Trojkráľové zamyslenie Daniela Pastirčáka Putovanie mágov podľa T. S. Eliota

Dňa 29. júna 1927 básnik T. S. Eliot, ktorého mnohí dodnes považujú za apoštola skeptikov, prijal v zamknutom prázdnom kostole sviatosť krstu a pripojil sa k Anglikánskej cirkvi. V tom istom roku napísal báseň Jorney of the Magi.

Cestu, na ktorú práve vykročil, vložil do veršov. Z evanjeliových postáv si zvolil práve mágov. Ich príbeh musel znieť ušiam zbožných znepokojujúco. Mojžišov zákon totiž praktizovanie mágie trestal smrťou. Matúš z pohanských astrológov urobil hlavných hrdinov príbehu. Neskoršia tradícia im dala mená Gašpar, Melichar a Baltazár a prisúdila im titul kráľov.

Matúšov príbeh tak môžeme čítať i ako príbeh o dvoch podobách kráľov: Kráľov, čo sa vydali na cestu, hoci boli k vianočnému dieťaťu ďaleko, a kráľov Jeruzalema: Herodesa, znalcov zákona a veľkňazov – ktorí zostali doma, hoci do Betlehema to mali na skok.

Prvých vianočná hviezda zavolala na cestu, druhých tá hviezda vystrašila. Mágovia hľadali niečo väčšie, než bolo ich malé „ja“ plné ambícií a úzkosti. Herodesovi a náboženským vodcom, naopak, záležalo iba na nich samých – na moci, vplyve a spoločenskej prestíži. Zľakli sa, lebo do ich malého sveta nečakane „vtrhol Boh“ a vrhol tieň na ich pominuteľnú ctižiadosť.

Eliot si kladie na tvár masku mágov, aby spoza nej prehovoril vlastným hlasom: Osady sa správali nevraživo a mestá nepriateľsky/Napokon sme radšej cestovali celé noci/spali sme len úchytkom/v ušiach nám zneli hlasy/hovorili nám, že tá púť je bláznovstvo.

Cesta Eliotových mágov je osamelá. Putujú cudzím svetom. Napokon zistia, že aj niekdajší domov sa im stal cudzinou. Vrátili sme sa do svojich krajín, do svojich kráľovstiev,/a nenašli sme pokoj v obvyklých povinnostiach, medzi cudzími ľuďmi držiacimi sa svojich bohov.

V týchto chmúrnych veršoch sa zrkadlí Eliotov svet, ako ho vyjadril vo svojej najznámejšej básni Pustá zem. 

Taký je Eliotov príbeh: Vnuk unitárskeho misionára zo Saint Luis. Už v detstve zavrhol pragmatickú vieru rodičov, zbavenú mystéria. Študent Harvardu fascinovaný budhizmom. Muž neurotickej Angličanky, ktorá roky pred jeho očami mizla v temnote psychickej choroby. Avantgardný básnik, bankový úradník, večne neistý, večne chorý muž, osamotený v hľadaní zmyslu, ktorý by presiahol náhodné a bezvýznamné bytie človeka.

Intelektuál odcudzený svetu, ktorého význam sa vyprázdnil. Taký bol pre človeka s citlivosťou Eliota svet medzi dvoma vojnami. Na obzore sa vynárali utopické totalitné ideológie: nacizmus a komunizmus. Mnohí intelektuáli podľahli zvodom prvej či druhej utópie. Medzi nimi i Eliotovi blízki priatelia. 

O šesť rokov neskôr Eliot v knihe Idea of a Christian society napíše: „Ak nechcete mať Boha, budete sa musieť skloniť pred Hitlerom alebo Stalinom.“ Boli azda toto tí cudzí bohovia, ktorým autor Púte mágov odmietol slúžiť? Eliot sa nechcel pridať napravo ani naľavo, nedôveroval žiadnej politickej teórii. Útočisko napokon našiel v Ježišovom „kráľovstve pravdy, ktoré nie je z tohto sveta“.  

„No práve takéto zaujatie človeka bytím, ktoré ho presahuje, v ňom znovu zjednocuje rozbité vedomie seba samého.“Zdieľať

Najťažšiu cestu však musel podstúpiť vo vnútri. V čase, keď písal Pustatinu, sa priateľovi zdôveril s úmyslom stať sa budhistom. Krst pre Eliota teda nebol iba výmenou svetonázorovej konfekcie. Hľadal čosi hlbšie, mystickú jednotu s Bohom. Jeho viera vytryskla z hlbín skeptickej mysle. Najvyšší cieľ civilizovaného človeka, napísal, je zjednotiť radikálny skepticizmus s hlbokou vierou. 

Priepasť v ňom bola prihlboká, nemohlo ju vyplniť nič iné iba Boh. Pár mesiacov pred krstom v eseji o Bertrandovi Russellovi Eliot poznamenal: „Pán Russell verí, že keď zomrie, zhnije. Ja sa s takouto istotou nedokážem prihlásiť k žiadnemu presvedčeniu.“  

Eliotov mágovia doputujú k cieľu. Ústami jedného z nich Eliot vysloví podivné slová:

Boli sme tou cestou vedení k Narodeniu alebo k Smrti? Určite to bolo Narodenie/mali sme dôkazy a žiadnu pochybnosť./Vídaval som narodenie i smrť, no myslel som si, že sú odlišné, toto Narodenie však /bolo pre nás ťažkou trpkou agóniou ako Smrť, naša smrť.

Čudný záver vianočnej básne: Svetlá Vianoc sa v nej miešajú s tmou Veľkej noci. O akom narodení, o akej smrti Eliot hovorí? Akoby sme počuli Ježišove slová: Ak pšeničné zrnko neodumrie, zostane samo, no ak odumrie, prinesie nový život.

Na Eliotovom náhrobnom kameni sú vytesané dve vety: „V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok.“

Je to úvodná a záverečná veta básne East Cooker. V tej básni Eliot odkazuje na Jána z Kríža: Ak máš mať to, čo nemáš,/musíš ísť cestou pozbavenia./Ak sa máš dostať k tomu, čo nie si, musíš ísť cestou, na ktorej nie si. 

Podobnými slovami Eliot Virginii Wolfovej vysvetľoval zmysel modlitby: „Ide o koncentráciu myšlienok a emócií na transcendentnú Prítomnosť. Ponorený v modlitbe, človek býva tou Prítomnosťou celkom pohltený. No práve takéto zaujatie človeka bytím, ktoré ho presahuje, v ňom znovu zjednocuje rozbité vedomie seba samého.“

To sú Eliotove Vianoce – mystický zostup k prameňu, tam, kde sa všetko, kým som, končí i začína:  

S obrazom tejto Lásky a hlasom tohto Volania
neustaneme v hľadaní
a cieľom všetkého nášho hľadania
je dosiahnuť bod, odkiaľ sme vyšli, 
a poznať to miesto po prvý raz.