Právnik Igor Augustinič Cirkev nemôže fungovať spôsobom, že „náš človek“ je dobrý veriaci, a tak s ním urobí biznis za státisíce

Hovorí, že cirkevné peniaze sú svojím spôsobom verejné financie. Ak na jednej strane cirkev pýta od veriacich milodary, mali by byť správcovia majetku voči nim aj dostatočne transparentní.

„Aby to nebolo tak, že keď cirkevná entita obstaráva nejaké služby, tak to funguje spôsobom, že diecézny ekonóm má dobrého kamaráta, ktorý je ,náš človek‘, síce nevieme nič o jeho biznise, ale je to dobrý veriaci a prosto s ním urobíme biznis za niekoľko stotisíc eur,“ hovorí advokát Igor Augustinič, ktorý sa venuje civilnému aj cirkevnému právu.

V rozhovore sa vyjadruje aj k prípadu „investovania“ cirkevných organizácií v Spišskej diecéze, o ktorom sme nedávno písali. Investovať peniaze vo forme pôžičky nejakej eseročke bez akejkoľvek diverzifikácie považuje za veľmi rizikovú investíciu.

Pred časom sme zverejnili článok o tom, že kňazské združenie na Spiši, ktoré sa venuje pomoci starším a chorým duchovným, investovalo takmer všetky svoje financie do firmy, ktorá sa ocitla neskôr v problémoch, a dnes je návratnosť týchto financií otázna. Venujete sa civilnému aj cirkevnému právu, čo vám z toho vyplýva?

Samotný prípad nepoznám, čiže neviem, prečo kňazské združenie spolupracovalo s firmou Ritro Invest, spol. s r. o., ktorú uvádzate. Keď sa však pozrieme na fakty a informácie dostupné z verejných zdrojov, konkrétne Register úpadcov a Register účtovných závierok, vieme ako fakt skonštatovať nasledujúce:

Entity pod kontrolu Spišského biskupstva, menovite Združenie kňazov Spišského biskupstva Unitas, samotná diecéza ako aj Nadácia Kňazského seminára Jána Vojtaššáka, dali v presne neidentifikovateľnom čase pôžičky spoločnosti Ritro Invest, spol. s r. o., v hodnote okolo jedného milióna eur.

Vyplýva to z účtovných závierok, ako aj z prihlásených pohľadávok do reštrukturalizácie. V článku píšete, že pravdepodobne išlo o investíciu, z účtovných závierok vyplýva, že to boli pôžičky. To znamená, že čo ďalej s týmito peniazmi spoločnosť Ritro Invest robila alebo mala robiť, na to sa treba spýtať kompetentných v Spišskej diecéze.

Prečo je dôležitý rozdiel, že to boli pôžičky a nie investície? Má to vplyv na vymáhanie pohľadávky?

To nemá. Vo vašom článku citujete výročné správy kňazského združenia, kde sa hovorí, že „investovalo sa prostredníctvom nebankového subjektu“.

Podľa mojich vedomostí je Ritro Invest spoločnosť s ručením obmedzeným, nie je to žiaden regulovaný subjekt, ako sú napríklad banky alebo investičné spoločnosti, ktoré by sa skutočne na investičné aktivity špecializovali a boli pod nejakou zmysluplnou reguláciou, na Slovensku spravidla pod Národnou bankou Slovenska.

Právne sa zdá, že dané entity prosto poskytli peniaze tretej osobe. Nevieme, za akých podmienok ani čo tá tretia osoba s nimi mala alebo mohla robiť.

Investícia to mohla byť teda z toho titulu, že keď dám niekomu pôžičku, úročím ju.

Napríklad zo starších účtovných závierok nadácie kňazského seminára možno vyčítať položku „príjem za úroky“ vo výške v priemere približne desať percent celej istiny ročne, čiže v niektorých rokoch pôžička skutočne generovala zisk vo forme úrokov.

Firma Ritro Invest sa dostala do problémov, čo vieme o tom povedať?

