Vystačíme si s Ježišom? Na začiatok niekedy stačí aj láskavé uvítanie v našom spoločenstve

Alebo musíme ponúknuť aj čosi viac? Vyžaduje si úspešná evanjelizácia Ježiša plus čosi bližšie, praktickejšie, užitočnejšie?

Na takéto otázky narážal aj samotný Ježiš, keď povedal zástupom, ktoré ho horlivo nasledovali: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“ (Jn 6, 26)

Vyžaduje si evanjelizácia aj nejaké chleby?

Nedávno zomrel kardinál Angelo Amato, emeritný prefekt Kongregácie pre kauzy svätých. Zomrel práve vtedy, keď boli v Gói vystavené ostatky svätého Františka Xaverského, ktoré sa vystavujú každých desať rokov, a blížilo sa desiate výročie svätorečenia svätého Jozefa Vaza, prvého svätca narodeného v Gói.

Jeho smrť mi pripomenula rozhovor, ktorý sme spolu mali v januári 2015. Bol som na ceste na Srí Lanku, ktorú vtedy išiel navštíviť pápež František. Vaza svätorečil v Colombe, podobne ako neskôr v tom istom roku vo Washingtone svätorečil v rámci svojho programu svätorečenia veľkých svätých misionárov aj Junipera Serru (v roku 2014 svätorečil svätého Françoisa de Laval z Quebecu).

Amato vtedy v januári hovoril na kňazskej konferencii v Ríme o Jozefovi Vazovi (1651 – 1711), ktorý na Srí Lanke vykonával tajnú pastoráciu potom, ako Holanďania potlačili praktizovanie katolíckej viery.

„Jozef Vaz je dnes dôležitejší vzor ako František Xaverský,“ povedal Amato. Pre nás, Gójčanov, ktorí si uctievame svätého Františka Xaverského a považujeme ho za najväčšieho misionára po svätom Pavlovi, to boli bojovné slová. Preto som sa kardinála Amata spýtal, prečo to vlastne hovorí.

„František Xaverský evanjelizoval s podporou štátnej moci,“ odpovedal Amato. „Dnes nás štátna moc nepodporuje; niekedy je proti nám. Jozef Vaz evanjelizoval proti štátnej moci. To František Xaverský nemusel.“

František Xaverský prišiel do Góy a potom pokračoval ďalej s láskavým dovolením portugalskej koruny, podobne ako sa Junipero Serra spoliehal na španielsku korunu a François de Laval na francúzsku. Podpora koruny nebola bez ťažkostí – Laval bojoval s francúzskymi koloniálnymi úradmi, aby ochránil pôvodné obyvateľstvo pred trhom s alkoholom. No i keď boli misionári občas s korunou v spore, do veľkej miery od nej závisela samotná ich prítomnosť.

Na sviatok svätého Františka Xaverského čítame v breviári inšpiratívny list, ktorý napísal svätému Ignácovi z Loyoly:

Veľmi mnohí v týchto krajoch nie sú kresťanmi len preto, že niet nikoho, kto by ich kresťanmi urobil. Veľmi často mi napadá, že by som mal pobehať po európskych univerzitách, najmä po parížskej, a všade kričať ako blázon, vyzývať tých, čo majú viac učenosti ako lásky: „Ach, aké nesmierne množstvo duší sa nedostane do neba a budú zatratené!“

Toto podnecuje k horlivosti a je to len dobre. Nečítame však listy Františka Xaverského portugalskému kráľovi, v ktorých si žiada viac zdrojov pre misiu, ani jeho rozprávania o tom, ako sú mu veľmi nápomocní miestni portugalskí guvernéri, nielen materiálnymi zdrojmi, ale aj priaznivým zaobchádzaním s kresťanmi. František Xaverský dokázal ponúknuť Ježiša – ale aj čosi navyše.

