Vyznamenaný biskup Václav Malý Falošné správy a populizmus sú hriechy dneška, i niektorí v cirkvi im podliehajú

Tzv. fake news a populizmus nazýva hriechmi dneška, ktorým podliehajú aj niektorí v cirkvi. Pri snahe o zrušenie špeciálnej prokuratúry ide podľa neho o slobodu a ochranu proti krivdám, preto cirkev má pozdvihnúť hlas. Tvrdí, že skutočných ateistov nepribúda, no pre cirkev je ťažké prijať, že už nie je prevažujúcou duchovnou ponukou.

Bývalý disident, hovorca Charty 77, moderátor protikomunistických demonštrácií, kurič a súčasný pražský pomocný biskup Václav Malý (74) dostal od slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

Od prezidentky Zuzany Čaputovej ste dostali štátne vyznamenanie. Ako to vnímate?

Som milo prekvapený. Pred Vianocami mi volali z prezidentskej kancelárie, že dostanem vyznamenanie, tak som hovoril, že to nie je možné, to je nejaký omyl.

Neviem, kto to inicioval, ale, samozrejme, teší ma to. Na druhej strane musím povedať, že je mnoho ďalších ľudí, ktorí by si to zaslúžili viac ako ja. K Slovensku mám vzťah, nechcem sa tu ukazovať v inom svetle.

Ktorú časť Slovenska máte najradšej?

Teraz som bol zase nadšený Tatrami. V októbri som tam bol s tromi gréckokatolíckymi kňazmi na niekoľkodňovom výlete. Navštívili sme aj Levoču a bol som naozaj uchvátený.

V Tatrách som bol predtým niekedy v siedmej triede. Na Slovensku som bol veľakrát, ale skôr v Bratislave alebo Nitre. Keď som sa pred časom vracal z Ukrajiny, na východnom Slovensku ma nadchol Bardejov. Nádhera. (Úsmev.) Vždy som len počul o Bardejovských kúpeľoch, ale že je to také skvelé mesto, som nevedel.

Máme za sebou Vianoce, ktoré boli pre Prahu a Česko zvlášť smutné, keďže tri dni pred sviatkami mladý muž zastrelil na univerzite 14 ľudí. Ako vyzerali Vianoce v takej atmosfére?

Ľudí to poznamenalo. V pražskej katedrále bola bohoslužba za zastrelených a zranených, zúčastnilo sa na nej množstvo študentov a mladých. Potešilo ma, že časť bola na svätom prijímaní a časť ľudí si prišla po krížik. Boli to evidentne ľudia, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. 

V omšiach počas Vianoc zaznievali prosby za zranených a zavraždených a za ich rodiny.

Padali aj otázky typu, kde bol Boh?

Ja som ich nezaznamenal. Je to veľké tajomstvo, kiežby sa to neopakovalo. Človek, ktorý poblúdil, bol nejakým spôsobom v zmätku, sa rozhodol pre taký hrozný čin. Na to odpoveď neexistuje. Cirkev vyslala ľudí, ktorí v prípade záujmu boli ochotní hovoriť s pozostalými. No nezvaľoval by som to na Pána Boha. Je to evidentne ľudské zlyhanie.

V tejto dobe cítiť u ľudí strach aj frustráciu. Vnímate to aj vy medzi ľuďmi?

Strach áno, no nielen z vojny, ale i ekonomickej situácie. Vždy ľuďom hovorím, že najlepšie je, keď si človek nájde niekoho, o koho sa môže oprieť, s kým si rozumie. Nie je všetko stratené. Chápem obavy, ale na druhej strane sa treba sústrediť na to, čo je možné robiť.

Zdá sa mi, že teraz, keď vláda navrhuje zrušenie špeciálnej prokuratúry, by sa mal ozvať hlas cirkvi.

Dnes veľmi chýba osobný kontakt, nenahradí ho žiadna technológia. Vnímam to ako veľkú výzvu tejto doby, aby sme nezabudli spolu hovoriť. Zdôrazňujem ľuďom, aby nezostali sami, dokázali sa navštevovať.

