Ťažký osud patriarchu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ťažký osud patriarchu

7. január 2006, patriarcha Bartolomej na návšteve New Orleans. Zdroj: wikimedia

V roku 1991 zvolený ekumenický patriarcha Bartolomej I. je považovaný za 270. nástupcu svätého apoštola Andreja. Ako posledný symbol zaniknutej Byzantskej ríše je Ekumenický patriarchát od grécko-tureckej vojny (1920/22) jablkom sváru medzi Gréckom a Tureckom.

„Arcibiskup Konštantínopola, Nového Ríma a ekumenický patriarcha“, ako oficiálne znie jeho titul, stojí na čele rodiny pravoslávnych cirkví byzantského obradu. Výlučne jemu patrí oslovenie „Panagiotatos“. Prednostné postavenie súvisí s rozhodnutím cisára Konštantína Veľkého, ktorý v roku 330 preniesol hlavné mesto Rímskej ríše z Ríma do Byzancie a popri nádhernej výstavbe daroval tomuto mestu aj nový názov: Nový Rím či Konštantínopol.

Súčasne s politickým upevňovaním nového hlavného mesta ríše prebiehalo aj utváranie Konštantínopola ako strediska cirkevného života. Druhý a štvrtý ekumenický koncil (Konštantínopol 381, Chalcedón 451) priznali biskupovi „Nového Ríma“ čestný primát po rímskom biskupovi a pred patriarchami v Alexandrii a Antiochii a rozšírili jeho jurisdikciu nad Pontom, Áziou, Tráciou a územiami mimo hraníc Rímskej ríše.

Po páde Západorímskej ríše (476) sa Byzantská ríša vnímala ako jediná legitímna nástupníčka starého Imperium Romanum, takže Konštantínopol stále viac napredoval ako centrum vtedajšieho kresťanstva, čo sa prejavilo aj jeho misijnou činnosťou medzi národmi východnej a južnej Európy.

Už v roku 588 sa patriarcha Ioannes IV. Nesteutes (582 – 595) začal oficiálne titulovať ako „ekumenický patriarcha“. Proti nárokom rímskych biskupov na primát v Cirkvi, pretože sú nástupcami sv. apoštola Petra, ekumenickí patriarchovia začali zdôrazňovať, že biskupstvo v Byzancii založil brat svätého apoštola Petra sv. Andrej, ktorého Ježiš povolal ako prvého k apoštolskej práci.

Podľa pravoslávneho chápania cirkevným rozkolom z roku 1054 Rím opustil rodinu pravoslávnych cirkví. Dodnes trvajúce prerušenie cirkevnej jednoty spečatila štvrtá križiacka výprava, ktorá vyvrcholila dobytím Konštantínopola latinskými križiakmi v roku 1204 a vytvorením latinského patriarchátu, čo ekumenického patriarchu donútilo odísť na niekoľko desaťročí do exilu v Nicei (dnešnom Izniku). Po rozpade cirkevnej jednoty medzi západnou a východnou cirkvou, keď postoj ekumenického patriarchu voči Rímu si osvojili aj patriarchovia byzantskej tradície v Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme, sa Ekumenický patriarchát posunul na prvé miesto v hierarchii pravoslávnych patriarchátov.

Po páde Byzantskej ríše

Po dobytí Konštantínopola osmanskými Turkami v roku 1453 si ekumenický patriarcha uchoval postavenie prvého pravoslávneho patriarchu, lebo sultán mu prisúdil funkciu „etnarchu“ mnohonárodnostnej pravoslávnej komunity byzantského obradu (tzv. „Rum milletu“) v Osmanskej ríši, ktorá ovládla aj jurisdikčné územia byzantských patriarchátov v Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme.

Pád Konštantínopolu, ilustrácia z Hutchinsonovej knihy History of the Nations (1915). Zdroj: wikimedia

Ekumenický patriarcha bol ich politickým a náboženským predstaveným a zástupcom pred sultánom a zároveň aj sudcom a výbercom daní. Malo to preto svoju logiku, že po potlačenom povstaní pravoslávnych Grékov v roku 1821 sultán nechal verejne obesiť patriarchu Gregoria V. na vstupnej bráne do patriarchálneho paláca v mestskej časti Phanar (turecky: Fener), kde ekumenický patriarcha sídli od roku 1612 až dodnes. Patriarchovi nič nepomohlo, že povstanie odsúdil. 

