O čnosti mravnej sily a odvahy Za odvážneho sa považuje ten, kto búcha po stole a počuť jeho hlas. No je to v protiklade s Ježišom

Prinášame ďalší rozhovor v rámci seriálu o čnostiach a nerestiach. O odvahe a mravnej sile sme sa rozprávali s Bohumírom Živčákom, ktorý je lídrom Rieky života a zároveň laickým misionárom.

Bohuš Živčák v rozhovore vysvetľuje, že odvážny a silný nie je človek, ktorý búcha po stole a počuť jeho hlas. Vysvetľuje, že silu má aj človek, ktorý je prirodzene bojazlivý alebo introvert. Mravná sila súvisí s bojom so slabosťami aj s odvahou vstať, keď padneme.

Mravná sila a odvaha sa môže prejavovať aj v tom, že matka každú noc vstáva k plačúcim deťom, keď muž si dokáže priznať, že opäť v niečom zlyhal a prosí Boha znova a znova o odpustenie. Bohuš Živčák tiež zdôrazňuje, že o mravnú silu a odvahu máme prosiť aj Ducha Svätého.

Čo je to mravná sila?

Začal by som definíciou z Katechizmu Katolíckej cirkvi (KKC).

Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach, (2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. (2473) Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. „Moja sila a chvála je Pán“ (Ž 118,14). „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16,33). (KKC, 1808)

Myslím, že je to pochopiteľná definícia, ale keď sa pozrieme na katechézu okolo čností, tak sa mi zdá, že preklad z latinčiny je trochu širší ako len morálna sila. Keď sa o mravnej sile hovorí v Biblii, tak tam nájdeme aj preklad ako „pevná odvaha“  alebo „udatnosť“. 

Takže mravná sila je vlastne udatnosť alebo odvaha?

Áno, súvisí to s odvahou. Mravná sila trocha evokuje, že sa zatnem a musím vydržať. Akoby sa strácal obsah odvahy. Ale v iných prekladoch a vysvetleniach to je aj o vytrvalosti, aj o odvahe, rozhodnosti, že sa postavím voči zlu a strachu vo svojom živote. Takto sa rozširuje škála, ktorú mravná sila zasahuje.

Pri termíne mravná sila to má často negatívnu konotáciu, že bojujem proti hriechu, bojujem proti všetkému, čo je negatívne. Keď hovoríme o duchovnej sile ako o čnosti, je to aj sila urobiť niečo výnimočne dobré a odvážne.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Nespája sa ľuďom mravnosť väčšinou hneď so šiestym Božím prikázaním?

Áno. Je to zvláštne, že keď poviete chlapovi o pokušeniach, tak akoby boli len dve veci: alkohol alebo sa to týka čistoty. Ale pokušenie na nás tlačí rafinovanejšie. Toto každý rozozná ako zlo, ale sú oveľa subtílnejšie pasce. Nepriatelia ako lož, klamstvo, korupcia v najširšom zmysle slova, robíme ústupky a kompromisy s tým, čo by sme mali robiť. To je oveľa dramatickejšie pokušenie ako priame pokušenia.

Aby sme dokázali odolávať týmto veciam, súvisí to s potrebou mať mravnú silu?

Tak to definuje katechizmus aj otcovia cirkvi a scholastici, ktorí sa nad tým zamýšľali. Cnosti nie sú až taká moderná téma, lebo vyžadujú určitú disciplínu, aj čo sa týka ich formovania a budovania.

Hovorí sa o úsilí. Ak žijem čnostný život, tak to trvá v nejakom čase, keď sa učím. Prišiel som na to, čo je dobré, a trénujem sa v tom, robím kroky a rozhodnutia vôle, ktoré budujú kontext pre dobro v mojom živote.

