Vedie Katechézy Dobrého pastiera Malé deti neriešia, či ich má Boh rád, keď sú „zlé“. Čo do nich vtedy zasejeme, ostáva celý život

Deti do šiestich rokov nadväzujú vzťah s Bohom úplne jednoducho a prirodzene a majú veľkú kapacitu na duchovné veci, hovorí v rozhovore pre Postoj Lenka Bene, riaditeľka združenia, ktoré zastrešuje Katechézy Dobrého pastiera na Slovensku.

„Je veľmi dobré začať s vovádzaním do modlitby a do duchovného života s deťmi do šiestich rokov. Dieťa dobrú správu o milujúcom Bohu pojme a nepovie si, že ja toľkokrát robím zle svojim súrodencom a toľko im závidím a nepočúvam mamu, mňa ten Dobrý pastier nemôže mať rád,“ vysvetlila lektorka katechéz.

V rozhovore radí, ako môže vyzerať modlitba s najmenšími deťmi, a pripomína, že rodina by nemala žiť dva životy, náboženský a svetský. „My ako rodičia potrebujeme začať žiť jeden život, ktorý je popretkávaný Božou prítomnosťou, a tak sa dá dieťa veľmi spontánne privádzať do modlitby,“ zdôraznila Lenka Bene. 

Katechézy Dobrého pastiera sú katechetickou metódou, ktorej cieľom je pomôcť deťom budovať si osobný vzťah s Bohom. Deti vo veku tri až dvanásť rokov sú postupne vovádzané do Biblie a liturgie pomocou princípov montessori pedagogiky.

Pri Katechézach Dobrého pastiera pracujete s tým, že malé dieťa do šiestich rokov má veľký náboženský potenciál. Z čoho vychádza tento poznatok?

Vyplýva to už zo zistení Marie Montessoriovej. Pre mnohých sú dnes už známe senzitívne obdobia detí vo veku od nula do šiestich rokov, keď sa prirodzene rozvíjajú v rôznych oblastiach. Hoci niekoľkomesačné dieťa neučíme štvornožkovať, určité vnútorné hnutie ho k tomu pohýna. Podobne príde senzitívne obdobie na jazyk, keď začne hovoriť materinským jazykom, či na poriadok, keď je citlivé na to, aby veci boli na svojich miestach.

Jedno z týchto senzitívnych období je aj obdobie na duchovno, ktoré prichádza okolo tretieho roku. Maria Montessori pozorovala, že aj v rodinách, kde sa nerozvíjal duchovný život, nechodilo sa do kostola a nežili sa rituály súvisiace s náboženstvom, keď sa päť- či šesťročné deti pýtali, ako vznikol svet, boli nespokojné s odpoveďou, až kým im nepovedali, že niektorí ľudia veria tomu, že ho stvoril Boh. Vo svojich knihách opisuje prípady, keď takéto deti začali vyskakovať a radostne vykrikovať: „Ja som vedel, že to bol Boh, že to bol niekto veľký.“

Maria Montessori však vzhľadom na svoj život medzi dvoma svetovými vojnami a vzhľadom na to, že fašizmus bol veľmi proti jej pedagogike, nerozvíjala výchovu k náboženstvu, aj keď položila jej základy. Jej učenie rozpracovali zakladateľky Katechéz Dobrého pastiera Sofia Cavalletti a Gianna Gobbi v 50. rokoch minulého storočia. Začali pracovať s deťmi a všimli si, že dieťa do šiestich rokov veľmi ľahko nadväzuje vzťah s Bohom, má veľkú kapacitu a túžbu po duchovne. Počas dvadsiatich rokov práce pozorovali, aké hlboké uspokojenie deti zažívajú, ak im poskytneme z náboženskej oblasti tie najhlbšie pravdy viery primeraným spôsobom, ako im to dá presne to, čo hľadali, a naplní ich to hlbokou radosťou. Ide pritom o inú radosť ako tá, keď idú do herného centra alebo majú narodeninovú oslavu. Je to radosť, ktorá sa nekončí nepokojom a únavou, dieťa sa, naopak, normalizuje, zostáva v radosti a spokojnosti, ktorá preniká celú jeho bytosť.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako si vysvetľujete to inklinovanie dieťaťa k duchovnému svetu?

