Rozhovor s mamami, ktoré prišli o dcéry pri nehode Na Boha ani šoféra autobusu sa nehneváme. Chceme žiť vieru tak, ako ju žili naše dievčatá

„Verím tomu, že sú už v nebi. Mala som jeden taký moment, keď som cítila, že je už doma u nebeského Otca,“ hovorí Jana Filičková, matka Sofie, ktorá zahynula spolu s Luciou a Katarínou pri nehode autobusu v Spišskom Podhradí na diecéznom stretnutí mládeže.

Jana Filičková spolu s Luciou Tomkovou a Máriou Drábovou boli súčasťou delegácie prezidentky Zuzany Čaputovej vo Vatikáne. Prezidentka im po tragédii, ktorá sa odohrala v prvú aprílovú sobotu, ponúkla ísť s ňou na osobnú audienciu k Svätému Otcovi.

Ženy Svätému Otcovi priniesli tri medené ruže, ktoré majú symbolizovať nevinnosť ich troch dcér – Katky, Sofie a Lucie. Aké pocity si odnášajú zo stretnutia s pápežom Františkom? Pocítili úľavu? Ako tragédia zmenila ich život, prečo to Bohu nikdy nevyčítali a aký odkaz im dcéry zanechali?

Ako prebiehalo stretnutie s pápežom Františkom?

Lucia Tomková: Prebiehalo pokojne, bolo to veľmi príjemné stretnutie. Bola to pre nás veľká pocta, mala som pocit, že sa musím uštipnúť. Vidieť Svätého Otca takto osobne je asi nielen pre každého kresťana veľká vec. To dobro, láska a pokoj, ktoré z neho idú, to ma veľmi naplnilo.

S čím sa vraciate domov?

Jana Filičková: Sú to pestré pocity, ale je to najmä pocit vďačnosti, že sme sa mohli stretnúť so Svätým Otcom. Bola to úžasná príležitosť. Stretnutie nám dalo silu a povzbudenie, že ani smrťou sa život nekončí a treba žiť ďalej aj pre ostatné deti, ktoré máme.

Prezidentka sa lúči s pápežomRozprávajte sa spolu a hľadajte medzi sebou pokoj, odkázal František na Slovensko

Pavol RábaraLukáš Kekelák

Svätý Otec vám povedal, že žiaľ matky sa nedá ničím nahradiť. Mali ste aj vy priestor povedať niečo pápežovi?

Lucia Tomková: Mali sme tú možnosť, keď sa predstavovali dary. Svätý Otec nám najskôr hovoril o tom, aká je bolesť matky neopísateľná a že sa nikdy nevylieči. Povedali sme mu, že napriek tomu, čo sa stalo, zostávame pevné vo viere, že chceme naďalej pokračovať v tom, ako žili naše dievčatá. Práve v tom hľadáme útechu.

Osobne sme sa mu tiež poďakovali, pretože na pohrebe našich dievčat sa čítal list, ktorý nám poslal. Veľmi nás to povzbudilo a veľa to pre nás znamenalo. Rovnako ako toto stretnutie. Aj v týchto duchovných stretnutiach sa snažíme nájsť odpoveď, prečo sa to stalo.

Františkov odkaz smútiacim rodinám sprostredkovaný štátnym sekretárom Vatikánu po tragédii

„Uisťuje vás v tejto ťažkej chvíli o svojej otcovskej blízkosti. Odovzdáva vyhasnuté mladé životy Božiemu milosrdenstvu a vyprosuje duchovnú útechu príbuzným a všetkým, ktorých táto strata zasiahla. Jeho svätosť v modlitbe, aby všetkým zažiarilo svetlo Vzkrieseného a aby ostala pevnou viera, ktorá dáva istotu, že naši drahí zosnulí nás predchádzajú do nebeskej vlasti, udeľuje všetkým apoštolské požehnanie útechy.“

Pocítili ste po stretnutí aspoň istú úľavu v ťažobe, ktorú prežívate?

