Milan Toman o našich farnostiach Toto je generácia, ktorú potrebujeme zachytiť, inak sa o pár rokov budeme čudovať

„Ešte ich nemusíme lákať s obrovskou námahou, ako to robia možno na Západe. Zapojme však týchto ľudí do chodu a misie farností, aby cítili, že ich potrebujeme. Na Západe musia už prácne vyhľadávať rodiny, chodiť za nimi. My ich tu ešte máme pod strechou nášho chrámu, nestratiť ich v tomto čase je preto úplne kľúčové. Máme istú výhodu, nemuseli by sme ju premárniť,“ tvrdí Milan Toman. 

Farnosť má pre kresťanov nenahraditeľný potenciál, a keď chceme, aby kňaz a ľudia vytvorili okolo fary živé spoločenstvo, mali by zažívať pohostinnosť na všetkých úrovniach, hovorí pre Postoj verbista Milan Toman. Na príklade petržalskej farnosti Daliborko, ktorú roky viedol páter Milan Bubák, vysvetľuje, prečo to tam fungovalo a prečo by to mohol byť študijný model aj pre ďalšie slovenské farnosti. 

„Je veľmi smutné, keď počúvame, že ľudia vo farnostiach trpia, lebo vzťahy nefungujú, a že sa trápia. Práca pre farnosť nemá byť o utrpení, nemá to byť len námaha. Má nám to prinášať aj radosť a naplnenie. Ak to tak nie je, niečo nefunguje dobre.“

Milan Toman študoval pastorálnu teológiu na Lateránskej univerzite v Ríme na Inštitúte Redemptor Hominis v špecializácii teológia evanjelizácie a kresťanského spoločenstva. V záverečnej práci licenciátu sa venoval téme misijnej farnosti v kontexte Slovenska v synodálnom procese, ktorý ešte stále prebieha. Kňazom v misijnej kongregácii Spoločnosti Božieho slova je osem rokov.

Prečo vás zaujala práve téma farnosti?

Vždy ma zaujímala téma, ako vytvárať spoločenstvo vo farnosti. Napokon, ako verbisti sme misijnou kongregáciou a snaha o premenu farnosti na misijnú je našou prioritou.

Teológovia v pastoračnom inštitúte nám vždy zdôrazňovali, že dobrá teológia znamená dobrú prax. Túžil som svoju pastoračnú skúsenosť z praxe, s rodinami a mladými vo farnosti podložiť aj aktuálnou teológiou, a teda sa aj z tejto stránky ešte viac priblížiť k misijnej farnosti.

Čo myslíte pod pojmom misijná farnosť?

Tému misijnej obnovy rozoberá apoštolská exhortácia pápeža Františka Evangelii gaudium, je to vlastne sen pápeža, ako by mali vyzerať naše farské spoločenstvá.

Východisko tejto misijnej a synodálnej vízie môžeme nájsť už na Druhom vatikánskom koncile. Nespomína sa síce termín synodalita, ale skrze aktívnu spoluúčasť laikov pri slávení liturgie, ako aj skrze pozvanie k misii ohlasovania evanjelia pozvali konciloví otcovia Boží ľud do mimoriadnej duchovnej obnovy.

Spoluzodpovednosť za evanjelizáciu tak koncil ponúkol ako svoju odpoveď na riziko sekularizácie. Túto cestu zdôrazňuje aj pápež František, keď hovorí o misijnej a synodálnej obnove.

Teda jednoduchšie povedané, ak bežným ľuďom dáme v cirkvi väčšiu dôveru a zveríme im zodpovednosť, je väčšia šanca, že vzniknú okolo fary aktívne a autentické spoločenstvá.

Áno, ide o aktívnu spoluprácu ľudí na živote cirkvi. Jedným z dôležitých aspektov je napríklad pestovať otvorený dialóg, lebo nie je možné napredovať v spoločnej misii, pokiaľ si nerozumieme, pokiaľ sa s úctou a rešpektom nepočúvame. Sme spoločne zodpovední za Kristovu misiu, ktorú nám tu zveril.

