Gréckokatolícky kňaz a väzenský vikár Moje deti sa pýtali, čo je za tým vysokým múrom, ktorý sme mali pred oknami

Kňazské povolanie začínal v malej obci na východnom Slovensku. Ešte počas farskej služby navštevoval väzňov a v roku 2003 začal pôsobiť ako stály duchovný v košickej väznici.

Hovorili sme o tom, aká bola jeho cesta k tejto pastorácii, či bola pre neho jednoduchým rozhodnutím a čoho všetkého sa musel vzdať.

Pýtali sme sa aj to, či práca s väzňami ovplyvňovala jeho rodinný život a akú zohráva v kňazstve jeho manželka.

Peter Nižník sa stal v roku 2021 vikárom Zboru väzenskej a justičnej stráže Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR, odvtedy už nepôsobí priamo vo väznici. Z tejto pozície sa snaží väzenskú pastoráciu ďalej posúvať a zlepšovať. 

Svoju kňazskú službu ste začínali v malej dedine pri Košiciach. Bývali ste s rodinou na fare, boli ste obklopení malým spoločenstvom ľudí. Ako ste prežívali odchod do úplne nového prostredia medzi neznámych, do väznice? Nemali ste dilemu, či je toto pre vás vhodná
pastorácia?

Mal som veľmi veľkú dilemu, pretože farnosť, v ktorej som pôsobil, bola jedinečná. Bolo tam úžasné zloženie ľudí, veľká skupina detí, mladých ľudí, rodín a seniorov.

Keď ma prvýkrát oslovili, aby som sa šiel venovať väzenskej službe, poviem úprimne, moja prvá reakcia bola nie. Chcel som byť farský kňaz a venovať sa ľuďom, s ktorými som mal rozbehnuté mnohé aktivity.

Takže začiatky duchovného vo väzení neboli ľahké?

Začiatok bol pre mňa ako kňaza a človeka veľmi ťažký. I dnes, po takmer 22 rokoch, si reálne pamätám prvý deň, keď som nastúpil do väznice, ako veľmi na mňa doľahlo, keď som si uvedomil, že sa mi mení celý môj život, všetky moje istoty a predstavy.

Ako každý bohoslovec som mal vysnívané, ako budem pôsobiť a žiť s farnosťou, so spoločenstvom. Prvý deň bol pre mňa dňom osobných otázok, či som urobil správne rozhodnutie, či nebolo unáhlené prijať túto výzvu.

A dnes Pánu Bohu hovorím: Ďakujem za novú cestu, ktorou idem ako kňaz a v ktorej mám možnosť úplne jedinečným spôsobom prežívať svoje kňazstvo.

Mohli ste vtedy teoreticky odmietnuť väzenskú službu? Povedať, že sa na to necítite?

Bol som si vedomý, že pri kňazskom svätení som prisahal poslušnosť svojmu biskupovi, v tom čase vladykovi Milanovi Chauturovi. Bol vždy nesmierne vnímavý a pozorný, načúval životu každého jedného kňaza.

Povedal mi, že som vhodný kandidát na takúto službu. Na druhej strane hovoril aj to, že ma do tejto služby nútiť nebude, dal mi priestor slobodne sa rozhodnúť, či ponuku prijmem.

Riešili ste to aj s Pánom Bohom? Mali ste nejaké vnútorné rozlišovanie?

Pravda je taká, že celý ten proces trval dlhé mesiace. Deň, keď padlo rozhodnutie, nasledoval po návšteve vladyku Milana u nás na fare. Presne si pamätám, o čom všetkom sme sa dlho rozprávali.

Keď odišiel, v tejto téme sme pokračovali ďalej spolu s manželkou. A ráno som ju našiel sedieť so slzami v očiach.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo sa vtedy stalo?

Bol to dôležitý moment, keď sme sa skoro ráno k tejto téme vrátili s jej úžasným postojom. Spoločne sme vtedy pochopili, že to všetko je pre nás priama konkrétna výzva – oslovenie Božie.

