Noví svätí Zachraňovali chorých a migrantov. Obetavá služba lásky bola ich cesta k svätosti

Don Bosco chudobných

Artemid Zatti rozšíril rady svätých v saleziánskej rodine. Svoj život zasvätil Bohu v službe chorým a chudobným. V Argentíne, kde pôsobil, ho nazývali donom Boscom chudobných.

Narodil sa 12. októbra 1880 v Taliansku v chudobnej roľníckej rodine. Už ako deväťročný musel pracovať. Pretrvávajúca roľnícka kríza, veľká nezamestnanosť a bieda v Taliansku prinútila Zattiovcov odísť k príbuzným do Argentíny. Keď mal Artemid 17 rokov, Zattiovci odcestovali a pridali sa tak k množstvu talianskych emigrantov v Argentíne.

V meste, kde sa usadili, žilo veľa antiklerikálov, ale Zattiovci chodili do kostola každú nedeľu. Správu kostola mali na starosti saleziáni dona Bosca. Artemid pomáhal správcovi farnosti udržiavať poriadok v kostole, a keď mal voľný čas, sprevádzal ho aj pri návštevách chorých.

Po čase sa rozhodol vstúpiť k saleziánom. Mladí chlapci sa pripravovali na rehoľný život neďaleko Buenos Aires. Bol tam jeden mladý salezián, ktorý ochorel na tuberkulózu. Artemid sa o neho staral. Mladík však zomrel. Onedlho ochorel aj Artemid. Predstavený ho poslal do mestečka Viedme, kde mali saleziáni nemocnicu a lekáreň.

Napokon sa vyliečil a ako 28-ročný zložil doživotné sľuby a stal sa saleziánom koadjútorom, teda nestal sa kňazom, ale slúžil ako brat. Pracoval v nemocnici i v lekárni, kde viedli svojské účtovníctvo – bohatí platili za liek dvojnásobok, chudobní neplatili nič.

V nemocnici sa s veľkou láskou staral o chorých, v ktorých videl samotného Ježiša. Často sa obracal na sestru pracujúcu v práčovni so slovami: „Máte šaty pre dvanásťročného Ježiša?“

Až do konca života neúnavne pokračoval vo svojom poslaní medzi chorými. Tí ho milovali a vážili si ho aj lekári. „Keď som so Zattim, nemôžem neveriť v Boha,“ povedal jeden lekár, ktorý sa vyhlasoval za ateistu. Artemid sa ku každému správal s rovnakou láskou, s akou by sa správal k samotnému Ježišovi.

Zdroj: vaticannews.va

Svedectvo o svätosti Artemida Zattiho podal aj samotný pápež František. V čase, keď bol provinciálom jezuitov v Argentíne, sa dostal k jeho životopisu. „Priťahovala ma táto kompletná postava koadjútora. V tej chvíli som pocítil, že musím požiadať Pána, aby nám na jeho príhovor poslal povolania koadjútorov. Pripravil som novény a požiadal som novicov, aby ich konali,“ píše pápež v liste saleziánovi donovi Cayetanovi Brunovi v Buenos Aires.

V nasledujúcich rokoch vstúpilo do rádu 16 koadjútorov. „Som presvedčený o príhovore blahoslaveného Artemida Zattiho v tejto veci, pretože vzhľadom na počet je to v Spoločnosti Ježišovej zriedkavý prípad. Viem, koľko sme sa modlili, keď sme ho vzývali ako orodovníka,“ pokračoval v liste pápež.

Artemid zomrel ako 71-ročný. Mal nádor na pankrease. Keď sa ho pýtali, ako sa má, ako sa mu vodí, zvykol odpovedať: „Dohora.“ A pozrel smerom k nebu.

Tak prežil aj celý svoj život, nasmerovaný na Ježiša, ktorého videl v každom, s kým sa stretol.

Apoštol migrantov

Druhým svätorečeným je Giovanni Battista Scalabrini. Pôsobil ako biskup v talianskej Piacenze, je zakladateľom mužskej i ženskej Kongregácie misionárov svätého Karola Boromejského, ktorých osobitnou charizmou je služba migrantom.

Narodil sa v severotalianskej provincii Como 8. júla 1839 ako tretí z ôsmich detí v skromnej a nábožnej rodine. Bol vynikajúcim študentom. Napísal báseň na chválu života svätého Alojza Gonzagu, obdivoval tiež svätého Jozefa, Františka Saleského a Karola Boromejského. Do seminára vstúpil ako 18-ročný, po šiestich rokoch bol vysvätený za kňaza.

Jeho veľkou túžbou bolo ísť na misie, avšak nebolo mu v tejto veci vyhovené. Svoj apoštolát začal ako učiteľ a potom rektor menšieho seminára v Como. Vyučoval grécky jazyk a históriu.

Neskôr bol vymenovaný za farára v Como, kde veľmi citlivo vnímal sociálne otázky ľudí. Osobne liečil pacientov s cholerou. Scalabrini vnímal tiež dôležitosť náboženskej výchovy tých najmladších, napísal Malý katechizmus pre materské školy.

Zdroj: vaticannews.va

Vo veku iba 36 rokov ho pápež Pius IX. menoval za biskupa v Piacenze. V jeho pastoračnom programe mala vždy prioritu blízkosť k ľuďom, pozornosť ku kléru, učenie evanjelia a láska k tým, ktorí to najviac potrebujú.

Venoval sa formácii kňazov a mladých seminaristov, založil školy kresťanskej náuky, vydával časopis. Zriadil tiež Inštitút pre hluchonemých a poskytoval náboženskú a sociálnu pomoc sezónnym migrantom zamestnaným pri pestovaní ryže v Piemonte a Lombardii.

Hlboko zasiahnutý ťažkou situáciou svojich veriacich, ktorí boli nútení odísť za prácou do Ameriky, založil Kongregáciu misionárov svätého Karola Boromejského pre duchovnú a materiálnu pomoc migrantom. Neskôr založil laické združenie Svätý Raffael a k misionárom pripojil misijné sestry svätého Karola Boromejského.

Začiatkom 20. storočia sa dostal do Spojených štátov a Brazílie, aby navštívil misie svojich bratov „scalabriniovcov“. Po návrate ochorel a zomrel 1. júna 1905.

Prefekt Dikastéria pre kauzy svätých kardinál Marcello Semeraro o nových svätých povedal: „Ich svedectvo privádza pozornosť veriacich v Krista späť k téme migrantov, ktorí, ako pápež niekoľkokrát povedal, ak sú začlenení, môžu pomôcť dýchať vzduch rozmanitosti, ktorá obnovuje jednotu. Môžu živiť tvár katolicity, môžu svedčiť o apoštoláte cirkvi, môžu vytvárať príbehy o svätosti.“