Z verejne dostupných zdrojov vyplýva, že spoločnosť Ritro Invest prešla reštrukturalizáciou, ktorá sa skončila v roku 2022. Znamená to, že sa odvrátil jej konkurz, úplný zánik a jej ďalšie fungovanie bolo umožnené za podmienky, že bude plniť reštrukturalizačný plán, ktorý bol veriteľmi a súdom schválený.

Tento plán v zásade znamená, že pohľadávky všetkých nezabezpečených veriteľov musia byť uspokojené minimálne v rozsahu 50 percent v priebehu najneskôr piatich rokov za podmienky, že veriteľ nedal súhlas nejakým nevýhodnejším podmienkam.

Skutočnosť, že bola povolená reštrukturalizácia, znamená aj to, že sa očakáva minimálne o 20 percent vyššie uspokojenie pohľadávok veriteľov, akoby to bolo bývalo v konkurze.

Fond na pomoc starším kňazomKňazská nadácia na Spiši vložila pred rokmi 145-tisíc eur do nebankovky, tá je v obrovských dlhoch

Pavol Hudák

Ďalej vieme z verejných zdrojov identifikovať, že hlavný lajtmotív, ktorým spoločnosť Ritro Invest argumentovala pred súdom, že má nárok ešte existovať, bola skutočnosť, že má v budúcnosti víziu projektov, konkrétne hovorí o veľkom developerskom projekte Gánovce, ktorý mala firma Ritro Invest realizovať so spriaznenou spoločnosťou. Tá však podľa registra účtovných závierok v zásade nevykonáva žiadnu činnosť.

Takisto sa očakávalo, že Ritro Invest sa dostane k finančným prostriedkom príjmu z inkasa pohľadávok od svojho dlhodobého partnera, ktorým je Futbalový klub Poprad, a z nejakých iných obchodných aktivít.

Opätovne z registra už vieme povedať, že spoločnosť Ritro Invest mala v roku 2022 príjmy na úrovni okolo 38 miliónov eur, avšak za rok 2023 mala príjem nula eur. Čiže do akej miery sa jej darí reštrukturalizačný plán plniť a do akej nie, je otázne. Otázne je preto aj to, či sa entity pod kontrolou Spišského biskupstva k svojim peniazom aspoň čiastočne dostanú alebo už nikdy nie. 

Vo vašom článku ste citovali vyjadrenie konateľa spoločnosti Ritro Invest pána Dvorčáka, ktorý údajne uviedol, že všetky peniaze zaplatí.

Aká je teda šanca, že sa spomínané cirkevné organizácie dostanú k svojim peniazom?

Keď to zjednodušíme, spomínali sme dokopy jeden milión eur. V rámci reštrukturalizácie, za podmienky, že všetky tie cirkevné entity boli tzv. nezabezpečený veriteľ, by mali dostať minimálne 50 percent svojej pohľadávky.

Nie som ekonóm, no podľa môjho názoru to nevyzerá tak, že by sa spoločnosti Ritro Invest darilo generovať nejaký príjem, ktorým by mohla obslúžiť svoje dlhy, čo by znamenalo, že skôr či neskôr skončí v konkurze. Tam je priemerná miera uspokojenia pohľadávok pod desať percent.

Foto: Postoj/Adam Rábara 

Po tom, čo sme si povedali známe fakty, skúsme nejaké základné hodnotenie prípadu.

Pokiaľ cirkevné subjekty, ktoré sme spomínali, dali tretej strane pôžičku, tak prvá otázka, ktorá mi napadá, je, či bola táto pôžička nejakým spôsobom zabezpečená. Napríklad zriadením záložného práva na nejaké relevantné majetkové hodnoty alebo osobným ručením osoby, ktorá má majetkový substrát. Alebo bola poskytnutá len tak?

Okrem toho sú tu aj pravidlá kánonického práva. Čo sa vyžadovalo v prípade, ktorý spomíname?

Momentálne nevieme povedať, akým spôsobom tri cirkevné entity poskytli peniaze spoločnosti Ritro Invest v zmysle, či boli splnené všetky náležitosti, ktoré vyžaduje kánonické právo.