Toto je cesta, ktorou mám ísť ja ako kňaz a naša rodina, hoci sme nemali vôbec predstavu, ako to bude fungovať, čo s nami bude, kam vlastne pôjdeme, pretože v prostredí ordinariátu neexistujú fary.

Súviselo s tým veľa bežných ľudských otázok.

Takže rozhodnutie napokon nebolo iba vaše, ale spoločné s manželkou.

Moja manželka, ktorá je dodnes jedinečnou osobou v realizácii môjho kňazského života, bola tá, ktorá otvorila túto tému rodinným pohľadom, naším manželským rozmerom a ukázala, čo bude znamenať prijať túto Božiu výzvu.

Začiatok nebol ľahký. Hoci sa to môže zdať, že je to len jednoduchá zmena, nebolo to tak.

V tom čase ste už mali deti. S nimi sa zmeny a rozhodnutia robia ešte ťažšie.

Mali sme dvoch synov, jeden mal dva roky a druhý mal niekoľko mesiacov. Ten ľudský rozmer robil svoje, cítili sme neistoty.

Ordinariát nemá farské úrady, vedeli sme, že budeme musieť riešiť provizórne bývanie, s ktorým nám na začiatku pomohol biskupský úrad. Nebolo to však niečo stabilné. Kým sa nám to podarilo vyriešiť, presťahovali sme sa do služobného bytu vo väznici v Šaci.

Ako ste tam fungovali ako rodina?

Byt bol súčasťou väznice. Z okien, ktoré boli len na jednej strane, sme videli vysoký väzenský múr, na ktorého konci bol natočený ostnatý drôt. (Úsmev.) Takže vlastne bolo úplne jedno, aké bolo obdobie, či jar, leto, jeseň, zima – ten pohľad bol stále rovnaký.

Ako dlho ste takto žili?

Bývali sme tam skoro päť rokov, až potom sa nám podarilo vyriešiť vlastné bývanie.

Nepýtali sa vaše malé deti, kde to vlastne bývate, prečo je tam taký múr a čo je to väznica?

Samozrejme, pýtali sa, prečo tu bývame a čo je za tým múrom, kde vykonávam svoju kňazskú službu. Tá bola tiež veľmi špecifická v tom, že ako duchovný som liturgicky prežíval všetky sviatky a každú nedeľu vo väznici. Bez svojej rodiny.

Ako ste to potom riešili?

To je tiež špecifický rozmer fungovania gréckokatolíckej kňazskej rodiny. Moja manželka s deťmi chodila na liturgiu do chrámu sama. Kým ja som nedele a všetky sviatky prežíval s odsúdenými vnútri.

Bolo to veľmi komplikované a náročné, ale bolo to obdobie, ktoré sme ako rodina prežívali pri Pánovi. A on požehnal život celej našej rodiny, pri všetkých tých zvláštnostiach a komplikáciách nás viedol celý čas.

Samozrejme, snažili sme sa to nahrádzať spoločnými chvíľami aj v duchovnom ponímaní, pretože pre mňa bolo dôležité, aby ma moje deti vnímali ako kňaza.

Prečo to bolo dôležité?

Pretože zrazu tých príležitostí, keď mali svojho otca vidieť pri oltári, bolo veľmi málo. Takže sme to nahrádzali tým, že sme často navštevovali ako rodina chrám v mieste bydliska, kde sme prichádzali spoločne, aby sme ako rodina mohli duchovný rozmer prežívať spolu.

Lebo všetko ostatné, čo bolo previazané s mojou službou v ordinariáte a vo väznici, bolo oddelené.

Pôsobili ste vo väznici, tam ste slúžili liturgie a chceli ste ešte popri tom ukazovať deťom aj svoj kňazský život. Zvládali ste takéto fungovanie?

Bolo to veľmi náročné, ale kládli sme na to veľký dôraz. Vedeli sme, že ak moju profesijnú službu nepreviažem dostatočne s osobným životom, bol by to určite problém.

Pre moju manželku muselo byť určite ťažké, keď sa musela s drobnými deťmi každú nedeľu vychystať, ísť s nimi do chrámu, sama prežívať liturgiu a sama sa vrátiť.

