Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
02. jún 2016

Z koncilu najprv nebol nadšený. Život kardinála Capovillu

Napriek tomu, že mal chabé zdravie, zažil deviatich pápežov. Ako osobný sekretár Jána XXIII. ho odhováral od zvolania Druhého vatikánskeho koncilu. Priznal, že sa mýlil. Čo všetko skrýva život zosnulého kardinála Lorisa Capovillu?
Z koncilu najprv nebol nadšený. Život kardinála Capovillu

Loris Francesco Capovilla stál po boku Jána XXIII. do konca jeho života. Na archívnom zábere hneď vedľa pápeža. Foto - Profimedia

Kardinál Loris Francesco Capovilla, bývalý osobný sekretár pápeža Jána XXIII. a jedinečný pamätník Druhého vatikánskeho koncilu, zomrel minulý týždeň vo veku 100 rokov. Jeho život bol nielen dlhý, ale aj bohatý.

Narodil sa počas prvej svetovej vojny, 14. októbra 1915, v severotalianskej obci Pontelongo. „Prvý obraz, ktorý mi utkvel v pamäti ako trojročnému chlapčekovi, bol obraz môjho otca v sivozelenej uniforme,“ spomína kardinál Capovilla vo svojej autobiografii Moje roky s pápežom Jánom XXIII. (Spolok svätého Vojtecha, 2014), z ktorej čerpá tento článok.

Vojna poznačila aj jeho prvé kňazské roky. Vysvätený bol v slávnej Bazilike sv. Marka v Benátkach 23. mája 1940, na slávnosť Božieho tela. V ten istý sviatok, 26. mája 2016, kardinál Capovilla zomrel. Medzitým však prežil pestrých sedemdesiatšesť rokov.

Vojnový hrdina

Keďže niekoľko dní po vysviacke Taliansko vstúpilo do vojny, 24-ročný novokňaz prišiel o svoje primície. Pôsobil najprv v Benátkach ako kaplán, učiteľ náboženstva na gymnáziu a ceremoniár v bazilike sv. Marka. Ako vojenský kaplán mal sprevádzať talianskych vojakov na výprave do Ruska, ale kvôli zdravotnej nespôsobilosti ho odvelili len na letisko do Parmy. Napriek tomu sa stal vojnovým hrdinom – za záchranu života desiatich talianskych letcov, ktorí mali byť internovaní do nemeckých táborov, dostal kríž za vojenské zásluhy.

Na konci vojny pôsobil ako nemocničný kaplán v Benátkach a zároveň komentoval nedeľné evanjelium v talianskom rozhlase. V roku 1949 ho miestny patriarcha poveril vedením redakcie diecézneho časopisu. „Otec Loris si kúpil na splátky písací stroj Olivetti 22 a na ňom redigoval noviny v malej kancelárii,“ opisuje spoluautor spomenutej autobiografie Ezio Bolis.

O Angelovi Giuseppem Roncallim mladý Capovilla prvýkrát počul, keď bol ešte seminaristom. Budúci pápež sa v tom čase stal apoštolským vikárom pre rímskokatolíckych veriacich v Turecku. „V ročenke z roku 1935 sa táto správa objavila na niekoľkých riadkoch a bola pri nej malá fotografia. Usmiata tvár tohto kňaza sa mi vryla do pamäti a v nasledujúcich rokoch som sledoval jeho pôsobenie, kdekoľvek som sa o ňom dočítal,“ spomína Capovilla.

„Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, ktoré mnohí považujú za piate evanjelium, ho sprevádzalo počas celého života...“ Loris Capovilla o Jánovi XXIII. Zdieľať

Osobne sa prvýkrát stretli v roku 1950, kedy arcibiskup Roncalli, už ako nuncius v Paríži, navštívil Benátky. Otca Lorisa miestny patriarcha poveril, aby vzácnu návštevu sprevádzal v čase jeho neprítomnosti. „Povedať o ňom, že je prívetivý, bolo málo. Ja som bol iba mladý kňaz, no on sa začal so mnou rozprávať s takou nehou, že som sa hneď pohrúžil do jeho slov,“ vracia sa Capovilla k prvému stretnutiu s Roncallim, ktorý ho uchvátil natoľko, že mu venoval článok v diecéznom časopise.