A to až do takej miery, že sa to stane v mojom živote pravidlom, ktoré sa dostáva niekde hlbšie. A keď príde vážna výzva, niekedy to môže byť rozhodnutie položiť za niečo život, tak niekde v sebe mám nazbieranú silu natoľko, že dokážem urobiť rozhodnutie v danej chvíli.

Položiť za niekoho život chce veľké úsilie. Ale ako máme mravnú silu a odvahu pestovať? Niekto to má v sebe prirodzene, že je odvážny a nebojácny, ale sú ľudia, ktorí sú bojazlivejší. Čo s tým? Ako majú oni pestovať odvahu?

Nestačí len poučka z katechizmu. Treba sa pozerať do histórie cirkvi na konkrétne životy konkrétnych svätých. Tak ako mravná sila, aj odvaha sa v tejto dobe často devalvuje. Za odvážneho sa považuje ten, kto búcha po stole a na ulici počuť jeho hlas. To je to v protiklade s tým, akým príkladom je Ježiš. On je ten, kto nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôt nedohasí, ktorého hlas nebude počuť na ulici.

Odvaha nie je niečo podľa svetských meradiel, ale podľa Božích. To sa učíme aj v Biblii, kde je veľa príkladov odvážnych ľudí a udatnosti, ktorou sa vyznačujú, a to nielen bojovníci. Vojenská terminológia je len jedna škála odvahy, že odvážny je niekto v boji. 

Aj keď sa hovorí o boji s pokušeniami, používa sa táto vojenská terminológia. Ale tam je oveľa širší a hlbší kontext. Odvaha je robiť každodenné rozhodnutia, kde zabúdam na seba kvôli druhému, kde treba aj rozhodnosť a silu. To, že sa mama v noci rozhoduje vstávať k malému plačúcemu dieťaťu, ktoré plače znovu a ďalšiu noc znovu, tak na to treba silu aj odvahu.

Dieťa je pre nás radosťou, ale na druhej strane je to osoba, pre ktorú ako rodičia celý život po troške zomierame, lebo sa obetujeme, rozhodli sme sa, že svoj život darujeme malému človeku alebo malým ľuďom.

Takýchto príkladov každodennej odvahy je veľa. Je dobré sa zamýšľať nad tým, ako by sme to rozmenili na drobné. Potom to neostane ako len nejaká poučka na Instagrame, kde nám to vyskočí ako pekný citát, ale sa to objaví v každodennom živote.

Poďme si to rozmeniť na drobné. Dobrá správa je teda asi to, že aj ustráchaný človek alebo introvert, ktorý nemá na to, aby bol niekde viditeľný a zvyšoval hlas, môže sa vyznačovať touto čnosťou.

Áno. Keď sa pozrieme na slová, ktoré používa katechizmus: nepoddajnosť, vytrvalosť, schopnosť premáhať strach. Je to niečo, čo je aj v živote prirodzene ustráchaného človeka, ktorý nevyniká ako extrovert, bojí sa vystúpiť pred ľuďmi, ale dokáže si stáť za svojím rozhodnutím, ktoré môže byť jednoduché.

Uvediem príklad. Mám pocit, že pre svoje duchovné dobro by som nemal sedieť za internetom po desiatej večer. Cítim, že mi to Pán Boh nejako naznačuje, lebo ma to oberá o spánok, o pokoj, celý deň som potom unavený. Nehovoriac o tom, že čím je noc hlbšia, tým sú pokušenia silnejšie, ak hovoríme o mužskom hľadisku. Je to jednoduchá vec, na ktorú netreba veľké úsilie. A otázka je, ako som v tomto rozhodnutí vytrvalý. Druhá vec je nepoddajnosť.

Nepoddajnosť v akom zmysle?

Že ak niečo pokašlem a pokazím to znova, tak to nevzdám. Nedám Nepriateľovi plnú moc v zmysle, že mne to nejde. Ale znovu a znovu kľačím pri spovedi a prosím o odpustenie Boha aj s vedomím frustrácie. Pokora a nepoddajnosť je v tom, že diablovi nedovolím prevziať moc nad mojím životom.