Lucia Tomková: Určite áno. Až keď som toto všetko zažila, uvedomila som si, že som práve toto teraz potrebovala. Nejde len o to, čo sme videli, či ruženec a medailu Svätej rodiny, ktorú sme od pápeža Františka dostali, ale najmä o osobné požehnanie a pokoj, ktorý nám dal.

Jana Filičková: Svätý Otec je hlava cirkvi a jeho požehnanie je skutočne Božie. Cítila som, ako sa ma Boh cez ruky pápeža priamo dotkol. Bolo to úžasné, neviem tie pocity ani opísať, asi si to celé uvedomím, až keď prídem domov. Získala som však pocit úľavy a do môjho srdca prišiel pokoj, že to bude dobré. Je to veľká bolesť, ale napriek tomu cítim veľké Božie milosrdenstvo.

Mária Drábová: Aj ja som sem išla s vnútorným strachom, ale vraciam sa s vnútorným pokojom. Veľmi ďakujem pani prezidentke za všetku ľudskosť, ktorú nám prejavila, a možnosť, ktorú nám dala. Veľmi si to vážime.

Matky tragicky zosnulých dievčat zo Starej Ľubovne kráčajú na audienciu. Foto: TASR/AP 

Pani prezidentka vás pri návšteve v Starej Ľubovni osobne pozvala na rozlúčkovú cestu do Vatikánu za pápežom Františkom. Čakali ste to?

Lucia Tomková: Po smrti našich dievčat nám život prináša rôzne prekvapenia, aj takéto milé. Od pani prezidentky to bolo veľmi milé gesto, ktoré si naozaj vážime. Ako prezident, ktorý končí svoje obdobie, mohla vziať na túto osobnú audienciu kohokoľvek iného. Keď sme sa dozvedeli, že sa to naozaj zrealizuje, bola to radosť, ale aj obava zároveň. Pani prezidentka nám venovala naozaj veľa času, no bolo to z jej strany veľmi prirodzené. 

Keď sa vrátime k prvej aprílovej sobote, ako si na ten deň spomínate?

Jana Filičková: Bola som s mojou trojročnou dcérkou v záhradke, keď mi zazvonil telefón. Bolo asi pol desiatej dopoludnia, keď mi zavolal kňaz, otec Andrej Branický, a povedal mi, že moja dcéra zomrela. Sofijka bola naša prvorodená dcéra, nechcela som tomu uveriť. Manžel vtedy ani nebol doma, lebo bol na duchovnom cvičení – konferencii mužov, ktorú organizovalo spoločenstvo rodín SKALA na Sigorde pri Prešove. Keďže sa mu nemohli dovolať, volali mne. Keď som sa mu dovolala, išiel do Spišskej Kapituly, kde sa stretol aj s pánom Tomkom.

Mária Drábová: My sme išli hneď do nemocnice, kde naša Katka skončila. Tešila sa na to stretnutie, pýtala sa ma, čo si má obliecť, ale už sa domov nevrátila. Tam, kde sa narodila, tam aj zomrela. Pán Boh mi ju dal a Pán Boh mi ju aj vzal. Je to paradox, ktorý neviem pochopiť. Nepriala by som to ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi.

Lucia Tomková: Žijem tým dňom každý deň, každá myšlienka patrí dcére.

Biskup Trstenský na pohrebe dievčatIch strata zatriasla našimi životmi a istotami. Je to príliš vysoká obeta

František Trstenský

Je to veľká tragédia, ktorá pohla celým Slovenskom, a len ťažko sa hľadajú slová. Ako to zmenilo fungovanie vašich rodín?

Lucia Tomková: Fungovanie celej rodiny sa zmenilo. Po pohrebe sme si sadli a povedali sme si, čo nám naša dcéra asi chcela svojím odchodom povedať. Jednoznačne sme sa doma zhodli, že by sme sa mali viac modliť, keďže naša Lucka sa veľmi veľa modlila. Manžel sa zároveň snaží napriek pracovnej vyťaženosti chodiť každý deň do chrámu a snažíme sa byť k sebe lepší. Teraz ako rodina držíme ešte viac spolu a viac si vážime spoločné chvíle, ktoré sme si predtým možno až tak neuvedomovali.