Vyplýva to z toho, že dieťa do šiestich rokov najviac túži po láske a po tom, aby bolo bezpodmienečne milované. To je niečo, čo sa snažíme deťom ako rodičia dať, ale keďže sme len ľudia, často v tom zlyhávame. Dokonalú bezpodmienečnú lásku vie dať iba Boh. A keď dieťa tohto Boha stretne, zakúsi zážitok pokojného vzťahu, ktorý je preň veľmi ľahký a prirodzený, naplní mu to jeho vnútornú potrebu a ukazuje sa, že to v ňom zostáva celý život. Podobne ako mnoho ďalších vecí, ktoré v dobrom aj v zlom zažijeme v ranom detstve.

A tak aj Montessori, aj Cavalletti hovoria, že kresťanstvo je najlepšou odpoveďou na tento hlad po láske, po duchovne, keďže prináša posolstvo, že Boh miluje každého človeka, že jeho plánom je každého spasiť, priviesť do plnosti života s ním. Ukazuje sa preto, že je veľmi dobré začať s vovádzaním do duchovného života a do modlitby s deťmi vo veku do šiestich rokov.

Prečo je nadväzovanie vzťahu s Bohom pre malé deti také jednoduché?

Vzťah s Bohom sa vtedy buduje ľahko a prirodzene, pretože dieťa do šiestich rokov má tzv. absorbujúcu myseľ. To znamená, že nerozmýšľa analyticky, nevyhodnocuje, nevynáša morálne súdy ako my, ktorí posudzujeme správanie seba aj druhých.

Dieťa dobrú správu o milujúcom Bohu pojme a nepovie si, že ja toľkokrát robím zle svojim súrodencom a toľko im závidím a nepočúvam mamu, mňa ten Dobrý pastier nemôže mať rád. Cavalletti v jednej knihe hovorí, že deti do šiestich rokov ani nepotrebujú v modlitbe prosiť, lebo ony vedia, že isté dobrá sú im dané len preto, že sú.

Katechézy Dobrého PastieraVoviesť deti do rozhovoru s Bohom a nechať ich tam

Stanislava Horváthová 

V rámci Katechéz Dobrého pastiera máte vypracované metodiky, aký náboženský obsah ponúkať už trojročným deťom. Ako však môže v ranom veku pracovať s dieťaťom rodič, aby mu odmala čo najlepšie pomáhal nadväzovať vzťah s Bohom?

Je veľmi dôležité, že hovoríme o rodičoch, lebo Átrium Dobrého pastiera aj katechéti sú pekným a dôležitým doplnkom toho, čo je však primárne úlohou rodiny. Aj podľa Kódexu kánonického práva je povinnosťou rodičov sprevádzať dieťa životom viery už od útleho detstva a bez rodičov by to nešlo. Základ je teda v rodine.

My ako rodičia môžeme mať v prvom rade rešpekt voči svojmu dieťaťu. Je to plnohodnotná ľudská bytosť, aj keď je oveľa menšia a bez nás by neprežila. Potrebujeme vidieť celú dôstojnosť dieťaťa tak, ako ju vidí Boh. To je to, čo hovorí Ježiš v evanjeliách: „Buďte ako deti“ alebo „Nechajte deti prichádzať ku mne“. To neznamená, že máme byť infantilní, ale že máme v dieťati vidieť to, čo v ňom vidí Boh – celú jeho dôstojnosť.

Čo to reálne znamená?

Pre nás rodičov je niekedy ťažké zbavovať sa očakávaní, aké má naše dieťa byť. Znamená to však vidieť dieťa tak, ako ho vidí Boh, teda milovať ho také, aké je, najviac ako dokážeme, vyžarovať naň lásku, ktorú my sami čerpáme z osobného vzťahu s Bohom. Ak my sami chceme zažívať, že sme Bohom milovaní a prijatí, tak aj naše dieťa, aj vtedy, keď nespĺňa naše očakávania, potrebuje zažívať, že je milované a prijaté.

Samozrejme, vychovávame ho, dávame mu slobodu, ale aj primerané hranice, ktoré sú konzistentné a ktoré ho neponižujú. Učíme ho tak žiť samo so sebou a byť neskôr zodpovedným za svoje rozhodnutia, čo je vlastne sloboda voliť si dobro.

Dá sa povedať, že do šiestich rokov sme my rodičia pre deti ako Boh, a to je veľká zodpovednosť. Každý z nás je človek a má svoje slabosti, ale ako hovorí Maria Montessori: „Každý deň je nový deň,“ a to znamená, že hoci včera nebola moja komunikácia s dieťaťom rešpektujúca, dnes mám znovu šancu napraviť to.