Rovnako to bolo na Vianoce aj na Veľkú noc. Sviatky som prežíval vo väzenskom prostredí, prišiel som domov a na Veľkú noc som ešte s rodinou utekal na Vzkriesenie.

Bolo to veľmi komplikované a náročné, ale bolo to obdobie, ktoré sme ako rodina prežívali pri Pánovi. A on požehnal život celej našej rodiny, pri všetkých tých zvláštnostiach a komplikáciách nás viedol celý čas.

Moji synovia dnes majú 23 a 25 rokov a som na nich nesmierne hrdý. Denne za nich Pánu Bohu ďakujem.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Neskôr, už v službe vo väznici, ste zapochybovali o rozhodnutí, ktoré ste spolu s manželkou urobili?

Nie, nikdy sme nemali dôvod vracať sa späť, pochybovať alebo ľutovať. Manželkino rozhodnutie v to spomínané ráno bolo dôležité, pretože sme si boli vedomí, že to zásadne ovplyvní náš život.

Od prvých chvíľ, keď som bol vysvätený za kňaza, som u svojej manželky mimoriadnym spôsobom pociťoval podporu.

Majú byť manželky gréckokatolíckych kňazov vždy podporujúce, vnímavé a dopredu sa pripraviť na to, že si berú kňaza, ktorý nebude len ako manžel a otec, ale ako duchovný pre veriacich a poslušný biskupovi?

Byť manželkou kňaza nie je úloha. Je to povolanie. Byť tou, ktorá svoj život a všetko to, čo je jej vlastné, prispôsobí potrebám a životu cirkvi a službe svojho manžela.

Keď sa vrátime na začiatok vašej špecifickej pastorácie vo väzení, hovorili ste, že si doteraz dobre pamätáte na úplne prvý deň. Čo vás tam prekvapilo, ako ste to prežívali?

Zmena bola obrovská v tom, že z farskej budovy som prešiel do objektu, ktorý je strážený kamerami, platia tam presné pravidlá a podmienky.

V prvých dňoch som prechádzal mnohými školeniami o bezpečnosti, pohybe a všetkom, na čo si treba dávať pozor pri kontakte s osobami vo väzení.

Ordinariát vznikol 1. marca 2003 a ja som nastúpil do väznice 1. júla. Dovtedy do väzníc prichádzali iba dobrovoľníci, ktorí tam prišli na nejaký krátky čas odslúžiť svätú liturgiu, pomodliť sa, vyspovedať.

No zrazu tam bol niekto, kto sa stal pevnou súčasťou daného objektu, celého systému, a na začiatku to ani nebolo nejak presne zadefinované, organizačne začlenené.

Zažil som iks situácií, keď mi rovno povedali: Pán farár, nehnevajte sa, dajte mi s takými vecami pokoj. Samozrejme, vždy som to rešpektoval.

Prišiel som do prostredia, kde nie je žiadny chrám ani kaplnka, nič. Bola tam miestnosť ako trieda s reálne školskou lavicou a povedali mi: Tak, pán farár, tu môžete niečo urobiť. (Úsmev.)

Dobrovoľníci predo mnou si tam dovtedy len provizórne vytvárali prostredie na nevyhnutný čas.

Ďalší rozmer som si uvedomil, keď som sa o svojom novom začiatku rozprával so svojou mamkou. Pýtala sa ma, či si uvedomujem, že môj starý otec zomrel na následky toho, že bol dvakrát väznený ako kňaz.

A zrazu sa jeho vnuk stal väzenským kňazom. Bol to silný moment a na mňa to vtedy doľahlo.

Vložil som sa do služby s veľkou túžbou priniesť tam Krista.

Ako vnímali väzni, keď zistili, že je tam stály duchovný? Pozývali ste ich k sebe alebo oni chodili za vami? Mali ste na začiatku nejakú stratégiu, ako s nimi pracovať?

V prvých týždňoch som si ju vytváral, keďže som veľmi podrobne načítal podmienky života vnútri. Vedel som, že väzni sa ku mne nedostanú, a je to o mne, aby som ich navštevoval.

