Kontroverzia okolo apačského Krista Biskupova snaha odstrániť kostolný obraz pobúrila veriacich. Čudujú sa aj odborníci

Keď veriaci z Farnosti svätého Jozefa v americkom federálnom štáte Nové Mexiko prišli pred niekoľkými týždňami do kostola, ostali šokovaní.

V presbytériu chýbal vyše dvojmetrový obraz Ježiša Krista, ktorý tam visel posledných 35 rokov. Najprv si mysleli, že ho niekto ukradol, no zakrátko sa ukázalo, že dôvod bol iný – obraz dal odstrániť miestny kňaz na žiadosť tamojšieho biskupa.

Pobúrenie farníkov bolo také veľké, že si prípad všimla aj spravodajská agentúra AP a ďalšie médiá.

Na pochopenie citlivosti tejto kauzy je dôležité poznať širší kontext.

Falošná voľba

Historická farnosť sa nachádza na území apačského kmeňa Mescalero a v minulosti ju spravovali bratia františkáni. Začiatkom 20. storočia tu dali postaviť kamenný kostol a v roku 1989 sa jeden z nich, otec Robert Lentz, so súhlasom kmeňových staršinov rozhodol namaľovať obraz Ježiša Krista, ktorý by odrážal apačskú kultúru.

Postava v typickom indiánskom oblečení stojí na posvätnej hore Sierra Blanca, na ľavej dlani má zobrazený symbol slnka a v pravej ruke drží hrkálku z jelenieho kopyta. V dolnej časti obrazu je nápis Darca života v miestnom jazyku, v hornej časti sa nachádza grécky christogram IC XC odkazujúci na meno Ježiša Krista.

Nejde pritom o jediný odkaz na apačskú kultúru v kostole – na oltári je vyobrazená Posledná večera, ktorej účastníci majú indiánsku podobu, a nad zastaveniami krížovej cesty trónia typické čelenky gahe, ktoré nosia horskí tanečníci. 

Apačský Kristus a Posledná večera v kostole kmeňa Mescalero. Foto: TASR/AP/Andres Leighton

Farníčky z apačskej Farnosti sv. Jozefa. Foto: TASR/AP/Andres Leighton

Indiánski tanečníci s čelenkami „gahe“. Foto: TASR/AP/Andres Leighton

Dôvod, prečo si miestni obyvatelia obraz tak veľmi obľúbili, vysvetľuje jedna z indiánskych žien takto: „Ježiš vás stretáva tam, kde ste, a zjavuje sa vám spôsobom, ktorému rozumiete.“ Ďalšia k tomu so slzami v očiach dodáva, že nikdy nevnímala rozpor medzi príslušnosťou k apačskému kmeňu a ku Katolíckej cirkvi a o to viac ju bolí, čo sa stalo.

Podobne by zrejme reagovali aj veriaci ďalších 340 indiánskych farností, ktoré sa nachádzajú na území USA a v ktorých sa využívajú rôzne domorodé symboly a predmety.

„Medzi indiánskou a katolíckou spiritualitou nie je žiadny konflikt, iba súlad,“ vyhlásil diakon Steven Morello, ktorý je v Detroitskej arcidiecéze poverený pastoráciou tejto skupiny veriacich.

Konanie biskupa a kňaza, ktorým zjavne išlo o potlačenie pohanských prvkov, je podľa odborníkov v rozpore s koncilovým konceptom inkulturácie, úsilím pápeža Františka o zmierenie s pôvodným obyvateľstvom, čoho najvýraznejším prejavom bola kajúca návšteva Kanady v roku 2022, s jeho encyklikou Laudato si‘, ale aj čerstvým dokumentom Konferencie katolíckych biskupov USA o pastorácii domorodých katolíkov, v ktorom odmietli „falošnú voľbu“ medzi etnickou a náboženskou príslušnosťou.

„Ako katolícki biskupi Spojených štátov vás ubezpečujeme, že nemusíte byť jedným alebo druhým. Vy ste obojím,“ píše sa v texte.

A hoci biskup diecézy Las Cruces, do ktorej kmeň Mescalero patrí, napokon ustúpil, obraz dal vrátiť na pôvodné miesto, osobne sa stretol s veriacimi a do farnosti poslal iného kňaza, pachuť zo zbytočného napätia ostala.

Obrazy Krista vždy odrážali vnímanie komunity

Umelecké podoby Krista, ktorým viac ako o historickú presnosť ide o vyjadrenie vnímania miestnej kultúry, sú pritom súčasťou dejín cirkvi od prvých kresťanských storočí.

V článku na portáli The Conversation na to upozornila emeritná profesorka jezuitského Kolégia Svätého kríža v americkom Worcesteri Virginia Raguinová.

Aj keď v čase prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši prevažovali symboly alebo monogramy (napr. grécke písmená X a P na vyjadrenie mena Christos), počnúc 4. storočím sa dominantnými stávajú figurálne zobrazenia.

Mozaika Krista Pantokratora v chráme Hagia Sofia v Istanbule. Zdroj: Wikipedia

Jedným z najznámejších je mozaika Krista Pantokratora v bývalej katedrále (dnes mešite) Hagia Sofia v Konštantínopole (Istanbule). Rozdielne polovice tváre a odevu Ježiša Krista mali vyjadrovať jeho dve prirodzenosti – božskú a ľudskú.

Ešte netradičnejším je zobrazenie do neba vystupujúceho Krista, kráľa neba i zeme, ako dieťaťa v etiópskom evanjeliári z prelomu 14. a 15. storočia.

Nehovoriac o 20. storočí, keď sa so „šokujúcimi“ obrazmi Ježiša Krista akoby bolo vrece roztrhlo. Vrátane apačského Krista.

Ale ako napísala profesorka Raguinová, umenie, podobne ako Kristus, je vždy zakorenené hlboko v čase – ale aj mimo neho.