Ďalej Montessori hovorí, že by sme si mali spytovať svedomie hlavne od dvoch hriechov, a to je hnev a pýcha. Hnev na to, že dieťa nie je také, ako by sme chceli, a nerobí to, čo by sme chceli, čo v náboženskej oblasti znamená zbaviť sa svojich predstáv, ako by sa napríklad dieťa malo modliť alebo prežívať svätú omšu. Nehovoríme tu teraz o základných pravidlách, ktoré sa dieťa potrebuje naučiť dodržiavať – nevykrikovať počas liturgie, nekopať do iných, nejesť alebo nebehať. Toto sú momenty, pri ktorých máme my rodičia dieťaťu dávať stále jasné hranice. Hovoríme o tom, že občas máme tendenciu očakávať, že naše dieťa bude plne sústredené celých 60 minút, že sa ani nepohne a podobne. A pýcha na to, že my sme tí, ktorí z neho vychovali to, čím je, že to je naša zásluha.

Druhá vec je, že si potrebujeme uvedomiť, že dieťa nie je malý dospelý. Modlitba detí je iná ako naša a v duchu toho ich aj máme vovádzať do modlitby.

Ako na to?

Dieťa potrebuje od nás dostať určitý modlitebný jazyk, ale to neznamená, že mu dáme rovno na začiatku formuly. Formuly nie sú, samozrejme, zlé, ale keď mu dáme veľa formúl naraz, dieťa môže nadobudnúť pocit, že je to recitovanie niečoho, čo je oddelené od nášho vnútorného sveta. Preto potrebujeme začať veľmi jednoduchou spontánnou ďakovnou modlitbou, ktorá nie je odtrhnutá od nášho bežného života.

My rodičia nemôžeme žiť dva životy – náboženský a svetský –, ale jeden život, ktorý je popretkávaný Božou prítomnosťou. Takto dieťa veľmi spontánne privedieme do modlitby. Napríklad sme vonku, kde nádherne zapadá slnko, a my môžeme povedať, aké je to krásne, že je to dar od Boha, a ďakovať mu za to. Keď povieme: „Ďakujeme ti, Pane, za tento nádherný západ slnka,“ to je už formula, ktorú mu dávame, ale veľmi prirodzená. Takáto modlitba je veľmi vhodná už pre najmenšie deti. Ukazuje im v aktuálnom momente, za čo ďakujeme, dáva im obraz, kto je ten Boh, že to je niekto veľký, kto stvoril niečo takéto krásne. V takýchto momentoch vzbudzujeme v dieťati údiv a prezentujeme láskavú Božiu tvár, že je to milujúci, darujúci Boh.

„Dá sa povedať, že do šiestich rokov sme my rodičia pre deti ako Boh, a to je veľká zodpovednosť."

U malých detí je to základ, pretože dieťa je na to citlivé, najviac túži po láske. Učíme ho ďakovať za prírodu, za chrobáčika, ktorý dieťa tak fascinuje, za to, že môžeme ísť k starým rodičom. Dieťa si tak začína budovať vnútornú pohotovosť na modlitbu. Ako keď svätá Terézia Avilská hovorí, že modlitba je predovšetkým priateľský a dôverný rozhovor s tým, od ktorého vieme, že nás nekonečne miluje. A toto dieťa potrebuje najskôr v sebe zažiť a potom môže prísť formálna modlitba.

Hovoríme o priebežnej modlitbe v rámci dňa. Už aj s malými deťmi sa dá zvykať na klasickú večernú rodinnú modlitbu. Ako môže vyzerať táto modlitba s malými deťmi do šiestich rokov?

Je dôležité prispôsobiť ju tomu, aké máme doma vekové zloženie detí a čo je nám ako rodine blízke. Na začiatku je veľmi dobré voviesť deti do pomalého gesta prežehnania sa. Prezentovať im ho ako symbol toho, že Ježiš je s nami, objíma nás.

Je veľmi dobré, aby sme sa my ako rodičia naučili spontánne ďakovať. A to za úplne jednoduché veci, za to, čo sa nám v ten deň podarilo, aké dobrodenia sa nám udiali. Každý člen rodiny by mal mať pri modlitbe priestor, aby mohol poďakovať, ale netreba deti nútiť, že každý musí nahlas ďakovať. Modlitbou detí do šiestich rokov je často ticho. A keď sú ony sústredené a zahľadené do plameňa sviece, to ticho môže byť hlboké, až kontemplatívne. Nás rodičov zaujíma, či sa vtedy modlia, ale nemáme právo zisťovať to. Máme byť ako rozsievač, ktorý rozsieva a nevidí, čo sa deje s tým semienkom.

