Slovo kňaza Prečo sme pod bahniatkami nenašli darčeky?

Ján a Martina. Tieto dve mená idú od ich násilnej smrti k sebe. Tragická udalosť mala dosah aj na ich dom vo Veľkej Mači. Rodičia snúbencov sa rozhodli v spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom dom zbúrať a na pozemku postaviť Pamätník slobody slova.

Nie je to ojedinelý krok. Budovy, kde sa stalo nejaké nešťastie, často končia zrovnané so zemou, lebo by tam už nikto nechcel bývať. Je to také ľudské. Vyhýbame sa miestam a ľuďom, ktorí nám priniesli nešťastie. Mesto, kde nás okradli, nebudeme odporúčať ako peknú destináciu. Zlé spomienky tam stále ožívajú a nezahojené rany sa ozývajú.

Bolo by bývalo také ľudské, keby sa bol Ježiš po vzkriesení čím skôr vzdialil z mesta spojeného s jeho nespravodlivým procesom. Chápali by sme ho, keby sa už nebol chcel stretnúť s ľuďmi, ktorí sa za neho nepostavili. Naopak, utiekli, aby si zachránili vlastnú kožu.

Ale Ježiš nie je len človek. Tajomstvo jeho osoby je prístupné tým, ktorí ho stretávajú ako Vzkrieseného. On je Život, ako sa vyjadril už skôr v Jánovom evanjeliu. Je Synom živého Otca. Preto dnes učeníkom nič nevyčíta a neukazuje im rany, aby ich obviňoval.

Dnes stojí pred apoštolmi ako svedok nového života. Kde rany sú naplnené Božou slávou, lebo ich ukázal Otcovi a ten ich uzdravil. Apoštoli vidia oslávené rany. Jeho aj svoje. Toto je zážitok Božieho milosrdenstva. Stála ponuka odpustenia a lásky. Ako to EČV z Michaloviec...

Všimnime si, že Ježišovi akoby sa nechcelo ponáhľať do slávy Otca. Nechce ísť sám. Za tým môžeme počuť echo príbehu starozákonného Jozefa, ktorý sa vybral hľadať svojich bratov. (Porov. Gn 37,16) Takto Ježiš prichádza medzi ľudí, aby sa s nimi stretol a spolu s nimi prišiel k Otcovi.

Niečo podobné sa odohralo v živote Terézie z Lisieux. Sama prešla premenou, keď už netúžila iba byť raz v nebi, ale stať sa nebom pre ľudí žijúcich okolo nej.

Veľká noc ostáva bez ľudských darčekov. Tie Božie rozdáva vzkriesený Pán.

Veľká noc nie je vďačnou témou umelcov. Nevedia, ako vyjadriť ten život, ktorý už nepodlieha rozkladu. Gýčové zajačiky, kuriatka aj romantické predstavy vzkriesenia to potvrdzujú. Tento sviatok nie je obľúbený ani medzi deťmi. Prehráva súboj s vianočnou atmosférou a hlavne darčekmi.

Pod stromčekom nájdeme vždy niečo zabalené. Pod bahniatkami maximálne dobré jedlo. Veľká noc ostáva bez ľudských darčekov. Tie Božie rozdáva vzkriesený Pán. Najskôr je tu prekonanie strachu jeho prekvapujúcou prítomnosťou, keď nevidí prekážku ani v múroch stavby. Strach zatvára dvere. Učeníci sa boja, že sa im stane niečo podobné ako Kristovi.

Strach má svoje korene v smrti. A na to, aby človek zastavil smrť, urobí čokoľvek. Kristus sa stal súčasťou takýchto ľudských podmienok, aby sa prostredníctvom smrti stal blízkym tým, čo boli predurčení byť neslobodní pre strach zo smrti na celý život.

Kristus prechádza cez zatvorené dvere a uisťuje učeníkov, že v ňom majú pokoj. Pokoj vám! Zaujímavé je, že tento pozdrav si privlastnili okrem kresťanov židia (šalom alechem) i moslimovia (salam alejkum). Dôvod viac na spoluprácu.

Druhým darom je odpustenie. Pre Ježiša mŕtvym nie je ten, čo prestal dýchať. O toho sa ľahko postará. Horšie je na tom človek, ktorý neodpúšťa. Toto je chodiaci zombík, ktorý robí svet bez chuti a farby.

Tretím darom vzkriesenia je poslanie učeníkov, aby si to nenechali pre seba. V jednom dokumente českej televízie Zuzana Smatanová rozpráva o svojom ťažkom období, keď musela vyhľadať lekára duše. Dnes, keď sa z toho dostala, rada na koncertoch rozpráva ľuďom o tom, ako jej pomohli títo dobrí ľudia.

Toto je misijný postoj. Nenechať si pre seba príbeh o tom, ako sme za sebou nechali smrť a jej kamarátov vďaka veľkonočným svedkom.

Darčeky nie sú na to, aby ostali pod posteľou nevybalené. Radi ich otvárajme a používajme. Dokázal to aj Tomáš, keď si „privlastnil“ Ježišovo víťazstvo výkrikom: „Pán môj a Boh môj!“ Kedy sa mení rodina k lepšiemu? Keď sa muž s hrdosťou stará a povie pred inými „moja žena a moje deti“.

Krajším sa stáva človek, ktorý nezbiera do svojho albumu chyby a zlyhania iných, ale čestne si povie „to môj hriech ubližuje druhým“. A ak si veriaci „privlastní“ pápeža, kostol, farnosť – už nebude iba pasívnym cestujúcim v autobuse viery, ale vstúpi do dynamiky Veľkej noci.

V histórii si spomínam na ďalšie dve osoby, ktoré si rady privlastnili veľkonočné víťazstvo. Môj Boh a moja duša – povie anglikánsky konvertita kardinál Newman. A František z Assisi ho doplní – môj Boh, moje všetko.