Slovo kňaza Tá správna výzva na adventný čas

Presne pred týždňom, 24. novembra, mi ktosi hovoril – aha, ešte mesiac a budú Vianoce. Budeme sláviť, budeme oslavovať, nepôjdeme do práce a ty ani do školy. Konečne bude dobre. Ani som si to v ten deň neuvedomil. 

No po chvíľke ma striaslo. Počkať, to akože Vianoce sú o tomto? Nejsť do práce? Nejsť do školy? O tomto sú Vianoce? A už je to tu. Prvá adventná nedeľa je realitou. Príde druhá, tretia a štvrtá a ani a nenazdáme, stromček, jedlo, darčeky, polnočná svätá omša a... Nový rok. 

A práca, škola, povinnosti. Ale kde sú v tomto všetkom skutočné Vianoce? Kde je v tomto všetkom okrem zhonu, „písania listu Ježiškovi“ či povinnej návštevy rodiny oslava narodenia Pána? Kde? A veď advent je prípravou na ňu. Na slávnosť! Na narodenie Pána! Nielen konštatovaním, že Vianoce sú predo dvermi.

Z adventného – nie predvianočného, ale adventného – zhonu a všetkých „dôležitých“ povinností nás vytrháva dnešné evanjelium: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť.“ 

Tieto Ježišove slová sú na míle vzdialené od vianočnej pohody, na ktorú sa dnes už mnohí pripravujú. Chceme pohodu, nie predpoveď katastrofy. Chceme príjemné chvíle, nie úzkosť – i keď zmätok sa nám akosi so sviatkami spája – zmätok v obchodoch, práci, no i doma. Ak nestihneme kúpiť správny darček, zmierame od strachu. No stále je tu len advent. Žiadne Vianoce!

Každý z nás si vie predstaviť ten krásny a romantický moment, ale vlastne si to ani nemusíme predstaviť, veď to zažívame, ak chceme sledovať nočnú oblohu. A so zatajeným dychom sa dívali na hviezdy. Je pravdou, že v lete to je akési prirodzenejšie ako v zime, no i teraz sa to dá. 

I keď ťažšie, predsa sa niekedy vieme zadívať do slnka a tešiť sa z jeho teplých lúčov. Aj v zime. Ba mnohých potešia ešte viac ako v lete. No vieme si predstaviť i čosi iné – že sa slnko zahalí, zakryje. Zrazu a znenazdajky. Vieme si predstaviť i krásne nočné predstavenie na oblohe v čase, keď môžeme pozorovať „padanie hviezd“, teda meteorický roj.

Všetky tie vyššie spomenuté „udalosti“ potešia každého z nás. No vieme si predstaviť i to, že by sme v čase krásneho poludnia, keď je slnko zimné, zubaté, no predsa potešujúce, vymenili jeho jas za protilietadlový kryt? Že by sme sa namiesto „divadla meteorického roja“ dívali na lietajúce a padajúce rakety? Toto si nik z nás nechce ani len predstaviť, ba ani len pripustiť. Pri tejto predstave sa končí každá romantika.

Dovolím si povedať, že snáď každý z nás už zažil „odchod k Pánovi“ niekoho blízkeho. Smútok i bolesť, no odchod z tohto sveta poväčšine sprevádza pokoj. Zvláštny, ten veľmi zvláštny, no predsa pokoj odchádzajúceho v kontraste so smútkom tých, ktorí ho držia za ruku a dívajú sa do zhasínajúcich očí. 

A smútia, trpnú, obávajú sa a veria, že sa predsa ešte raz uvidia. Je zvláštne, že práve ten okamih odchodu z tohto sveta je okamihom viery aj pre neveriacich. Akoby každý človek v zmätku a úzkosti predsa len veril – lebo len viera v tom momente dáva zmysel.

Ale vieme si predstaviť i „zmieranie od strachu a očakávania“ toho, keď nad hlavami hrmia rakety, bomby či delostrelecká streľba? Keď nám nad hlavami padajú múry či celé budovy? Keď sa krásne mesto, ulica či ten môj vysnívaný a v pote tváre vystavaný domček zmení na ruiny? No to si nik z nás nevie, no predovšetkým nechce predstaviť. Nad takouto nočnou morou nechceme ani uvažovať.

„Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť.“ 

Všetko toto je dennodennou realitou tých, ktorí zápasia o život, svoj dom, svoju domovinu či svoju príslušnosť k nejakému etniku či rase. V čase vojny, vojenského konfliktu, vojenskej operácie či iného hanebného útoku agresora na obeť. A konfrontujúc sa s týmto, s touto realitou nám dnešné evanjelium a v ňom Ježiš hovorí: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil.“ 

To je tá správna výzva na adventný čas – aby nám neoťaželi srdcia. A ak už náhodou oťaželi, aby sme sa zbavili tejto „nadváhy“, ktorá bráni, aby srdce lietalo a videlo „z Božej perspektívy“. 

Čím nám teda nemajú oťažieť naše srdcia? No predsa tým „selfish“ strachom o seba, pri ktorom nielenže zatvoríme dvere, ale i srdce svojho života pred bolesťou a biedou druhého. Vravíš, že nevidíš okolo seba biednych? Asi ti už oťaželo nielen srdce, ale i oči a si slepý. Slepota nemusí byť len fyzická, ale i mentálna – selektívna. Stále nevidíš?

Obžerstvo je, obrazne, i túžbou mať – ale len pre seba. A „obžerstvom“ trpia i tí, ktorí sa hrdia heslom: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme.“ Lebo v skutočnosti je vtedy ťažké podeliť sa o kúsok chleba či vedľajšiu izbu. Prijať, prichýliť je nemožné. A pre istotu od toho odhovorím i suseda, priateľa, len aby som sa nemusel cítiť trápne, že ktosi má krajšie srdce ako ja.

Opilstvo je, obrazne, uverenie v klamstvo či klamstvu, že každý si je strojcom svojho vlastného šťastia. Ak by to tak bolo, Kristus by neprišiel na tento svet. On však prišiel, lebo bez neho by sme nevedeli, čo to znamená milovať skutočne a nesebecky – aby sme i my takto milovali.

A starosti? No to sú, obrazne, každé naše zahľadenia sa do seba, kde dívajúc sa vpred, dívam sa len do zrkadla – a vidím len seba. A ešte si nahováram, ako z rozprávky o Snehulienke, že ja som ten najkrajší na celej zemi.

„Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi...“ hovorí Ježiš v Prvú adventnú nedeľu. Nech je teda čas adventu časom zmeny zmýšľania a časom zmeny postoja k tým, ktorí trpia tak, ako by sme my nikdy trpieť nechceli. 

Časom zmeny paradigmy lásky, ktorá nepočíta, koľko dala a koľko dostala, ale sa neustále delí a o budúcnosť nebojí. Nech sú nasledujúce dni a týždne bojom proti sebaľútosti a sebazahľadenosti, ktorú prekonáme, ak Božie slovo vstúpi do nášho srdca a oslobodí nás, aby sme s láskou a bez obáv naplnili i slová dnešného prvého čítania od proroka Jeremiáša: „V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi.“