmyselným skutkom láskavosti. Keď sa na dar pozeráme iba z pohľadu dobrodincu a dobrodenia, vhodnou odpoveďou je jednoducho „vzdávanie vďaky“ – iba toto, bez akéhokoľvek prídavku. Preto (hovorí sv. Tomáš) je štvrtou potrebnou čnosťou „vďačnosť“ – ktorá spočíva na ostatných troch.

Počas tohto Vďakyvzdania teda vzdávajte vďaky, že môžete vzdávať štvorakú vďaku. Pri večeri vzdávajte vďaky za dobrodenie od iného človeka s vďakou aj za to, ako Boh múdro spravuje svet a udeľuje dokonalosti, uctite si pritom matku i otca a žehnajte Bohu všetkého stvorenia, ktorý vyvádza zo zeme chlieb, morku aj výpek.

Z anglického originálu Thanks within Thanks preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary’s Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu. Nový preklad a komentár). Jeho nová kniha Be Good Bankers: The Divine Economy in the Gospel of Matthew (Buďte dobrí bankári. Božia ekonómia v Matúšovom evanjeliu) vyjde na jar v edícii Gateway vydavateľstva Regnery. Profesora Pakaluka vymenoval do Pápežskej akadémie sv. Tomáša Akvinského pápež Benedikt XVI.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.