Preto dúfam, že výsledkom synody budú farnosti, ktoré budú mať farské rady nielen kvôli ekonomickým záležitostiam, čo je povinné, ale taktiež funkčné pastoračné rady, ktoré budú udržiavať oheň Ducha pre spoločnú misiu. Ale nemá to byť tak preto, že to je niekde napísané v nejakom dokumente, ale preto, že tomu veríme a vychádza to zo života.

V čom je špecifická a možno prelomová stopa pápeža Františka v tom, ako by mali vyzerať bežné farnosti?

V miere, v akej zdôrazňuje spoluzodpovednosť laikov. Pápež veľmi jasne pomenúva, že spoluzodpovednosť za evanjelizáciu má každý jeden člen cirkvi. Ale pripomína, aby to nebola len nejaká aktivita, ale aby to bolo skutočne zvnútornené a vychádzalo to z vnútorného obrátenia, že človek sám spozná, že sa chce vložiť do evanjelizácie.

Pápežov rozmer, ktorý opakovane zdôrazňuje a je akýmsi jeho špecifikom, je koncept bratstva. Výsledkom tejto zmeny farnosti by malo byť práve bratstvo, kde si budeme na konci tohto procesu bližšie ako ľudia a zároveň bližšie vo vzťahu ku Kristovi v rámci jeho mystického tela, ktorým je Cirkev. 

Celá synodalita je o bratstve v zmysle komunity, kde vzťahy a prijatie sú také, že sa v nej cítime dobre. Farnosť, kde nie je podčiarknuté slovo byrokracia, ale radosť z toho, že sme bratia, že sa máme radi, kde nás spája spoločný cieľ.

Môžeme to konkretizovať napríklad už na spomínanej funkčnosti farských pastoračných rád. Pápež František hovorí dokonca o tom, že pastoračné rady sú lakmusovým papierikom toho, ako na tom farnosť je, čo sa týka bratstva a synodality.

Čo má byť tou pastoračnou radou?

Je to tím ľudí, ktorí z pastoračného pohľadu pracujú a zamýšľajú sa nad tým, ako prinášať evanjelium druhým, a sú akýmisi strážcami misijného ohňa vo farnosti. Ak by ste chceli zistiť, či nejaká farnosť skutočne vstúpila do rozmeru synodality, tak sa pozrite, či má zriadenú pastoračnú radu a či skutočne funguje.

No predpokladám, že na Slovensku zrejme nebude veľa farností, ktoré majú takúto pastoračnú radu.

Asi ich nebude veľa, ale aby sme boli spravodliví, ani v Taliansku ich nie je veľa. Oni už majú istú výhodu, lebo majú materiály, podľa ktorých môžu ísť, majú sa o čo oprieť.

V našich farnostiach sú laici dobrí často najmä vtedy, keď treba upratať kostol alebo pripraviť kvetinovú výzdobu. Vy však hovoríte, že bežný kresťan by sa mal viac posúvať do partnerského vzťahu s farárom v zmysle zodpovednosti nielen za praktické veci, ale aj za duchovný rozmer farnosti?

Presne tak, veriaci sa majú cítiť súčasťou misie, všetci sme ponorení do spoločného procesu. Niekto má zodpovednosti viac, niekto menej, ale všetci poznajú, čo je náš spoločný cieľ.

Prebudenie spoluzodpovednosti pri praktickej pomoci je takisto dôležité a s tým má pomôcť dobrý manažment farnosti. A myslím si, že kňazi by sa mali vzdelávať aj v dobrom manažmente, čo sa týka riadenia farnosti, lebo to je tiež rozmer, ktorý treba posilňovať a je dôležitý. Ale pastoračné rady sa týkajú ešte inej, vyššej úrovne spolupráce. Mohli by sme to vyjadriť pojmom líderstvo, ktorý pracuje s víziu farnosti a pastoračným plánovaním. A teda farár má byť určite viac lídrom ako manažérom, ak by sme to chceli vyjadriť touto terminológiou.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Kňazi sa však sťažujú, že je veľmi náročné motivovať ľudí, aby boli aktívni a zobrali si niečo na starosť. Často je to ako začarovaný kruh, ľudia tvrdia, že kňaz im nezverí veci, a farár sa sťažuje, že ľudia sú pasívni. Zažili sme farnosť, kde ste pôsobili aj vy, a tam to vyzeralo inak, veriaci boli aktívni. Ako zmeniť atmosféru vo farnosti?

