Ako pracovať so závisťou Je to signál, že niečo v nás nie je v poriadku a naše vnútro volá po pozornosti

V ďalšom rozhovore zo seriálu o cnostiach a nerestiach sa venujeme závisti a tomu, čo závisť vypovedá o nás samých.  

„Ak sa odsúdime za to, že je v nás závisť, za ktorú sa hanbíme alebo ju v sebe nevieme ani len pomenovať, ona nás bude ovládať a my sa s ňou nenaučíme pracovať. Nebudeme vďaka nej rásť,“ hovorí Lucia Hidvéghyová z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.

V rozhovore približuje, že je dôležité ísť hlbšie do svojho vnútra a skúmať, prečo vlastne závidíme, ako súvisí závisť so sebaúctou, a hovorí aj o tom, k čomu nás môže závisť motivovať – negatívne i pozitívne.

Na príkladoch zo Svätého písma vysvetľuje, ako bola závisť chápaná v Starom zákone, a poukazuje na to, ako sa dôsledkom závisti môže do srdca človeka vkradnúť nedôvera voči Bohu.   

Ako by sme mohli zadefinovať závisť?

Na závisť sa môžeme pozerať z rôznych zorných uhlov. Niekto povie, že je to jeden z hlavných hriechov alebo jedna z nerestí. Ale na závisť sa dá dívať aj ako na emóciu, ktorú nemáme odsúdiť, skôr si ju vypočuť, čo nám chce povedať.

Emócie nie sú ani dobré, ani zlé. Sú pravdivé a pre nás aj veľmi užitočné, pretože nás spájajú s podvedomím, kam naša racionálna myseľ nemá prístup. Vždy nám chcú povedať niečo o nás samých.

Závisť chápem ako odozvu na nejaký podnet. Je to niečo, čo autenticky prežívame, a naše vnútro sa týmto spôsobom dožaduje pozornosti. Je to signál, že niečo v nás nie je v poriadku, že nám niečo chýba, aj keď väčšinou to nie je to, čo druhým závidíme.

Nie je takéto nazeranie na závisť ako na emóciu relativizáciou hriechu?

Ja by som sa pýtala, ktorý z týchto postojov nás viac buduje, približuje k Bohu, robí zrelšími a učí nás byť láskavými a chápavými k sebe aj k druhým.

Ak sa odsúdime za to, že je v nás závisť, za ktorú sa hanbíme alebo ju v sebe nevieme ani len pomenovať, ona nás bude ovládať a my sa s ňou nenaučíme pracovať. Nebudeme vďaka nej rásť. Ak nepripustíme jej význam, nebudeme sa chcieť zaoberať tým, čo sa v našom vnútri deje, prečo závidíme. Keď závisť očiernime ako príšernú neresť a škvrnu na charaktere, nikto sa k nej nebude hlásiť.

Ale keď pochopíme, že má nejaké korene, potom nás môže priviesť k uvedomeniu si toho, čo by sme v živote chceli, kým by sme chceli byť. Nie iba čo by sme chceli mať, keď túžime po tom, čo majú iní.

Keď sme ochotní pripustiť, že niekomu závidíme, v skutočnosti možno len chceme zažiť to, čo si myslíme, že zažíva ten človek, lebo nám to chýba.

Predstavme si napríklad, že niekto je slávny, veľa sa o ňom píše, všade ho poznajú. To, čo mu možno závidíme a po čom túžime, nemusí byť sláva. Čo ak nám ešte viac chýba to, aby si nás niekto všimol, aby niekomu na nás záležalo, aby si nás niekto vážil? A to sú prirodzené potreby každého človeka. Tie nie sú zlé.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Je dnešná doba sociálnych médií viac prajná tomu, aby nás závisť ovládla? 

Dnes máme veľa príležitostí vnímať to, čo druhí ľudia prezentujú ako svoj úspech, svoje schopnosti a vymoženosti. Ale nemusíme podľahnúť závisti, ak máme zdravé vedomie vlastnej hodnoty a neporovnávame sa s druhými. Je veľmi jednoduché niečím sa pochváliť, stačí pár slov na sociálnych sieťach a fotografia. Ale to ešte neznamená, že daný človek je šťastný a bezpodmienečne milovaný.

Čo určite súvisí so závisťou, je porovnávanie a hodnotenie. Jedna zo zásad duchovného života je s nikým sa neporovnávať. Môžeme sa porovnávať asi len v tom, či sa snažíme žiť svoj život naplno. Ale nie kopírovať, čo robí niekto iný, pretože každý z nás je jedinečný. 

Závisťou vlastne sami sebe kazíme život v tom, že nevnímame dosť svoju hodnotu a dary, ktoré máme, nevieme byť s nimi spokojní. Myslíme si, že keby sme mali to, čo majú druhí, bolo by nám lepšie, mali by sme väčšiu hodnotu.

Súvisí teda závisť so sebaúctou?

Myslím, že áno. Závisť nás chce priviesť hlbšie do nášho vnútra, k našej identite. Tam človek objaví rôzne presvedčenia o sebe samom, napríklad ak sú moje deti na návšteve slušné, tak som dobrá matka, ak si ma všimol niekto dôležitý, tak mám hodnotu, a podobne.

Presvedčenia o nás samých by sme mali prehodnocovať, najmä ak nám už neslúžia. V detstve nám pomáhali prežiť nepriaznivé okolnosti, ale dnes nás môžu brzdiť. Napríklad ak sa dieťa rozhodne, že chce podávať maximálne výkony, aby si získalo priazeň rodičov, v dospelosti ho táto snaha môže viesť k zničujúcemu perfekcionizmu a pripraviť ho o voľný čas a zdravie.

Keď človek závidí, veľmi túži po tom, čo nemá a čo vidí u niekoho iného. Nemusí to byť len materiálna hodnota, zahŕňa to aj túžbu byť ako niekto druhý. To znamená, že nie je spokojný sám so sebou a nevníma svoju hodnotu, čo veľmi súvisí so sebaúctou.

23:35

 

Hriech či emócia? Hnev je ako nabitá zbraň, musí vystreliť. Otázka je, koho alebo čo trafí

Jana Zlatohlávková

„Hnev je dar Boží, je to energia, ktorú máme na to, aby sme riešili vzniknutý problém,“ hovorí predstavený saleziánov Peter Timko. 

Aké sú dôsledky závisti?

Podľa toho, do akej miery sa necháme závisťou uniesť a k čomu nás bude motivovať.

Keď sa večer pri spytovaní svedomia pýtam, čo mnou v ten deň hýbalo, ak zistím závisť, spýtam sa, čo som druhému závidela a čo potrebujem. Môže ma to motivovať k zmene tak, že na druhý deň začnem robiť prvé kroky k dosiahnutiu toho, čo mi v živote chýba. To by bol pozitívny dôsledok závisti.

Ale môžem urobiť aj to, že sa budem utvrdzovať vo svojej bezmocnosti a hnevať sa na seba aj na druhých. To môže viesť až k rozhodnutiu, že keď niečo nemôžem mať ja, tak sa to pokúsim zničiť tomu druhému alebo mu „aspoň“ pokazím radosť.

V duchovnej rovine sa môže vkradnúť do srdca človeka nedôvera voči Bohu – prečo to Pán Boh doprial tomu druhému a mne nie? Možno si netrúfneme priamo obviniť Boha z toho, že je nespravodlivý, ale niekde to v nás môže driemať.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v podcaste: