Biskup František Trstenský Kuffovi sa snažím porozumieť, aj keď s ním nemusím vo všetkom súhlasiť. Niektorí by však radi videli len trestajúcu pravicu

„Nálepkovanie Mariána Kuffu, že je fašista a podobne, je urážlivé, lacné a nepravdivé,“ hovorí biskup František Trstenský, ktorý v októbri 2023 prevzal vedenie Spišskej diecézy.

V rozhovore pre denník Postoj vysvetľuje, ako sa snaží známeho farára zo Žakoviec sprevádzať a nenechať napospas. „Naše rozhovory nie sú o zákazoch a príkazoch, skôr sú o vzájomnom načúvaní a hľadaní pravdy. Nejde o moje dobro, ale na prvom mieste je dobro cirkvi, nie mienka médií,“ konštatuje biskup Trstenský.

Zároveň však zdôrazňuje, že snaha porozumieť Kuffovi neznamená súhlas so všetkými jeho názormi. „Morálne sa mu nedá nič vytknúť. Nie je to kňaz, ktorý by bol bludár a hlásal niečo v rozpore s učením cirkvi. Ale áno, beriem do úvahy, že sa k veciam vyjadruje spôsobom, ktorý by som ja formuloval inak,“ konštatuje Trstenský s tým, že hoci sa Kuffovi snaží dohovárať, doteraz „neurobil žiadne kroky, pre ktoré by som mal dôvod niečo mu zakazovať“.

So spišským biskupom sme sa rozprávali aj o tom, akým výzvam čelí jeho diecéza, s akými výhradami sa stretá, za čo sa na cintoríne ospravedlňuje svojim predchodcom Sečkovi a Tondrovi, prečo si do pracovne umiestnil fotku biskupa Vojtaššáka, ale aj o kauze problematických investícií, ktorú v lete otvoril denník Postoj.

Máte za sebou prvý rok v úrade spišského biskupa. V akom stave ste našli diecézu?

Vnímam ako výhodu, že som biskupom v diecéze, kde som sa narodil, vyrastal a dlhé roky pôsobil ako kňaz. Nemusím sa s ňou zoznamovať, jednotlivých kňazov poznám po mene. Veci, ktoré ma čakali na stole, som sčasti predpokladal.

Čo konkrétne?

Keď som bol kňaz, niekoľko rokov sme hovorili, že diecéza nemá pastoračnú radu. Už ju máme. Tvoria ju predovšetkým laici z rôznych hnutí, spoločenstiev, regiónov, sú tam mladí, manželia aj seniori. 

Máme novú ekonomickú radu, ktorej členmi sú štyria laici a jeden kňaz. Diecézny ekonóm už nie je jej členom, pretože on je tým, kto návrhy predkladá, a bolo by zvláštne, keby za ne potom aj sám hlasoval. Chcem, aby sa veci robili jasne a transparentne. 

Vymenovali sme novú kňazskú radu, ktorá má tridsať členov. Sú v nej nielen menovaní, ale aj volení zástupcovia, aby to bol hlas kňazov zdola. Z nich som si vybral nateraz siedmich, ktorí tvoria zbor konzultorov.

Všetci sú menovaní na päť rokov. Chcem ísť podľa vzoru pápeža František, ktorý v rámci Rímskej kúrie zaviedol v mnohých úradoch funkčné obdobia. Chcem ich aj ja dodržiavať. 

Vytvorili sme nový Diecézny úrad pre evanjelizáciu a apoštolát, ktorý koordinuje prácu troch centier pre mládež, rodiny a Rómov, v pláne je aj zriadenie Diecézneho liturgického úradu a takto by som mohol pokračovať ďalej.

Veci, ktoré ste teraz vymenovali, sú nesporne dôležité pre každodenný život diecézy, ale bežný človek vníma skôr vaše pastoračné aktivity naprieč celou diecézou. Intenzívne o nich informujete aj na sociálnych sieťach. Mnohí to lajkujú, zdieľajú, ale niektorí sa pýtajú, či to s aktivitou neprepaľujete, či vôbec máte čas sedieť aj za pracovným stolom a riešiť každodennú, neraz aj nepríjemnú agendu. Ako by ste týmto ľuďom odpovedali? 

