Jozef Allamano Nemohol na misie, tak založil rehoľu. Nový svätec bol v oratóriu u dona Bosca

Medzi nových svätcov v Katolíckej cirkvi patrí od nedele aj taliansky kňaz Jozef (Giuseppe) Allamano. V živote ho formoval jeho ujo, takisto svätec, a don Bosco.

Zdá sa, že obdobie, v ktorom nový svätec vyrastal, bolo v talianskom Piemonte obdobím veľkých ľudí.

Jozef Allamano sa narodil 21. januára 1851 v mestečku Castelnuovo don Bosco (vtedy Castelnuovo d’Asti) blízko Turína. Ako už napovedá názov mestečka, narodil sa v rovnakom meste ako don Bosco, zakladateľ saleziánov. Ten sa narodil v blízkej osade Becchi, ktorá spadá pod toto mesto.

Z rovnakého mestečka pochádza aj Allamanov ujo, kňaz Jozef Cafasso. Zaujímavosťou je, že proces blahorečenia Cafassa inicioval práve nový svätec Jozef Allamano.

V jednej z osád, ktorá patrí pod Castelnuovo, vyrastal aj svätý Dominik Savio. Ten zomrel, keď mal Allamano štyri roky.

Z jedného maličkého mestečka tak pochádzajú štyria svätci.

V Turíne sa Jozef Allamano zasa stretol, respektíve mohol stretnúť s ďalšími svätcami, napríklad s Jozefom Cottolengom, s blahoslaveným Pierom Giorgiom Frassatim (1901 – 1925) a so svätým Leonardom Murialdom (1828 – 1900), ktorý založil rehoľu jozefínov od Murialda. V Ríme ho so založením rádu povzbudil zasa svätý pápež Pius X.

V tom čase to bolo pritom obdobie plné nepokojov, vojen a nepriateľstva voči cirkvi. Poďme však pekne po poriadku.

Formácia u dona Bosca

Jozef bol štvrté z piatich detí. Keď mal tri roky, zomrel mu otec. Jeho výchovy sa však ujal brat jeho matky, kňaz Jozef Cafasso. Tento kňaz bol významným priateľom a duchovným sprievodcom dona Bosca a sprevádzal a formoval aj ďalších kňazov v Turíne a okolí. 

Po radu si za Cafassom chodili aj bohoslovci a šľachtici, pozývali ho kázať, a to aj na misie a duchovné cvičenia. Don Cafasso navštevoval aj väzňov či sprevádzal odsúdencov na šibenicu. Bol to svätý kňaz, ktorý bol príkladom aj pre Allamana.

Druhým svätcom, ktorý mal veľký vplyv na Allamana, bol svätý Ján Bosco. Allamano si spomínal, že s donom Boscom hovoril ešte ako chlapec v Castelnuove, no skutočný vplyv mal na neho až neskôr.

Keď dokončil základnú školu v roku 1862, tak ho ako 11-ročného starý otec spolu s bratom priviedol do Turína na Valdocco k donovi Boscovi. Allamano tam strávil štyri roky, počas ktorých si urobil stredoškolské vzdelanie. Počas tohto obdobia bol don Bosco aj jeho spovedníkom.

Keďže mladý Jozef cítil kňazské povolanie, podal si prihlášku do diecézneho seminára.

Tu prišli prvé prekážky, jeho bratia s tým totiž nesúhlasili. Chceli, aby si najprv urobil verejnú strednú školu. Pre bratov mal však len jedinú odpoveď: „Pán ma volá dnes. Neviem, či ma znova zavolá o dva alebo tri roky.“

Don Bosco videl v mladíkovi Allamanovi zasa budúceho kňaza pre svoju vznikajúcu kongregáciu. Jozef preto odišiel od dona Bosca bez rozlúčenia, za čo ho neskôr jemne pokarhal.

„Urobil si mi to. Odišiel si bez toho, aby si sa so mnou rozlúčil.“ Nesmelá odpoveď znela: „Neodvážil som sa.“ Allamano mal dona Bosca rád a bol mu nablízku do konca jeho života.

