Personálne ťahy pápeža Františka Bude kardinál podriadený rehoľnej sestre?

Prešlo len niekoľko dní v novom roku a pápež František prekvapil. A hneď dvakrát.

V pondelok 6. januára prišla správa o tom, že 59-ročná talianska rehoľníčka Simona Brambilla z rehole misionárok z Consolaty bude prefektkou Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Médiá zaplavili titulky, ktoré poukazovali na fakt, že pôjde o prvú ženu, ktorá bude riadiť vatikánske dikastérium, v minulosti kongregáciu.

Lenže vymenovaním sestry Brambillovej, ktorá doteraz pôsobila ako sekretárka tejto inštitúcie, sa prekvapenia nekončia. Pápež sa zároveň rozhodol vymenovať za proprefekta dikastéria kardinála Ángela Fernándeza Artimeho, ktorý bol do jesene minulého roku generálnym predstaveným saleziánov.

Práve Artimeho meno sa v kuloároch spomínalo v súvislosti s funkciou prefekta tohto dikastéria. František však urobil nezvyčajný krok, ktorý vybočuje aj z jeho vlastnej reformy Rímskej kúrie, keď kardinálovi saleziánovi dal funkciu proprefekta.

Čo znamená tento pojem a prečo sa z líderskej dvojice „rehoľníčka a kardinál“ zatočila cirkevným právnikom – a nielen im – hlava?

Prefekt, proprefekt a sekretár

Na čele dikastéria (predtým kongregácie) stojí prefekt, ktorý má pod sebou sekretára. Dlhé obdobie to fungovalo tak, že prefektmi boli kardináli a sekretári arcibiskupi, respektíve monsignori.

Reforma Rímskej kúrie, ktorú František zaviedol v roku 2022 apoštolskou konštitúciou Praedicate Evangelium, umožnila zastávať post prefekta aj laikom a ženám.

Preto je na čele vatikánskeho Dikastéria pre komunikáciu laik Paolo Ruffini.

Sestra Simona Brambilla v pozícii prefektky je teda prvá žena na čele vatikánskeho úradu, ktorý možno prirovnať k ministerstvu. Kardinálkou sa podľa všetkého nestane, no viaceré otázky vyvoláva aj ťah, ktorý urobil v rámci tejto nominácie pápež.

K rehoľníčke do vedenia pridal kardinála Artimeho, ktorý bude v pozícii proprefekta. Skonštatovať, že Artime bude na druhom stupni v hierarchii dikastéria, nemusí byť možno najpresnejšie.

Ako približuje vo svojej analýze vatikanista Andrea Gagliarducci, dokument Praedicate Evangelium opisuje dvoch proprefektov, ktorí sú vedúcimi dvoch sekcií Dikastéria pre evanjelizáciu. Je to preto, lebo títo dvaja proprefekti vedú sekcie dikastéria „namiesto“ (t. j. pro-) pápeža, ktorý sa považuje za prefekta Dikastéria pre evanjelizáciu.

Podobné usporiadanie fungovalo po stáročia pri Dikastériu pre náuku viery, ktoré formálne viedol pápež, kým „kardinál proprefekt“ riadil jeho dennú prevádzku.

V iných prípadoch, píše Gagliarducci, bol za proprefekta vymenovaný prelát, ktorý ešte nemal hodnosť na formálne zastávanie daného úradu. 

Napríklad keď bol Angelo Sodano 1. decembra 1990 vymenovaný za vatikánskeho štátneho sekretára, bol „iba“ arcibiskupom. Bol teda vymenovaný za prosekretára, pretože apoštolská konštitúcia Pastor Bonus stanovovala, že štátny sekretár musí byť vždy kardinál. Sodano si ponechal titul štátneho prosekretára až do konzistória v júni 1991, keď bol vymenovaný za kardinála, a od 1. júla 1991 formálne prevzal titul štátneho sekretára.

Čo tým František sleduje

Lenže čo s prípadom proprefekta Artimeho, ktorý už je kardinálom a zároveň neriadi dikastérium v mene pápeža (ako sa to deje pri Dikastériu pre evanjelizáciu, kde sú dvaja proprefekti)?

Podľa Gagliarducciho pracuje Artime spolu s prefektom – sestrou Brambillovou – a jeho úloha je skôr byť spoluprefektom, pričom sa ešte uvidí, či pápež vymenuje aj sekretára dikastéria, aby sme sa v organizačnej schéme vyznali. 

A je tu ešte možnosť, že pápež použil model riadenia, aký sa vyskytuje v niektorých rehoľných inštitúciách. Na čele je rehoľný brat, teda rehoľník bez kňazského svätenia, ku ktorému však do vedenia „pripoja“ osobu so sviatostnou autoritou.

Sestra Simona Brambilla s pápežom Františkom. Foto: TASR/AP/Vatican Media

Portál The Pillar interpretuje novú situáciu na čele Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života takto: 

Javí sa ako možné, ak nie pravdepodobné, že vymenovanie Fernándeza Artimeho mu umožní plniť úlohu akéhosi kánonického exekútora, ktorý bude formálne podpisovať niektoré akty riadenia spolu so sestrou Brambillovou, a tým sa vyhne otázkam, ktoré akty, ak vôbec nejaké, si vyžadujú biskupské svätenie.

„František tým možno uzavrel jednu z najradikálnejších reforiem, ktoré sa objavili počas jeho pontifikátu,“ tvrdí americký portál s tým, že ešte nie je jasné, ako presne sa bude vyvíjať úloha proprefekta v tomto dikastériu a aké každodenné povinnosti dostane na stôl kardinál Artime.

Podľa Pillaru sa môže stať, že mu budú zverené záležitosti, ktoré sa týkajú otázok klerickej disciplíny alebo riadenia, prípadne nejakého iného úseku práce dikastéria, alebo môže fungovať skôr ako bezprostredný zástupca Brambillovej, ktorý jej ponúkne účinné zástupné využitie svojej kardinálskej hodnosti a biskupského svätenia.

„A môže sa stať, že ak kardinál dostane na riadenie nejaký konkrétny úsek práce, sestra Brambilla môže nakoniec vydávať rozhodnutia, ktoré sa týkajú najcitlivejších kánonických aspektov jej úradu, úplne sama,“ pripúšťa magazín.

Zatiaľ sa však zdá, že pápež František možno našiel spôsob, ako sa vyrovnať s inštaláciou „nebiskupa“ na čelo vysokého vatikánskeho útvaru bez toho, aby sa nevyhnutne narušilo chápanie posvätných rádov a moci riadenia cirkvi.

A tu sa dostávame k jadru celého problému.

Zo svätenia alebo z poverenia?

Na pozadí reformy pápeža Františka a menovania „nebiskupov“ do najvyšších úradov je diskusia dlhá storočia. Spočíva v otázke, či moc riadenia v cirkvi pochádza zo svätenia alebo iba z kánonického poslania, teda delegovania moci (od pápeža).

Dejiny cirkvi poznajú obdobia, keď sa uplatňoval jeden či druhý prístup. 

V minulosti napríklad opátky vykonávali faktickú výkonnú moc nad cirkevným životom na území obklopujúcom ich kláštory, pričom nemohli vykonávať sviatostné funkcie vyhradené biskupom.

Faktom je, že v druhej polovici 20. storočia sa začal uplatňovať princíp spojenia sviatostnej moci a výkonu úradu. Napríklad pápež Ján XXIII. v roku 1962 v motu proprio Cum gravissima rozhodol, že všetci kardináli majú byť vysvätení za arcibiskupov.

Františkova reforma Praedicate Evangelium čelila v tejto otázke kritike, že niektoré jej časti môžu byť v rozpore s Druhým vatikánskym koncilom.

Kódex kánonického práva v Kán. 129 hovorí, že „na riadiacu moc, ktorá je v Cirkvi z Božieho ustanovenia a volá sa aj jurisdikčnou mocou, sú podľa normy predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným stavom. Pri vykonávaní tejto moci môžu podľa normy práva spolupracovať aj veriaci laici“.

The Pillar pripomína, že o rozsahu tejto spolupráce sa viedli ostré polemiky. 

Pápež František na začiatku Jubilejného roka 2025 uskutočnil celkom isto prelomovú vec v tom, že žena bude riadiť vatikánske dikastérium, ktoré od jeho vzniku v roku 1908 viedol vždy kardinál.

Zároveň však tým, že k nej kardinála predsa len postavil, akoby brzdil najradikálnejšiu víziu svojej vlastnej reformy.

Alebo našiel geniálne riešenie večnej otázky o spojení medzi sviatosťou kňazstva a vykonávaním riadiacej moci v cirkvi?