Jana Filičková: Musíme to zvládnuť, žiť pre naše deti, ktoré sú tu, venovať im viac času, neuzatvárať sa do seba. Je neuveriteľné, čo sa stalo, ale veríme, že aj v tom je Božie tajomstvo. Možno to my na zemi ani nepochopíme, ale verím, že sa to stalo pre nejakú dobrú vec. Srdcom tomu nerozumiem, ale viem, že Boh nás niekedy skúša aj cez takéto veľmi ťažké veci.

Je to odkaz aj pre nás, aby sme žili lepšie, venovali viac času vzťahu s Bohom, prijímali Ježiša Krista v Eucharistii a chodili na spoveď tak často, ako to cítime. Keď je človek pripravený, vtedy sa naozaj nemusí báť ničoho. Aj ja som neraz odkladala svätú spoveď, že ešte nie som pripravená, ale teraz, keď to cítim, idem hneď.

Zľava Jana Filičková, Mária Drábová, prezidentka Zuzana Čaputová, Lucia Tomková a kňaz Peter Gombita. Foto: FB/Z. Č.

Kňaz Peter Horváth na pohrebe vašich dcér povedal, že ich smrť, ktorá prišla v deň najväčšieho rozdelenia krajiny, čím narážal na druhé kolo prezidentských volieb, spojila celé Slovensko. Ako táto nešťastná udalosť spojila vaše rodiny či mesto?

Lucia Tomková: Bola som veľmi prekvapená, že po smrti dcéry sme dostali veľmi veľa podpory. Veľa ľudí nás oslovovalo, písalo nám, dostávali sme od nich rôzne básne či piesne. Sama som nečakala až toľko podpory od druhých. Veľkou oporou sme si však aj my navzájom.

Mária Drábová: Tvoríme teraz jednu veľkú rodinu. Naše rodiny to spojilo. Vždy keď sa spolu rozprávame o tom, čo prežívame, tak sa nám trochu uľaví.

Jana Filičková: Ako pani Drábová povedala, sme teraz jedna rodina. Už len ten pocit, že máte niekoho, komu sa stalo to isté a vie presne, čo prežívate, vám pomôže niesť tú bolesť. Boli sme nesmierne prekvapení a dojatí z toho, akú podporu a spolupatričnosť nám prejavovali ľudia nielen v našom meste. Veľmi to pomáhalo a pomáha. Vidíme, ako sa táto udalosť dotkla ľudí a ako ich mení.

Kňaz Horváth na pohrebe dievčatV deň najväčšieho rozdelenia Slovenska spojili celé Slovensko

Adam Takáč

Cirkev vás v tomto vašom osobnom súžení dostatočne podržala?

Lucia Tomková: Jednoznačne. Ako som aj vravela Svätému Otcovi, najväčšou injekciou tých dní boli pre nás stretnutia s duchovnými otcami, či už to bol spišský diecézny biskup František Trstenský, alebo náš prešovský biskup metropolita Jonáš Maxim. Veľmi nám to dávalo silu a zmierňovalo to náš smútok. Som im nesmierne vďačná za ich podporu, taktiež nám veľmi pomáha otec Andrej Branický z Námestova, s ktorým sme v neustálom kontakte.

Mária Drábová: Kňazi nám nesmierne pomohli. Otec biskup Trstenský aj osobnou návštevou u nás doma. Cítime od nich veľkú podporu, ktorá sa nedá nahradiť. Najmä pri hľadaní odpovede, prečo sa to muselo stať, prečo to bolo dobré, keď je Boh spravodlivý, hoci mu to nevyčítam.

Jana Filičková: Viera a ľudia v cirkvi nás skutočne veľmi podržali. Veľkou podporou pre nás bolo a je spoločenstvo rodín SKALA, ktorého lídrom je práve otec Peter Horváth a ktorého je naša rodina súčasťou už 10 rokov. Všetky modlitby sme naozaj cítili a cítime aj teraz. 