Mladý duchovný vodca

Túžbou Allamana bolo ísť na misie, čo mu však nedovolila jeho fyzická krehkosť, ktorá sa prejavovala už po vstupe do seminára. Napriek tomu medzi spolužiakmi vynikal.

Jeho spoločník zo seminára a neskorší biskup G. B. Ressia o ňom povedal: „Bol medzi nami prvý nielen v abecede, ale zásluhou štúdia a cnosti, miernosťou srdca a dobrotou srdca. Každý vedel, že je najbližší k Srdcu Ježišovmu.“

Allmano sa stal kňazom 20. septembra 1873, teda ako 22-ročný, a jeho túžbou bolo ísť do farskej pastorácie na nejakú malú dedinu. Biskup ho však poveril pastoráciou v seminári, kde bol asistentom a po troch rokoch duchovným vedúcim. Túto službu vykonával štyri roky.

Keď ho arcibiskup posielal do seminára, Allamano úctivo vzniesol námietku. Biskup mu na to odvetil: „Chcel si sa stať farárom? Ak to je len z tohto dôvodu, tu vám dávam najslávnejšiu farnosť v diecéze: seminár!“

Allamano v seminári ako vychovávateľ vynikal svojou pevnosťou v zásadách, ale bol jemný pri žiadaní o ich realizáciu. Popri tom si urobil ďalšie štúdiá teológie a kvalifikáciu na to, aby mohol učiť na vysokej škole. Pôsobil na fakulte občianskeho aj kánonického práva a neskôr bol aj dekanom oboch fakúlt.

Fragment krstiteľnice, kde bol pokrstený sv. Jozef Allamano, sv. Jozef Cafasso aj sv. Ján Bosco. Na druhom obrázku je kópia z matriky, ktorá potvrdzuje krst. Foto: Postoj/Pavol Hudák

Vo veku 29 rokov ho turínsky arcibiskup poveril správou baziliky La Consolata. Ide o najobľúbenejšiu mariánsku svätyňu v Turíne. Veľmi často ju navštevoval aj don Bosco, či už s chlapcami, alebo súkromne. 

V tejto bazilike sa dlho modlil, keď mu zomrela mama. Bazilika vznikla už vo 4. storočí a spája sa s úctou k antickému obrazu Panny Márie. Dnes má kostol barokovú podobu z roku 1679, kupolu z roku 1703 a fresky z roku 1740. Chrám je zasvätený Panne Márii Utešiteľke.

Keď Allamano namietal biskupovi, že je na takúto úlohu mladý, ten mu otcovsky povedal: „Uvidíte, aj tak vás budú milovať. Ak robíš chyby, je lepšie byť mladý, budeš mať čas ich napraviť.“

K Jozefovi Allamanovi sa pripojil aj kňaz Giacomo Camisassa, ktorého spoznal ešte v seminári, kde mu robil duchovného vodcu.

Ich kňazská spolupráca a priateľstvo trvali viac ako 40 rokov. Keď Camisassa zomrel, Allamano skonštatoval, že stratil obe ruky. Títo kňazi trávili spolu v pracovni dlhé hodiny a vzájomne si sľúbili, že si budú vždy hovoriť pravdu.

Pod vedením týchto kňazov schátraný chrám ožil a premenili ho opäť na umelecké dielo, kde žiarilo zlato a mramor. Svätyňa sa stala centrom mariánskej spirituality a kresťanskej obnovy pre celý región.

Allamano však nebol len staviteľom, ale v prvom rade charizmatickým kňazom. Mnohí v ňom videli jeho uja dona Cafassa. Vraveli, že don Cafasso ožil.

Jozef Allamano mal od Boha dar radiť ľuďom všetkých spoločenských vrstiev a utešovať ich a bol človekom veľkého srdca. Dokázal aj napomínať a mnohí sa po rokoch vrátili k Bohu cez dobrú spoveď a opäť objavili pokoj v srdci a priateľstvo s Bohom.

Viedol aj duchovné cvičenia vo svätyni sv. Ignáca neďaleko Lanza Torinese. Toto centrum spirituality bolo známe, keďže v ňom dlhé roky kázal don Caffaso.