Váš príbeh je spojený aj s príbehom slobody v Novembri ’89. Keď sa obzriete o 35 rokov späť, ako hodnotíte to, za čo ste bojovali a čo sloboda naozaj priniesla?

Sklamaný nie som. Sloboda je výzva pre všetky časy – uchovať si zdravú a živú slobodu v duchu evanjelia, teda slobodne pristupovať k ľuďom. To nie je len záležitosť zákonov alebo spoločenského usporiadania. Záleží predovšetkým na nás, do akej miery sme slobodní a ako dokážeme slobodu šíriť okolo seba.

Som rád, že v Českej republike žijeme v slobode, hoci vnímame ekonomické a ekologické ťažkosti, prípadne aj politické. Je to neporovnateľné s inými časťami našej planéty. Stále to zdôrazňujem a povzbudzujem ľudí. Nie som priaznivcom čierno-bieleho videnia.

Existuje postreh, že Izraeliti putovali po odchode z Egypta po púšti 40 rokov, aby sa dostali z otroctva do slobody. U nás prešlo 35 rokov. Veľa nám teda nechýba, však?

Nikdy to nebude ideálne a teraz je situácia vážna. Trestáme sami seba, pokiaľ pripúšťame tzv. fake news, falošné správy, alebo populizmus. Sú to hriechy dneška. Ako kresťan by som im nemal načúvať. Prekáža mi, že niektorí ľudia v cirkvi tomu podliehajú.

Je zodpovednosťou každého kresťana získať si informácie. Je nebezpečné šíriť nepravdivé informácie a ešte to vydávať za pravdu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Keď ešte ostaneme pri Novembri, s vami sa spája známa rýmovačka: „Podívej se, Gusto, jak je tady husto.“ V jednom rozhovore na pražskej Národnej triede v novembri 2018 vás moderátorka vyzvala, aby ste niečo podobné povedali aj na aktuálnu situáciu, pričom zjavne narážala na vtedajšieho premiéra Andreja Babiša. Vy ste napokon vyhlásili: „Jděte od válovu.“ 

(Smiech.)

Nevieme si celkom predstaviť, že by u nás niečo také povedal biskup. Bude to rozdielom medzi Českom a Slovenskom?

Neviem. Som biskup, ale zároveň som občanom Českej republiky a som spoluzodpovedný za rešpektovanie ľudských práv. 

Patrí ku kresťanskému svedectvu slušne, pokojne, nie agresívne pomenovať zlé veci, ktoré sa dejú. A nemať pri tom na mysli nejakú popularitu, aby bol človek influencerom. Pokiaľ politik vyslovene klame, tak to nie je súťaž o politický post, ale nazvanie klamstva klamstvom. 

Niektorí aj u nás čakajú od cirkvi a jej predstaviteľov, že v určitých momentoch prehovoria. Avšak nie z občianskeho pohľadu, ale ako morálna autorita.

To sa nevylučuje. Keď bude človek pravdivý, stane sa morálnou autoritou. Do toho však patrí zodpovedné občianstvo. Keď verím, neznamená to, že si budem pestovať len svoju osobnú zbožnosť, ale bude mi záležať na tom, čo sa deje okolo. Nielen to, že budem pomáhať chorým a bezdomovcom, ale aj keď sa bude diať nejaká neprávosť v politike, nájdem vhodné slovo a vhodný čas a pokojne to pomenujem.

V minulosti som kritizoval napríklad aj prezidenta Zemana. Vždy však slušne. Niektoré jeho vystúpenia boli demagógia, klamanie ľudí.

Nevieme, do akej miery sledujete dianie po voľbách na Slovensku. Je to však situácia, keď by cirkev mohla zvážiť, či niečo nepovie?

Nerád by som sa vyjadroval k situácii na Slovensku, keďže ju úplne nepoznám. Zdá sa mi, že teraz, keď vláda navrhuje zrušenie špeciálnej prokuratúry, by sa mal ozvať hlas cirkvi. 