Nemyslím si, že by som to prepaľoval. Áno, na Facebooku či Instagrame sa môže zdať, že stále niekde som, ale to je len jeden rozmer mojej činnosti.

Môj pracovný deň sa začína ráno o siedmej svätou omšou, o ôsmej či štvrť na deväť som už v úrade a riešim, čo treba. Každodennú agendu však nedávam na sociálne siete. Nebudem predsa zverejňovať, že som sa osobne stretol s nejakým kňazom, aby som sa ho popýtal, čo sa deje v jeho farnosti. Pracovný program končím okolo štvrtej-piatej popoludní. 

Keďže sa takmer cez celú diecézu tiahne diaľnica, nemám problém vybehnúť do niektorej farnosti na svätú omšu alebo prijať pozvanie na nejaké večerné podujatie. A z týchto verejných aktivít potom vznikajú aj príspevky na sociálne siete.

V minulosti som si myslel, že bude náročné bývať na Spišskej Kapitule, lebo je trochu bokom. Teraz však zisťujem, že to má svoje výhody a čaro. 

Prídem večer domov a som mimo mestského ruchu. Mám čas na stíšenie a modlitbu. Prejdem sa na opačnú stranu Kapituly, kde sú pochovaní moji predchodcovia, biskupi František Tondra a Štefan Sečka, a prežijem pekné chvíle rozjímania. S úsmevom poviem, že môžem s nimi odkonzultovať nejaké veci, nájsť pri nich inšpiráciu.

 Biskup Trstenský v pozadí s fotografiou biskupa Jána Vojtaššáka. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V pracovni máte fotku aj ďalšieho svojho predchodcu, biskupa Jána Vojtaššáka. Zdedili ste ju?

Nie, dal som si ju sem ja sám. Bol to veľký muž, ktorý je taktiež pre mňa inšpiráciou. Ľudia sa pýtajú, či sa niečo deje v prípade jeho blahorečenia. Deje sa, len sú to možno nenápadné kroky. V tomto roku som bol trikrát v Ríme a vždy som zašiel aj na Dikastérium pre kauzy svätých.

Pýtal som sa, ako ďalej, a dostal som povzbudenie, aby sme i naďalej skúmali medzi veriacimi jeho povesť svätosti. A tá tu je, medzi obyčajnými ľuďmi je povesť svätosti Vojtaššáka veľmi živá a silná.

Vidíte to teda nádejne, že napokon sa dočkáte jeho blahorečenia?

Áno, aj keď netvrdím, že to bude zajtra alebo o pár mesiacov, ale i trpezlivá vernosť je dôležitá. 

Nie je škoda investovať toľko energie, času aj peňazí do procesu blahorečenia biskupa Vojtaššáka, pri ktorom sú vznášané rôzne výhrady, namiesto nejakého prechodnejšieho kandidáta?

Hovorím si, že ani Pán Boh nestvoril svet za jeden deň. Trpezlivosť. Ale máte pravdu v tom, že uvažujeme aj o ďalších adeptoch blahorečenia, napríklad o biskupovi Štefanovi Barnášovi, kňazovi Štefanovi Šmálikovi, ale aj o niektorých laikoch.

František TrstenskýBiskup by mal byť prorokom. Nie je to žiadna slasť, skôr bremeno

Pavol Hudák

Spomenuli ste, že nemáte problém zájsť do niektorej farnosti len tak na omšu. Robíte to neohlásene?

Niekedy áno. Ale nie preto, aby som vystrašil pána farára či farníkov. Inšpiruje ma k tomu pápež František, ktorý hovorí o nenalíčenom kresťanstve. 

Viete, keď prídem niekde, kde sa na to pripravovali niekoľko týždňov, tak ma čakajú s kyticou. No keď prídem neohlásene, pán farár si len vzdychne, že dnes nemá miništrantov alebo organistu.