Nebude žiť dlho

Ich cesty sa opäť prekrížili začiatkom roka 1953, kedy pápež Pius XII. vymenoval Roncalliho za nového benátskeho patriarchu. Len niekoľko dní predtým ho kreoval na kardinála. Otec Loris sprevádzal benátskeho vikára do Paríža, aby Roncallimu podali základné informácie o jeho novom pôsobisku. Keď sa čerstvý benátsky patriarcha spýtal vikára na osobu mladého sprievodcu, dostal jasnú odpoveď. „Je to dobrý kňaz, šikovný, no nemá dobré zdravie a bude mať krátky život,“ povedal vikár o otcovi Lorisovi, ktorý sa napokon dožil viac ako sto rokov. Vikárovo hodnotenie však Roncalliho neodradilo od úmyslu menovať Capovillu za svojho osobného tajomníka.

V meste na lagúne pôsobil kardinál Roncalli len päť rokov. Do Benátok prichádzal už ako starec – mal viac ako 71 rokov. Napriek tomu ho koncom októbra 1958 kardináli zvoli za 261. nástupcu apoštola Petra. Jeho vysoký vek – mal takmer 78 rokov – nepôsobí až tak prekvapujúco, keď si uvedomíme, že z 51 kardinálov, ktorí vstúpili do konkláve, boli až 24 starší ako Roncalli.


Ján XXIII. udeľuje požehnanie počas návštevy Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme v marci 1963. Prvý zľava kľačí pápežov tajomník Capovilla. Foto - Profimedia 

Z osobného tajomníka benátskeho patriarchu sa tak stala pravá ruka nového rímskeho biskupa. V knihe spomienok priznal, že vo chvíli zvolenia Jána XXIII. sa neubránil myšlienkam na to, ako jeho voľbu zhodnotí verejnosť. „Čo už len ten dokáže? Povedie konzistórium na vymenovanie nových kardinálov, vykoná niekoľko blahorečení, bude rozdávať požehnania a pripravovať sa na dobrú smrť, ktorá príde čoskoro po rýchlom prechodnom pontifikáte.“

Odhováranie od koncilu

O to väčší šok všetci zažili, keď Ján XXIII. 25. januára 1959 oznámil zvolanie Druhého vatikánskeho koncilu. K slávnostnému oznámeniu síce došlo tri mesiace po jeho zvolení, ale osobnému tajomníkovi svoj zámer predstavil už necelé dva dni po skončení konkláve.

Inzercia

„Keď ma zasvätil do svojho úmyslu, moja reakcia bola skôr chladná a zdráhavá. Boli sme v aute, vracali sme sa z návštevy jednej rímskej farnosti a radšej som sa uzavrel do ticha, ako by som mal prezradiť svoje váhanie,“ spomína Capovilla, ktorý na naliehanie Jána XXIII. vyjadril svoj nesúhlas. Bol presvedčený, že ambiciózny plán presahuje možnosti starého pápeža. Po krátkom rozhovore s Jánom XXIII. však pochopil, že koncilové plány „boli výsledkom nie realistického plánovania, ale prirodzeného a úprimného podnetu, ktorý ukrýval vo svojom srdci počas mnohých rokov svojho apoštolátu“.

„Vyžaroval ducha autentického materstva Cirkvi a otcovstvo najvyššieho veľkňaza.“ Loris Capovilla o Jánovi XXIII. Zdieľať

Skôr ako Ján XXIII. 11. októbra 1962 slávnostne otvoril koncilové zasadania, začali sa prejavovať symptómy jeho choroby. Krátko na to, presne v deň štvrtého výročia zvolenia do čela Katolíckej cirkvi, sa potvrdili najhoršie obavy – išlo o rakovinu žalúdka. Na túto chorobu zomreli aj tri pápežove sestry a brat. „Nerobil si starosti pre svoje zdravie, ale z obavy, že niekto bude považovať jeho chorobu za prekážku jeho pápežského poslania,“ vrátil sa k ťažkým chvíľam kardinál Capovilla.