Bez nejakého prehnaného idealizovania musím povedať, že vtedajší správca Farnosti povýšenia Svätého kríža v Petržalke na Daliborku páter Milan Bubák robil veci skutočne inak, mal istý spôsob prístupu k ľuďom a ten bol pre atmosféru vo farnosti kľúčový.

V záveroch národnej fázy synody, v ktorej sa vyjadrili bežní ľudia, vyšlo, že im prekáža spôsob komunikácie zo strany kňazov, teda komunikácia medzi klérom a laikmi. Vyjadrili túžbu, že by radi cítili, že majú ku kňazom bližšie, radi by zažili väčšie pochopenie, vzájomné počúvanie.

Mal som možnosť byť kaplánom Milana Bubáka a pozorovať spôsob, ako pristupuje k ľuďom. Za týmto prístupom sa skrýva istá forma pohostinnosti, otvorenosti, otvorenej komunikácie a prijatia druhého. Je to forma vedenia – líderstva –, ktorá bola veľmi efektívna. Dajú sa z nej vyabstrahovať body, ktoré by mohli pomôcť viacerým slovenským farnostiam. Myslím si, že keby sme sa zamerali na takúto formu prístupu, tak sa veci budú meniť. 

Je zaujímavé, že na základe pôsobenia konkrétneho farára ste pracovali na teologickej teórii, ktorá by mohla inšpirovať aj ďalších. Keby ste mali opísať podstatu tohto prístupu v teologických kategóriách, čo by to bolo?

Skôr by sa dalo povedať, že prístup pátra Milana Bubáka k ľuďom vo farnosti by mohol byť pekným vzorom toho, čo nám predkladali pastorálni teológovia na našom inštitúte pod názvom sociálnoemocionálne líderstvo.

V záverečnej práci som vychádzal zo skúmania istých znamení čias, historických, ale aj súčasných, z analýzy súčasného stavu slovenských farností.

Spomínanú formu líderstva, ktorú stelesňuje prístup pátra Bubáka, môžem len odporučiť. Keby som mal opísať jedným slovom jeho prístup, bola by to zrejme pohostinnosť.

Ako má vyzerať táto pohostinnosť konkrétne?

Je to pohostinnosť na všetkých úrovniach. V tomto prístupe je kňaz v pozícii, že chce človeka vypočuť, ale zároveň mu chce aj darovať, čo on pri tomto počúvaní pochopil, slovo povzbudenia, múdrosti života. Dokáže sa podeliť taktiež s osobným prežívaním, lebo vzťah tvorí vzájomnosť.

Samozrejme, patrí sem aj pohostinnosť stola, spoločné stolovanie. No a vrcholom je pohostinnosť oltára, kde Boh sám je ten, kto nás sýti svojím telom a krvou, svojím slovom. Zo záverov synody vyšlo, že Boží ľud túži práve po tomto.

Skúsme byť ešte konkrétnejší: čo sa na Daliborku robí, že to tam skrátka funguje?

Milan Bubák farnosť nastavil tak, že čas pre ľudí nie je nikdy strateným časom. Na Daliborku je otvorená fara. Sú za tým otvorené dvere a otvorené srdce. A to nielen pri osobných rozhovoroch, ale aj pri organizovaní konkrétnych aktivít, napríklad farského plesu alebo pohostení po svätých omšiach.

Robiť všetko pre to, aby sme boli bližšie k ľuďom. Aby sme tak ako spoločenstvo, ktoré má pevné vzťahy, boli spoločne na ceste k Bohu.

