Niekoľko poznámok ku knihe Scotta Hahna a Brandona McGinleyho Sú katolíci naozaj vo vyhnanstve?

V poslednom období sa v kresťanských komunitách postsekulárneho Západu častejšie debatuje o postavení kresťanov v takomto prostredí a o tom, čo sa s tým dá robiť.

Objavujú sa niektoré špecifické, predtým nepoznané problémy, ale porovnávať sa s krajinami tretieho sveta, kde kresťania čelia reálnemu prenasledovaniu, sú unášaní a zabíjaní pre vieru, nemožno.

V západnom svete napriek tomu silnie v cirkevnom prostredí presvedčenie o ohrození a diskriminácii. Nie sú to iba dojmy. Skutočne pribúdajú ľudia, ktorí pre svoju vieru alebo vyjadrené presvedčenie prišli o prácu.

Ľudia z liberálneho prostredia takéto názory väčšinou neberú vážne, skôr sa z nich smejú. Ak sme ako kresťania presvedčení o takomto vývoji, má to svoje príčiny. Západná spoločnosť prešla v posledných desaťročiach rýchlym kultúrnym prerodom. Európa je plná kresťanských pamiatok a zvykov, ktoré sú akceptované sekulárnou spoločnosťou, ale kresťanské náboženstvo prestalo byť kultúrnym mainstreamom.

Možno sme si to dlho neuvedomovali, nechceli priznať, ale k tej zmene prišlo vo väčšine európskych krajín. Kresťanské cirkvi nateraz nenašli spôsob, ako tomuto masívnemu odkresťančeniu čeliť.

Signály blížiacich sa zmien boli zrejmé už po Druhom vatikánskom koncile, po ktorom sa vďaka jeho pastoračnému a dialogickému štýlu menil prístup v rozličných oblastiach cirkevného života. Chvíľami to vyzeralo, ako keď to preženiete s časom varenia v tlakovom hrnci a namiesto syčania vypúšťanej pary riskujete výbuch.

Menil sa prístup, normy, koncil ponúkol iný štýl života viery, ale stará mentalita v cirkevnom prostredí zostala. Opäť sa potvrdilo, že normy dávajúce slobodu sú nepochopené a nevyužívané, ak ich nepredchádza zmena zmýšľania.

Koncil sa skončil v Európe rozdelenej železnou oponou. Liberálne revolty na Západe na Východ fakticky neprenikli. Zápas medzi dvoma znepriatelenými blokmi a hrozba jadrového konfliktu boli základom akéhokoľvek verejného diskurzu. Koncil bol síce sekulárnou verejnosťou oceňovaný, ale jeho aplikácia buď z rôznych dôvodov uviazla, alebo sa presunula do sivej zóny, kde sa vytvárali vlastné pravidlá.

Tento stav sa nepodarilo zmeniť ani sv. Jánovi Pavlovi II., ktorý sa sústredil na porážku komunizmu, zjednotenie Európy a najmä evanjelizačné cesty.

Koncilové dokumenty, nový kódex ani katechizmus nedokázali zásadne premeniť vnútrocirkevné prostredie v duchu odkazu Druhého vatikánskeho koncilu.

Kniha Katolíci vo vyhnanstve. Foto: SLH

Veľkosť erózie západných cirkví sa začala ukazovať v čase odhaľovania pedofilných škandálov. Už to neboli len Spojené štáty, kde táto kauza prepukla, najskôr v Bostone a potom na mnohých ďalších miestach, a Katolícku cirkev na dlhé obdobie zdiskreditovala a poškodila. V Európe najväčším otrasom prešlo tradične katolícke Írsko. Rozsah škandálov sexuálneho zneužívania bol taký šokujúci, že sa stal katalyzátorom kultúrnych zmien a transformácie z prísne katolíckej krajiny na liberálnu.

Pápež František identifikoval klerikalizmus nielen ako príčinu spomínaných škandálov, ale ako zásadný problém, ako relikt minulosti, ktorý bráni Katolíckej cirkvi v napĺňaní jej misijného poslania. Myslím si, že udrel klinec po hlavičke. Klerikalizmus totiž nie je iba o tom, že klerik s nezvládnutou sexualitou zmanipuluje a pohlavne zneužije maloletú osobu.

Problém klerikalizmu je omnoho rozsiahlejší. Je prítomný všade tam, kde klerici nerešpektujú cirkevné zákony a nahrádzajú ich svojvôľou; kde sa zametá pod koberec porušovanie zákona. Klerikalizmus je všade tam, kde predstavení v cirkevných inštitúciách v mene akejsi domnelej vyššej moci narábajú s podriadenými alebo so zverenými ako s handrami; kde sa neprejavuje elementárny rešpekt voči inému človeku.