Utrpenie obetoval za koncil a Rusko

Ján XXIII. sa naďalej s veľkým nasadením zúčastňoval koncilových prác. Za ich úspech a za obrátenie Ruska ponúkol Bohu aj svoje utrpenie. Práve preto, že Druhý vatikánsky koncil bol najväčším dielom a útechou trpiaceho pápeža, jeho osobný tajomník kriticky vnímal problémy, ktoré sa počas jeho priebehu objavovali.

„Nielen háklivé diplomatické otázky sťažovali vývoj koncilu, ale diskusiu podnecovali (a stále podnecujú) aj hlboké a, žiaľ, často i nepreklenuteľné rozpory v rámci Cirkvi,“ konštatoval kardinál Capovilla, ktorý sa však na dedičstvo koncilu pozeral s nádejou. „Nič sa nestratí. Vietor Ducha všade roznáša semeno Božieho slova. Nastúpená cesta je nezvratná. Prínos ekumenického koncilu prekonáva ťažkosti, neporiadky, zneužitia a problémy, ktoré vznikli cestou a ktoré nemožno skryť.“

Otec Capovilla stál pri svojom pápežovi aj v posledných chvíľach života. „Budete musieť ešte veľa pracovať pre Cirkev. Ja vás budem stále ochraňovať,“ zneli jedny z posledných slov „dobrého pápeža“, ktorý zomrel 3. júna 1963.

Posledná púť

Napriek tomu, že životná púť otca Capovillu trvala ešte polstoročie, ostal dobrovoľným väzňom spomienok na pápeža Jána. Nešlo však o nostalgické, bezúčelné spomínanie. „Udržiavať pri živote túto blízkosť k jeho osobe a jeho slovám je výzvou, záväzkom, ktorý ma pobáda, aby som sa stal lepším kresťanom,“ vyhlásil Capovilla. „Keď zatvorím dvere a okná a trochu sa stiahnem do chrámu svojich spomienok, počujem jeho melodický hlas v telefóne, po omši v kaplnke či medzi jednou a druhou audienciou: ,Musíme sa na chvíľu stretnúť.´“ A verný sekretár sa po celý zvyšok života pripravoval na toto konečné stretnutie.


Pápež František vymenoval arcibiskupa Capovillu za kardinála vo veku 98 rokov. Foto - Wikipedia

Kým k nemu prišlo, Capovilla zažil ešte piatich nástupcov Jána XXIII. Pápež Pavol VI. ho vymenoval za arcibiskupa Chieti a neskôr za preláta zodpovedného za mariánske pútnické miesto Loreto. V tejto funkcii zotrval až do roku 1988, kedy mu Ján Pavol II. umožnil stiahnuť sa na odpočinok. Čakali ho však ešte takmer dve desaťročia života, ktoré prežil v rodnej obci Jána XXIII. Sotto il Monte na mieste zvanom Ca´ Maitino. Prijímal tu početných záujemcov o jeho svedectvo o živote Jána XXIII. a Druhom vatikánskom koncile.

Pápež František ocenil jeho celoživotnú službu cirkvi povýšením za kardinála v roku 2014. Capovilla mal v tom čase už 98 rokov a stal sa najstarším kardinálom Katolíckej cirkvi. Krátko na to z diaľky sledoval dvojnásobné svätorečenie pápežov Jána Pavla II. a Jána XXIII.    

Napriek všetkým životným zmenám sa čosi uňho nikdy nezmenilo. „Som kňazom už sedemdesiat rokov, biskupom takmer päťdesiat, no Ježiš je pre mňa ten istý ako ten, ktorého ma učila poznávať a milovať moja mama a moji vychovávatelia,“ vyznal staručký kardinál. Vo svojich myšlienkach sa stále častejšie vydával na poslednú cestu za svojím milovaným pápežom: „Jasne vidím krátke zastavenie mojich zostatkov v kaplnke Ca´ Maitino a zástup, spievajúci žalmy, ako sa uberá na osamotený a vetchý horský cintorín. Vidím zostupovať rakvu do holej zeme a počujem hlasy prítomných, ako mi zbožne hovoria zbohom s tvárou zaliatou slzami a s úsmevom na perách, lebo vedia, že všetko je krásne a nové v jase Vzkrieseného – všetko je milosť.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.