Veľmi dôležité je spoločné prežívanie svojej skúsenosti s Bohom. Farnosť je miesto, kde sa to duchovné nestráca, naopak, je prioritou a táto skúsenosť je citeľná. Farníci na Daliborku vedeli, že náš kostol je miesto, kde človek môže prijať sviatosti, že sa tam pravidelne a často spovedá, kde je liturgia, ktorá je dôstojná, ale zároveň prináša aj rozmer radosti a bratstva.

Plus pozvanie ostatných kňazov spolubratov na spoluprácu. Páter Milan podporoval všetky aktivity, ktoré som mal zverené, a dal mne aj ostatným dôveru, a tak sme mohli využiť svoje talenty aj s rizikom, že možno urobíme chyby, pod heslom kto nič nerobí, nič nepokazí.

Rovnakú dôveru dal aj mladým vo farnosti, ktorí sa zapájali do množstva aktivít.

Prečo sa to v mnohých iných farnostiach nedeje?

Ak sa vo farnostiach ľudia nezapájajú do aktivít, je to možno aj preto, že cítia, že dôležitejší je viac projekt ako oni samotní. Ak ľudia vycítia, že nám nejde o aktivizmus, ale o vzťahy, je to iné. Potom sami chodia a pýtajú sa, s čím ešte môžeme pomôcť.

A zároveň platí, že keď máte s ľuďmi vzťah, nebojíte sa ísť za nimi osloviť ich s konkrétnou prosbou, že potrebujeme pomôcť s tým a tým. Preto sa vraciam k tomu prvotnému: pohostinnosť je na začiatku a tá premieňa farnosť zvnútra.

Odišli z vedenia predmanželských prípravMladí dnes žijú pod jednou strechou a my stále hovoríme o prirodzených metódach

Zuzana Hanusová

Ďalšia vec je spolupráca s inými farnosťami. Nemyslieť si, že my máme patent a kapacitu na všetko. Napríklad keď vieme, že v našej farnosti nie je dostatočne v našich silách ponúknuť prípravu snúbencov, tak ich môžeme nasmerovať tam, kde to robia kvalitne a majú na to ľudí. Nemať strach, že prídeme o veriacich, oni sa radi vrátia, keď je to otvorené spoločenstvo a je tam zakorenenosť cez vzťahy.

Tento prístup u pátra Milana Bubáka však nesúvisí najmä s jeho prirodzenými danosťami, že má jednoducho dar vytvárať autentické vzťahy? Alebo si ho dokáže osvojiť aj kňaz, ktorý je napríklad skôr introvertný a viac ho ťahá k tej administratíve?

Povedal by som, že viac ako o danosti je to o vízii, o ktorú sa delí so svojím okolím. Lebo aj my kňazi spolupracovníci, ktorí sme boli okolo neho, sme vedeli, o čo mu ide.

Isto je v tom aj osobná charizma a talenty Milana Bubáka, ale, ako som už povedal, je to oveľa viac istá stratégia, ktorej sa dá naučiť, a sú za ňou mechanizmy, na ktorých môže pracovať každý.

Môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti z farnosti na Daliborku, že dobrá atmosféra medzi ľuďmi veľmi úzko súvisela s prístupom Milana Bubáka, ale nielen k ľuďom, ale aj k ostatným kňazom kaplánom. Medzi vami boli citeľné bratské vzťahy, takúto možnosť však bežne nemajú diecézni kňazi vo farnostiach.

Je to tak. Je dobré, keď kňazi budujú isté bratské spoločenstvo s inými kňazmi, a aj na Slovensku sa dnes už viac hovorí o tejto potrebe kňazov nezostať sám a vytvárať spoločenstvá.

Keď je však kňaz sám, môže vytvoriť spoločenstvo možno práve s členmi pastoračnej rady, to sú tí strážcovia ohňa, blízki ľudia, ktorých spája istá vízia, a môže mať s nimi väčšiu dôveru a otvorenosť. Aj toto napríklad na Daliborku dobre funguje, je tam okruh ľudí, ktorí spolupracovali s nami bližšie, neformálne prišli na faru, sadli sme si za stôl a preberali sme veci farnosti, ale nielen to, poznali sme sa ako ľudia.

