Biskup Trstenský o tragédii na Spiši Zranená študentka sa ma pýtala, prečo ju Pán Boh ochránil a Alenku nie

Spišský diecézny biskup František Trstenský trávil tieto dni v Spišskej Starej Vsi, kde študent zavraždil zástupkyňu a spolužiačku a ďalšiu zranil.

Stretol sa aj s príbuznými obetí a navštívil aj zranenú študentku. Biskup Trstenský priznáva, že odpoveď na otázku, prečo sa to stalo, nepozná.

V škole sa rozprával so študentmi aj s učiteľmi a spolu s ďalšími kňazmi boli otraseným ľuďom k dispozícii aj na rozhovory.

František Trstenský ako spišský biskup vo svojej diecéze prežíva už druhú veľkú tragédiu. Prvá sa stala začiatkom apríla, keď sa nešťastne pohol autobus a usmrtil tri dievčatá zo Starej Ľubovne, ktoré prišli na diecézne stretnutie mládeže.

Čo môže biskup a kňaz v škole, kde sa stala takáto tragédia, povedať? Určite sa vynárajú otázky, prečo sa to stalo, a možno nie všetci sú nastavení počúvať v takej chvíli duchovné reči.

Uvedomujem si, čo hovoríte. V danej chvíli je náročné čokoľvek povedať, neviete, ako to zarezonuje. Som vďačný, že tam bol priestor aj na svätú omšu, pretože sme v regióne, kde je viera súčasťou života a prítomnosť kňaza je úplne prirodzená. V škole to nevnímali ako cudzí prvok, skôr naopak. K viere sa hlásia učitelia, žiaci aj študenti. Dievča, ktoré umrelo, bolo praktizujúcou katolíčkou.

Druhý dôvod, z ktorého som tam šiel, je ľudský, chcel som vyjadriť blízkosť v tejto situácii, ktorú miestni ľudia prežívajú.

Tretia dôležitá vec pre mňa bola, že po svätej omši bol priestor na moderovanú diskusiu, ktorú viedli psychológovia. Celé dopoludnie tam boli debaty so psychológmi na tému škola a bezpečie, kde sa mohli vyjadriť žiaci aj učitelia.

Považoval som za dôležité, aby počuli svedectvo biskupa ako človeka.

Na tejto debate, ktorú viedli psychológovia, ste teda boli prítomný aj vy?

Chcem naozaj vyzdvihnúť odbornú pomoc tímu psychológov. Psychológ Marek Madro chcel, aby som tam bol aj ja. Pre mnohých je bolestné otvoriť sa a zdôverovať, tak som na niektoré otázky odpovedal aj ja. Napríklad kde ma zastihla správa o nešťastí, aké boli moje reakcie alebo ako ja zvládam niečo také, keď to príde.

Považoval som za dôležité, aby počuli svedectvo biskupa ako človeka. Hovoril som im, čo som prežíval, keď sa v apríli stala tragédia v Spišskej Kapitule, pri ktorej zomreli tri dievčatá, alebo čo som prežíval, keď som prišiel o rodičov, aj keď zomreli prirodzenou smrťou. No tiež je to strata.

Spomenuli ste tragédiu v Spišskej Kapitule. Na škole študujú aj mladí, ktorí boli svedkami tejto udalosti a teraz zažili ďalšiu tragédiu. Čo ste im povedali?

Počul som, že v tom autobuse boli aj dievčatá z tejto školy. Šiel som do školy síce v pozícii biskupa, ale som aj človek zakorenený vo viere. Ako hovorí Ignác Antiochijský, „pre vás som biskupom, ale s vami som brat“.

Ponúkol som im pohľad, že je tu aj nadprirodzený rozmer viery. Padli otázky, kde bol Boh, prečo sa to stalo, prečo ona áno, ja nie. Otvoril som im svoje vnútro a priznal som, že ani ja nepoznám odpovede na tieto otázky, lebo patria Bohu.

Uvedomujem si svoju obmedzenosť a limity. Nebol som pri Božích rozhodnutiach a v pokore svoju obmedzenosť prijímam. Viera mi dáva ukotvenie, že ak teraz niečomu nerozumiem, neznamená to, že to nemá zmysel.

Hovoril som im o svojej skúsenosti, že aj ja som mal niekedy výčitky voči Bohu a s odstupom času som sa mu ospravedlňoval. Najprv sa mi zdalo, že mi krivdí a nevypočul ma, hoci som prosil o dobrú vec. Po rokoch som prosil o odpustenie, že som tak opovážlivo a mylne posudzoval jeho plány.

Viera mi dáva ukotvenie, že ak teraz niečomu nerozumiem, neznamená to, že to nemá zmysel.

Druhý dôležitý rozmer je ľudská blízkosť. Boh nás povoláva k tomu, aby sme popri vertikálnom rozmere vnímali aj horizontálny rozmer, ktorým je spolupatričnosť a zdieľanie.