Ale veď taká je cirkev. Ani ja, keď som bol farárom v Kežmarku, som nemal vždy miništrantov či organistu. Nie som predsa kontrolór, ale biskup. Nechcem, aby kňazom, keď sa im ozvem, ako prvé napadlo: Čo som urobil, že mi volá biskup? 

Budete vládať takto fungovať celých dvadsaťpäť rokov?

Nie, nebudem, a preto som aktívny teraz, kým vládzem. Viem, že raz príde čas, keď nebudem vládať. Možno príde choroba. Som v Božích rukách. Nechcem si potom vyčítať, že som nepracoval, keď som vládal.

Pri rozhovoroch s niektorými kňazmi sme sa stretli s výhradou, že ste sa obklopili mladými spolupracovníkmi, ktorí sú neraz vašimi bývalými študentmi a pochopiteľne k vám vzhliadajú ako k svojmu bývalému profesorovi a dnes biskupovi. Nechýbajú vo vašom tíme starší kňazi, možno päťdesiatnici, šesťdesiatnici?

Aj ku mne sa dostal tento pohľad, preto som naň verejne reagoval na rekolekciách. Áno, okolo seba mám aj mladších, výkonných kňazov, ale rovnako dôležitým okruhom je pre mňa takzvaná D14, teda dekani štrnástich dekanátov, do ktorých je rozdelená naša diecéza. Viacerí z nich sú päťdesiatnici, šesťdesiatnici a nemajú problém povedať mi veci na rovinu. Dávam si pozor, aby som nežil v kuriálnej bubline.

A, samozrejme, musím spomenúť aj pomocného biskupa Jána Kuboša, ktorého som menoval za generálneho vikára a je starší odo mňa, a emeritného pomocného biskupa Andreja Imricha, ktorý mi napriek dôchodkovému veku s mnohými vecami pomáha. S oboma som v dennom kontakte. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď sme sa s vami rozprávali minulý rok – bolo to ešte v čase, keď ste pôsobili ako farár v Kežmarku –, hovorili ste, že v diecéze existujú veľké mestské farnosti a potom sú tam dediny, ktoré vymierajú alebo sa menia na chatárske oblasti. Uvažujete nad nejakou reštrukturalizáciou cirkevnej správy?

Je to zložitá otázka. Z niektorých malých obcí, pri ktorých sa v nedávnej minulosti zdalo, že čoskoro vymrú, sú dnes vďaka individuálnej bytovej výstavbe zaujímavé prímestské centrá. Z iných vznikajú chatové oblasti. 

Nedávno som navštívil farnosť Dedinky, kde mi pán farár povedal: „Sme malá komunita, ale keď sa cez víkend nahrnú chatári, tak tu máme rušno.“ Aj to ilustruje situáciu, že predtým, ako sa prijme nejaké rozhodnutie, treba spoznať reálny stav a uvažovať aj nad budúcimi perspektívami.

Aby sme dnes neurobili rozhodnutie, ktoré by sme zajtra mohli ľutovať. V tomto chcem postupovať systematicky, nie pocitovo. Na jednej strane si ako biskup uvedomujem, čo znamená osobná prítomnosť kňaza medzi veriacimi. Na druhej strane viem, že možno budeme čeliť poklesu povolaní, kňazi budú starnúť a spájanie farností bude reálnou výzvou.

Špecifickou kategóriou na Spiši sú farnosti s prevažujúcim rómskym obyvateľstvom. Ako pristúpite k tejto výzve?

Odhaduje sa, že na území našej diecézy žije asi 85-tisíc Rómov a ich počet rastie. Ak chceme byť v tejto oblasti úspešní, sme odkázaní na spoluprácu so samosprávou a štátom. No cirkev tu dokáže ponúknuť aj čosi navyše. Pretože keď dôjdu peniaze z nejakého projektu, tak rôzne združenia či inštitúcie sa zbalia a odídu. Ale kňaz nezavrie faru a neodíde preč. 