Niektoré deti sú extrovertné a nevedia sa pri ďakovaní zastaviť a niektoré introvertné, ktoré možno nič nepovedia, ale v srdci sa môžu nádherne rozprávať s Bohom, no nemajú potrebu povedať to nahlas. Dôležité je, aby sme boli aj my rodičia v tichu, pokoji, aby neboli nablízku mobily, aby sme neodbiehali k sporáku či k práčke a aby sme mali citlivosť na rytmus dieťaťa. Keď sa deti mrvia, niekedy môže spoločná modlitba trvať „len“ tri minúty. Niekedy môže byť modlitbou to, že zaspievame vhodnú pieseň alebo môžeme prečítať úryvok zo žalmu.

Ako môžeme s deťmi od raného detstva pracovať so Svätým písmom?

To je veľmi dôležitá téma, lebo veríme, že Biblia je živé Božie slovo, a keď ju čítame, do našich životov prehovára Boh. Deti potrebujú vidieť, že k Biblii máme úctu, preto je dobré prejavovať to aj fyzicky.

Je veľmi dobré mať v rodine zariadený modlitebný kútik, čo nemusí byť nutne nejaká špeciálne vytvorená časť domu alebo bytu. Keď máme väčší kuchynský stôl, môžeme vyhradiť časť z neho alebo to môže byť niektorý parapet či polička, ale má to byť dôstojné miesto, kde sa potom stretávame celá rodina na modlitbu. V modlitebnom kútiku je dobré mať možno nejakú ikonu, ktorá nám je ako rodine blízka, obrus v liturgickej farbe, pričom to môže byť aj farebný papier, stužka, dá sa rôzne improvizovať, ale je to veľmi dobré, lebo takto nepriamo vovádzame dieťa aj do liturgického roka. Dieťa si to spojí, že doma máme fialový pás a kňaz v kostole má fialové rúcho, to znamená, že sa pripravujeme na nejaký veľký sviatok.

Sväté písmo by malo byť dominantou modlitebného kútika. V rámci katechéz odporúčame nedávať deťom a nečítať s nimi detské kreslené Biblie.

Prečo?

Samozrejme, je to slobodné rozhodnutie každého rodiča, ale dieťa do šiestich rokov a aj potom sedem- či osemročné deti ešte nemajú intelektuálnu kapacitu na skutočné pochopenie Starého zákona. Starý zákon nečítame s deťmi doslovne, ale postupne ich podľa veku vovádzame do porozumenia medzi Starým a Novým zákonom cez to, ako Boh postupne odhaľuje vo Svätom písme dejiny spásy. V rámci katechéz to s deťmi čiastočne robíme cez proroctvá, keď napríklad v advente odkazujú na Mesiáša, ale je to veľmi špecificky vybraný kúsok textu.

Keď však dieťa číta z obrázkovej Biblie príbehy o Noemovi, Mojžišovi, Dávidovi, potom sa môže ľahko stať, že sa mu to zaradí do oblasti, kde má rozprávky.

Aký je v tom problém?

Sväté písmo a dejiny spásy nie sú rozprávka. Sú to reálne dejiny. Boh si naozaj vybral izraelský národ. A všetky jednotlivé udalosti spolu tvoria „zlatú niť“ dejín spásy a postupne cez ne Boh zjavuje samého seba. Potom je veľmi náročné, keď deti prichádzajú do veku osem, deväť plus, aby si tieto udalosti vybrali z kategórie rozprávka a aby sa na ne nezačali pozerať pohľadom Božieho plánu.

To znamená, že by mali mať tieto starozákonné udalosti na podobnej úrovni, ako keď si rozprávame históriu našej rodiny, že pradedko bojoval vo vojne a prababka musela chodiť do školy v snehu desiatky kilometrov peši?

Áno, dá sa to tak prenesene povedať, hoci pri histórii našej rodiny ide o naše veľmi osobné dejiny, no zároveň lebo každý jeden z nás ako jedinečná ľudská bytosť je súčasťou dejín spásy. Dejiny spásy sú aj naše dejiny, aj keď si to možno neuvedomujeme.

Ktoré časti Svätého písma sú z vášho pohľadu pre malé deti najvhodnejšie?

Deťom do šiestich rokov odporúčame čítať podobenstvá o Božom kráľovstve z evanjelií, hovoriť o Ježišovi, Dobrom pastierovi, čítať Ježišove príbehy z detstva, na Veľkú noc si čítať o zmŕtvychvstaní.