Takže som dennodenne prechádzal objekt, prechádzal som oddiely vo výkone väzby, vo výkone trestu. Samozrejme, úplne na začiatku ľudia potrebovali identifikovať, kto je tento divný človek, ktorý sem chodí. (Úsmev.)

Veľmi rýchlo to spoznávali vďaka môjmu kňazskému oblečeniu, chodil som v kňazskom civile alebo reverende.

Na začiatku sa však aj pýtali, či som naozaj kňazom, či nie som len niekto nasadený. Trvalo mesiace, kým postupne pochopili, že kňaz má svoje jedinečné postavenie a pôsobenie v tomto prostredí a je úplne slobodný.

Čo to znamená?

Že keď prídu za mnou na sviatosť zmierenia, môžu byť spokojní, lebo spovedné tajomstvo tu platí rovnako. Potom sa to už začalo veľmi rýchlo rozvíjať. Priestor, ktorý som vytvoril, sa naozaj plnil ľuďmi.

Bol problém všetkým vyhovieť a stihnúť všetkých navštíviť?

Je to často veľmi náročné a vyčerpávajúce. Kňaz vo väznici ide v rýchlom tempe, snaží sa vyhovieť veľkému počtu ľudí.

Obrátenie v base môže byť ľahké, skúška príde na slobode 

Adam TakáčPavol Rábara

Čomu ste sa tam najviac venovali? Boli to rozhovory alebo sviatosť zmierenia? Čo od vás väzni najčastejšie chceli?

Najväčší záujem je o osobné stretnutie s kňazom. Nazývame to individuálny rozhovor, ktorý môže byť postavený iba na princípe rozhovoru alebo ktorého súčasťou je aj sviatosť zmierenia.

Vychádza zo situácie, v ktorej sa väzni nachádzajú. Pretože ľudia, ktorí sa tam ocitnú, to potrebujú s niekým konzultovať, s niekým, komu dôverujú.

Pre nich je duchovný naozaj osobou, ktorej môžu dôverovať a s ktorou riešia problémy vo vzťahoch či osobnú situáciu, v ktorej sa aktuálne ocitli.

Citlivejšie to prežívajú ľudia, ktorí sú prvýkrát odsúdení a ocitnú sa vo výkone trestu.

Ešte citlivejšie to prežívajú ľudia, ktorí sa prvýkrát ocitnú vo výkone väzby, lebo tam je trošku iný špecifický režim. Dochádza tam k množstvu ťažkých situácií, na ktoré je potrebné reagovať a ku ktorým je kňaz privolaný.

Veľmi vzácnu službu robia vo väzniciach aj väzenskí psychológovia. Ako kňaz som mal s nimi skvelú spoluprácu.

Čo všetko ešte ponúka väzenský duchovný väzňom v rámci pastorácie okrem spovede, liturgie a osobných rozhovorov? Čítajú si napríklad Bibliu, zaujíma ich evanjelium?

Zaujíma ich to. A nemyslím tým iba veriacich, ktorí sú pokrstení. Sú tam ľudia, ktorí žili a vyrastali vo veriacej rodine. Potom je druhá skupina, ktorí síce sú pokrstení a majú sviatosti, ale už 20 rokov neboli v chráme a vôbec nie sú aktívni veriaci.

Potom máme ďalšiu skupinu ľudí a to sú tí, ktorí nie sú veriaci a viac-menej sú indiferentní voči cirkvi, nemajú k tomu nijaký postoj, ani negatívny, ani pozitívny.

Štvrtá skupina sú ľudia, ktorí sú vyslovene proti cirkvi a proti všetkým duchovným princípom a hodnotám.

Stretávali ste sa často aj s negatívnymi reakciami?

Zažil som iks situácií, keď mi rovno povedali: Pán farár, nehnevajte sa, dajte mi s takými vecami pokoj. Samozrejme, vždy som to rešpektoval.

Avšak nie raz sa stalo, že ma potom taký človek oslovil a spýtal sa, či sa môže porozprávať, aj keď nie je veriaci. A zrazu bol z toho rozhovor – jeden, druhý, piaty, dvadsiaty.