Pokiaľ ide o kánonické právo, téma je pomerne komplexná. Vezmime si ako príklad Spišskú diecézu. Podľa účtovnej závierky poskytla firme Ritro Invest pôžičku vo výške 250-tisíc eur. Vzhľadom na túto sumu, ktorá prevyšuje hodnotu stanovenú Konferenciou biskupov Slovenska, ide jednoznačne o tzv. úkon mimoriadnej správy majetku. Takýto úkon môže schváliť iba diecézny biskup, pričom na to potrebuje súhlas svojej ekonomickej rady, ako aj súhlas kolégia konzultorov.

Prečo to hovorím? Ak boli spomínané pôžičky v súlade s kánonickým právom, môžeme hovoriť o nešťastnej investícii. Môžeme sa baviť o tom, či ľudia, ktorí túto investíciu schválili, konali kompetentne alebo nie. Pretože podľa môjho názoru investovať peniaze vo forme pôžičky nejakej eseročke bez akejkoľvek diverzifikácie je veľmi riziková investícia.

Môžeme si ešte priblížiť pravidlá narábania s financiami podľa kánonického práva?

Keď to zjednodušíme, podľa Kódexu kánonického práva rozlišujeme tzv. verejné právnické osoby a súkromné právnické osoby. Toto rozlíšenie má potom implikácie na to, čím sa riadi spravovanie ich majetku.

Súkromné právnické osoby spravidla môžu byť nejaké združenia kňazov alebo laikov, ktorých cieľ je súladný s cieľom cirkvi, ale ktorý presahuje možnosti jednotlivca. Takéto združenie je teda schválené diecéznym biskupom a biskup mu udelí aj právnu subjektivitu. Preskočme teraz do slovenského práva – len čo má táto entita kánonickoprávnu subjektivitu, tak je registrovaná aj na ministerstve kultúry a vidíme ju vo všetkých štátnych registroch.

Pravdepodobne takouto súkromnou právnickou osobou je kňazské združenie Unitas.

Investovanie v Spišskej diecézeNebankovke, ktorá je dnes v dlhoch, dôverovala aj nadácia kňazského seminára, poslala jej 600-tisíc eur

Pavol Hudák

Ďalej máme v cirkvi tzv. verejné právnické osoby, ktoré vykonávajú svoju činnosť v mene cirkvi a na dosiahnutie verejného dobra. Klasickým príkladom je diecéza alebo farnosť.

Pri súkromných právnických osobách sa celá správa majetku v zásade riadi iba štatútom týchto osôb, vnútorným dokumentom, ktorý však musí byť schválený diecéznym biskupom. Kým pri verejných právnických osobách sa riadime Kódexom kánonického práva, celou piatou knihou.

Aby sme to ešte trochu skomplikovali, pochopiteľne, ani cirkevnému svetu nie je zakázané zakladať právnické osoby výlučne podľa práva Slovenskej republiky. Spomínaná nadácia kňazského seminára je nadácia zriadená podľa slovenských zákonov. Nie je to teda právnická osoba podľa kánonického práva, takže sa na ňu kánonické právo nevzťahuje vôbec.

Je to jednoducho právnická osoba, ktorú zriadila cirkev. 

Presne tak. Tento úvod bol dôležitý na to, aby sme si povedali, že hlavný dozor v prípade súkromnej a verejnej právnickej osoby má vždy diecézny biskup alebo iný ordinár, napríklad biskupský vikár pre majetkové záležitosti. V prípade súkromnej právnickej osoby biskup dozerá na to, či napríklad združenie hospodári v súlade so svojimi cieľmi a stanovami, zatiaľ čo pri verejnej právnickej osobe je ten dozor akoby prísnejší a priamejší

Podľa Kódexu kánonického práva musí mať každá právnická osoba, aj súkromná, ekonomickú radu alebo minimálne dvoch poradcov v ekonomických záležitostiach. Tým by malo byť v ideálnom svete zabezpečené, že keď robíte nejaké majetkové operácie, tak tomu rozumiete.

Ako vyzerá ten dohľad v praxi?