Po páde Osmanskej ríše

Keď na konci vojny v roku 1918 víťazné mocnosti okupovali Istanbul, mnohí Gréci dúfali v pripojenie Istanbulu ku Grécku. Na patriarchálnom paláci a gréckych kostoloch viali grécke vlajky. Ekumenický patriarcha zbavil všetkých gréckych poddaných prísahy vernosti Osmanskému štátu. Talianske vojenské jednotky boli v Antálii, francúzske v Kilíkii. Mierová zmluva podpísaná v roku 1920 v Sèrves mala amputovať Osmanskú ríšu. Túto situáciu využilo k útoku Grécko, ktorého zámerom bolo uskutočniť „veľkú ideu“ obnovenej Byzantskej ríše. Avšak aténske jednotky v januári 1921 porazil pri Inönü Ismet Paša (neskorší Ismet Inönü) a v marci 1921 druhý raz. Po rozhodujúcej bitke pri Sakarya v auguste 1921 ich definitívne odrazil Kemal Paša. Vojnové lode víťazných mocností nečinne kotvili v prístave v Izmire, zatiaľ čo Turci vraždili kresťanov v meste. Taliansko a Francúzsko sa pragmaticky stiahli zo svojich záujmových zón v Malej Ázii a ponechali miestnych gréckych kresťanov ich osudu.  

Mierová zmluva podpísaná v júli 1923 v Lausanne síce zabezpečila Ekumenickému patriarchátu právo zostať v Istanbule, no zároveň stanovila výmenu obyvateľstva medzi Gréckom a Osmanskou ríšou. Keďže išlo o približne 1,4 milióna Grékov za 350-tisíc Turkov, výmena obyvateľstva znamenala zánik väčšiny pravoslávnych farností Ekumenického patriarchátu v Tureckej republike, ktorá vznikla v októbri 1923 ako nástupnícky štát po Osmanskej ríši. V Lausanne bola podpísaná záruka o výnimke z výmeny obyvateľstva len pre celkovo 100-tisíc Grékov v Istanbule, na Princových ostrovoch a ostrovoch Imbros a Tenedos, čo zodpovedalo rovnakému počtu Turkov v západnej Trácii. Pre ilustráciu uvádzame, že v roku 1923 žilo len v Istanbule 250-tisíc Grékov. 

Rokovania v Lausanne, rok 1922. Zdroj: wikimedia

Ekumenický patriarcha Meletios IV. (Metaxakis) (1921 – 23) bol pre svoj grécky nacionalistický postoj zosadený a jeho nástupca Konstantinos VI. (Araboghlou) (1924 – 25) bol vykázaný tureckými úradmi z krajiny. Následne Grécko prednieslo túto záležitosť pred Spoločnosťou národov a Medzinárodným súdnym dvorom. Spor bol urovnaný tak, že Konstantina sa podarilo pohnúť k tomu, aby sa vzdal úradu patriarchu. Turecký štát skonfiškoval veľkú časť nehnuteľností a pozemkov Ekumenického patriarchátu. 

Ekumenický patriarcha Bartolomej

Kedysi jeho predchodcovia požehnávali a korunovali cisárov Byzantskej ríše. Neskôr boli náboženskými a spoločenskými vodcami pravoslávneho milletu v ríši osmanských sultánov. Dnes konštantínopolský ekumenický patriarcha žije a vystupuje oveľa skromnejšie. Sídli v malom zhluku jednoduchých budov okolo Katedrály sv. Juraja v spletitých uličkách istanbulskej mestskej časti Fanar. Slávi božskú liturgiu pre približne dvetisíc Grékov, ktorí ešte zostali žiť v Istanbule.

V roku 1955 vypukli v Istanbule protigrécke násilnosti. Spomedzi osemdesiatich pravoslávnych kostolov v meste nacionalistickí extrémisti nepoškodili len deväť. V nasledujúcich rokoch sa z Istanbulu vysťahovalo 90-tisíc Grékov. V roku 1990 ich  tu žilo už len tritisíc. V auguste 1989 nacionalistickí extrémisti obliehali patriarchát, v rokoch 1996/97 naň podnikli opakované bombové atentáty. Bartolomejovi I. sa vyhrážali smrťou naposledy v roku 2013. Neprekvapuje preto, že ekumenický patriarcha aj v júli tohto roku ochotne podpísal Spoločné vyhlásenie najvyšších náboženských predstaviteľov v krajine proti teroristickým atentátom, ku ktorým došlo v uplynulých mesiacoch v Turecku.

Postoj tureckého štátu

Zakladateľ a prvý prezident Tureckej republiky Mustafa Kemal Atatürk zaviedol prísny laicizmus. V marci 1924 zrušil úrad kalifa (nástupcu proroka Mohameda) a islam prestal byť štátnym náboženstvom. Postupná reislamizácia krajiny po Atatürkovej smrti však viedla k tomu, že súčasná turecká vláda udržiava laicizmus v platnosti už len voči kresťanom. Turecký štát dnes masívne podporuje islam, ktorý spravuje a kontroluje veľkým úradom, tzv. Diyanetom, s približne stotisíc zamestnancami platenými štátom. Kresťanské cirkvi a zariadenia sú navonok síce tolerované, ale v skutočnosti utláčané a oslabované skrytými metódami. Všimnime si to na osude Ekumenického patriarchátu. 