Cestoval som s jedným kňazom, ktorý má 76 rokov. Debatovali sme o týchto veciach v aute. A povedal mi, že „ešte sme nič nevyhrali“.

Rozprával aj o svojich bojoch, ktoré zvádza ako kňaz. A hovorí, že „tisíckrát som si povedal nejakú vec a stále si musím s pokoru priznať, že mi to nevyšlo. Ale vytrvalosť a nepoddajnosť je v tom, že akokoľvek som to pokazil, vždy prídem k Bohu a poviem mu, „Pane Bože, skúsme to znovu, skúsme to znovu a znovu“.

Aj pápež František hovorí, že Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním. Ak neuveríme klamstvu, že Boh nás má plné zuby a končí s nami, vtedy dovolíme Bohu, aby nám znovu odpustil a aby sme mohli začať nanovo. Vytrvalosť, nepoddajnosť, a teda mravná sila sa prejavuje aj vtedy, keď mi je zo seba na nič.

Takže ide aj o silu bojovať so skúškami. Často si však skúšky predstavujeme ako vážnu chorobu alebo vážny problém v práci, rodine, zabúdame na drobné skúšky a čakáme na nejaké veľké nešťastia.

To je ako s veľkými hriechmi, kde nám zabliká červená kontrolka hneď. Už som počul otázku pri spovedi, že čo je väčší hriech? Ak som neurobil, čo som urobiť mal, a toto zanedbané dobro spôsobí nedostatok dobra v rodine, na pracovisku alebo v spoločnosti alebo že som sedel za internetom a teraz riešim čistotu?

O čnosti láskyMedzi láskou a egoizmom je tenká hranica, nesmierne dôležitá je sebareflexia

Pavol Hudák

Z pohľadu chlapa sa to druhé zdá ako strašný priestupok a to prvé je zanedbateľné. Ale niekedy zanedbanie niečoho môže byť veľký hriech, lebo človek, ktorý čakal na pomoc, ju nedostal. Nato, aby sme budovali čnosti, potrebujeme Božiu milosť. Cnosti sú disciplínou získané schopnosti, ale potrebujeme na to Božiu milosť, aby sme sa k nim dopracovali. Božiu milosť, ktorá nejakým spôsobom dopĺňa, štartuje tú čnosť v našom živote. Človek sa vtedy stáva šťastným, keď sa čnosť buduje. Každý má prosiť o milosť svetla, sily a spolupracovať s Duchom Svätým a nasledovať jeho vnuknutia, aby miloval dobro a vystríhal sa zla.

V katechizme je priama rada zo strany cirkvi, že čnosti sa dajú budovať tak, že prosíme o Božiu pomoc a o vnuknutia Ducha a že s Duchom spolupracujeme a máme silu, ktorá vychádza z Boha. Keď sa vrátim k definícii udatnosti, tak o tejto vlastnosti sa hovorí aj v súvislosti s Bohom v Žalme 93: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel, zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal.“

Udatnosť je Božia vlastnosť. A keď je môj Boh udatný, je dobré prosiť ho o silu a udatnosť. Medzi darmi Ducha Svätého sa hovorí o dare sily, ktorý je jeden zo siedmich darov.

Čo to znamená?

Máme mať silu, ale Duch Svätý je ten, ktorý ju dáva. A myslím si, že tu je ten kľúč k tomu, ako sa dopracovať k čnosti sily bez ohľadu na to, aké máme danosti. Či som ustráchaný, alebo nie, či som človek, ktorý prirodzene riskuje, alebo som človek, ktorý je veľmi opatrný a vždy bude. No sila vychádza od Ducha Svätého a máme o ňu prosiť. My máme po daroch Ducha Svätého túžiť.

Ostatné rozhovory o cnostiach a nerestiach nájdete na tomto odkaze.