Zo Starého zákona sú vhodné verše z oslavných žalmov. Napríklad „Dobroreč, duša moja, Pánovi“ alebo „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť“, či „Pán je môj pastier“, minimálne prvé dva-tri verše. Zažila som veľakrát citovú reakciu detí na tento žalm. Dokonca niektoré deti, ktoré mali úzkostné večerné stavy, keď s nimi mama čítala Pán je môj pastier, pomohlo im to upokojiť sa a zaspať. Môj syn hovorí, že vždy, keď má ťažkú chvíľu, modlí sa tento Žalm 23, vie ho už naspamäť. Vďaka tomu vie, že Ježiš je stále s ním.

Z formálnych modlitieb je s maličkými deťmi dobre zavádzať postupne verš z Otčenáša. Napríklad „Príď tvoje kráľovstvo“ alebo „Buď vôľa tvoja“. V adventnom období si môžeme z Písma prečítať, ako anjel prišiel k Márii, aká to bola veľká radosť, ako si Boh vybral túto ženu, aby sa cez ňu narodil Boží Syn, preto ju anjel pozdravil: „Zdravas’, Mária, milosti plná.“ To je možno prvý základ, ako pomôcť budovať živú vieru, že budujeme údiv, aký je Boh mocný a čo pre nás robí. Zároveň je to aj nepriama morálna formácia pre deti do šiestich rokov.

Máte skúsenosť, že keď dieťa zažije v detstve skúsenosť Božej lásky a spomínaného údivu, ide v staršom veku na svätú omšu ochotnejšie a neprotestuje? Osobne ako rodič túto skúsenosť nemám a moje deti nechodia do kostola vždy veľmi ochotne…

Asi žiadna formácia nezabezpečí, že deti sa v kostole nikdy nenudia a nešomrú, že tam majú ísť. Keď budeme úprimní, aj my dospelí máme občas problém byť sústredení a nie vždy sa nám chce ísť na svätú omšu. Aj my postupne budujeme svoj osobný vzťah s Bohom, scitlivujeme svoje svedomie. A v tom istom potrebujeme pomaly sprevádzať svoje deti.

Určite treba mať opäť jasné hranice, že ideme do kostola spolu, každý deň dostávame tak veľa darov od Boha a toľko starostlivosti, môžeme aj konkrétne niektoré pomenovať, a aj preto sa ideme poďakovať nášmu Pánovi a stretnúť sa s ním. Primerane veku dieťaťa a jeho pocitom však pri hraniciach zvažujme, koľko zvládne, či svätú omšu v nedeľu alebo tri-štyri razy do týždňa.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Máte nejaké praktické rady, ako zvládnuť svätú omšu s malými deťmi?

Je dôležité, aby deti boli vpredu, aby videli, čo sa deje. Inak sa môže stať, že kostol je pre ne plný neznámych predmetov, gest a zadkov ľudí, lebo keď stojíme vzadu, deti reálne vidia dospelým okolo seba tak do pása.

Treba odhadnúť aj čas omše, vek, temperament nášho dieťaťa. Ak je preň veľmi dlho vydržať celý čas vpredu, môžeme byť cez liturgiu slova vonku, ale nie s tým, že sa dieťa bicykluje alebo sa hrá s loptou. Dopredu je potom dobré prísť na liturgiu Eucharistie, kde je veľa symboliky, pohybov, gest, na ktoré sú deti veľmi citlivé. Deti potrebujeme voviesť do najdôležitejších gest, napríklad čo znamená, keď kňaz robí gesto nad darmi a prosí Boha Otca, aby zoslal Ducha Svätého, aby posvätil dary a ony sa stali Telom a Krvou Ježiša Krista, neskôr kňaz dvíha premenené dary, ďakuje za najväčší dar a my ďakujeme s ním, dávame si znak pokoja – kto nám tento pokoj dáva? Keď deti poznajú gestá a predmety zo stretnutí na katechézach, stáva sa, že dieťa povie mame: „Pozri, mama, do kalicha kňaz leje celé víno a pár kvapiek vody, lebo víno symbolizuje Božiu lásku a voda symbolizuje nás ľudí a tak sme spojení s Ježišom.“

Na modlitbu a svätú omšu treba voliť aj vhodný čas, keď je dieťa najedené, vyspaté, ale zas aj trochu vybehané, aby sme mu poskytli prirodzené veci na to, aby mohlo vnímať Božie slovo alebo svätú omšu ako niečo vzácne. Nie je úplne ideálne ráno vstať, nestihnúť sa naraňajkovať, ešte možno desať minút pozerať rozprávku, kým sa obliekame, a potom utekať do kostola. Ako hovorí klasická scholastická definícia: milosť stavia na prirodzenosti. Dieťa potrebuje mať pokojný čas a naplnené svoje prirodzené potreby.