Zdá sa, že je to obvyklá schéma. Pritiahol by Ježiš až toľko ľudí bez zázrakov? Nie, i keď vždy zostáva pravdou, že niektorí pôjdu za Ježišom iba kvôli nemu. Ale ani pred tými, ktorí za ním idú kvôli materiálnym dobrám – dostanú „stonásobne“ (Mk 10, 30) domovov, rodín, polí –, Ježiš neskrýva, že jeho nasledovníci ich dostanú „s prenasledovaním“.

No keď prichádza kríž, takmer všetci utekajú. Na Turíce pribudne veľký počet. Je to preto, že Peter ohlasuje Ježiša Krista, alebo preto, že každý cíti údiv a bázeň, keď počuje radostnú zvesť vo vlastnom jazyku?

Obvykle to býva z oboch dôvodov. Chleby a jazyky pritiahnu pozornosť, po ktorej prichádza možnosť úprimného obrátenia. Je možné, že pozornosť a príťažlivosť spočiatku pritiahnu ľudí bez autentického obrátenia, a keď prídu ťažkosti, odpadnú. Aj táto schéma sa často opakuje.

Čo to znamená pre evanjelizáciu dnes?

Zaiste, jednou z vecí, čo prispievajú ku kultúre, ktorá žije, akoby Boha nebolo, je tá, že cirkev nemá veľmi čo ponúknuť, pokiaľ ide o „stonásobne“. V ponuke je iba veľmi málo materiálnych výhod či prestíže. Negatívne následky odmietnutia zo strany spoločnosti sú dávno preč. Naopak, materiálna obeta a spoločenská potupa sa môžu spájať skôr so zachovávaním katolíckej viery.

Čo máme teda ponúknuť? Iba Ježiša? Nie Ježiša plus niečo iné?

Za takmer 20 rokov univerzitnej pastorácie som zistil, že sa dá ponúknuť určité „plus“, ktoré na niektorých miestach viedlo k „boomu univerzitnej pastorácie“. Sekulárna kultúra rozptyľovaná sociálnymi médiami necháva za sebou mladých ľudí, ktorým chýba cieľ a zmysel. No tých, ktorí primárne hľadajú zmysel a cieľ, nie je veľa. Oveľa viac bolo tých, ktorí boli sami alebo ktorým sa kultúra na intráku zdala prázdna či nepriateľská, lebo mali veľa kontaktov, ale žiadnych skutočných priateľov.

Takmer každý nový mi povedal, že ho na univerzitnej pastorácii priťahuje priateľstvo a spoločenstvo. Niektorí dokonca chodili aj na eucharistickú adoráciu, aby boli so svojimi novými priateľmi, bez toho, aby čo i len tušili o reálnej prítomnosti, nieto v ňu ešte verili. Potom nasledovali mnohé obrátenia, po ktorých ľudia viedli úchvatný život oddaných učeníkov, ale začalo sa to chlebmi a jazykmi priateľstva a spoločenstva. Za tie roky sme rozhodne ponúkli dosť jedla a obľúbenou činnosťou študentov bolo rozprávať sa medzi sebou.

Podobne aj vo farskom živote, keď začnú do farnosti chodiť nové rodiny – alebo nekatolíci prejavia záujem stať sa katolíkmi –, spomínajú skôr priateľské privítanie zo strany farníkov než doktrinálne a liturgické záležitosti. V kultúre bohatej na materiálne dobrá, ale chudobnej na ľudské vzťahy sa práve toto javí ako „plus“, ktoré pomáha pri evanjelizácii.

Samozrejme, Ježiš je pri evanjelizácii potrebný vždy, ale často sa zdá, že v prvej chvíli nestačí. Podobne ako v evanjeliách je užitočné mať aj chleby. Občas ich poskytne koruna, občas bude musieť stačiť naša spoločnosť. Nakoniec možno nebudeme vedieť ponúknuť žiadne iné „plus“, iba seba samého.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

P. Raymond J. de Souza je kanadský kňaz, katolícky komentátor a odborný pracovník v nadácii Cardus.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.