Rozmer bratstva je aj ľudské priateľstvo, že sa vieme jeden na druhého spoľahnúť a potom spoločne prežívame nielen to, čo sa týka farnosti, ale aj to, čo prežíva človek.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Klerikalizmus často podporujú aj samotní ľudia spôsobom, ako pristupujú ku kňazom, stavajú ich na piedestál a správajú sa k nim ako k dokonalým bytostiam. A kňazi málokedy hovoria o svojom prežívaní a duchovnom živote, čím pre mnohých pôsobia nedostupne.

Niekedy si sami vytvárame predstavu, čo všetko by vo farnosti malo fungovať a aké projekty by sme mali rozbehnúť. Človek skĺzne do šomrania, odchádza z farnosti a hľadá nejakú ideálnu farnosť. Neklerikálny prístup je aj v tom, že sa spýtam kňaza: Ako ti môžem pomôcť, kde ma potrebuješ?

Farár nemôže byť bez ľudí a ľudia bez farára. Niektorí si synodu vysvetlili tak, že autentickosť znamená, že farár sa akoby stratí medzi ľuďmi. Nie, farár si má byť vedomý svojej roly pastiera a má si ju aj zastať. Kňaz študoval teológiu, má sviatosť kňazstva, má viesť a je si vedomý svojej zodpovednosti. Farár má mať posledné slovo v procese rozlišovania pre farnosť. Ale to sa nevylučuje s bratstvom, ktoré sme spomínali.

Je veľmi smutné, keď počúvame, že ľudia vo farnostiach trpia, lebo vzťahy nefungujú, a že sa trápia. Práca pre farnosť nemá byť o utrpení, nemá to byť len námaha. Má nám to prinášať aj radosť a naplnenie. Ak to tak nie je, niečo nefunguje dobre.

Jeden z mojich profesorov, Nicola Reali, mi raz na otázku, v čom vidí najväčší problém „krízy“ cirkvi západného sveta, odpovedal, že je to kríza identity. Ani sám kňaz a ani mnohí laici akoby viac nevedeli, čo znamená byť ordinovaným kňazom pastierom a v čom spočíva rozdiel od všeobecného kňazstva. Spomínal na svoj osobný rozhovor s Benediktom XVI., vtedy ešte kardinálom Ratzingerom, ktorý mu v osobnom rozhovore zdôraznil práve tento rozmer.

Vy ste pastoráciu študovali v Taliansku, kde sú už farnosti pomerne vyprázdnené a v kostoloch chýbajú rodiny a mladí ľudia. Môžeme sa nejako poučiť, aby sme nedopadli podobne?

Popri štúdiu som mal možnosť trochu spoznať len jednu malú rímsku farnosť, kde boli prevažne starší ľudia, prípadne stredná generácia a detí tam bolo málo. Ale napriek tomu sa títo starší ľudia zmobilizovali, sadli si a pýtali sa, kde ako farnosť môžu pomôcť. Videli, že v okolí majú veľa bezdomovcov, ktorí sa nemali ani kde osprchovať, tak našli spôsob, ako im dať možnosť umyť sa, prezliecť. Tieto ženičky sa stali misionárkami pre svoju komunitu vo veľmi konkrétnej pomoci.

Nechcem preto hovoriť, že to bola vymretá farnosť, nie, v rámci svojich možností sa otvorili a vyhrnuli si rukávy.

Diecéza pomáha v školení katechétov, ktorí sa venovali v tejto farnosti malej skupine detí. Tam, kde v Taliansku nestíhajú farnosti, napríklad vo formácii mladých, tam nastupuje diecéza a na úrovni regiónu majú mladí možnosť rozličných seminárov a školení, ktoré sú veľmi dobré. Dôležitú úlohu zohrávajú aj rehole, ako napríklad saleziáni, alebo rôzne nové hnutia a spoločenstvá, ktoré majú vo svojej charizme práve túto formu apoštolátu.