Sú z vašich skúseností detí, ktoré sa zúčastňujú na katechézach, na svätých omšiach pozornejšie?

Máme skúsenosť, že rodičia detí, ktoré prechádzajú katechézami, nám vravia, že dieťa je sústredenejšie na svätej omši, pretože napríklad pozná predmety, ktoré sa tam používajú, rozumie mnohým gestám.

V katechézach napríklad deti veľmi prirodzene vovádzame do prepojenia Biblie a liturgie. Dobrý pastier, ktorého deti poznajú z podobenstva, volá všetkých na špeciálne miesto v špeciálny čas a dáva sa im celý pod spôsobom chleba a vína. Je to ten istý Dobrý pastier, ktorý pozná každú svoju ovcu po mene. Deti vnímajú, že to je ten istý Boh. To často odporúčame aj rodičom, aby si prečítali podobenstvo o Dobrom pastierovi, ktoré je pre deti veľmi silné, a rozprávali sa o tom, že svätá omša je miesto, kam nás volá Ježiš, pretože chce byť s nami. A na to nemusia deti chodiť na katechézy, aj doma sa môžeme rozprávať, kto nás volá na svätú omšu. Chceme tam počuť, čo nám Boh hovorí skrze Sväté písmo, a potom prichádza on sám medzi nás, chce nám dať všetko dobro, samého seba.

Spomenuli ste, že modlitbou malých detí je často ticho. Je dobré vytvárať cielene chvíle ticha pri modlitbe už s deťmi do šiestich rokov?

V rámci katechéz veľa pracujem s rôzne starými deťmi, a to aj s takými, ktoré tam prihlásia krstní rodičia a ktorých rodičia sú nepraktizujúci. Zaujímavé je, že tieto deti sú až hladné po duchovných veciach a to ticho je príťažlivé pre všetky deti, aj pre tie temperamentné. Ale to nie je také vynútené ticho, aké máme v škole, ide o to, že si začnem uvedomovať svoje telo, upokojím sa a postupne prirodzene prechádzam do ticha. Maria Montessori má na to tzv. cvičenia ticha, ktoré používame, dajú sa používať za istých okolností aj doma.

Ako dlho môžeme skúšať ostať v tichu?

Nemôžeme očakávať, že malé dieťa bude ticho desať minút, niekedy je to len 60 sekúnd, ale ide o to, že celé jeho telo sa upokojí, dieťa sa stretáva samo so sebou. Podľa Sofie Cavallettiovej nedokážeme nikoho naučiť modlitbe ani tichu, ale môžeme ho vovádzať a sprevádzať. Chce to veľkú trpezlivosť a skúšať to, možno to osem ráz z desiatich nevyjde, treba sa potom zrieknuť toho hnevu. A tu zas platí, že „milosť stavia na prirodzenosti“. Ticho je ťažké budovať tak, že žijem prepodnetovaný hlučný život a potom chcem, aby si deti sadli a boli v tichu. To nefunguje. Potrebujeme časy ticha a pokoja budovať aj počas bežného dňa.

Treba si začať uvedomovať, ako doma zatvárame dvere. Ako sa doma rozprávame? Alebo sa niekedy rozhodneme, že sa vyberieme s malými deťmi na prechádzku tak, že ich nebudeme naháňať, pozerať sa na hodinky či mobil, ale zastavíme pri každom chrobáčikovi toľko, koľko bude dieťa chcieť? Keď boli moje deti malé, prechádzka na jedno miesto, ktorá teraz trvá dvadsať minút, trvala dve hodiny. Vždy ma to veľmi rozčuľovalo, až kým som si neuvedomila, že toto je ich čas, a prestala som riešiť, prečo stojíme pri tom kríku, pri tomto psovi a pri tomto liste. Keď som sa zbavila tlaku, bol to zrazu nádherný zážitok aj pre mňa.

Iné tempo má dieťa aj v modlitbe. Preto potrebujeme nájsť našu rodinnú spiritualitu. Môžeme sa však zamýšľať nad tým, ako ticho do modlitby vnášať, aby sme napĺňali potreby detí do šiestich rokov. Niekedy môže modlitba vyzerať tak, že zažneme sviecu, prežehnáme sa bez slov a budeme v tichu dve minúty, potom sa prežehnáme a zhasneme sviecu.