Ide o slobodu v spoločnosti a ochranu proti krivdám. Tam môže cirkev pozdvihnúť hlas. Nemá to však byť politický boj, nemá deklasovať ľudí a nemá nikoho urážať. No hovorím to ako pohľad zvonka, ako princíp.

Zdá sa, že ponovembroví biskupi boli vo vyjadreniach odvážnejší a ráznejší ako ďalšia generácia biskupov. Akoby dnes boli pastieri opatrnejší. Vnímate to tiež?

Aj u nás nastáva generačná výmena a vnímam, že pokiaľ ide o občianske vyjadrovanie, tak sú biskupi zatiaľ opatrnejší. Z našej strany je niekedy škoda moralizovať. Na to sú ľudia hákliví. Niekedy musí človek zaujať k etickým otázkam stanovisko, ale musíme sa chrániť moralizovania.

Biskupi sú možno zdržanlivejší vo vyjadreniach aj preto, lebo to, čo povedia, nikdy nezachytí názor všetkých veriacich.

To nezachytí nikdy. Vždy bude časť ľudí, ktorá bude mať iný názor. S tým musí človek počítať a niekedy musí uniesť aj nezaslúžený „pohlavok“.

Skutočných ateistov nepribúda. Skôr sú ľudia pohodlní a leniví, otázky viery si nekladú.

Nemôžeme vždy hovoriť niečo, s čím budú všetci súhlasiť. Samozrejme, nepodporovať rozdelenie, nestavať sa na jednu stranu. To však neznamená, že každý deň treba niečo komentovať.

Ukazuje sa, že veľa kresťanov má u nás dilemu, ktorá spočíva v otázke, či zveriť moc niekomu, kto sa tvári, že uchráni kresťanské hodnoty, ale nemá dobrú povesť v oblasti korupcie a správy štátu, alebo podporiť niekoho, kto je liberálny, ale zase to u neho vyzerá lepšie s tým riadením štátu. Váš pohľad?

Ja osobne by som volil podľa dvoch kritérií: kto nemá škandály, kto sa ukáže, že je čestný človek, a po druhé, že nie je zaujatý proti kresťanom alebo cirkvi. Nemusí to byť nutne človek z kresťanskej strany.

Keď sme hovorili o Novembri, nie ste sklamaný z toho, že sa stále nájdu ľudia, ktorí majú spomienkový optimizmus a tvrdia, že za bývalého režimu bolo dobre, lebo mali prácu, bývanie a nič im nechýbalo k životu?

Vždy hovorím, že môžeme cestovať. Vtedy išli tiež s človekom papiere, posudky. V každom závode bol tzv. kádrovák, ktorý rozhodoval o prijatí alebo neprijatí ľudí. A stačilo, že niečo povedala nejaká pouličná baba, a už to bolo v papieroch. To nebolo také skvelé.

Pokiaľ ide o ekonomickú situáciu, tak áno, hlad tu nebol a uvedomujem si, že máme medzi sebou chudobné vrstvy. Lenže človek nedostane cez ústa, keď sa o tom vyjadrí, môžeme sa združovať a nie sme hneď podozriví, že podkopávame systém. Takto to ľuďom vysvetľujem, ale, samozrejme, niektorí ostanú vo svojom a s tým sa nedá nič robiť.

Komunistický režim vám asi tri roky po kňazskej vysviacke zobral štátny súhlas na vykonávanie kňazskej činnosti. Ako ste to vtedy prežívali? Boli ste mladý kňaz.

Vedel som, že keď podpíšem Chartu 77, bude to mať následky, ale ako občan som nemohol mlčať. Zdalo sa mi, že v kostole by som povedal: Ľudia, buďte statoční, nasledujte Pána Ježiša, a čo sa deje mimo kostola, tam radšej držať ústa.