Páči sa mi, že v rámci pastorácie v Taliansku prebieha skutočný výskum, v ktorom sa vyhodnocuje, čo skutočne funguje. Robia sa aj rozsiahle štúdie, kde sa skúmajú a vyhodnocujú dlhodobé evanjelizačné projekty. V rámci pastorácie sa neboja experimentovať.

Nové hnutia a spoločenstvá už skutočne preberajú formáciu mladých aj u nás, spomeňme charizmatický projekt Godzone. Farnosti už akoby nevedeli natoľko zaujať a zachytiť mladých ľudí.

Tieto veci vnímam v historickom kontexte. Už po Druhom vatikánskom koncile, keď v cirkvi začali rásť rôzne hnutia, sa vynorila práve táto otázka, či im farnosti budú vedieť konkurovať, či nebudú farnosti zbytočné. Je pravda, že za pontifikátu Jána Pavla II. sa množstvo mladých formovalo v nových spoločenstvách a hnutiach, duchovne rástli a je to v poriadku.

Ale prišli sme do momentu, keď by sme farnostiam mali uznať kľúčové postavenie vo formácii miestnej komunity a títo ľudia strednej generácie, ktorí veľa dostali v rôznych hnutiach, by sa mohli dnes vrátiť do farností a tam dávať to, čo sami dostali. Aj pápež František nás povzbudzuje k tejto evanjelizačnej spolupráci, aby dnes tieto spoločenstvá a hnutia pomohli farnostiam rásť a evanjelizovať tak ďalšie generácie.

Je tiež potrebné, aby kňazi nebrali tieto spoločenstvá ako konkurenciu, ale naopak, aktívne ich vťahovali do života farnosti. Ja sám som pri príprave birmovancov zavolal na pomoc charizmatické spoločenstvo Emanuel. Ich doménou je práve evanjelizácia a život v milosti, radosti a sile Ducha Svätého, tak prečo nevyužiť ich charizmu pre dobro mladých?

Samozrejme, je mi jasné, že to nie je ľahké, lebo vo farnosti je veľa práce, ale o to viac potrebujeme takýchto spolupracovníkov. Ja vidím cestu v tom, aby sme farnosti otvorili aj týmto hnutiam. Je čas na spoluprácu.

Chce to zrejme istú vnútornú slobodu kňaza, že dá dôveru aj iným charizmám v cirkvi, a istú zrelosť ľudí zo spoločenstiev na druhej strane, aby mali na zreteli dobro univerzálnej cirkvi, nielen rozširovanie svojich radov.

Myslím si, že ak kňaz odkomunikuje so všetkými svoju víziu, nie je dôvod, prečo by to nemalo vyjsť. Ak vieme, o aký spoločný cieľ nám ide, nie je dôvod obávať sa konkurencie. Daný spôsob dokonca nemusí byť farárovi ani veľmi blízky, ale ak zachytí vanutie Ducha Svätého pre túto dobu, ktorý sa môže prejavovať cez rôzne charizmy, tak všetko vedie k spoločnému cieľu. Aj o tom rozpráva a nás vedie už spomínaná téma synodálnej farnosti.

Samozrejme, je možné aj v samotnej farnosti vybudovať isté evanjelizačné hnutie. Odporúčam napríklad na inšpiráciu knihu s názvom Proměna farnosti od známeho farára Jamesa Mallona, ktorý sa takisto venuje téme misijnej obnovy farností.

Na Daliborku sa nám napríklad podarilo vybudovať farské evanjelizačné spoločenstvo Efez, ktoré má za cieľ zakoreniť ľudí v evanjelizačnej misii. Keď ľudia objavia krásu spoločenstva, tak to chcú dávať ďalej.

Bol by som rád, keby farnosti medzi sebou navzájom hovorili o tom, aké majú skúsenosti s evanjelizáciou, keby sa delili o svoje skúsenosti so spoluprácou s rôznymi evanjelizačnými hnutiami.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Farnosť má výhodu, že je to po rodine už len geograficky najbližšie miesto, kde môžeme zažiť komunitu, lebo súčasťou tohto spoločenstva môžu byť napríklad aj naši susedia.