Mnohí ľudia v týchto ťažkých životných situáciách nedokážu odpustiť Bohu, že čosi podobné dopustil. Len ťažko sa dá takáto vec pochopiť. Vy ste však vieru nestratili a naďalej hľadáte nádej a útechu v cirkvi a modlitbe. Nikdy ste Bohu túto tragédiu nevyčítali?

Lucia Tomková: Je to práve viera a duchovná podpora a povzbudenie, ktoré mi dávajú silu ísť ďalej. Neviem si to vysvetliť, ale necítim v sebe zlosť na Boha a nehneváme sa ani na šoféra autobusu. Berieme to tak, že šofér bol len nástroj, ktorý Pán Boh použil na svoj plán. Istota, že dievčatá boli také čisté a pripravené, že sú už asi v nebi, nám veľmi pomáha a dáva nám vnútorný pokoj. Dostať sa do neba je predsa cieľ nášho života.

Jana Filičková: Aj ja môžem povedať s úprimným srdcom, že som nemala ani jednu výčitku voči Pánu Bohu a ani voči šoférovi. Všetko, čo sa udialo, má nejaký vyšší zmysel, vyšší cieľ. Už teraz počúvam mnohé svedectvá mladých ľudí, ako ich to mení. Obe naše dievčatá Sofijka a Lucka patrili do spoločenstva mladých v gréckokatolíckej farnosti Matky ustavičnej pomoci v Starej Ľubovni, ktorú spravujú redemptoristi.

Matky zosnulých dievčat po audiencii u pápeža na Námestí svätého Petra vo Vatikáne. Foto: FB/Z. Č.

Lucia Tomková: Osobne ma najviac teší, že sa tu po smrti dievčat začínajú spájať mladí z rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho spoločenstva, zjednocujú sa. Sú medzi nimi aj spolužiaci našich dcér. Rozprávala som sa aj s niekoľkými inými ľuďmi, ktorých smrť našich dievčat mení. To ma napĺňa pocitom, že ich smrť má význam.

Keďže vaše dcéry boli pred diecéznym stretnutím mladých na Spiši vyspovedané, cítite aspoň istú úľavu, že ich duše našli pokoj?

Jana Filičková: Určite. Verím tomu, že sú už v nebi. Mala som jeden taký moment, keď som to cítila a dokonca som sa z toho tešila, plakala som od radosti. Bola to radosť, ktorú nedokážem ani opísať, ale cítila som, že je naozaj už doma u nebeského Otca.

Naše dievčatá boli naozaj pripravené. Boli vyspovedané, zomreli deň pred Nedeľou Božieho milosrdenstva a k tomu na fatimskú sobotu. Moja dcéra Sofinka si vykonala všetkých päť fatimských sobôt, deväť prvých piatkov, ročnú modlitbu svätej Brigity a mala začatú aj 12-ročnú. Verím modlitbe aj prisľúbeniam, nie je to žiaden vtip. A aj cez takúto bolestivú situáciu verím Božiemu milosrdenstvu. Na konci vám neostane nič len viera, v ktorej je ukrytá aj nádej. A o to sa opierame.

Po našej Sofii sme našli osobné denníčky, ktoré si písala, a neverila som, akú veľkú vieru mala. Sú tam také krásne veci, naozaj mala vzťah s Pánom Ježišom. Ešte mesiac predtým, ako sa to stalo, boli zo školy pri Anke Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, kde sa zasvätila čistote. Možno je to odkaz aj pre mladých ľudí, že aj dnes sa dá zabávať a zároveň žiť s Bohom.

Hovoríte, že sa na šoféra autobusu nehneváte, ale vnímate ho ako nástroj Božieho plánu. Už ste sa osobne stretli?

Lucia Tomková: To nás ešte čaká. Pán šofér nás kontaktoval formou listu. Zhodli sme sa, že stretnutie s ním by sme chceli absolvovať všetky tri rodiny spoločne. Ale ešte potrebujeme trochu času, aby sme to celé prijali a strávili. Ja osobne som mu však nemala čo odpúšťať, lebo sa na neho ani nehnevám. Aj keď sa zistí príčina, čo nehodu spôsobilo, nám to už dievčatá nevráti. Žiť s pocitom hnevu nedokážem, sama seba by som len utrápila.