Znova by som sa tak rozhodol. Vďaka tomu som spoznal mnohých ľudí, zažil skvelé stretnutia po domácnostiach. A tiež som sa rád po roku 1989 vrátil do kňazskej služby, aj keď mi ponúkali rôzne politické posty. Povedal som však, že nebudem ako kňaz figurovať v politike.

Nelákalo vás to?

(Úsmev.) Ale lákalo. Bolo to veľké pokušenie. Bojoval som s tým niekoľko dní, ale som rád, že som to uťal hneď na začiatku. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

V jednom rozhovore ste sa akoby kajali za to, že keď ste pôvodne chceli súhlas na pastoračnú službu, tak ste podpísali, že súhlasíte so socialistickým zriadením. To je dosť prísne voči sebe, nie?

Bolo to vykúpenie, že som dostal štátny súhlas. Potom chápem ako zlyhanie alebo veľký kompromis aj to, že som bol dva roky v armáde, aby som mohol doštudovať. Nebola to však armáda, ktorá bránila mier, ale vtedajší systém.

Áno, dá sa povedať, že to bolo pre vyšší cieľ, ale bol to kompromis. Človek by si nemal klamať a radšej byť na seba prísny, lebo potom si hocičo ospravedlní a to nie je namieste.

Boli však aj kňazi, ktorí podpísali s ŠtB spoluprácu. Niektorí potom tvrdili, že na nikoho nedonášali, ale chceli ostať v pastorácii. Iní zas nezvládli ten tlak. Bez toho, aby sme súdili, ako to vnímate?

Podpísať spoluprácu s ŠtB je poriadne cez čiaru. Niečo iné je mlčať alebo byť aj v Pacem in terris. Podpísať spoluprácu je už ďalší stupeň.

Na druhej strane, ak sa ten človek k tomu prizná a je úprimný, tak by som ho nezatracoval v zmysle, že s ním už nechcem nič mať.

Kam má zájsť vyrovnávanie sa s minulosťou? Niektoré médiá riešia, že bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák začal s Ústavom pamäti národa projekt, kde sa malo spätne preveriť, ktorí kňazi v jeho diecéze spolupracovali s ŠtB. Projekt zostal nedokončený. Je takáto snaha podľa vás legitímna alebo je už lepšie také niečo radšej nerobiť?

Ja by som to takto nezverejňoval. S človekom, ktorý spolupracoval, by som sa osobne porozprával. Pokiaľ kňaz úprimne povie napríklad svojmu biskupovi, že spolupracoval, tak to by som nezverejňoval.

Nech sa s tým teda vyrovná vo svedomí?

Áno, pokiaľ má skutočnú túžbu pôsobiť a ide mu o dobrú službu, tak by som mu nezatváral dvere. Je to citlivé.

Počas totality ste boli na výsluchu asi 250-krát. Ako sa to dá psychicky vydržať?

Človek si na to postupne zvykal. Poviem úprimne, mne pomohlo, že som obstál a nikoho som nepodrazil. Nebavil som sa s nimi, ale mal som vždy strach. Modlil som sa, aby som obstál, a nikdy som tam nešiel so širokými plecami.

Veľká časť kresťanov síce žije mravne, ale dajú sa od cirkvi obsluhovať.

Je dobré priznať si strach, lebo potom ho môžeme lepšie ovládnuť, než keď si človek o sebe príliš myslí a potom je prekvapený sám zo seba, že sa zosype.

Platili aj na vás Ježišove slová, aby sme sa nestarali, čo budeme hovoriť, keď nás budú vláčiť pred vladárov?

Ja som sa s nimi nebavil. Odmietam vypovedať. To bola najlepšia obrana.

Čo ste sa vtedy modlili?

Otčenáš, Zdravas, Pane Bože, pomôž mi. Bože, zachovaj mi zdravý rozum, chráň ma od nejakej namyslenosti, aby som si nemyslel, že ich preľstím.

Modlili ste sa aj za nich?