Potrebujeme pripravovať kňazov na pastoráciu Rómov, no rovnako ako pri iných typoch špeciálnej pastorácie, napríklad v školách, nemocniciach či vo väzeniach, tu hrozí vyhorenie. Takže musíme myslieť aj na oddych a psychohygienu. 

Nielen pri tejto, ale aj pri ďalších výzvach musíme ísť do úzkej spolupráce s laikmi, čo najviac ich zapájať. Takisto to platí aj o zasvätených pannách či trvalých diakonoch, čo sú stavy, ktoré sú v posledných rokoch na vzostupe. 

Vaše menovanie za biskupa bolo netradične ohlásené v Poprade, takže niektorým Popradčanom možno svitla nádej, že časom sa do ich mesta presťahuje aj sídlo diecézy. Je to reálne?

S úsmevom odpoviem, že toto nie je téma dňa. Potrebujeme rozbehnúť mnohé pastoračné veci, nie riešiť sídlo diecézy. Potrebujem oživiť svedectvo a odovzdávanie viery. 

Takže do budúcna to nevylučujete?

Nevylučujem to, ale ani to nie je téma dňa. Niektoré aktivity úmyselne prenášam nielen do Popradu, ale aj do iných väčších či menších miest, aby sme boli čo najbližšie k ľuďom. To považujem za najdôležitejšie. Pastier má byť uprostred svojho ľudu.  

Čo najťažšie ste doteraz museli riešiť?

Asi najnáročnejšie sú vzťahové veci, či už ide o kňazov, ale aj laických bratov a sestry – vo farnostiach, na pracoviskách, ktoré sú pod pôsobnosťou diecézy...

Spätne si uvedomujem, že ako farár som to mal ľahšie. Mohol som kritizovať, ale neniesol som zodpovednosť. Aj preto chodím na cintorín k diecéznym biskupom Štefanovi a Františkovi, aby som sa im ospravedlnil, že som mal niekedy pri hodnotení ich rozhodnutí zúžený pohľad. Hovorím to s pokorou. 

Sám som už zažil stretnutia, kde som musel prítomným povedať, že je mi ľúto, ale niektoré veci vám nemôžem povedať. Potom ma niektorí obviňovali, že niečo zatajujem. Snažil som sa im vysvetliť, že existuje služobné tajomstvo, ktoré viaže nielen lekára či advokáta, ale aj biskupa. Jednoducho, vedel som, že konám správne a ako biskup musím niesť aj toto bremeno nepochopenia. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď hovoríte o riešení kňazských vecí, tak sa nemôžeme neopýtať na kňaza Mariána Kuffa. Keď počas prezidentských volieb vstúpil do kampane a verejne podporil jedného z kandidátov, pre denník Postoj ste povedali, že ste z toho sklamaný. No následne ste sa s ním dvakrát stretli...

... nielen dvakrát, ale viackrát. Nie všetko však bolo zachytené v médiách či na sociálnych sieťach.  

Kontaktovali ste ho vy?

Je to rôzne. Niekedy ho kontaktujem ja, niekedy sa chce porozprávať on, niekedy aj so svojimi spolupracovníkmi. Sú to však veci, ktoré sú len medzi nami.

V máji ste v rozhovore pre Denník N povedali, že Mariána Kuffu chcete sprevádzať. Čo to znamená? Lebo niektorí mali z tohto rozhovoru pocit, že ste sa ho v podstate zastali.

V prvom rade by som chcel zdôrazniť toto: nálepkovanie Mariána Kuffu, že je fašista a podobne, je urážlivé, lacné a nepravdivé. 

Pravdou však je, že nálepky rozdáva druhým aj on sám...

Vychádzam z toho, že biskup má byť pastierom a otcom. Maroš je naďalej mojím kňazským spolubratom, ale zároveň som sa po biskupskej vysviacke stal jeho otcom a on mojím synom. A ako otec mám byť blízko všetkým svojim kňazom, mám ich poznať, vedieť ich vypočuť, porozumieť im. 