Potom sa spýtal, či by mohol prísť do kaplnky. A prišiel aj na svätú liturgiu, na svätú omšu. Vo väzení sú aj katechézy, biblické hodiny, pobožnosti, modlitebné stretnutia.

Samozrejme, záleží, kde je vykonávaná duchovná služba, či je vo výkone väzby alebo trestu. To stanovuje isté možnosti, aké aktivity sa dajú robiť. Ale nad tým všetkým je najviac osobné stretnutie, kontakt s kňazom. To je pre nich najcennejšie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Zažili ste, že sa ľudia vo väzení obrátili? Dokáže tam evanjelium meniť životy?

Často sa stane, že s tými ľuďmi vnútri pracujeme celé mesiace, roky. Vidíme tam nejaký efekt, ale či je ten efekt pravdivý, to ukáže až život, keď sa vrátia domov. Oni nežijú vo svojom prirodzenom prostredí. Prežívať duchovnosť vo väzenskom prostredí je veľmi jednoduché.

Prečo?

Lebo veľa iných možností tam ani nie je.

Až keď sa tento človek vráti naspäť k svojmu súkromnému životu medzi svojich blízkych a dokáže tam potom pokračovať ďalej v živote evanjelia, vtedy môžeme hovoriť o tom, že evanjelium sa dotklo jeho života.

Zažili sme vo väznici obrátenie, a nie jedno. Nemôžem však povedať, že ľudia tam masovo zažívajú obrátenia. Len čo odídu, my s nimi strácame kontakt.

Ako sa také obrátenie u väzňa prejaví? Zaujíma sa o sviatosti, chce k nim pristúpiť, dá sa pokrstiť?

Všetko z toho, čo ste povedali. Zažili sme situácie, keď sa ľudia, ktorí neboli veriaci, rozhodli dať sa pokrstiť a prijať všetky iniciačné sviatosti.

Takisto som poznal ľudí, ktorí síce mali sviatosti prijaté ešte ako deti, ale vôbec nežili svoju vieru a vo väzení si ju obnovili.

Bol som svedkom situácie, keď sa človek, ktorý bol vzatý do väzby, chcel rozprávať, rozoberať svoj problém, ale tvrdil, že nie je pravda, čo podľa obvinení urobil. Ja nie som sudca, aby som to hodnotil, ale rozprávali sme sa, lebo sa o tom chcel rozprávať.

Vo väzení je veľká škála rôznych ľudí, veriacich aj neveriacich, vzdelaných aj menej. Majú títo ľudia niečo spoločné?

Prevažne sa zaoberajú sami sebou. Riešia svoju okolnosť, situáciu, svoj problém a prečo sa dostali do väzenia.

No mne stále niečo chýbalo, pýtal som sa ich: A čo tí ľudia, ktorým ste ublížili? Čo ľudia, ktorým ste spôsobili nejakú ujmu alebo škodu? Nepočujem vás o tom hovoriť.

Na túto tému som mal niekedy veľmi radikálne katechézy. Raz sa ma moji kolegovia, ktorí vykonávali dohľad, spýtali, či sa vôbec nebojím, že tak vystupujem voči ich svedomiu. Nie, ja vychádzam z evanjelia, nebojím sa. (Úsmev.)

Mali ste so svojou radikálnou katechézou pozitívne skúsenosti?

Jeden pán za mnou raz prišiel a ďakoval mi. Nevedel som, o čom hovorí. Povedal, že sa až teraz cíti slobodný, hoci bol stále vo väzení. (Úsmev.) Po tom, čo som mu povedal, že človeka oslobodí život v pravde a v spravodlivosti, napísal vyšetrovateľovi list s celým priznaním a priznal sa ešte aj k iným veciam. Takže to bolo vyšetrovateľom podozrivé.

Začali to skúmať a potvrdili to. Ten človek sa potom vyjadril, že prvýkrát v živote sa cíti šťastný a slobodný a je čas, aby mohol začať žiť svoj život nanovo.