Myslíte, že keď dieťa zažíva modlitbu od detstva, stáva sa mu akýmsi návykom?

Keď si deti v útlom detstve zvyknú na pravidelnú modlitbu ako súčasť bežného života podobne ako na nedeľnú návštevu u babky a prechádzku na ihrisko, stane sa naozaj súčasťou ich vnútorného života. To však neznamená, že tieto deti nikdy nezídu z cesty a celý život budú praktizujúci katolíci, no je to veľa, čo môžeme pre to urobiť. Viera je dar, každý si cestu k nej musí prejsť sám, ale aj skúsenosti z katechéz ukazujú, že ak to robíme takto, aj keď sa deti cestou stratia, majú základ, ku ktorému sa vždy môžu vrátiť. Niekde hlboko v sebe majú vedomie, že sú milované za každých okolností a stačí len povedať: „Prosím ťa, stratila som sa,“ a že Boh iba na toto čaká, aby ich mohol ísť nájsť ako dobrý pastier svoju ovcu.

Je dôležité začať naozaj už od útleho detstva, prinášať na modlitbu aj bábätká. Dieťa sa potrebuje zaľúbiť do Boha a to ide najľahšie do šiestich rokov. Deťom kerygmaticky ohlasujeme evanjelium a potom neskôr ideme do vierouky, k morálke, aké mám dary, aby som spolu s Bohom mohol budovať Božie kráľovstvo, aká je moja zodpovednosť voči ľudskému spoločenstvu, môj život v cirkvi.

V rámci katechéz s malými deťmi vo veku do šiestich rokov nerozoberáte tému hriechu.

Keď sme sa bavili o tom, že deti majú do šiestich rokov absorbujúcu myseľ, je pre ne ešte neuchopiteľný koncept hriechu. Je to pre ne veľmi abstraktné, a ako sme hovorili, nemajú usudzujúcu myseľ. Premýšľanie o hriechu prichádza po tom, keď sa začína prebúdzať svedomie.

Kedy asi sa to deje?

Okolo šiesteho roku. U detí je to rôzne, niektoré majú päť a už to začínajú riešiť, niektoré až v siedmich.

Podľa čoho to vidíme?

Vidíme to na tom, že dieťa začína veľmi riešiť spravodlivosť – on má toľko, ja mám toľko. Začína riešiť, aby to všetko bolo fér, začne si všímať správanie iných, napríklad že susedia nechodia do kostola, vidí, že v triede sa niekto bije alebo sa nechce podeliť, a takisto svoje správanie voči iným. Spolužiak chce odo mňa pero, ale ja mu toto pero nechcem požičať. Musím mu ho požičať? Dieťa sa stáva citlivým na morálku. Tu začíname dieťa priamo sprevádzať v scitlivovaní svedomia. Môžeme sa ho pýtať, nie ho poučovať, ale klásť mu otvorené otázky. Čo myslíš? Čo by sme mohli robiť v situácii s perom? Ako to vyriešiť tak, aby bola spokojná aj spolužiačka, aj ty? Netlačiť: Musíš požičať! Môže to byť totiž vzácne pero, ktoré mu spolužiak už raz zlomil. Netreba tlačiť, ale hľadať spolu riešenie. Napríklad: Nemáš iné pero, ktoré by si požičal, keď spolužiak nemá žiadne?

V niektorých situáciách si môžeme prečítať podobenstvo o milosrdnom samaritánovi, ktorý pomohol človeku z nepriateľského národa. Čo to môže znamenať pre mňa?

Mama deviatich detí o odovzdávaní vieryKeď si niekto myslí, že stačí cirkevná škola, je na veľkom omyle. Všetko sa rodí doma

Mária Melicherová

Hovoríte, že základom pre deti je vytváranie vzťahu s milujúcim Bohom. Čo ešte vnímate ako dôležité?

Dôležitý je, samozrejme, aj osobný príklad každodenného života s Bohom. Nie je to o tom, že nemôžeme mať krízy. Ale máme deťom ukazovať, ako môžeme vždy vstať, dôverovať Bohu, snažiť sa žiť jeho lásku, mať nádej, lebo vieme, že Ježiš tento boj za nás už vybojoval a volá nás do svojho kráľovstva. Deti vidia, ako berieme, keď nám zomierajú rodičia, ako prežívame každodenné situácie, svoje emócie, ako ich vieme pomenovať.