Maroš nie je osoba, ktorá by tu bola rok, ako kňaz pôsobí vyše tridsať rokov, prešiel si svojimi útrapami a genézou. Ujíma sa opustených, ktorých často nechcú ani štátne inštitúcie či vlastná rodina. Všetci na ňom oceňujú, ako sa venuje sociálnym veciam, no mnohí dodávajú to „ale“...

... ale nevhodným spôsobom sa mieša do politiky a do vecí, pri ktorých nemá dostatočné poznanie.

Otec má rád svojich synov aj s tým „ale“. No keď hovorím, že sa snažím Marošovi porozumieť, neznamená to, že s ním vo všetkom súhlasím. Poznám jeho povahové črty, niekedy je priamočiary, avšak niet v ňom falše. Chcieť teraz, aby bol z neho zrazu iný človek, je naivné. 

Keď sa pozerám na jeho kňazský život, tak je to človek bez ľsti a pretvárky, nehovorí niečo iné, ako si myslí, morálne sa mu nedá nič vytknúť. Nie je to kňaz, ktorý by bol bludár a hlásal niečo v rozpore s učením cirkvi. Ale áno, beriem do úvahy, že sa k veciam vyjadruje spôsobom, ktorý by som ja formuloval inak.

Ako ho teda chcete sprevádzať?

Sprevádzanie spočíva v tom, že ako biskup – otec mám rovnako rád všetky svoje deti. Niektoré z nich možno môžu mať pocit, že jednému dovolím viac a inému menej, ale ja mám naozaj rád všetkých rovnako. 

Zároveň však prihliadam na špecifiká a charakter každého z nich. Neznamená to, že s tým súhlasím, ale nikoho nenechám napospas. Nikomu nepoviem, že už nie je mojím synom. 

Myslím, že tomu dobre rozumie aj Maroš, sám mi povedal: „Ale veď ty si môj biskup, ja nie som pre teba cudzí.“ Chcem mať o neho záujem, záleží mi na ňom, záleží mi na práci, ktorú robí a robí ju zodpovedne. Nechcem, aby hodnotenie jeho osoby bolo jednostranné.

Hovoríte, že Kuffovi sa po morálnej stránke nedá nič vytknúť, ale súčasťou morálky sú aj zásady, ako vnímať veci v kontexte, nenarábať s faktmi účelovo a selektívne, nezavádzať tých, ktorí mi načúvajú, a nie je ich málo, neurážať tých, s ktorými nesúhlasím, a neprehlbovať tak polarizáciu... Ako otec nemôžete prehliadať ani tieto skutočnosti. Dobrý rodič, keď je to potrebné, dokáže aj zdvihnúť hlas a pokarhať svoje dieťa...

... to áno, ale nemusí to robiť pred pohľadmi susedov. Obsahom mojich rozhovorov s Marošom sú aj vami spomenuté skutočnosti. Ponúkam mu svoj pohľad. No niektorí by radi videli len trestajúcu pravicu – zakáž, potrestaj... Neurobil žiadne kroky, pre ktoré by som mal dôvod niečo mu zakazovať.

Mnohí sa pýtajú, či to nie je náhodou tak, že Kuffa má už taký výtlak a popularitu, že poriadok s ním si nedovolí urobiť už ani biskup? Lebo dobre vie, že keby sa rozhodol potrestať ho, tak z neho urobí verejného martýra a znepriatelí si množstvo ľudí?

Nikdy som týmto spôsobom neuvažoval. 

K zatiaľ najráznejšiemu kroku sa odhodlali arcibiskup Stanislav Zvolenský a biskup Štefan Sečka v roku 2019, keď zverejnili svoje výhrady k politickej angažovanosti sa klerikov, pričom menovali konkrétne Mariána Kuffu. Na chvíľu sa potom stiahol, no neskôr ho to opäť vtiahlo do politického diania.

Lebo to je Marián. 

Ale Karolovi Sudorovi z Denníka N ste povedali, že on vždy poslúchne biskupa.

Toto je pravda. Vždy.

Nie je to tak, že poslúchne len načas a potom si zasa robí po svojom?