V tomto zmysle je synoda o synodalite prorockým hlasom pápeža Františka, ktorý si praje, aby sme si vnútorne osvojili myslenie koncilových otcov a skoncovali s klerikalizmom. Zmena mentality môže následne viesť k štrukturálnym zmenám.

Pod vplyvom všetkých týchto udalostí žijeme v dnešnej situácii vo veľkej neistote. Ubúda tradičná náboženská prax, hoci záujem o duchovno je extrémne veľký. Jednotlivé komunity sú menšie; sme otrasení škandálmi zneužívania. Viacerých zneistila synoda o synodalite, lebo ju pod vplyvom nárastu tradicionalistickej teológie vnímajú ako hrozbu pri uchovaní, interpretácii a odovzdávaní viery.

Sme v menšine, určite v kultúrnej. Stratili sme vplyv na formovanie verejného priestoru (Slovensko je na tom ešte v porovnaní s väčšinou európskych krajín dobre). Je toto vyhnanstvo?

Ak Pán dopustil toto kultúrne „vyhnanstvo“ pre svojich verných, tak možno preto, aby sme vo veciach viery zatiahli na hlbinu.

Ako kresťania si uvedomujeme, že sme pútnici a naša vlasť je v nebesiach. Toto nie je náš skutočný domov. Sme tu z pohľadu večnosti len chvíľu. Keďže tá „chvíľa“ môže trvať niekoľko desaťročí, nemali by sme rezignovať, ale prijať realitu a popasovať sa s ňou.

Ježiš nepovedal „dáko tu vydržte, potom v nebi už bude dobre“. Máme zodpovednosť za seba, za svojich blížnych, za uchovanie a odovzdávanie viery. Viera sa najlepšie žije v spoločenstve. Rovnako platí, že ovocie duchovnej slobody má potenciál nenásilne upútať na seba v spoločnosti pozornosť a viesť ju k humanizujúcej transformácii.

Túto ideovú líniu presadzoval svojho času už prorok Jeremiáš, keď vyzval rodákov odvlečených do Babylonu, aby nerezignovali, ale prijali novú realitu ako výzvu. Žiadal od nich, aby v cudzine žili normálnym životom, zakladali si rodiny, zachovali vieru, adaptovali sa v spoločnosti, boli lojálni voči vrchnosti. Budúcnosť ukázala, že mal pravdu. Zajatie prežili, vrátili sa a v Jeruzaleme obnovili náboženský život.

S tou istou optikou sa obracal svätý Pavol na kresťanov v cirkevných obciach v Stredomorí. Zachovať si vieru, zapájať sa do života spoločnosti, žiť mravne a vzorne.

Ak sa kresťania dnes v západnom svete ocitli v pozícii menšiny, nie je dôvod prepadať panike. Možno je pre niekoho, kto by rád vystupoval z pozície väčšiny, ťažké zvyknúť si na túto novú realitu. V novom kultúrnom mainstreame sú prítomné netolerantné ideológie, pre ktoré sú niektoré tézy z kresťanskej antropológie červeným súknom. Chceli by nás prevychovať alebo nás donútiť do „správneho“ myslenia.

Globálne trendy však dnes neprajú ľavicovoliberálnym experimentom.

Nebohý pápež Benedikt XVI. už dávnejšie novú situáciu pochopil, keď počas pastoračnej návštevy Českej republiky podotkol, že kresťanské komunity majú byť tvorivou menšinou.

Áno, sme vo vyhnanstve, lebo sme pútnici na ceste do večnej blaženosti, preto však nebudeme zanedbávať život, ktorý sme dostali, a ľudí, ktorí nám boli zverení. Áno, sme vo vyhnanstve, lebo žitá kresťanská viera už v Európe nie je ideovým ani kultúrnym mainstreamom. V západnom svete čelíme v dôsledku rozširujúcej sa progresívnej ideológie niektorým formám diskriminácie.

Napriek všetkému Jeremiášove a Pavlove rady sú nadčasové. Žiadna panika. Žime v spoločenstve; participujme na živote spoločnosti. Inšpirujme svojimi myšlienkami a kultúrou sekulárny svet. Svet je v Božích, nie v našich rukách.

Ak Pán dopustil toto kultúrne „vyhnanstvo“ pre svojich verných, tak možno preto, aby sme vo veciach viery zatiahli na hlbinu. A možno preto, aby ľudia objavili uprostred sekulárneho a voči nadpozemským skutočnostiam ľahostajného sveta milosrdného, láskavého a zachraňujúceho Boha, ktorý svoje ľudstvo nikdy neopustil.

Knihu Katolíci vo vyhnanstve si môžete kúpiť v našom internetovom obchode.