Prijal odsúdenie a bol s tým vnútorne vyrovnaný. Pravidelne potom pristupoval k sviatostiam zmierenia, k prijímaniu. Bolo to pre mňa silné.

Kňaz Martin Mekel z Gréckokatolíckej rómskej misie nám v rozhovore povedal, že keď začal pracovať s Rómami, mal pocit, ako keby to znížilo jeho sociálny status a stal sa kňazom druhej kategórie. Vás takto ako kňaza vo väznici nezaškatuľkovali? 

Nie. Nemal som tento pocit, že som kdesi bokom. Jeden pocit som mal a to bol určite pocit, že som iný. Že moje kňazstvo je iné, moje
prežívanie kňazstva je iné, aj moja pastorácia.

Cítil som to aj od ostatných, hovorili mi: Peter, ty si taký iný. Tvoj život, tvoja činnosť je taká iná. Mnohí to možno nevedeli zadefinovať, nevedeli, ako k tomu pristúpiť.

Kňaz Martin Mekel z Gréckokatolíckej rómskej misieRómovia sa v kostoloch necítia dobre. Chceli by sme ich začleniť do gadžovskej cirkvi a to veľmi nejde

Jana Holubčíková

Opísali ste rôzne typy ľudí, zverovali sa vám s ťažkými osudmi. Ako ste sa po tom, čo ste vyšli z väzenia, dokázali naladiť na rodinný život, na manželku a deti?

Pre väzenského kňaza, na ktorého naozaj dolieha všetko, čo sa tam odohrá, je práve rodina veľkým darom pre jeho vlastnú psychohygienu. Prinúti vypnúť myseľ z toho všetkého, sústrediť sa na to, že ma potrebuje rodina.

Počas svojho pôsobenia som nikdy nemal nejakú ťažkosť alebo bolesť, traumu, alebo nejakú depresiu. Pre mňa ako gréckokatolíckeho kňaza bola určite moja rodina veľkým benefitom pri zvládaní celej tej záťaže, ktorá tak dolieha na človeka. 

Vo väzení má kňaz na starosti obvinených aj odsúdených ľudí. Zároveň je k dispozícii aj pre príslušníkov a zamestnancov ordinariátu.
Táto oblasť často uniká našej pozornosti.

Duchovný, ktorý pôsobí vo väznici, má poskytovať svoju duchovnú starosť o príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, o zamestnancov aj o ich rodiny.

Tak je zadefinovaná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Na rozdiel od ostatných zložiek, ako je armáda, polícia, colná správa, Hasičský a záchranný zbor, všetci kňazi pôsobiaci vo väzenstve majú na starosti aj obvinených a odsúdených.

Čiže tam vykonávajú ako keby dve rôzne služby. Vy ste ich počas svojho pôsobenia museli nejako oddeliť?

Ako kňaz vykonávam službu príslušníkom a zamestnancom a ich rodinám a úplne inak potrebujem pristupovať k obvineným a odsúdeným.

Kňaz vo väznici musí byť celý čas sústredený a pozorný, aby náhodou neurobil niečo nesprávne, aby neurobil niečo, čím by narušil režim väznených osôb, a zároveň s osobitným citom musí pristupovať k príslušníkom a zamestnancom a ich rodinám, ktorí si vyžadujú pastoračnú službu.

Predstavuje to obrovský záber. A na dôvažok, kňaz sa stretáva s ľuďmi, ktorí možno ešte dovčera žili niekde v osade, a zároveň tam má človeka s dvomi či tromi titulmi.

Vo väzení stretne aj človeka, ktorý nebol veriaci, ale zrazu sa chce rozprávať s kňazom, pretože mu dôveruje, a máte tam aj hlboko veriaceho človeka, ktorý zlyhal a chce riešiť svoje problémy.

Čiže ste si ako kňaz museli vytvoriť akési kategórie, za kým idete, a ešte sa v nich aj naladiť na konkrétneho človeka?

Zásadný rozdiel medzi farskou pastoráciou a väzenskou je v tom, že farský kňaz príde do farnosti, ktorá už čaká nového farára. Príde s tým, že asi 90 percent ľudí sa na neho teší.