To je aj v Biblii, kde sa píše: „plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi“ alebo „noste si navzájom bremená“. To hovorí apoštol Pavol aj Ježiš. Považujem v danej chvíli za veľmi dôležité, aby tam bola otvorenosť a blízkosť, som tu pre teba.

Podobným tragédiám sa nevyhneme. Majú kňazi nejaké školenie, ako postupovať, prípadne sa nad tým zamýšľate?

Je to téma, ktorú som otvoril s pánom Madrom. Chcem, aby nám ponúkli do budúcna nejaký návod, ako reagovať. Táto téma už bola otvorená, keď sa stala tragédia v Spišskej Kapitule.

Kňaz je často medzi prvými, s kým sa ľudia delia o smutné veci. Za kňazom prídu nahlásiť pohreb, v spovedi alebo v rozhovore mu povie mladý človek, že má diagnostikovanú rakovinu a rúca sa mu celý život. Preto prosíme aj o odbornú pomoc, aby kňaz vedel, ako to spracovať a byť nablízku.

Ilustračné foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na sociálnej sieti ste ďakovali aj kňazom, ktorí tam pôsobia. Zvládli náročnú situáciu?

Výhoda je, že tie dedinky sú maličké. V obci Spišské Hanušovce, odkiaľ pochádzala Alenka, pôsobí asi pätnásť rokov môj spolužiak Ondrej Želonka. Pozná celú rodinu po mene, vie, kto čím žije a kde pracuje.

Ľudia svojho kňaza poznajú, on tam s nimi žije, chodí na ich oslavy, pohreby, svadby, kary, je súčasťou komunity.

V Matiašovciach je kňazom Peter Pincel. On mi hovoril o manželovi zavraždenej Márie, o Jankovi, aký je to super chlap.

Vďaka fotke som si spomenul, že som tam bol kedysi birmovať a s Máriou sme sa aj stretli a objali. Bol som na oboch pohreboch i karoch a bol som aj doma u Máriinej rodiny. Bol som vďačný, že som spoznal jej brata, sestry, manžela aj ich deti.

Videl som solidaritu medzi ľuďmi aj po pohrebe. Všetko tam prežívajú spoločne.

V Spišskej Starej Vsi je od júla dekanom Cyril Hamrák. Je to Božia prozreteľnosť, že je tam teraz práve on, je to ten typ, ktorý vie vyjadriť ľudskú a duchovnú blízkosť. Vkladám veľkú dôveru do spolubratov, ktorí s tými ľuďmi žijú. Som presvedčený, že títo kňazi „voňajú po ovciach“, ako hovorí pápež František.

Biskup František TrstenskýKuffovi sa snažím porozumieť, aj keď s ním nemusím vo všetkom súhlasiť. Niektorí by však radi videli len trestajúcu pravicu

Imrich GazdaPavol Hudák

Cítia pozostalí hnev, nenávisť alebo sú v šoku?

Toto presne som sa pýtal aj ja. Podľa psychológov sú teraz vo fáze šoku, bolesti a strachu. V ďalších fázach, ktoré ich čakajú, bude možno hnev, potom vyrovnanie sa a opätovné začlenenie. Každý to prežíva ináč.

Boli ste aj za zranenou študentkou a jej rodinou.

Áno, bol som aj u Barborkinej rodiny. Starí rodičia žijú spolu s rodičmi Barborky, ktorá má ešte dvoch mladších súrodencov. Vidno u nich hlbokú vieru a vidno ju aj u Barborky.

Pýtala sa ma: „Pán biskup, prečo mňa Pán Boh ochránil a Alenku nie?“ Lebo ona ju bránila. Povedal som jej: „Barborka, ja neviem, ale dôverujem, že Boh vie a že raz nám povie ten dôvod.“

Povzbudil som ju, že sa každý deň modlím Žalm 23, kde sa hovorí: „Keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.“

Povedal som jej, že teraz naozaj prechádzame tmavou dolinou a že verím, že aj v tejto situácii je Boh s nami. Aj keď sa môžeme pýtať, kde je, a nevnímame ho. Uvedomujem si, že náročné dni plné smútku túto komunitu ešte len čakajú.

Blízkosť bude teda dôležitá aj naďalej.

Áno, blízkosť cirkvi aj kňazov. Prítomnosť kňaza je tam prirodzená a je vítaná. Je tam normálne, že učiteľ hovorí študentom na hodine o Pánu Bohu.

V stredu bola okrem služby psychológa vďaka pánu dekanovi aj možnosť duchovného rozhovoru s kňazom. Aj ja som mal niekoľko takýchto rozhovorov a vyslúžil som aj sviatosť zmierenia. Pán dekan zavolal dokonca z pustovne dvoch benediktínov, ktorí boli neďaleko, aj oni prišli a viedli so žiakmi a s učiteľmi duchovné rozhovory.