A práve o blahorečenie Cafassa sa pričinil jeho synovec, ako však zdôrazňoval, nie preto, že sú rodina, ale chcel ho dať ako vzor ostatným kňazom. Okrem toho zozbieral spomienky, ktoré vydal.

Pred kostolom v Castelnuove. Foto: Postoj/Pavol Hudák

Samotného Allamana netešilo príbuzenstvo s donom Cafassom a pri konaní v prípade procesu blahorečenia často hovoril, že ako príbuzný by sa tým nemal ani zaoberať. „Robím to ako rektor internátnej školy a preto, že som ho nahradil vo vyučovaní a vedení kléru. Je mojou povinnosťou poukázať na cnosti a svätosť Cafassa.“

Allamanovi veľmi záležalo na formácii mladých kňazov. Keď arcibiskup zatvoril kňazský konvent pre vážne spory v súvislosti s učením morálky v roku 1876, ktorý viedol don Cafasso, presvedčil ho, aby ho znova otvoril. Konvent potom fungoval pod jeho vedením v priestoroch bývalého kláštora pri bazilike Consolata.

Kňazom vštepoval, že konečný cieľ kňazského povolania je spása ich bratov. Podčiarkoval aj misijný rozmer spojený s kňazským zasvätením, hovoril, že povolanie na misie je povolaním každého svätého kňaza.

Allamano sa priamo alebo nepriamo podieľal na mnohých apoštolských dielach, bol kanonikom katedrály a členom rôznych komisií a výborov.

Počas prvej svetovej vojny pomáhal utečencom a aj kňazom a seminaristom, ktorí museli do armády. Podporoval takisto katolícku tlač, a to aj významnou sumou peňazí. Vydavateľov povzbudzoval, aby sa nebáli aplikovať inovácie.

Nemohol na misie, preto založil rehoľu

Allamano postupne cítil čoraz väčšiu naliehavosť prinášať evanjelium každému. Tak sa postupne rodila myšlienka na založenie misijného inštitútu. On sám na misie ísť nemohol pre chatrné zdravie.

Podporu a pochopenie našiel u kardinála Agostina Richelmyho, ktorý bol jeho priateľom zo seminára. V januári 1900 Allamano veľmi ťažko ochorel a zdalo sa, že jeho život je na konci. Ochorel, keď sa staral o chorú chudobnú ženu, ktorá ležala na chladnej povale. Allamano sa napokon uzdravil, čo považoval za zázrak. Táto udalosť v ňom utvrdila myšlienku, aby založil misijný inštitút.

Consolata v Turíne. Foto: Postoj/Pavol Hudák

A tak sa 29. januára 1901 zrodil Misijný inštitút Consolaty (L’Istituto Missioni Consolata). „Keďže som nemohol byť misionárom, chcem, aby sa nebránilo tým dušiam, ktoré chcú ísť touto cestou,“ hovoril svätec. 

Inštitút bol určený pre kňazov aj laikov a prví dvaja kňazi aj s dvoma laikmi odišli na misie do Kene už 8. mája 1902. Zakrátko ich nasledovali ďalší.

Allamano videl, že v misiách potrebuje aj ženy. V tejto veci mu pomohol svätý Jozef Cottolengo, ktorý v Turíne založil nemocnice pre najchudobnejších. Tento kňaz uvoľnil pre misie sestry vincentky.

Pre ťažkosti s novozvoleným apoštolským vikárom sa však sestry museli vrátiť, a tak Allamano ostal v misiách bez sestier. Aj to ho viedlo k tomu, aby 29. januára 1910 založil Inštitút misionárok Consolaty. Do toho kroku ho však povzbudil pápež Pius X.

Keď mu Allamano rozprával o svojich ťažkostiach, Svätý Otec mu odvetil: „Je potrebné, aby ste vy sami založili inštitút misionárskych sestier, tak ako ste založili inštitút misionárov.“

„Vaša svätosť,“ odvážil sa Allamano namietať, „už teraz existuje veľa ženských rehoľných rodín.“ „Áno, ale nie výlučne misionárskych.“ „Ale ja, najsvätejší otec, necítim povolanie zakladať mníšky!“ oponoval Allamano.

