Prezidentka udelila vyznamenania Cenu dostal český biskup Malý, kňazi Gombita a Fiby aj evanjelická farárka

Prezidentka Zuzana Čaputová udelila pri príležitosti 31. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 33 osobnostiam, medzi nimi aj biskupovi, dvom katolíckym kňazom a prvej evanjelickej farárke.

Český biskup Václav Malý dostal Rad Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

Ocenený biskup pre Svet kresťanstva povedal, že je z vyznamenania predovšetkým prekvapený.

„Neviem, kto to inicioval, ale samozrejme, teší ma to. Na druhej strane musím povedať, že je mnoho ďalších ľudí, ktorí by si to zaslúžili viac, ako ja,“ vyjadril sa pražský pomocný biskup s tým, že k Slovensku má vzťah a s našou krajinou má styky dlhé roky.

Václav Malý sa narodil 21. septembra 1950 v Prahe. Otec bol učiteľ na základnej škole, no v roku 1961 ho prepustili zo služby, lebo bol veriaci. Matka bola vyštudovaná právnička, ale zostala celý život doma so štyrmi deťmi. Václav Malý má ešte tri staršie sestry.

V roku 1969 odišiel študovať na bohosloveckú fakultu do Litoměříc, kedy ešte prijímali uchádzačov bez problémov. Keď prišiel na fakultu, prednášali tam takí ľudia ako Mádr, Zvěřina, Bouše a iní. Postupne museli odísť a život na fakulte začali ovplyvňovať štátne zásahy. Bohoslovci protestovali a Václav Malý bol označený za rebela.

Vyzeralo to tak, že nebude pripustený ani k vysviacke, ale zasiahol kardinál Tomášek, aj keď nakoniec ho v júni 1976 v Prahe pre Tomáškovu neprítomnosť svätil slovenský biskup Jozef Feranec.

Vo februári 1977 podpísal 27-ročný novokňaz Václav Malý Chartu 77 a o rok neskôr bol jedným zo 17 zakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. V januári 1979 mu bol odobratý štátny súhlas a od 22. mája 1979 do 22. decembra 1979 bol vo väzení spolu s vrahmi a ťažkými delikventmi.

V rokoch 1981 až 1982 bol hovorcom Charty 77. Až do pádu komunizmu, okrem siedmich mesiacov väzenia, bol veľa ráz zadržaný na polícii, niekedy na dva až štyri dni, na výsluchoch bol asi 250-krát, štyrikrát mu v jeho neprítomnosti urobili domovú prehliadku. Pri výsluchoch boli k nemu vyšetrovatelia hrubí a raz ho surovo zbili.

Keďže nemohol vykonávať verejne kňazskú službu, až do pádu komunizmu pracoval ako zememeračský figurant a kurič. 

V novembri 1989 bol spoluzakladateľ a prvý hovorca Občianskeho fóra. V novembrových dňoch bol moderátor veľkých zhromaždení na Letenskej pláni. Zúčastnil sa na rokovaniach s komunistickým predsedom federálnej vlády Josefom Adamcom.

Keď sa skončili revolučné dni, Václav Malý odišiel z verejného diania a začal znovu pôsobiť ako kňaz v Kostole sv. Gabriela v Prahe. 11. januára 1997 bol v Prahe vysvätený za biskupa. Za svoje biskupské heslo si zvolil „Pokora a pravda“.

Biskup Václav Malý Falošné správy a populizmus sú hriechy dneška, i niektorí v cirkvi im podliehajú

Pavol Rábara Pavol Hudák

Rozhovor s pražským pomocným biskupom Václavom Malým o 35 rokoch slobody, kritike politikov, budúcnosti cirkvi aj pápežovi.

Prezidentka Čaputová ocenila aj katolíckeho kňaza Petra Gombitu Pribinovým krížom III. triedy za mimoriadne zásluhy a sociálny rozvoj Slovenskej republiky.

Kňaz Košickej arcidiecézy pomáha ľuďom bez domova. V Bernátovciach pri Košiciach poskytuje útočisko bezdomovcom, sociálne slabým rodinám a prijímal a pomáhal aj ukrajinským utečencom. V zariadení OÁZA – nádej pre nový život posky uje strechu nad hlavou takmer 400 ľuďom.

Peter Gombita je tiež iniciátorom hraných krížových ciest v Prešove. V archívnom rozhovore pre Svet kresťanstva hovorí, že k práci s bezdomovcami ho dostala udalosť z roku 1996, keď pôsobil vo Svidníku. Tam vytvoril aj prvý azylový dom.

Okolo 21. decembra mu na faru klopal človek bez domova, že potrebuje nocľah, že je zima. „Hovorím mu, viete, dajte mi čas do zajtra a ja porozmýšľam, kde by sme vás mohli dať. Prišiel 22. december, osem hodín večer a zas mi klopal na dvere. Jasné, že som nič nevybavil. Spovedalo sa celý deň, nič som nestíhal. Vravím, júúúj zabudol som.“

„Len tu by som šiel do garáže,“ hovorí bezdomovec kňazovi. Gombita priznáva, že do garáže ho nechcel pustiť. Ten človek bol špinavý.

Gombitovi vtedy povedal: „Ja nie preto som špinavý a zarastený, že som opitý. Ale preto, že mi púšťajú ľadviny a ja už nevládzem.“ Bezdomovec prišiel za kňazom aj 23. decembra, no Gombita ho poslal preč, že nič pre neho nenašiel.