V každej farnosti sa nájde aj skupina ľudí, ktorí farára alebo teda farský život spoločenstva nepotrebujú, nevyhľadávajú alebo ho ignorujú. Kňaz vo farnosti prežíva prevažne pozitívne podnety farského spoločenstva.

Kňaz vo farnosti sa teda nemusí až tak veľmi snažiť v porovnaní s duchovným vo väznici?

Skôr som chcel povedať, že vo farnosti sa možno kňaz nemusí až tak úplne celý vložiť do toho, aby som bol ako človek a kňaz vôbec prijatý. 

Kým kňaza, ktorý nastúpi do väznice, už pri príchode do objektu zastaví kolega alebo príslušník a volá na neho: Padre, padre, mám problém, môžete na chvíľočku?

Väzenský duchovný je denne konfrontovaný v drvivej väčšine iba so situáciami, keď príde za ním človek, ktorý má problém, neriešiteľnú situáciu a potrebuje si s niečím poradiť.

Doslova mu chýbajú pozitívne podnety, ktoré vo farnosti kňaz vo svojom spoločenstve, keď pracuje s deťmi, s mládežou, s rodinami, so seniormi, jednoducho má.

Vo väzniciach je spoločenstvo úplne iné. Väčšina väznených tam prežíva tie najťažšie chvíle svojho života. A tie riešia s kňazom. On s nimi prežíva ich úzkosť, bolesť, trápenie, beznádej, ich zúfalstvo.

Kňaz, ktorý pôsobí vo väznici, musí mať zrejme špeciálnu osobnostnú výbavu. Asi nemusí byť študovaný psychológ, ale potrebuje mať vysokú mieru empatie, rešpekt, danosti na tento typ pastorácie.

Presne tak. Mal som skúsenosť, keď som pozval iných kňazov do väznice na dekanské stretnutie. Mali sme spoločný program a mnohí z nich mi vtedy povedali, že by to nedali, že je to veľmi náročné.

Človek musí mať na túto službu osobitné povolanie. Aj v súčasnosti, keď sa rieši situácia, že dopĺňame kňaza pre takúto službu, sa snažíme prihliadať na tieto aspekty, ktoré potrebujeme mať u kandidáta. Musí byť dopredu zadefinované, či mu bude vlastné toto
prostredie.

Nie každý sa bude cítiť komfortne, aby prežíval svoju kňazskú službu v takomto prostredí. Vôbec to netreba takýmto kňazom zazlievať, pretože sa ako kňazi potrebujú identifikovať.

Máme kňazov, ktorí sprevádzajú v nemocniciach ľudí v terminálnom štádiu. Za seba poviem, že na to nemám taký dar, ale vo väzenstve som nikdy takúto ťažkosť nepocítil.

Bol som pri doživotných trestoch, na oddelení sexuologicko-ochrannej liečby, kde boli ľudia, ktorí dostali výnimočné tresty, boli vysoko nebezpeční, zaradení do maximálneho stupňa stráženia, a ja som nemal ťažkosť s takýmito ľuďmi pracovať.

Avšak keď som vstúpil do nemocnice, cítil som, že nemám osobitný dar pristupovať tam dennodenne k ľuďom a približovať im Krista.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Povedali ste, že pre zamestnancov a príslušníkov vo väznici ste boli padre. Oni môžu fungovať aj mimo väznice, môžu sa zdieľať so svojím kňazom, voľne chodiť do chrámu.

Prečo potrebujú vo väznici svojho padreho? Pravda je taká, že úplne na začiatku si oni sami kládli otázku, čo ten farár tu s nami bude
robiť. Až časom sa plnohodnotne ukázal význam celého ordinariátu. To, čo v zahraničí fungovalo už celé desaťročia, sa u nás začalo pred 20 rokmi.

Až neskôr pochopili, že ich padre je iný ako ten, ktorého navštívia vonku.

Prečo?

Príslušníci a zamestnanci ordinariátu fungujú v inom režime, sú denne vystavovaní špecificky extrémne náročnému psychickému tlaku na výkon služby, spojeným s vysokým rizikom i ohrozenia života.

