Slovo kňaza Ach, tá podoba

Na náhrobnom kameni sa život človeka zmestí medzi symbol hviezdičky a krížika. Narodenie a smrť ohraničujú náš život na zemi, biologický život, ktorý nám darovali rodičia. S ním nám nedávajú garanciu dlhého a úspešného života. Nedá nám ho ani mediálny mág, milionár či hviezda Tik-toku. Nie sme pánmi nad životom.

Kto prijme túto krehkosť života, aj nevedomky smeruje k malému Dieťaťu z Betlehema. Ono svoju zraniteľnosť neskrýva v jasliach a ani v dnešnej scéne pri rieke Jordán. Mohol by ľuďom povedať, že nemá hriech a nepotrebuje symbolický krst Jána. 

Ale on sa postaví do zástupu, aby ukázal cestu tým, čo sa v živote príliš nafúkli a potrebujú zdravo spľasnúť. Ľuďom, ktorí sa robia majstrami sveta a nepotrebujú sa ospravedlňovať a prosiť o prepáčenie. Takí boli nebezpeční pre Ježiša vtedy a máme si na nich dávať pozor aj dnes.

Ak sa pozrieme na byzantskú ikonu pokrsteného Krista v Jordáne, zaujme nás jeho spodný odev. Ten istý nájdeme aj pri scéne ukrižovania. Nový život je spojený so zomieraním. Ako keby sme po Adamovom hriechu žili v manželstve s diablom a potrebujeme ukončiť toto manželstvo našou smrťou. Vtedy získavame slobodu.

Spoločenstvo neokatechumenov dáva do centra svojej spirituality nový život v Kristovi vďaka krstu. Ich liturgie sú preto spojené so spomienkou na krst. Tento nový život, ktorý sme dostali darom, bol vyjadrený aj pri smrti jednej členky spoločenstva.

V rakve bola oblečená do bieleho rúcha a vedľa nej bola vložená palma, aby bola po smrti prijatá medzi zástup vyvolených, ktorí životom i svojou smrťou oslavujú toho, ktorý nám uľahčil život svojím súbojom so zlom. Nádherná oslava života, čo niekedy chýba našim pohrebným piesňam a rituálom.

Obraz Krista vychádzajúceho z Jordánu sa stáva obrazom každého z nás, ktorý bol ponorený do vody smrti, aby povstal k novému životu. Ale predtým je v Lukášovom evanjeliu nenápadná zmienka, že Ježiš sa modlí. Ako Syn, lebo má Otca. Pred krstom sa ešte nevieme modliť Otče náš, lebo to patrí len synom a dcéram Otca. 

Nikolas Kabasillas hovorí, že sa podobáme na toho, ktorý nás zrodil. V negatívnom význame to vidieť na ľuďoch, ktorí sú deťmi hnevu a nepokoja. Veriaci sa podobá na vysmiate, žiarivé, dobre živené dieťa. Ono je najlepšou reklamou na rodičov. 

Keď sme sa v krste ponorili do vody, bola to plodová voda matky Cirkvi. A nad nami zaznel hlas milujúceho Otca, že sme jeho deťmi. Krásna premena, ktorú si nemôžeme privlastniť sami. Možno ju len prijať od Boha a od ľudí. Tí si to všimnú, keď nám povedia: „Pripomínaš mi svojím životným štýlom Boha, si pamäťou na Boha.“ Toto je pravá pokora, v ktorej prijímame, čo si o nás myslí Boh.

S novým životom v Kristovi sa spája aj nová rodina bratov a sestier. Talianski umelci, ktorí radi používali techniku šerosvitu, to vystihli, keď malého Ježiša znázorňujú ako zdroj svetla. A ľudia okolo neho sú osvetlení týmto jasom z neba. Čím bližšie sú k nemu, tým aj viac vidia na seba. Kto sa približuje k Ježišovi, vidí viac aj svojich bratov a sestry. Škoda, že na východ od nás bola táto viera v pravoslávnom odeve nateraz umlčaná a pošpinená.