Bezdmovec odišiel a Peter Gombita priznáva, že nemohol zaspať. V noci počul sanitku a došlo mu, že asi berú muža, ktorého poslal preč. Hneď ráno telefonoval do nemocnice a zistil, že ten človek žije, „len“ mal omrznuté ruky a nohy.

Kňaz a riaditeľ neziskovej organizácie Oáza Peter Gombita si preberá Pribinov kríž III. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky. Foto: TASR/Pavel Neubauer

„Večer 24. decembra, polnočná omša. Čo som mohol kázať? Povedal som veriacim, že Kristus k nám prišiel, máme nový kostolík, fara je skoro hotová. To je Božie požehnanie, dielo vašich rúk, peňazí, dobrých ľudí a Boha. A Ježiš chcel s nami žiť, chcel nám priniesť radosť a ja som si dnes istý, že budem držať Eucharistiu v rukách, ale Kristus tam nebude. Dnes budeme bez Boha, budeme naprázdno.

A prečo? Povedal som ľuďom príbeh s tým bezdomovcom. A skoro som sa rozplakal. Hovorím veriacim, že ja neviem, čo som za človeka a čo som za kňaza, keď som toto dokázal urobiť. Kristus, ktorého čakám, prišiel v tomto človeku. A poznáme ho, je to náš obyvateľ, chcel byť v našom spoločenstve a my sme ho nedokázali prijať. Ja farár som ho nedokázal prijať. Nemám čo viac povedať. Cez sviatky nebudem ani kázať, lebo to bude všetko zbytočné.“

Gombita priznáva, že toto bola pre neho lekcia a aj preto robí dodnes s ľuďmi bez domova.

Kňaz Peter Gombita Netušil som, že bohatstvo nás tak zmení. Už aj ja sa správam ináč

Pavol Hudák

Rozhovor so zakladateľom Oázy v Bernátovciach, autorom dramatizovaných krížových ciest v Prešove, bežcom a kňazom Petrom Gombitom.

Druhým katolíckym kňazom, ktorého prezidentka v nedeľu ocenila, je už zosnulý Rudolf Fiby, ktorý dostal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam.

„Rudolf Fiby je širokej verejnosti pomerne neznámy. Je to údel mnohých aktivistov tajnej cirkvi, ktorí v období normalizácie boli veľmi aktívni, ale aj pre záujem ŠtB sa svojou službou nikdy neprezentovali. Preto je vhodné sa hlbšie pozrieť na jeho život,“ píše v texte pre denník Postoj o tejto významnej osobnosti podzemnej cirkvi Ján Šimulčík.

Fiby bol jeden zo spoluzakladateľov Spoločenstva Fatima. V čase príprav Sviečkovej manifestácie, ktorá bola 25. marca 1988, bol predstaveným Fatimy a výrazným spôsobom sa zapojil do jej organizácie. V decembri 2012 ho postihla náhla náhla mozgová príhoda. Zomrel 9. októbra 2014 v Košiciach.

Prezidentka vyznamenala aj prvú slovenskú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovu Radom Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluh o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry, o demokraciu a jej rozvoj, Ľudské práva a slobody a ich ochrany.

Narodila sa 31. decembra 1922 v Kokave nad Rimavicou. V rokoch 1933 - 1941 študovala na Evanjelickej ľudovej škole, Reformnom reálnom gymnáziu v Martine a na dievčenskom gymnáziu v Žiline, kde zmaturovala. V zimnom semestri roku 1941 sa ako jediná žena zapísala na Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Zároveň študovala latinčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK.

Po ukončení štúdia vyučovala náboženstvo na štátnom dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1946 pracovala ako lektorka a korektorka vo vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši a v tom istom roku sa stala vedúcou Evanjelickej tlačovej kancelárie Tranoscia.

 V roku 1948 sa stala predsedníčkou Združenia evanjelickej mládeže v Liptovskom Mikuláši. Po diskusiách v ECAV Generálny konvent schválil 24. apríla 1951 Štatút o ordinácii žien a ich ustanovení do kňazskej služby. Ešte v tom istom roku 15. júla 1951 ordinovali Darinu Bancíkovú za farárku v evanjelickom kostole v Tisovci. Ostatní absolventi fakulty z jej ročníka boli ordinovaní neskôr, pretože viacerí odmietli inštaláciu v prítomnosti ženy farárky.

Pôsobila ako kaplanka v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Lučenci. Neskôr bola farárkou v Dolných Salibách a Drienove. Vo februári 1962 ju zaistila Štátna bezpečnosť (ŠtB). Dvadsaťpäť týždňov strávila vo vyšetrovacej väzbe. Najvyšší súd jej vymeral rok väzenia a päť rokov zákazu duchovnej činnosti.

Po návrate z väzenia pracovala ako robotníčka v Kancelárskych strojoch a v Štátnej poisťovni vo Zvolene. Po viacerých žiadostiach dostala štátny súhlas na kňazskú službu do Veľkého Lomu, kde nastúpila 1. októbra 1968 a pôsobila tu až do odchodu do dôchodku 31. januára 1996.

Medzitým sa v roku 1990 dočkala súdnej rehabilitácie. Prvá farárka ECAV na Slovensku Darina Bancíková zomrela 30. júla 1999 v Horných Salibách. Pochovaná je v Kokave nad Rimavicou.