Názov farnosť znamená dom uprostred domov. Potenciál dobrej farnosti je nenahraditeľný. Za myšlienkou farností je, aby bol jej hlavný pastier biskup bližšie k ľuďom skrze svojho zástupcu farára, aby tak zhromažďoval a viedol Boží ľud. Je potrebné si to pripomínať a možno nad tým trochu pouvažovať. Dnešný svet je poznačený individualizmom a veľkou samotou, potrebuje blízkosť vzťahov vo farnosti.

Mnohé farnosti u nás žijú stále s mentalitou, že veď máme ešte plný kostol, a uspokoja sa s tým, že poskytujú sviatosti a to stačí.

Súčasťou pastorálnej teológie je aj spolupráca s inými vedami, napríklad so sociológiou. V sociológii máme isté štatistické ukazovatele, ktoré nám naznačujú, že vývoj pôjde iným smerom, ako si želáme. A keď vidíme, aký svetonázor dnes prevláda u mladých ľudí, čo im je bližšie, tak potrebujeme zbystriť pozornosť.

Hoci my sme žili štyridsať rokov inú realitu, k premene kultúry dochádza aj u nás, tak ako sa to udialo aj na Západe. Prvý národný pastoračný a evanjelizačný plán Slovenska, ktorý vznikol v roku 2001, si túto zmenu dobre uvedomoval a mal veľmi pekné perspektívy v oblasti evanjelizácie, len neviem, či sme ho aj uviedli dostatočne do praxe.

Z môjho pohľadu je oblasť evanjelizácie kľúčová a v tomto čase, keď ešte máme rodiny a deti v kostoloch, je priam nevyhnutná. Ak nezachytíme túto generáciu, ktorá pomerne vo väčšej kvantite prichádza do chrámu, tak sa budeme možno o pár rokov čudovať.

Ide teda o deti rodičov, ktorí si udržali vieru počas komunizmu?

Áno, ešte ich nemusíme lákať s obrovskou námahou, ako to robia možno na Západe. Zapojme však týchto ľudí do chodu a misie farností, aby cítili, že ich potrebujeme. Na Západe musia už prácne vyhľadávať rodiny, chodiť za nimi. My ich tu ešte máme pod strechou nášho chrámu, nestratiť ich v tomto čase je preto úplne kľúčové. Máme istú výhodu, nemuseli by sme ju premárniť.

Zároveň však treba poznamenať, že náš národ má istú špecifickosť v prežívaní viery a aj svojskú vlastnú charizmu. Napríklad kardinál Špidlík a jeho žiaci, zo súčasných autorov môžem spomenúť jezuitu Petra Dufku, sa venovali a venujú skúmaniu tejto črty našej spirituality, teda spirituality slovanských národov. Naše prežívanie viery je viac srdcové a skúsenostné.

Ktovie, či nás štatistiky ešte neprekvapia aj vďaka tejto našej originalite v prežívaní kresťanstva, samozrejme, v tom pozitívnom zmysle. Ak vstúpime do aktívnej spolupráce s Božou milosťou skrze dielo evanjelizácie.

Keď sa aj pozriete, prečo tu má projekt Godzone taký úspech medzi mladými, je to opäť isté srdcové prežívanie viery. Nejde len o emócie, ide hlavne o osobnú skúsenosť s prítomnosťou Božieho Ducha, ktorý sa dotýka srdca človeka. Preto nie som úplný pesimista, že by sme za každú cestu museli nasledovať cestu Západu, práve naopak, pozerám sa na našu budúcnosť vo veľkej dôvere a nádeji. Ale bez vyhrnutých rukávov to nepôjde.

Viera sa u nás podáva najmä cez rodiny, aj preto je také dôležité, aby politici chránili inštitúciu rodiny a nastavovali zákony tak, aby mala podmienky rozvíjať sa. Napokon, na Daliborku vidíme kostol plný detí a mladých rodín, čo je pre mňa znakom, že viera sa ešte odovzdáva ďalším generáciám.