Mustafa Kemal Atatürk počas verejného prejavu v roku 1924 v meste Bursa. Zdroj: wikimedia

Len patriarcha Istanbulu

Turecký štát upiera patriarchovi právo na titul „ekumenický patriarcha“. Podľa Turkov mierová zmluva z Lausanne (1923) stanovila, že patriarchu Konštantínopola treba chápať len ako duchovného vodcu pravoslávnych kresťanov v Istanbule a na jeho okolí. Ekumenický patriarcha je však najvyšším cirkevným predstaviteľom nielen dvojtisícovej gréckej pravoslávnej menšiny v Turecku, ale aj niekoľkých miliónov pravoslávnych veriacich byzantského obradu za hranicami Turecka. Turecký štát by chcel izolovať patriarchát od jeho materiálnych zdrojov v zahraničí, aby „vyhladovaný“ napokon sám od seba opustil Turecko. Už v Lausanne (1923) turecká delegácia žiadala, aby Gréci aj so svojím patriarchom odišli z tureckej pôdy.  

Obmedzovaná voľba patriarchu

Turecká vláda požaduje, aby kandidáti na úrad patriarchu mali turecké štátne občianstvo. Vzhľadom na mizivý počet pravoslávnych kresťanov v Turecku Ekumenický patriarchát už od deväťdesiatych rokov 20. storočia kritizuje tento predpis ako priame zasahovanie do vnútorných záležitostí Pravoslávnej cirkvi. V roku 2010 turecká vláda napokon udelila turecké občianstvo pätnástim v zahraničí pôsobiacim metropolitom Ekumenického patriarchátu. Toto opatrenie však nemení nič na okolnosti, že uvedený zákon umožňuje tureckej vláde vplývať na to, ktorá osoba bude zvolená za patriarchu.  

Ekumenický patriarchát nemá postavenie právnickej osoby

Skrze tento predpis môžu byť vystavené svojvôli tureckých úradov vlastnícke práva na kostoly a povolenia na pobyt pre netureckých kňazov. Vzhľadom na chabé personálne pokrytie môže byť práceschopnosť patriarchátu značne obmedzovaná neudelenými vstupnými vízami zo strany tureckého štátu. Koncom roku 2008 turecká vláda urobila ústupok a netureckým zamestnancom Ekumenického patriarchátu udelila možnosť dostať ročné vízum namiesto dovtedy bežného (len tri mesiace platného) turistického víza.

Zatvorenie teologickej fakulty na ostrove Chalki

V roku 1971 turecký štát zavrel Teologickú fakultu na ostrove Chalki, čím vlastne prinútil Ekumenický patriarchát, aby si svoj kňazský dorast nechával pripravovať v zahraničí. Do očí bije protirečenie medzi týmto opatrením a spomenutou požiadavkou, aby Ekumenický patriarchát nebol inštitúciou ponad hranice Tureckej republiky. V roku 1974 turecký štát zavrel aj patriarchálnu tlačiareň.

Cintorín pri seminári Chalki. Zdroj: wikimedia

Zhabanie cirkevných nehnuteľností tureckými úradmi

V priebehu uplynulých desaťročí boli tureckými úradmi zhabané mnohé miesta kultúrneho dedičstva, ktoré sú späté s Ekumenickým patriarchátom. Nepriamo je skrze toto opatrenie ohrozená aj miestna grécka pravoslávna cirkev, ktorá využívala tieto budovy. Našťastie, v roku 2011 rozhodol vtedajší premiér Recep Tayyip Erdogan vzhľadom na rozsudok Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva o prinavrátení vyvlastnených nehnuteľností, ako napríklad sirotinca na ostrove Büyüküda, ktorý dnes slúži ako sídlo medzinárodnej nadácie na ochranu životného prostredia pod patronátom Ekumenického patriarchátu.

Ekumenický patriarcha Bartolomej. Zdroj: TASR/AP

Istá je len neistá budúcnosť

V štáte, ktorý chce byť súčasťou EÚ, kresťanské cirkvi – a medzi nimi aj Ekumenický patriarchát – musia mať legislatívne garantované právo stavať a opravovať kostoly, pripravovať kňazský dorast, požívať právnu istotu a organizovať svoj život bez štátneho zasahovania a poručníctva. Ekumenický patriarcha uvítal v októbri 2005 začaté prístupové rokovania medzi EÚ a Tureckom, pretože si od nich sľuboval väčšiu mieru slobody pohybu a väčší priestor pre svoju činnosť. Ako naznačili posledné odseky, turecký štát na naliehanie EÚ občas vyšiel Ekumenickému patriarchátu v ústrety. Aký vývoj ale nastane, ak Turecko stratí záujem o vstup do EÚ? Pohľad na vývoj postavenia Ekumenického patriarchátu v Istanbule počas 20. storočia silno naznačuje, že pre dejiny gréckeho pravoslávneho kresťanstva v Turecku bude tragický.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo