Kňaz, ktorý dostal štátne vyznamenanie Vchod do tajného skladu ukryl pred eštebákmi pod rozpílené schodisko

Čelil eštebákom, skrýval svoju vieru a riskoval, že skončí vo väzení. V čase komunizmu, keď v papiernictve nebolo možné kúpiť balík papiera bez toho, aby to nevyvolalo podozrenie, mal v dome ukrytú tlačiareň aj zakázané knihy.

Rodákovi zo Starej Ľubovne Petrovi Murdzovi udelil prezident Peter Pellegrini za protikomunistický odboj štátne vyznamenanie Radu Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.

Príbeh odvážneho kresťana, ktorý bol tajne vysvätený za kňaza, je dodnes málo známy. Jeho blízkymi spolupracovníkmi boli predstavitelia tajnej cirkvi Silvester Krčméry a Vladimír Jukl.

Mať v dome tlačiareň a hŕbu samizdatov znamenalo aj tajne nakladať večer či v noci veľké balíky kníh, veriť cudzím ľuďom a čeliť eštebákom. 

Množstvo literatúry, ktorá prichádzala zo zahraničia, nebolo možné schovávať po skriniach. V dome, v ktorom Murdza býval, preto vznikol priestor pre skrýšu a neskoršie aj miestnosť na tlačiareň.

Sklad vydržal až do revolúcie, Štátnej bezpečnosti sa ho celé roky nepodarilo odhaliť. 

Ofsetový stroj pracoval dlhé noci

Murdza neskôr opísal, ako vznikol. V dome boli dve izby spojené malou chodbičkou, ktorá viedla popod schody. Murdza a jeho priatelia dvere zamurovali, pod schodmi tak vybudovali priestor pre knihy a samizdaty.

„Vchod sme najskôr chceli vybudovať z vrchu. Lenže tam boli obrovské trámy, ktoré sa nedali rozpíliť. Rozhodli sme sa preto rozpíliť schody na polovicu a tak vybudovať maskovaný vchod,“ opisuje Murdza v knihe Jána Šimulčíka Zápas o nádej – Z kroniky tajných kňazov. 

Aj keď v 70. rokoch začali slabnúť zahraničné zdroje literatúry, v tajnej cirkvi v tom čase narastala domáca samizdatová produkcia.

Stroj, ktorý slúžil ako tlačiareň, priniesli do Murzdovho domu rozobratý na najmenšie súčiastky. Slúžiť nezačal hneď, až po troch rokoch, dovtedy slúžil inde. Bolo treba vymyslieť, ako ho uviesť do prevádzky, kde ho ukryť a zamaskovať.

„Podzemnú tlačiareň sme vybudovali asi za tri mesiace. Navonok nemohli ani susedia nič zbadať. Bolo to v období, keď sme trocha opravovali dom, takže murárske práce boli bežné,“ cituje Petra Murdzu kniha.

Malú miestnosť, ktorá začala slúžiť ako podzemná tlačiareň, musel spolu s priateľmi zvukovo odizolovať, zaviesť elektrinu.

„Testovali sme ju aj na hluk. Tlačenie bolo trochu počuť v izbe ako tlmené búchanie, ale kto nevedel, o čo ide, ťažko to mohol odhaliť. Ventiláciu sme urobili do komína.“

Do útulnej tlačiarničky v roku 1987 priniesli ofsetový stroj, ktorý pracoval dlhé noci. 

Murdza s priateľmi mali aj plán pre prípadnú domovú prehliadku.

„To, že sa okolo človeka zužuje okruh, sa dá vycítiť. Takisto to bolo aj so znakmi, že po nás idú. Vtedy by sme napustili podzemný tunel vodou, naliali tam trocha čpavku a prezentovali ho ako kanalizáciu. Hadicu sme mali vždy pripravenú. Ak by nám ŠtB neuverila, na preskúmanie zaplaveného tunela by potrebovali najmenej odvážneho človeka, ak nie potápača.“

Tajný sklad. Foto z knihy Svetlo z podzemia

Sklad aj s tlačiarňou predstavovali v tom čase časované bomby. Štátna bezpečnosť sa o dom zaujímala, v uličke postávalo sledovacie auto.

„Vždy keď zatkli niekoho z nášho okolia alebo niekto išiel na výsluch, boli sme ako na ihlách. Začali sme všetko schovávať, lebo sme predpokladali, že možno idú aj po nás. Bol to čas napätia. Schody, pod ktorými sme mali tajný sklad, sme počas týchto rušných dní zatĺkali klincami, aby sa nedali otvoriť. Keď sa tento ruch po niekoľkých týždňoch upokojil, povyťahovali sme klince zo schodov a pokračovali sme ďalej v distribúcii kníh a samizdatov,“ opísal Murdza.

On sám bol na výsluchu iba raz, nie však pre podozrenie, čo sa deje v dome. Z tajnej tlačiarne vyšlo podľa odhadov vyše 500-tisíc strán samizdatov.

Peter Murdza vyštudoval Elektrotechnickú fakultu v Bratislave a desať rokov pracoval na Inšpektoráte telekomunikácií. Bol zapáleným kresťanom, viedol tajné skupinky vysokoškolákov, povzbudzoval mladých ľudí vo viere.

Prvým sprievodcom v duchovnom živote Petra Murdzu bol Viktor Trstenský. Po príchode do Bratislavy na vysokú školu sa spoznal so zakladateľmi Spoločenstva Fatima, zapojil sa do aktivít podzemnej cirkvi, najmä do apoštolátu medzi vysokoškolskými študentmi.

Košičanka Jolana Šuleková poznala Murdzu osobne, v jej živote zohral počas vysokej školy veľkú rolu. Bol pre ňu nielen výraznou osobnosťou a motivátorom, ale stál aj za tým, že neskôr prepašovala knihy do Sovietskeho zväzu.

„Tajné stretnutia boli pre nás hlbokým zážitkom. Vždy sme sa pomodlili, čítali sme si z Písma a meditovali nad jeho významom. Peter bol pre nás akýmsi učiteľom viery, mal prirodzenú schopnosť vysvetľovať časti evanjelia, podával to s humorom a ľahkosťou. Poskytoval nám nový pohľad na hodnoty, život, vieru,“ spomínala šesťdesiatnička Jolana pre Postoj.

Pašovala zakázanú literatúru do Sovietskeho zväzuSpolužiaci ani netušili, že niečo prenášam. Knihy som ukryla medzi oblečenie

Jana Holubčíková

Murdza vo svojich zápiskoch priznáva, že myšlienka byť kňazom u neho vznikala a silnela postupne. „Zo začiatku som nemal jasnú predstavu, ako to budem realizovať. Vedel som, že potrebujem absolvovať teologické vzdelanie. Práca s vysokoškolákmi to dosť potrebovala.“

Spomína si aj na neľahké štúdium latinčiny, ktorá mu šla ťažko, keďže bol technický typ. 

Štúdium prerušila vojenčina v Seredi, ale aj tam hľadal možnosti, ako ísť do kostola. Vo svojich spomienkach opisuje, ako ho počas omše zbadal miestny farár Ján Sokol. „Je pekné, že ste prišli do kostola, ale možno by bolo pre vás lepšie, keby ste chodili do sakristie, lebo do kostola chodí veľa tajných,“ povedal Sokol Murdzovi. 

Teologické štúdium, ktoré trvalo osem rokov, zavŕšila tajná vysviacka. 

„V pondelok 29. júna 1987 som o ôsmej ráno, ako sme boli dohodnutí s biskupom Korcom, prišiel k nemu. Ako som sa blížil k jeho dverám, bolo vidieť, že ma už čakal a cez priezor na dverách sledoval, kedy prídem. Otvoril po tichu dvere, aby ani susedia nepočuli, že niekto prichádza. Pred vysviackou sme sa ešte porozprávali o dôležitosti úkonov, ktoré budú nasledovať. Potom pristúpil k vysviacke. 

Keďže sme pri vysviacke boli iba dvaja, komunikovali sme veľmi potichu. Najskôr ma biskup vysvätil za diakona, po chvíľke ticha nasledovala kňazská vysviacka. Tieto dve svätenia boli spojené preto, aby sa minimalizovalo odhalenie. Po vysviacke ma biskup požiadal o požehnanie. Pamätám si, ako sa mi triasli ruky, keď som mu ich pri požehnaní kládol na hlavu.“

Peter Murdza. Foto: Múzeum obetí komunizmu

Peter Murdza s pápežom Jánom Pavlom II. Foto: Múzeum obetí komunizmu

Keďže ako kňaz si musel dávať pozor a vystupoval len v neznámom prostredí, vybral si aj krycie meno Vendelín. Jeho kolegovia v práci takisto netušili, že majú medzi sebou katolíckeho kňaza.

Murdza pôsobil nenápadne a skromne, ale jeho činnosť mala obrovský dosah. 

„Peter bol veľmi obetavý a odvážny. Dnes sa to už ťažko chápe, čo znamenalo v tom čase mať v dome pod vlastnou strechou skladisko náboženskej literatúry. Aj na vlastnej koži som pocítil, že tí, ktorých chytili pri jej prenášaní či distribúcii, boli uväznení a odsúdení,“ povedal o ňom pred pár rokmi pápežský prelát František Novajovský, ktorého rovnako ako Murdzu tajne vysvätili.  

Pavol Hric, riaditeľ košického Múzea obetí komunizmu, v knihe V službe laickému apoštolátu ho opisuje ako nenápadného tichého chlapca, ktorý mal v tvári zbožnosť a bázeň. 

„Nie všetci študenti prichádzajúci do Bratislavy si našli cestu do kostolov, najmä v čase, keď sa v charakteristike prihlášky na školu očakávala angažovanosť v mládežníckych socialistických organizáciách a ateizmus bol lacným odznakom vtedajšej doby a mnohí študenti si ho okázalo pripínali,“ konštatoval Hric.

Za činnosti, ktoré vykonával Peter Murdza počas komunizmu, niektorí zaplatili životom alebo skončili vo väzení. 

„Doteraz pokladám za zázrak, že ma komunistický režim za to všetko neuväznil. Za tento zázrak ďakujem Bohu,“ napísal Peter Murdza, ktorý zomrel v decembri v roku 2009 vo veku 55 rokov.