Hneval som sa. Keď ma zbili, nenávidel som ich. Keď ma potom prepustili, hovoril som si: Kamarát, to by bol koniec. Tak som sa modlil, aby som sa zbavil tohto pocitu, a pomodlil som sa aj za nich. No v tej chvíli som nebol ako svätec, ktorý hovorí: Pane Ježišu, to je pre teba, to obetujem za duše v očistci.

Kto vám bol v tom čase ľudsky najväčšou oporou?

Jeden františkán, keď ten zomrel, tak Josef Zvěřina, niektorí laici z cirkvi. Mal som šťastie, že som vyrastal v Prahe. Niežeby som si myslel, že Pražáci sú niečo viac. Ale človek sa tam mohol skryť, nájsť rôzne spoločenstvá. 

Ktoré obdobie počas minulého režimu bolo pre vás najťažšie?

Keď som bol hovorcom Charty 77. Bolo to v roku 1981, keď sa na nás sústredila pozornosť. V Poľsku vrcholila činnosť Solidarity a tu boli z toho eštebáci nervózni. Z Charty potom množstvo ľudí emigrovalo. Bolo to ťažké, ľudia sa báli a bolo náročné udržať ju v činnosti. To som si vtedy „užil“.

Čakali sme, že za najťažšie označíte výsluchy a bitky.

Ja som bol bitý pred tým, ako som sa stal hovorcom Charty. Oni sa to nejako dozvedeli, tak ma chceli odradiť. Bol som otrasený. No obdobie hovorcovstva, keď som bol často na výsluchu a otravovali ľudí okolo mňa, bolo najťažšie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Je o vás známe, že máte kontakty s prenasledovanými kresťanmi vo svete, v krajinách, ako je Kuba, Čína, Irán a podobne. Povzbudila vás do tejto činnosti vaša skúsenosť s prenasledovaním?

Áno. Aj keď dnes už za prenasledovanými kresťanmi veľmi necestujem. 

Hovoril som si, že viem, koľko ľudí sa za mňa bilo, vrátane jedného rakúskeho prezidenta, a ako mi to pomohlo. Eštebáci boli voči mne opatrnejší a nezlikvidovali ma úplne. A tak som morálne povinný odplácať to tým ľuďom, ktorí sú prenasledovaní tiež. 

Povzbudilo ma, keď prišiel niekto z Francúzka, Británie či Holandska a povedal mi, že o vás vieme, modlíme sa za vás, podporujeme vás. Nie ste v tom sám. To bola obrovská vzpruha.

Ako ste sa s kresťanmi napríklad na Kube či v Iráne skontaktovali, aby ste im neublížili ešte viac? Zrejme keď ste vstúpili do takejto krajiny, kde prenasledujú kresťanov, tak o vás vedeli, že ste katolícky biskup.

Podarilo sa mi vždy niekoho kontaktovať, kto ma odkázal na ľudí. Nespal som v hoteloch, ale vždy u niekoho a ten mi potom povedal, že by bolo dobré navštíviť toho alebo onoho.

Čo bolo najsilnejšie z návštev prenasledovaných kresťanov?

Veľmi ma dojalo, keď v jednom asi 15-tisícovom meste v Bielorusku začali zo stodoly stavať kostol. Bol som tam v roku 2003. Získali pre to ďalších ľudí. Boli to bábušky, ktoré zachránili vieru v meste. Keď som videl, ako sa modlia Otčenáš, veľmi ma to vzalo.

Krásne stretnutia boli na Kube alebo v Číne. Tam som bol v jedno popoludnie v byte, kde boli letniční kresťania. Stretol som tam ľudí z technickej univerzity, lekárov a tiež asi desať alebo dvanásť detí. 

Musím vám povedať, že zo vzývania Ducha Svätého celé popoludnie v čínštine ma bolela hlava. (Smiech.) Bolo to však bezchybné, oni sa zišli a celé popoludnie sa modlili a ja som sa modlil s nimi, aj keď som nerozumel. Bol to silný zážitok.