Som tu rok, uvidíme, čo bude. Ale naše rozhovory nie sú o zákazoch a príkazoch, skôr sú o vzájomnom načúvaní a hľadaní pravdy. Nejde o moje dobro, ale na prvom mieste je dobro cirkvi, nie mienka médií.  

Vidíte uňho dobrú vôľu načúvať vašim slovám?

Určite áno. On vždy zdôrazňuje, že ma bude rešpektovať. A snaží sa mi aj vysvetľovať svoje pohľady, motívy svojich slov a skutkov. Niekedy sám prizná, že niečo si mal lepšie overiť. Hovorím mu, Maroš, ale už si to vyriekol a nevrátiš to späť.

Takže prijíma aj kritiku?

Áno, určite.

Je verejným tajomstvom, že do Žakoviec k Mariánovi Kuffovi sú posielaní kňazi s vážnejšími problémami...

Je to tak. Hovoríte to veľmi otvorene, ale ja som Marošovi vďačný, že sa týchto kňazov ujíma. Nemusí hneď ísť o problémy, neraz sú to len ťažkosti, ktoré daný kňaz musí prekonať, pričom potrebuje istý typ ľudskej blízkosti a sprevádzania. 

Nie je aj toto karta, s ktorou Marián Kuffa drží biskupa v šachu? V zmysle – čo mi chcete, veď ja tu riešim vaše problémy. 

Nie, nikdy nič také ani len slovom nenaznačil. V tom je jeho poctivosť. Ani ja by som nič také nepripustil, lebo to by bolo vydieranie. Opakujem však, že Maroš je v tomto absolútne korektný.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Špecifickým prípadom je aj kňaz Štefan Mordel, ktorý sa objavuje na stránkach portálu Christianitas, od ktorého sa KBS nedávno dištancovala a označila ho za manipulatívny. Komunikujete aj s ním podobne ako s Mariánom Kuffom? 

Vediem s ním neformálny ľudský dialóg. Lebo mojou úlohou nie je riešiť všetko hneď formálne, dávať to na hlavičkový papier. Občas sa s ním stretnem, občas mu napíšem, povzbudím ho, aby veci zvažoval vo všetkej múdrosti a poslušnosti biskupom. 

Štefan Mordel je statočný kňaz, ktorý nikdy nešiel mimo učenia cirkvi. Nevyrušuje ma ani tak to, čo hovorí, ale skôr v spoločnosti koho to hovorí. Potrebné je vidieť aj širší kontext. Teší ma, že v diecéze máme viac ako 350 kňazov a my sa tu bavíme o výhradách k jednému či dvom.

Vyzvali ste Štefana Mordela k tomu, aby nespolupracoval s Christianitasom, aj priamo?

Citlivé kroky robím bez medializácie. V jednom z našich osobných rozhovorov som ho poprosil, aby zvážil, či toto je cesta, ktorou ísť.

A zvážil to?

Uvidíme. Vyhlásenie biskupov zaznelo len nedávno a bolo veľmi jednoznačné. Verím v jeho kňazskú poslušnosť.

Investovanie v Spišskej diecézeNebankovke, ktorá je dnes v dlhoch, dôverovala aj nadácia kňazského seminára, poslala jej 600-tisíc eur

Pavol Hudák

Pred niekoľkými mesiacmi sme v denníku Postoj písali o pochybných investíciách Spišskej diecézy, Združenia kňazov Unitas a Nadácie Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka do nebankovej spoločnosti. Hovorca Spišskej diecézy nám vtedy povedal, že touto situáciou sa zaoberáte. Ako sa to odvtedy vyvinulo a bude vyvodená aj nejaká konkrétna zodpovednosť?

Veci z minulosti, keď som ešte nebol v úrade, zmeniť nedokážem, ale môžem zmeniť prítomnosť a budúcnosť. A to aj konkrétne robím. Počas uplynulých týždňov som sa stretol so všetkými kompetentnými osobami zo spomenutých subjektov a požiadal som ich, aby v rámci stanov boli prijaté opatrenia a kontrolné mechanizmy, aby sa podobné veci nestávali.