Pri verejných právnických osobách biskup spravidla vykonáva dozor prostredníctvom diecézneho ekonóma a jednotlivé úkony verejných právnických osôb, ktoré presahujú určité prahové hodnoty alebo určitú závažnosť, podliehajú schvaľovaciemu procesu.

„Máme diecézy, kde je diecéznym ekonómom pán farár, ktorý mal možno kedysi ekonomickú strednú školu, ale tam sa jeho kompetencie končia.“

Ten môžeme zjednodušiť na tri etapy. Pri právnych úkonoch, ktoré presahujú riadnu správu, hovoríme o úkonoch mimoriadnej správy. Pri najnižšej úrovni ide o to, keď napríklad farnosť potrebuje súhlas ordinára.

Pri zásadnejších úkonoch, napríklad keď sa ide predávať tzv. stály majetok, nad isté prahové hodnoty potrebuje daná právnická osoba súhlas diecézneho biskupa, ktorý ho však môže udeliť, iba keď má súhlas vlastnej ekonomickej rady a vlastného kolégia konzultorov.

Najvyššia úroveň spočíva v takej operácii, kde sa vyžaduje okrem doteraz spomínaného aj súhlas Svätej stolice.

Prahové hodnoty stanovuje konferencia biskupov, u nás sa to stalo ešte v časoch, keď platili slovenské koruny. Prvá hranica, kde treba súhlas biskupa, bola na úrovni sedem miliónov korún (230-tisíc eur) a hranica, od ktorej je potrebný súhlas Ríma, bola 50 miliónov korún, to je 1,6 milióna eur.

To platí stále?

Áno. V tejto súvislosti možno ešte poznamenať, že aj keby bol nejaký úkon podľa kánonického práva neplatný, napríklad diecéza dala pôžičku eseročke bez toho, aby si biskup obstaral súhlasy príslušných grémií, neznamená to neplatnosť podľa práva Slovenskej republiky.

Slovenské právo prosto nerieši to, čo som si mal interne v rámci cirkvi obstarať. Niekedy sa objavujú zo strany cirkvi pokusy argumentovať, že niečo nebolo platné, lebo to nebolo schválené cirkevnými grémiami, ale slovenské súdy toto neakceptujú.

Ako je to v prípade právnických osôb, ktoré zriadila cirkev, ale fungujú podľa štátneho práva, ako je napríklad spomínaná nadácia kňazského seminára? Ako ju môže biskup kontrolovať?

Výlučne tak, že dozerá na to, ako sa koncipujú stanovy. Napríklad priamo v stanovách môžu byť zakotvené nejaké právomoci interných cirkevných štruktúr. Biskup môže dozerať aj tým spôsobom, že menuje do jednotlivých grémií ľudí, ktorým dôveruje. A to je asi tak všetko.

V prípade prešľapu môže teda diecézny biskup zasiahnuť už len spätne, povedzme odvolaním členov správnej rady?

Vedeli by sme to aj takto povedať.

Poďme teraz k tomu, čo hovorí kánonické právo o vymáhaní škody. Vy ste sa vyjadrili, že podľa vášho názoru investovať peniaze vo forme pôžičky nejakej eseročke je veľmi riziková investícia. Čo sa môže teraz diať z pohľadu kánonického práva?

Biskup môže začať kánonické trestné konanie, a ak zistí, že niekto niečo porušil, môže ho potrestať. To je síce pekné, možno to vyšle nejaký signál, ale zostáva otázka, kto nahradí škodu.

Pretože dá sa na to pozrieť aj takto: Pri všetkej úcte necháme klerikov obchodovať, hoci s patričnými kompetenciami – lebo sú štatutári nejakej právnickej osoby a zákonite ich vymenoval biskup –, no ak ten dotyčný klerik nepochádza z dobre zabezpečenej rodiny, nemá iné príjmy, len kňazský plat a vyrobí škodu napríklad za niekoľko stotisíc, z čoho ju nahradí?

Teoreticky, keby sme sa dostali k porušeniu slovenského práva, mohla by na neho ísť exekúcia, ale z čoho to nahradí? Podľa môjho názoru je v takýchto prípadoch škoda v zásade nenávratná. 

