List sestry Hermany po tragédii na Spiši Plačte, ak to dokážete, usmievajte sa, ak to viete. Zdvihnite hlavu a zakývajte svojim kamarátkam do neba

Keď som mala pätnásť rokov a bola som prváčka na strednej škole, prišla som domov z internátu. Ešte na Zelený štvrtok sme sa učili, ale tešila som sa domov, že sa všetci stretneme. 

V tom čase môj starý otec už nekomunikoval s okolím. Nespoznával svoju manželku, svoje deti. Dva týždne to všetci jeho najbližší brali veľmi ťažko.

Bol pri ňom kňaz, ktorého poznal štyridsať rokov. A potom sme večer prišli my vnúčatá. Rozlúčiť sa. 

Starý otec zrazu mňa aj brata oslovil menom. Dovolil nám, aby sme mu dali piť vodu cez slamku, aby sme pri ňom posedeli chvíľu, keď ešte vládal. Potom nás poprosil, aby sme odišli. Usmieval sa.

Ráno nám mamka prišla oznámiť, že starý otec zomrel. Plakali sme, nerozprávali. 

Celý Veľký piatok bol pre nás dňom, keď sme rozumeli utrpeniu a tichu, ktoré v nás ostalo. Keď boli obrady v kostole, rozumeli sme všetci každému gestu, každej maličkosti, každému slovu v Písme. Myslím, že už nikdy neprežijem v plnosti tieto obrady tak, ako som to dokázala v ten deň.

Asi najsilnejšou bola stará mama. Utešovala nás, hovorila, že už bol čas, že starý otec bol pripravený. Keby som to mala prirovnať k evanjeliám, tak napriek veľkému smútku bola pre nás všetkých akousi Máriou, ktorá vedela viac, cítila viac, chápala viac.

Bielu sobotu si už veľmi nepamätám. Viem, že sme doma mali ticho. Ticho, ktoré nikoho neurážalo a dávalo každému možnosť byť sebou samým. Viem, ako ma urážalo stretnutie s ľuďmi a vyjadrovanie sústrasti, ako ma hnevali zbytočné otázky, necitlivosť a hrubosť. „Koľko mal starký rokov? Sedemdesiatšesť? Veď to sa mu už patrilo… To už ani plakať nemusíte.“( Inak, toto sa mi stalo ešte raz, keď zomrela moja 94-ročná stará mama a môj zamestnávateľ mi povedal, že som nemusela ísť na pohreb, veď v takom veku je to asi normálne.) 

Odvtedy sa snažím ľuďom, ktorých sa dotkne smrť osobne, skôr vyhnúť. Neviem, čo prežívajú. Podať ruku a objať, ak sú na to pripravení, je asi to najviac.

Srdce si v takýchto chvíľach hrá vlastnú melódiu. A vždy je to dotyk s nebom. Srdce a nebo sa spolu stretnú – slzami, tichom, zádumčivosťou, tichými tónmi stále sa opakujúcej melódie, dookola hovorenými slovami.

V nedeľu pri veľkonočnom obede sme sedeli a nedokázali sme sa pomodliť pred jedlom. Každý plakal, otáčal sa a čakal, kto za neho dokončí aspoň Otče náš. 

Nakoniec sme si sadli k obedu a začali spomínať na starého otca. Na zážitky s ním. Keď nám hovoril o bankovníctve, keď sme s ním boli hrabať seno, keď fanúšikoval svojmu mužstvu vo futbale, keď vtipkoval, keď nám ukazoval vzácne obrazy, keď nám púšťal platne…

Preto vám chcem všetkým mladým napísať. Plačte, ak to dokážete. Usmievajte sa, ak to viete. Zdvihnite hlavu a zakývajte svojim kamarátkam do neba.

Je predvečer Nedele Božieho milosrdenstva. Deň, keď Boh dáva srdciam takú jemnú melódiu.

Možno mnoho z vás má v srdci silný symfonický orchester, ktorý burcuje a nedá vám pokoj. Je to v poriadku. Dovoľte Bohu vo vašom srdci hrať tú skladbu, ktorá vám najviac pomôže počuť Ho. To je ten čas na modlitbu.

Myslím na vás, myslím na dievčatá, ktoré, verím, už dnes budú spievať aleluja v blaženosti, hoci my budeme plakať. Nehovorím neplačte, pretože nie všetky slzy sú na škodu. (Tolkien)

S úctou ku všetkým melódiám srdca

s. Hermana