 Bez názvu 

 

V Južnom Sudáne som zase v jedno popoludnie slúžil omšu pre tisíc ľudí. Bohoslužba trvala dve a pol hodiny, zažil som pri nej veľkú spontánnosť, pritom má poriadok. Napríklad žena vytiahne prsník a začne dojčiť, čo by sa u nás považovalo za nemravné.

No a počas toho, ako som slúžil omšu a oni tancovali, tak som zavrtel zadkom. To vám bolo hurá. (Smiech.)

V iránskom Teheráne som bol zase medzi dominikánmi, ktorí sú strážení. Mimo kostola nemôžu pôsobiť. Títo chlapi tam vydržali napriek tomu, že cez týždeň k nim skoro nikto neprišiel. Ešte v nedeľu pár ľudí, inak nikto, lebo majú strach. 

Pýtal som sa ich, aký to má význam, že tam sú. „Miestni vedia, kto sme a že sme tu,“ vraveli. Dokonca pod rúškom mlčania tam akurát prišiel nejaký moslim, ktorý s nimi hovoril. Sú to silné zážitky.

Teraz počas posledných Vianoc boli v Nigérii zavraždené dve stovky kresťanov, no v žiadnych správach sa to nespomínalo…

... ja som sa za nich modlil. Pri bohoslužbe raz za čas poviem, že vojna nie je len na Ukrajine a v Gaze, ale máme tu ďalšie krajiny, kde sa o vojnách v podstate už vôbec nehovorí.

Zvyknem sa modliť za prenasledovaných kresťanov, idem pri tom podľa mapy: začnem Severnou Kóreou, potom prejdem cez Áziu až k Eritrei, Jemenu, Nigérii, Iránu, Egyptu a tak ďalej.

Všímame si, že ani na našom webe nepatria články o prenasledovaných kresťanoch medzi najčítanejšie.

Sme katolíci a to znamená všeobecní, takže sa nás to musí dotýkať. Možno nemôžeme hneď týmto ľuďom pomôcť, ale aspoň modlitbu im venovať môžeme. Treba si tiež vážiť, že žijeme v slobode, nech je akákoľvek.

Kým v mnohých krajinách sú kresťania prenasledovaní, v celom západnom svete zase čelí kresťanstvo sekularizácii. Vidno to aj na Slovensku, kde dnešní tridsiatnici či dvadsiatnici už k viere nemajú taký vzťah ako ich rodičia či starí rodičia. Čo sa tu podľa vás odohráva?

Skutočných ateistov podľa mňa nepribúda, dnes pozorujeme skôr istý individualizmus. 

Ako to myslíte? 

Ľudia si vyberú iba to, čo im vyhovuje. To sprevádza veľká nevzdelanosť v zmysle, že dám všetko dohromady, kresťanstvo, budhizmus a tak ďalej. Lenže človek môže oceniť inú duchovnú tradíciu, ak je v nejakej sám zakotvený. Je v tom aj určitá pohodlnosť, takže aj keď povedzme mladí hľadajú niečo duchovné, tak často iba to, čo im momentálne vyhovuje.

Prijať teraz situáciu menšiny, že už nie sme ani prevažujúcou duchovnou ponukou, je veľmi ťažké.

Samozrejme, mne tiež nie všetko vyhovuje na prikázaniach, ale človek niekedy musí aj zápasiť. Mrzí ma, že kresťanov v Európe ubúda, ale na druhej strane treba zachytiť to, že ľudia stále nejaké duchovno hľadajú, a snažiť sa s nimi o tom hovoriť.

Okrem toho celkovo badať nedôveru k inštitúciám, čo sa týka aj cirkvi. V tomto sa doba zmenila dosť, ale nepovedal by som, že je dnes viac presvedčených ateistov než kedysi.

Zaujímavé, že to hovorí biskup z krajiny, ktorá sa považuje za jednu z najateistickejších.

Skôr sú ľudia pohodlní a leniví, otázky viery si nekladú. Prípadne iba pri niektorých príležitostiach, ako je nevyliečiteľná choroba, smrť a podobne. No zarytých ateistov viac nie je.