Cirkev nedokáže vymáhať škody, ktoré urobia jej ľudia?

Kánonické právo pozná právo na náhradu škody, je upravené možno v troch kánonoch. Ale aj keby ho nepoznalo, ide o princíp prirodzeného práva. Kto spôsobil škodu, musí ju nahradiť. Otázka je, kto spôsobil škodu, a tam by mohol diecézny biskup podľa môjho názoru viesť príslušné vyšetrovanie.

Je možné, že ho už viedol alebo vedie, aby sa preukázalo, či niekto skutočne porušil kánonické právo alebo nie. V prípade, že porušil, je povinný uskutočniť náhradu škodu, len ako som spomínal, praktická vymožiteľnosť je problematická.

Poviem príklad. Stalo sa v istej diecéze, že istý pán farár spreneveril majetok. Diecézny biskup ho, pochopiteľne, suspendoval a požadoval od neho, aby škodu nahradil. Pán farár si následne so súhlasom biskupa našiel civilné zamestnanie a minimálne časť škody nahradil. Predpokladám, že potom mu biskup zvyšok odpustil.

To sa postupovalo podľa kánonického práva?

Hovoríme stále o kánonickom práve.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aké sú možnosti riešenia spomínaných prípadov zo Spišskej diecézy?

Pokiaľ boli platné zmluvy o pôžičkách, teda podpísali ich štatutári, nevidím tam na prvý pohľad porušenie slovenského práva.

Mohlo ísť teda o neúspešnú investíciu, čo nie je trestný čin.

Mohlo, len znova vravím, toto je skôr otázka pre ekonóma. Hoci známe fakty – aké sumy v pomere k celému majetku, akým spôsobom a do akej entity investovali – budia pozornosť.

Keby biskup inicioval trestné konanie podľa kánonického práva a ukázalo by sa, že právo nebolo porušené, ale bolo to „len“ nerozumné, možno v takom prípade niekoho potrestať alebo to zostáva len v morálnej rovine?

Zostaňme na právnej rovine. Pokiaľ sa nekonštatovalo porušenie kánonického práva, znamená to, že nemohla byť spôsobená škoda, lebo škodu spôsobím vtedy, keď poruším právo. To znamená, že nemám vinníka.

A čo rovina morálna?

A takisto personálna. Napríklad otázka, prečo tam pán biskup dal tohto a onoho človeka.

Pripúšťa kánonické právo možnosť, že cirkev investuje svoje peniaze?

Pochopiteľne, najhoršie peniaze sú tie, ktoré ležia niekde nepoužité. Aj v prípade cirkvi, pokiaľ má nejaké príjmy a voľné likvidné prostriedky, je vhodné ich investovať.

Keď sa pozrieme, aké slovné spojenia používa Kódex kánonického práva, keď hovorí o investovaní, tak vždy hovorí „opatrne investovať“, „užitočne investovať“ a „bezpečne investovať“.

Ilustrujme si to na príklade spomínaných subjektov, o ktorých sme sa rozprávali. Keď si odmyslíme Spišské biskupstvo, ktoré je majetkovo pomerne veľkou entitou, a pozrieme si dostupné závierky združenia Unitas, ktoré investovalo 150-tisíc eur, a dostupné závierky nadácie kňazského seminára, ktorá investovala 600-tisíc eur, v zásade môžeme povedať, že investovali všetko, čo mali.

To pravdepodobne nebude ani opatrné, ani účelné, ani bezpečné.

„Keď na jednej strane pýtame od veriacich peniaze, na druhej by sme ako správcovia majetku mali byť voči nim aj dostatočne transparentní.“

Existujú však aj príklady zmysluplných investícií. Je verejne známe, že aj Katolícka cirkev na Slovensku, jednotlivé diecézy investovali do investičných fondov. 

Kolektívne investovanie je štandardný investičný postup, ktorý je v celej EÚ pod prísnou reguláciou dozorných orgánov, u nás NBS. Ide o komplikovaný systém, kde každá správcovská spoločnosť podlieha opätovne striktnej regulácii.