V náročnej službe strávia aj 12 hodín a pracujú s ľuďmi, ktorí sú nepredvídateľní. Človek prichádza do služby s tým, že nevie, čo mu ten deň prinesie. Je pod obrovským vnútorným tlakom.

Musí klásť veľký dôraz na to, čo hovoria zákony, čo hovoria interné predpisy, čo hovoria nadriadení, ako bude s daným človekom pracovať.

Na druhej strane máme tu aj obvinených a odsúdených, ktorí na nich tiež vyvíjajú tlak svojich práv a humánneho zaobchádzania. A zamestnanci sa snažia medzi tým všetkým fungovať. Je to obrovská záťaž.

V spojitosti s tým všetkým po čase prichádzali a hovorili: Padre, sme šťastní, že ťa tu máme, lebo ty nám rozumieš. Ich duchovný otec v mieste bydliska či vo farnosti vôbec nemá predstavu, ako prebieha život príslušníka, čo všetko sa odohráva vo väznici, pod akým tlakom sú.

Keď sa ako väzenský duchovný s tými ľuďmi stretávate a rozprávate, vstupujete do ich osobného, rodinného života, už inak vnímate jeho okolnosti.

Ako biskupský vikár pracujete štyri roky, nepôsobíte už vo väznici. Čo máte teraz na starosti?

Keď ma do tejto funkcie oslovil pán biskup František Rábek, zmenilo sa moje pôsobenie aj spôsob kňazského života.
Mojou úlohou je urobiť všetko pre to, aby som vytváral čo najpriaznivejšie podmienky na výkon a realizáciu duchovnej služby vo väzenstve.

Tým, že som pôsobil sedemnásť a pol roka vo väznici a prežil som všetky špecifiká väzenstva, pochopil som, že v úrade biskupského vikára mi je to veľmi nápomocné, ako sa na veci dívať.

Hoci je už duchovná služba plnohodnotne včlenená do života väzenstva, prišiel čas, keď som cítil, že potrebujeme opäť urobiť „upgrade“ formy a spôsobu duchovnej služby.

Čoho sa to týkalo?

Všetkého nevyhnutného. Interných predpisov, legislatívnych úprav, definovania štruktúry riadenia, organizácie duchovnej služby.
Dokonca sme mali v spolupráci s vedením jednotlivých ústavov väzníc zriadené nové kaplnky, ktoré tam predtým neboli.

Veľmi objektívne musím povedať, že za môjho pôsobenia som na Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže našiel veľkú podporu a to bolo úplne zásadné v tom, aby sme mohli formu duchovnej služby rozvíjať ďalej.

Moje pôsobenie sa od októbra rozšírilo aj o inštitúciu ministerstva spravodlivosti, kde som začal pôsobiť.

Je dosť kňazov vo väzniciach, má každá svojho kňaza?

Každá väznica má kňaza, aktuálne teraz riešime doplnenie kňaza do jednej z väzníc v Ružomberku.

V každej väznici je aj kaplnka?

Áno. V každej väznici máme vyčlenený liturgický samostatný priestor. Vo väčšine väzníc, okrem troch, máme vyčlenený liturgický samostatný priestor.

Okrem nás potom vo väzniciach pôsobia aj iní duchovní pastori z rôznych denominácií, ako je Cirkev bratská, Bratská jednota baptistov, Československá husitská cirkev, Starokatolícka cirkev. Sú takisto zamestnancami, ale majú svoje vlastné riadenie.

Kde ako biskupský vikár slúžite liturgie, majú o ne záujem zamestnanci?

Áno, je o to záujem. Ako kňaz slúžim liturgie na Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže, teda pre príslušníkov a zamestnancov, a aj na ministerstve spravodlivosti. Veľmi sa teším na túto spoluprácu, ktorá sa krásne rozvíja a je veľmi cenná.

Utvrdzuje ma to v tom, že títo ľudia, ktorí žijú vo veľmi špecifických podmienkach, aj chcú prijatie od cirkvi, od nás, takýmto špecifickým spôsobom.