Dôležité je tiež, aby sme doma vytvárali prostredie, že sa dieťa môže spýtať čokoľvek a nebude za to odmietnuté, ponížené, zahanbené. Niekedy vidí, že rodič musí porozmýšľať. A je úplne v poriadku povedať: „Toto je ťažká otázka, musím porozmýšľať. Dohodnime sa, že zajtra sa o tom porozprávame. Ale veľmi si cením, že si mal odvahu sa spýtať.“

Deťom dnes dávame veľa podnetov – chceme, aby sa učili jazyky, mali pohyb, krúžky, ale niekedy zabúdame, že deti potrebujú byť s nami a zažívať čas a svoj život s nami v pokoji. Aby sme odložili mobil a sadli si k nim a počúvali ich otázky. Aby vnímali, že sme tu a máme na ne čas. Aj tým im ukazujeme to, že Boh je tu a vždy má na nás čas.

„Náboženská výchova“ v rodine je teda veľmi prepojená s vecami, ktoré by sme si s tým možno na prvý pohľad nespojili.

Presne tak. A neexistuje recept – tieto tri veci robte, aby vaše dieťa chodilo rado na omšu, a nikdy nebude mať krízu a bude len pozitívne rásť vo viere. Ako rodičia sme pozvaní stále hľadať cesty, podporovať a sprevádzať na nich naše deti, netlačiť a dôverovať Bohu, že to má v rukách.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Mnohí z nás si z detstva nesú obraz Boha ako prísneho sudcu, ktorý nás má rád, keď robíme to, čo máme. V rámci duchovného rastu si potom v dospelosti musíme tento obraz roky očisťovať. Ako napriek tomu odovzdávať obraz milosrdného Boha, ktorý miluje bez podmienok?

Myslím, že je úplne prirodzené, že naša viera je plná kríz a zápasov, padania a vstávania. Ale to nám nemusí brániť odovzdávať obraz Boha ako milujúceho, milosrdného. Treba to brať v realite, že nie sme dokonalí, a tak naše deti aj zraníme. Máme v rukách len tento prítomný moment – za všetko ostatné, čo už bolo a čo bude s našimi deťmi, sa môžeme modliť a to je veľmi dôležité. Boh má moc uzdravovať veci minulé a budúcnosť je takisto v jeho rukách.

Ak nastupujeme na cestu, že chceme deťom predstaviť Boha inak, ako sme to sami zažili, najskôr by sme si mohli sami skúsiť uvedomiť: Ako to mám ja s Bohom? Ako ho vnímam? Môžeme sa o tom porozprávať s kňazom, duchovným sprievodcom. Niekedy potrebujeme sami začať s jednoduchou spontánnou modlitbou. Anselm Grün má jednoduchú knihu Žasnime, môžeme si začať najprv my sami ako dospelí vzbudzovať údiv nad krásami života a bežného dňa a začať nad nimi vedome žasnúť. Lebo to nie je emócia, ale naše vedomé rozhodnutie, že si začneme všímať maličkosti života a začneme z nich mať radosť.

A aj keď sme sa doteraz s deťmi nemodlili a deti majú šesť-sedem rokov, stále môžeme začať. Nie umelo, ale pomaličky, v malých krokoch. Môžeme deťom navrhnúť: „Čo poviete? Zriaďme si modlitebný kútik. Poďme spolu vybrať nejaký pekný obraz.“ Možno v danom čase vieme pred deťmi povedať len: „Pane, ďakujem ti za tento deň.“ Ale to je v poriadku, môžeme rásť so svojimi deťmi. A to je vlastne taká synodálna myšlienka – kráčať spolu.

Takže nielen v rámci farského spoločenstva, ale aj v rámci rodiny.

Ťažko môžeme tvoriť farské spoločenstvo, ak ho nevytvárame najprv v rodine. Ak v našej rodine funguje spoločenstvo, môžeme to vyžarovať ďalej a ľudia to môžu cítiť už na tom, že spolu kráčame z kostola a rozprávame sa.

My často službu vnímame cez aktivity. Ale zabúdame na to, že už to, že doma v rodine budeme žiť život spoločenstva, je príklad a už to je často službou. Keď máme malé deti, často ani inak slúžiť nedokážeme. Je to dobré, že sme vtedy doma, lebo to je v tom čase naše miesto služby. Aj takto môžeme vyžarovať svedectvo o tom, že je Boh láskavý, a môžeme vyžarovať jeho lásku ďalej.