Keď to porovnáme s tým, že entity Spišského biskupstva zrejme prostredníctvom pôžičiek chceli investovať, je to z hľadiska bezpečnosti investície a regulácie niečo absolútne neporovnateľné.

Samozrejme, riziko investície vždy nesie investor. Otázka je len, či ide o riziko zmysluplné alebo je – dovolím si povedať ako v spišskom prípade – absolútne nerozumné.

Keď sme napísali článok o kňazskom združení na Spiši a jeho „investovaní“, stretli sme sa aj s reakciami typu načo to medializovať, tým sa tomu nepomôže a podobne. Váš názor?

Pred nejakými rokmi som sa zúčastnil na podujatí, ktoré organizovala Pápežská univerzita Svätého kríža v Ríme a mal tam prednášku kardinál George Pell, bývalý prefekt Ekonomického sekretariátu Svätej stolice.

Pomerne jednoznačne hovoril, že v správe cirkevného majetku potrebujeme úprimnosť, efektívnosť a potrebujeme pracovať s konceptmi, ako sú služba a spoločenstvo. Čiže nie na spôsob ja si potajme niečo sám robím.

Kardinál Pell hovoril, že keby sa bolo s konceptmi, ktoré vedú k transparentnosti, viac pracovalo aj v minulosti, cirkvi by sa boli stali podstatne menšie škody, ako sa stali. Lebo priznajme si otvorene, že ani hospodárenie Svätej stolice v minulosti nebolo najružovejšie a poznáme aj prípady veľkých majetkových ujm diecéz v zahraničí, napríklad prípad arcidiecézy v Maribore.

Pokiaľ sa o týchto záležitostiach informuje s dobrou vôľou, môže to spôsobiť, že aj veriaci sa budú viac zaujímať o to, ako jednotlivé cirkevné entity napriek zložitej štruktúre nakladajú s finančnými prostriedkami, a takýmto spôsobom vytvárať aj verejnú kontrolu.

Lebo dovolím si povedať, že cirkevné peniaze sú svojím spôsobom verejné financie.

Môžete to rozvinúť?

Zoberme si najzákladnejšie subjekty pri hospodárení cirkvi – diecéza a farnosť. Právna definícia diecézy sa začína slovami, že je to „podiel Božieho ľudu“. Definícia farnosti hovorí, že je to „spoločenstvo veriacich“.

Farnosť teda nie je nejaká majetková administratívna jednotka, ale spoločenstvo veriacich a v tejto svojej kvalite je tým nositeľom všetkých majetkových práv. To nie je majetok pána farára či biskupskej kúrie, ale v nepriamom slova zmysle majetok všetkých nás, ktorí sa cítime súčasťou cirkvi.

Keď teda povieme, že majetok farnosti je majetok farníkov, tak majetok diecézy je majetkom tých, čo sú pokrstení a žijú na území tej diecézy, sedí to?

V rovine princípov áno. Samozrejme, z právnej stránky nejde o môj majetok. Takisto ako obecný majetok je majetok obce, čiže iba v prenesenom význame je to majetok každého občana.

Spomenuli ste kardinála Pella. Ten ešte na sklonku života ostro kritizoval kardinála Angela Becciua, ktorého poslal vatikánsky civilný súd zatiaľ neprávoplatne na päť a pol roka do väzenia. Dôvodom sú investície a prevody cirkevných financií. Aký signál môže tento proces vysielať do slovenského prostredia? 

Keď človek sleduje a snaží sa spoza Álp pochopiť investície Svätej stolice, niekedy sa to zdá nemožné. (Úsmev.) Pokiaľ ide o súdny proces s kardinálom Becciuom, môžete mať dojem, že v zásade neviete, kto je dobrý a kto zlý. Hoci tam, myslím si, pri niektorých skutočnostiach – ako napríklad aké akcie dostala Svätá stolica a ktoré nie – človeku hneď napadne: toto ste predsa nemohli podpísať. Preto si nemyslím, že išlo len o nerozumnú investíciu. 