Treba povedať, že nemôžeme kresťanstvo prezentovať iba ako „musíš a máš“, ale že je to cesta, ktorá má zmysel. Časť tých ľudí to dokáže prijať. Takisto nemôžeme kresťanstvo zúžiť na sexualitu, čo neznamená, že som za nejakú voľnosť, ale my sa točíme stále len okolo tej témy. Najväčší problém je sebectvo, predsudky, egocentrizmus.

Pápež František podľa mňa ukazuje, ako možno nadchnúť druhých pre Krista.

V čom?

Ani nemusí veľa hovoriť, jeho prejavy nie sú možno vypilované, ale človek za tým cíti srdce a otvorenosť. Dáva najavo radosť z toho, že je kresťanom. Nič nehrá a na to sú ľudia citliví, poznajú to.

Nemáme si myslieť, že sme ako kresťania lepší. Nie sme. Avšak môžeme mať istú hrdosť a hlavne radosť, že nás si Pán zavolal, že sme započuli jeho hlas.

Objavujú sa hlasy, že cirkev na Slovensku čaká obraz tej českej, kde sú v niektorých oblastiach kostoly vyprázdnené. Je to realistický scenár?

Na Morave je to ešte iné, ale pokiaľ ide o Čechy, tak sme dosť mestská cirkev. V mestách sa ľudia stratia, kým na vidieku je všetkých vidno a sú pod veľkým tlakom. Na dedine sa všetci poznajú.

Musíme sa zmieriť s tým, že sme jedna z duchovných ponúk v spoločnosti. V minulosti sme žili z toho, že cirkev mala obrovské renomé, pretože nás ľudia vnímali ako tých, ktorí sú proti boľševikom, už len svojím poslaním. Toto však prestalo, no cirkev to uspalo.

Prijať teraz situáciu menšiny, že už nie sme ani prevažujúcou duchovnou ponukou, je veľmi ťažké.

Na Slovensku zrejme ešte ťažšie, keď máte na púti v Levoči pol milióna ľudí.

Tieto veľké zhromaždenia môžu povzbudiť, ale dôležitá je práca v jednotlivých farských spoločenstvách. Treba zaangažovať ľudí, podporiť farské a ekonomické rady, robiť duchovné programy, nielen omše. Dobré je, aby sa ľudia aj stretli, čítali Bibliu, pomodlili sa spolu.

Veľká časť kresťanov síce žije mravne, ale dajú sa obsluhovať. Treba im dávať stále do povedomia, že sú zodpovední za konkrétnu podobu farnosti, nielen farár. To sa nám nie vždy darí.

Na čo sa máme pripraviť, pokiaľ ide o budúcnosť cirkvi? 

Hlavne sa usilovať, aby bolo čoraz menej tých, ktorí sa iba vezú. Nie sú to zlí ľudia, snažia sa žiť dobre, ale dávajú sa od cirkvi obsluhovať.

Možno ich nikto nepozval…

… iste, záleží dosť na farároch. Keď som pôsobil hneď po Nežnej revolúcii vo farnosti, tak som prenechal ľuďom čo najviac zodpovednosti – aj za prípravu na krst či manželstvo. Tí ľudia sa zrazu chytili a boli radi. Mal som to, samozrejme, pod dozorom, ale nechal som im priestor. Nemusíme sa báť, že z nich bude konkurencia.

Navyše treba si priznať, že dnes v mestách, ale aj na vidieku sú možno niektorí ľudia aj vzdelanejší než miestny farár.

Možno je to celé skôr psychologické, dôležité je prihovárať sa ľuďom s pokorou. Často sa modlím, keď ako biskup predstupujem pred ľudí, aby som nevyzeral ako ten, čo im niečo povie ako múdry, ale aby to išlo zo mňa, aby som ich bral ako partnerov, nie ako poučovaných.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Spomenuli sme už pápeža Františka, zdá sa, že on dokáže cirkev v našich končinách vyrušiť.

