Lekárka pokrstená na Veľkú noc Počas covidu som stála zoči-voči smrti, začala som premýšľať, čo bude s mojou dušou, ak sa ocitnem na druhej strane

Katolícka cirkev krstí počas veľkonočnej vigílie na Bielu sobotu katechumenov, teda dospelých, ktorí sa rozhodli vstúpiť do cirkvi. Okrem krstu prijímajú aj Eucharistiu a birmovku.

Medzi pokrstenými bude tento rok aj mladá lekárka Kristína, ktorá v rozhovore priblížila svoju cestu k viere. Hoci o krste uvažovala už počas štúdia medicíny, napokon u nej toto rozhodnutie dozrelo o vyše desať rokov neskôr – keď sa počas pandémie v nemocnici ako lekárka denne stretávala so smrťou.

V rozhovore opisuje, že keď kňazi prichádzajú do nemocnice, vždy cíti zvláštny pokoj a po ich návšteve sa menia aj pacienti. Kristína pochádza z rodiny, kde sa viera nepraktizovala, a omšu navštívila počas detstva len párkrát, no v existenciu Boha verila.

Počas prípravy na krst sa zmenil jej pohľad na potraty aj predstava o očistci. V minulosti ju od zámeru požiadať o krst odradilo aj pokrytecké správanie niektorých katolíkov, no neskôr si uvedomila, že v prvom rade ide o jej dušu.

Od krstu ju neodrádzajú ani škandály v cirkvi, hovorí, že si z nej chce zobrať to pekné a že aj medzi lekármi sú takí, ktorí svojej profesii robia zlé meno. Kristína, keďže hovorí aj o citlivejších veciach, súhlasila s rozhovorom len pod podmienkou zachovania anonymity.

Z akej rodiny pochádzate, pokiaľ ide o vieru?

Od detstva som verila v existenciu Boha, nikdy mi ju nevyhovárali. Praktizovaná viera a zvyky však akoby boli prechádzali okolo mňa. Sme napoly rodina z Čiech, tam sme prakticky kresťanské sviatky neprežívali, možno sme boli na polnočnej omši v Prahe, ale bolo to vnímané skôr kultúrne.

Počas základnej školy som chodila rok na náboženstvo, nemala som však nejakú partiu, ktorá by ma v tom bola podporila. Všetci išli na etiku, tak som, samozrejme, išla aj ja. No naučila som sa modliť Otčenáš.

Hovoríte, že rodičia vás k viere neviedli, ale o existencii Boha ste nepochybovali. Ako ste o ňom vedeli?

Babka a teta zo Slovenska chodievali do kostola, dokonca teta bola bratovi krstná. Ten sa rozhodol pre krst počas základnej školy. Bola som s nimi párkrát v kostole, doma sme sa niekedy modlili pri stole, to bolo všetko.

Takže rodičia nepraktizovali vieru?

Nepraktizovali, ale ani nám v nej nebránili. Povedali, že nás nepokrstili, aby sme sa sami rozhodli, keď budeme starší. Môj brat to zvládol skôr. Mal dobrú partiu a aj katechétku. Viem, že mamina s ním chodievala do kostola, a niekedy som sa pridala aj ja. Ale viac som to neriešila.

Kedy ste sa začali nad otázkami viery zamýšľať viac?

Počas vysokej školy som mala veriaceho priateľa a aj partiu kamarátov, ktorá chodievala na omše ku kapucínom, tak som chodila s nimi. Občas som mala potrebu ísť aj sama. Vzťah bol vážny, a tak som rozmýšľala, že by som chcela mať svadbu v kostole.

Začala som preto riešiť, ako vyzerá príprava na krst. Zistila som, že trvá skoro dva roky, tak som si povedala, že ešte počkám, mala som totiž aj vzhľadom na štúdium veľa povinností. Potom som to odsúvala. Keď sme sa s vtedajším priateľom rozišli, chodievala som ešte sem-tam na omše, ale potom som tieto veci vypustila.