Spor dvoch kardinálovPell opisuje Becciua ako odporcu finančnej očisty Vatikánu. Ten sa bráni

Pavol Rábara

Nie som však kompetentný posudzovať vatikánske investície, ale čo sa dá preniesť aj na slovenskú skúsenosť, je podľa mňa otázka obsadzovania príslušných kompetentných miest na diecéznej úrovni.

Na Slovensku totiž nie je úplne neobvyklé, že nejaký vážený podnikateľ urobí niečo pekné a osožné pre cirkev, napríklad zafinancuje nový kostol – hovoríme najmä o 90. rokoch –, a potom je už na príslušnom biskupskom úrade pečený-varený. A dostáva sa mu väčšej priazne, ako by sa dostalo objektívne na základe toho, čo reálne vie urobiť pre cirkev. Napríklad sa dostane k zvýhodnenému prenájmu nejakých relevantných nehnuteľností a podobne.

Práve preto, aby sa predišlo takýmto javom, Vatikán a Svätá stolica – teda štát aj cirkevná entita – pred časom zaviedli, zjednodušene povedané, verejné obstarávania. Aby to nebolo tak, že keď cirkevná entita obstaráva nejaké služby, tak to funguje spôsobom, že diecézny ekonóm má dobrého kamaráta, ktorý je „náš človek“, síce nevieme nič o jeho biznise, ale je to dobrý veriaci a prosto s ním urobíme biznis za niekoľko stotisíc eur. Toto nemôže fungovať.

S verejnými obstarávaniami sa však spája aj celý byrokratický aparát…

Iste, ale možno by zo začiatku stačilo, keby biskupi obsadili príslušné orgány tak, ako im to ukladá kánonické právo. Diecézny ekonóm má byť nielen spoľahlivý a bezúhonný, ale aj skutočne skúsený v ekonomických veciach. Máme diecézy, vďaka Bohu za ne, kde je diecéznym ekonómom, dokonca ekonómkou, osoba, ktorej kvalifikácia nespočíva v tom, že vyštudovala teológiu, ale má ekonomické vzdelanie.

Máme však aj diecézy, kde je diecéznym ekonómom pán farár alebo niekto z kúrie, kto mal možno kedysi ekonomickú strednú školu, ale tam sa jeho kompetencie končia. Pýtam sa, môže tento človek pod autoritou diecézneho biskupa kvalifikovane spravovať diecézny majetok?

„Pokiaľ majetkový manažment funguje voči veriacim princípom plať, modli sa a poslúchaj, ale neklaď mi žiadne otázky, tak cirkevné entity nemôžu byť dôveryhodné.“

Druhá vec – základný kontrolný orgán v diecéze je diecézna ekonomická rada. Opätovne sa vyžaduje, aby ju tvorili skutoční odborníci v ekonomických a právnych veciach.

Zase, máme diecézy, kde je táto rada tvorená „externistami“ – ekonómami a právnikmi. Máme však aj diecézu, kde ekonomickú radu – podľa toho, čo je uvedené na webe – tvoria dvaja generálni vikári, diecézny ekonóm – mimochodom, ekonomická rada má kontrolovať diecézneho ekonóma – a ešte jedna právnička. Pričom tí traja klerici sú aj v zbore konzultorov.

Ako sme si už povedali, pri niektorých úkonoch potrebuje biskup súhlas aj ekonomickej rady, aj kolégia konzultorov, pri niektorých potrebuje s nimi záležitosť iba prerokovať, čiže si ich má vypočuť, ale nemusí ich mienku akceptovať.

A prečo sú tieto dva orgány? Ekonomická rada by mala záležitosť posúdiť z hľadiska ekonomického a finančného a kolégium konzultorov by malo posúdiť pastoračné hľadisko. Lenže keď mám de facto totožnosť členstva v obidvoch radách, je to vlastne celé zbytočné.

Kladiem si preto otázku, či by majetkový stav a investičné projekty jednotlivých cirkevných entít mali byť skutočne iba internou záležitosťou cirkvi – teda záležitosťou diecéznej kúrie – alebo či by sa mal zaviesť nejaký princíp transparentnosti.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo by sa mal zaviesť? 