„Ak ho nemáte, ja vám ho dám,“ odvetil Pius X. Komentár, ktorý potom Allamano adresoval misionárkam, znel: „Vidíte? Nebol som to ja, kto vás chcel, ale pápež; preto musíte byť pápežské.“

Oltár bl. Allamana v kostole v jeho rodnom meste Castelnuovo Don Bosco. Foto: Postoj/Pavol Hudák

Postupne sa táto rehoľa rozšírila do ďalších krajín a dnes pôsobí v 24 štátoch Afriky, Ameriky, Európy a Ázie.

Allamano sa snažil mužom a ženám z inštitútu venovať čo najväčšiu pozornosť, či už osobne, alebo s mnohými korešpondoval. Bol presvedčený, že misiám treba dať to najlepšie, a tak sa viac zameriaval na kvalitu ako na počty. Chcel mať horlivých evanjelizátorov, ktorí budú svätí a budú ochotní obetovať aj život. Mal heslo: „Najprv svätí, potom misionári.“

Jozef Allamano zomrel 16. februára 1926. Jeho telo dnes odpočíva v kostole materského domu na Corso Ferrucci v Turíne, ktorý je cieľom neustálych pútí misionárov a misionárok.

Dnes misionári Consolaty pôsobia najbližšie k nám v Poľsku, vo svete majú okolo tisíc členov. Z tohto rádu je momentálne asi dvadsať biskupov, medzi nimi aj ešte stále najmladší kardinál na svete Giorgio Marengo, ktorý pôsobí v Mongolsku.

Zázrak v Brazílii

Allamano bol blahorečený v roku 1990. Zázrak potrebný na jeho svätorečenie sa stal v Brazílii 7. februára 1996. Domorodého muža Sorina Yanomamiho z amazonského pralesa v severnom štáte Roraima napadol jaguár, ktorý mu spôsobil otvorenú zlomeninu lebky. Muž čakal osem hodín na pomoc, kým sa k nemu dostalo lietadlo.

Podľa lekárov bol pohľad na neho desivý a museli ho urgentne operovať. Muža po operácii previezli na jisku. V tom čase sa za neho začalo modliť šesť sestier Consolaty a jeden kňaz. Allamanovu relikviu položili pod jeho vankúš a začali sa modliť novénu.

O desať dní sa Sorino prebudil bez akýchkoľvek neurologických následkov. Ôsmeho mája sa muž vrátil domov do svojej dediny úplne zdravý. Sorino nemá zo zranenia dodnes žiadne následky.

Noví svätíZachraňovali chorých a migrantov. Obetavá služba lásky bola ich cesta k svätosti

Jana Zlatohlávková

Od nedele 20. októbra sú na oltári svätých aj Manuel Ruiz López, sedem jeho spoločníkov z Rádu menších bratov a František, Mooti a Rafael Massabkiovci, laici, ktorí boli zabití z nenávisti k viere v Damasku (Sýria) v noci z 9. na 10. júla 1860.

Skupina ozbrojencov z Libanonu na ceste do Sýrie zaútočila na kláštor a františkánsky Kostol svätého Pavla a spolu s tromi bratmi, maronitskými kresťanmi, ktorí boli prítomní v kláštore, zavraždila osem menších bratov, sedem Španielov a jedného Rakúšana. V roku 1926 ich blahorečil Pius XI.

Spolu s nimi pápež František kanonizoval aj Marie-Léonie Paradisovú (rodným menom Virginia Alodie), kanadskú rehoľníčku, ktorá žila v rokoch 1840 – 1912 a založila Kongregáciu malých sestier Svätej rodiny. A do zoznamu svätých pribudla aj Elena Guerrová, narodila sa a žila v Lucce v 19. storočí, bola zakladateľkou Kongregácie oblátok Ducha Svätého, známych ako „sestry sv. Zity“, ktoré sa venovali výchove dievčat.