On zas hovorí, že Boh nás vyrušuje.

Áno, a vyrušiť vedia aj niektorí kardináli a predstavitelia Vatikánu. Teraz tie témy prichádzajú jedna za druhou. Či už je to požehnávanie párov v dokumente Fiducia supplicans, alebo slová arcibiskupa Sciclunu z Dikastéria pre náuku viery, ktorý hovorí o prehodnotení povinného celibátu. 

Ako novinári a katolíci sa snažíme pochopiť, čo nám súčasný pápež hovorí, ale medzi nami žije množstvo veriacich, ktorí cítia možno aj ohrozenie pevných hodnôt. Ján Pavol II. aj Benedikt XVI. boli jednoznačnejší a ľudia vnímajú, že napríklad kardináli sú nejednotní.

Som veľmi zvedavý, aké odporučenie bude výsledkom biskupskej synody tento rok, pretože to bude dôležité. Ide o reprezentatívne zhromaždenie.

Myslím si, že pápež František chce predovšetkým podporiť to, aby sme nikoho neprehliadali, aby sme sa nehrali na tých čistých. Ľudia vnímajú, keď niekto takto vystupuje.

Nepoznám až tak slovenskú situáciu, mám nejaké referencie, ale myslím si, že sa to začína tým, keď sa vo farnostiach začnú ľudia spolupodieľať na duchovnom živote a vzdelávať sa vo viere.

A hlavne prijať rolu – hoci na Slovensku sa väčšina hlási ku katolicizmu –, že sme jedna ponuka medzi ďalšími.

Ako máme rozumieť tomu, že biskupi v Poľsku a Maďarsku už povedali, že nechcú požehnávať páry rovnakého pohlavia, kým českí a slovenskí biskupi k tomu zatiaľ neposkytli oficiálne usmernenie?

Treba sa na to pozerať triezvo. Pretože je tam jasne povedané, že požehnanie nemá byť pri oltári, nemajú sa držať za ruky, nemajú byť oblečení ako pri sobáši a podobne.

Keď je to požehnanie ako napríklad pred cestou alebo za zdravie a zároveň to nemá žiadny rituál, tak v tom necítim nejaký problém.

V tom dokumente je možno príliš veľa slov, chcelo by to možno stručnejšie a jasnejšie, ale ja tam nevidím nejakú väčšiu chybu. Problém by som videl, keby to bolo potvrdenie toho vzťahu.

A čo sa týka vyhlásenia biskupov?

Nie som za nejaké silné vyhlásenie, pretože pokiaľ to záleží na pastoračnej múdrosti duchovného správcu a ten zachová, čo dokument vyžaduje, je to v poriadku.

S týmito ľuďmi som v kontakte a poviem im svoje, ale na druhej strane ich treba aj prijať, čo neznamená so všetkým súhlasiť.

Prišlo za mnou niekoľko takýchto ľudí s plačom, že sa boja v spoločenstve povedať, že sú takí alebo onakí. Spoločenstvo by to malo uniesť a nie ich hneď vyvrhovať – síce jasne držať líniu, ale zároveň byť ľudský.

Blíži sa vám kánonický vek 75 rokov, máte už nejaké plány na dôchodok?

Keď dá Pán Boh, tak budúci rok podám žiadosť o uvoľnenie z úradu a už teraz sa sťahujem do úzadia. Nech pôsobia mladší, schopnejší.

Potom sa chcem zamerať na bežnú službu – navštíviť ľudí, povzbudiť alebo občas mať duchovnú rekolekciu, no žiadne veľké akcie. Takže nemám žiadne veľké plány.

Ale usmievate sa, keď o tom hovoríte, takže sa asi už tešíte.

(Smiech.) To áno, jasné. No človek musí odhadnúť sily, čo je aj umenie, aj veľké pokušenie, lebo nás biskupov je stále vidieť. Treba sa vedieť stiahnuť, čo však neznamená byť úplne pasívny.