Pretože je tu ešte jeden silný rozmer, o ktorom sa veľa nehovorí. V kánonickom práve máme niečo ako základnú listinu práv a povinností všetkých veriacich. Jednou zo základných povinností veriacich je prispievať na aktivity cirkvi, ktorými nie sú investície, ale v prvom rade Boží kult, materiálne zabezpečenie klerikov a ostatných služobníkov, diela apoštolátu a charitatívne diela. Len a len v tomto kontexte je potrebné vnímať hospodárenie cirkvi a to, či má a do čoho investovať.

Ale späť k myšlienke. Biskup má dokonca právo vyžadovať a vymáhať spomínanú povinnosť veriacich prispievať – od verejných právnických osôb viac, napríklad príspevky od farností, v prípade skutočnej nevyhnutnej potreby dokonca aj od fyzických osôb a súkromných právnických osôb.

Čiže teoreticky môže nastať situácia, že by biskup uvalil cirkevnú daň. Ale dobre, to hovorím na ilustráciu. Fakt je, že skoro každú nedeľu sa koná zbierka v kostole na dobré a ušľachtilé ciele. Vrátim sa k prípadu na Spiši – stačí ísť na Google a zistíte, že v rámci farských oznamov Spišskej diecézy sa promovali – či už nadácia seminára, alebo kňazské združenie – výzvou na príspevok dvoch percent z daní.

Keď teda na jednej strane pýtame od veriacich peniaze, na druhej by sme mali ako správcovia majetku byť voči nim aj dostatočne transparentní. A v tejto oblasti, konkrétne informačnej povinnosti, kánonické právo značne zaostáva za právom svetským.

V čom to vidno?

Aktuálne sú na Slovensku dostupné účtovné závierky okrem bežných právnických osôb a obchodných spoločností aj všetkých cirkevných subjektov, a to od roku 2022.

Každý jeden cirkevný subjekt, ktorý je registrovaný na ministerstve kultúry, čiže aj každá jedna diecéza, každá jedna farnosť, má účtovnú závierku od roku 2022 prístupnú vo verejnom registri. Každý veriaci si môže aspoň v hrubých rysoch pozrieť, ako hospodári jeho farnosť či jeho diecéza.

Pýtam sa však: mám ako člen diecézy túto informáciu od mojich vlastných? Pokiaľ by som sa obrátil na diecézu, dostal by som túto informáciu?

Štátne právo v tomto supluje požiadavku transparentnosti, samozrejme, cirkevné entity ju plnia, lebo musia, ale osobne by som si želal, aby bola v cirkvi väčšia transparentnosť. Nie však preto, aby sme podnecovali zvedavosť alebo konšpirácie, ale ide o základný princíp, keď tí, ktorí dané spoločenstvo tvoria, možno sa budú viac cítiť spoluzodpovední, keď ich zapojím. 

Pokiaľ celý majetkový manažment funguje voči obyčajným veriacim starým známym princípom pay, pray and obey (plať, modli sa a poslúchaj), ale neklaď mi žiadne otázky, tak prosto cirkevné entity nemôžu byť dôveryhodné ani dovnútra a tobôž nie voči sekulárnej spoločnosti.

Na Silvestra počúvame v kostoloch výročné štatistiky, koľko sa pokrstilo, koľko sa pochovalo a koľko je na farskom účte. Teoreticky by toto mohli robiť aj diecézy.

Určite, dokonca v niektorých krajinách je to bežný štandard. Asi je verejne známe, že zrejme najbohatšia cirkevná entita v Európe je Kolínska arcidiecéza, ktorá má vyšší rozpočet ako celá Svätá stolica. V Kolíne zverejňujú výročné správy.

Jediná povinnosť vyúčtovania, ktorú stanovuje kánonické právo, spočíva v tom, že správca majetku musí veriacim vyúčtovať dary, ktoré dostal. To je to klasické, čo poznáme, keď pán farár povie, že trebárs na zbierku na kňazský seminár sme vyzbierali toľko a toľko. Myslím, že už nastal čas nezostať len pri tom.