Počas rekolekcií som všetkých kňazov otvorene oboznámil so situáciou, ale zároveň som zdôraznil, že činnosť Unitasu aj nadácie kňazského seminára považujem za užitočnú a potrebnú. Preto som ich požiadal o dôveru. 

Potrebné je jasne povedať, že pri spomenutých investíciách neboli použité žiadne peniaze zo zbierok veriacich. Tie idú vždy priamo na účet kňazského seminára, a nie na účet nadácie.

A čo vyvodenie zodpovednosti voči osobám, ktoré boli do pochybných investícií zapojené?

Na základe toho, čo som v tejto veci zistil, môžem povedať, že to možno bolo neuvážené a neprezieravé, ale u nikoho nemožno hovoriť o zlom úmysle.

Ako ste si však mohli všimnúť, došlo už k zmene v charaktere diecéznej ekonomickej rady a jej stanov. Predsedovi správnej rady Unitasu som navrhol, aby zvážil zvolanie valnej hromady, ktorá by mohla hlasovať o dôvere a prípadných personálnych zmenách v správnej rade.

Keď ste v júni spolu s ostatnými slovenskými biskupmi absolvovali návštevu ad limina v Ríme, pre náš denník ste povedali, že na Dikastériu pre biskupov vás všetkých vyzvali, aby ste hľadali cestu k arcibiskupovi Bezákovi. Skúšate si nájsť cestu k nemu aj vy osobne?

Priznám sa, že až do minulého roka som sa s arcibiskupom Bezákom nikdy osobne nestretol. Stalo sa tak až krátko po mojom menovaní. Arcibiskup Bezák mi vtedy veľmi pekne osobne zablahoželal, krátko sme sa spolu porozprávali. 

Druhýkrát som sa s ním stretol práve po spomenutej návšteve ad limina, v Bratislave som mu odovzdal pozdrav od pápeža. 

Medzičasom mu zomrela mama. Keďže už ani ja nemám dlhší čas rodičov, tak som s ním prežíval vnútornú blízkosť a empatiu. Uvidíme, čo bude ďalej. Je to na zvážení Vatikánu a aj jeho postoji. Ale chcem k nemu hľadať cestu, veď je to náš spolubrat.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na Vianoce začne Katolícka cirkev sláviť Jubilejný rok. Čo to znamená pre veriacich?

Predovšetkým je to veľká príležitosť pre tých, ktorí sa vzdialili od Boha, je to príležitosť na návrat k nemu. Cirkev chce ohlásiť Pánovu milosrdnú tvár, ktorá je tvárou odpustenia, návratu a pokánia. Pre veriacich je to zasa príležitosť prehĺbiť svoju vieru.

Oslovila ma myšlienka z románu Citadela od Exupéryho, ktorý hovorí, že ak chceš rozprávať o stavbe lode, tak nehovor ľuďom o úlohách, ktoré ich čakajú, ale najprv im povedz o kráse a nekonečnosti mora.

Preto ak chceme ľudí nadchnúť pre Jubilejný rok, nemôžeme im v prvom rade hovoriť o povinnostiach, ale o kráse a nekonečnosti Božieho milosrdenstva. Vyplávajme na more Božieho milosrdenstva.

Začíname advent, ako by sme ho mali prežiť?

Advent je pre mnohých hektickým časom nakupovania, reklám a hluku. Cirkev nám však ponúka čosi iné: stíšenie sa, čas pre Boha, pre jeho slovo, pre seba samého. Je mojou veľkou túžbou, aby Vianoce neboli 24-hodinovou jednorazovkou v deň Božieho narodenia, ale aby boli skutočným stretnutím s Ježišom Kristom. 

To sa odohráva práve cez modlitbu, stíšenie, cez čas, ktorý je určený pre Boha. Môžeme si dať konkrétne predsavzatie, modlitbu, sebazápor či skutok milosrdenstva, ktorý nám pomôže lepšie precítiť spoločenstvo s ním.