Na druhej strane sme si vo farnosti na Daliborku robili prieskum medzi mládežou, aké má postoje k niektorým otázkam, a boli sme prekvapení, že prevládal skôr progresívny postoj k viacerým kultúrno-etickým témam, pretože cez sekulárnu kultúru to na ňu vplýva a nie je voči kultúrnym tlakom imúnna. Do týchto debát potrebujeme vstupovať aktívnejšie, no s veľkou pastoračnou múdrosťou.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V pastorácii na Slovensku stále prevažuje dôraz na to, čo všetko by mal kresťan spĺňať. Kázne, prípravy na sviatosti sú stále zamerané viac na normy ako na rast v osobnom vzťahu s Bohom a s ľuďmi. Nemali by sme to otočiť?

Nielen súčasný pápež zdôrazňuje, že kerygma (ohlasovanie radostnej zvesti o Božom kráľovstve; základné posolstvo kresťanstva predstavujúce Boží plán spásy pre každého človeka, pozn. red.) by mala byť prítomná nielen v kázňach, ale aj všeobecne vo formácii kresťanov. A pod tým sa nemyslí len pár osobných viet na začiatku kázne či katechézy, ale skôr ide o svedectvo osobného života s Bohom, ktorý ma stále obnovuje, posilňuje a vyžaruje na druhých.

Keď som napríklad učil prvoprijímajúce deti, učil som ich aj rozjímať nad Božím slovom. Istou formou rozjímania a imagináciou sme vstúpili do príbehu evanjelia, zostali sme v tichu, sprevádzal som ich, aby načúvali, čo im Boh chce týmto príbehom povedať, a potom sme o tom hovorili. Od tých detí zazneli také nádherné slová, svedectvá, čo sa dotklo ich života v tej chvíli, ako ich Boh vidí. Nebojme sa kerygmatickú silu vložiť do svojich katechéz a nebojme sa ju vkladať taktiež do svojho vlastného srdca. Každý evanjelizátor musí byť sám neustále evanjelizovaný.

Francúzsky profesor teológie evanjelizácie Biju-Duval hovorí, že dnes sa veľa sťažujeme, že nemáme povolania, že nemáme rodiny a mladých, ale keď sa Boh skutočne dotkne nášho srdca a človek spozná Božiu vôľu s jeho životom, tak Boh si ho aj dnes vie priviesť k oltáru, k zasvätenému životu alebo do sviatostného manželstva.

Dôležité je hľadať Božiu vôľu celým svojím srdcom a k tomuto viesť aj mladých. Keď som žil v Nitre, bol som súčasťou istého malého spoločenstva, kde nás bolo len desať ľudí, a Boh si z neho povolal troch ľudí k zasvätenému životu, niektorých zas k sviatostnému manželstvu. Každý člen objavil svoje špecifické povolanie a poslanie. Človek by si povedal, také malé spoločenstvo…

Spájala nás evanjelizácia, skúsenosť s Božím slovom, vzájomné zdôverovanie sa, modlitba, radosť z chvál Boha. Boh nás vedie, len záleží na tom, či ho počúvame celým srdcom.

Idete do Univerzitného pastoračného centra do Ružomberka, kde sa budete venovať študentom. Dnes sa o mladých hovorí, že pre konkurenciu rôznych programov, ktoré majú na výber, ich už ťažko motivovať k nejakej aktivite či dobrovoľníctvu. S čím tam idete?

Teším sa na túto novú úlohu. Iste, je možné hovoriť o určitej kríze a zraniteľnosti mladých ľudí, stále však platí, že tak ako všetci, aj oni potrebujú zažiť krásu autentických a zdravých vzťahov. Možno o to viac, že už majú za sebou isté zranenia.

Idea týchto univerzitných pastoračných centier je práve v tom, aby boli miestom stretnutia, prijatia, aby študenti objavili, čo znamená evanjeliová výzva žiť život v plnosti. Takže to vnímam ako výzvu. Zároveň idem do novej diecézy, ktorú nepoznám, ale rád spoznám.