Čo vás ťahalo na omše?

Sama neviem. Vždy som odtiaľ odchádzala nabitá dobrou energiou. Zaujímala ma vždy kázeň. Tie ceremónie na omši mi vtedy veľa nehovorili, aj keď som vedela, kedy si mám kľaknúť, sadnúť a podobne. No nikto mi to úplne nevysvetlil.

Kázne boli pre mňa niečím ako terapia. Veľmi sa mi páčilo, ako kňazi hovorili o tom, čo je v živote dôležité, ako byť dobrým človekom, ako si máme pomáhať a ako to je dôležité, ako raz, keď prídu ťažké časy, je nad nami niekto, kto to riadi.

Tieto kázne vás oslovili u kapucínov v Bratislave?

Občas som zašla aj k františkánom alebo do Blumentálu, prípadne do iných kostolov v Bratislave.

Vyberali ste si ich podľa kázní?

To nie. Niekedy som len šla okolo, tak som tam zašla pomodliť sa, v duchu sa porozprávať s Bohom. 

Na vysokej škole ste teda začali pravidelnejšie chodiť do kostola, modliť sa a premýšľať nad krstom. Bol rozchod jediný dôvod, prečo ste to potom odsunuli nabok?

Začala som už aj skôr vnímať iných kresťanov. Môj priateľ býval na dedine, kde chodili asi všetci do kostola. Veľakrát som sa však stretla s ľuďmi, ktorí sa mimo nedele ako dobrí ľudia a kresťania nesprávali. Veľmi ma to odrádzalo.

Zdalo sa mi pokrytecké ísť v nedeľu do kostola, potom sa správať zle a napokon sa z toho vyspovedať. Vtedy som si kládla otázku, či to nie je celé povrchné. Hovorila som si, že ja vnútorne verím v Boha aj v dobro ľudí a nepotrebujem na to papier.

Krst dospelého. Ilustračné foto: Človek a viera/Josef Polehna

Toto je častá výhrada voči katolíkom. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Bola to dlhá cesta. Bod zlomu prišiel, keď som sa počas pandémie stretla zoči-voči strachu zo smrti. Uvedomila som si, že zomrieť môžem aj teraz v mladom veku.

V tom čase ste teda naďalej zašli občas do kostola alebo ste sa modlili?

Áno, ale ako som spomínala, išlo to viac bokom. Pracovala som v nemocnici asi tri roky, keď prišla pandémia. Vtedy prišiel strach z toho, čo bude. Bála som sa aj o svojich rodičov. Častejšie som sa začala obracať k Bohu. Pýtala som sa, čo s nami bude, či si toto zaslúžime všetci a že sa potrebujeme asi zobudiť z toho, že sme sa mali príliš dobre.

V tom čase som sa osamostatnila od rodičov, cítila som sa izolovaná. Spolu s prácou v nemocnici to bolo stresujúce. Mala som strach z toho, že možno vidím rodičov naposledy. Pozdravili sme sa na ulici s rúškami, ale ani sme sa neobjali, nebol tam žiaden fyzický kontakt. Bála som sa tiež, že im donesiem covid z práce.

Už ste to naznačili, že ste stáli zoči-voči smrti. Čo ste teda zažili?

Každý deň som videla ťažké prípady ľudí, ktorí do poslednej chvíle popierali, že táto nová choroba existuje. No potom ma so strachom v očiach, keď sa dusili, prosili, aby som ešte niekomu z rodiny niečo odkázala, keby sa nezobudili.

Uspávala som ich pred tým, ako sme ich dávali na prístroje. Mala som z toho zimomriavky. Cítila som zároveň veľkú zodpovednosť. Uvedomila som si, že robím prácu, ktorá má zmysel a ktorú milujem, aj keď som, paradoxne, po pandémii vyhorela. Začala som rozmýšľať, či nepôjdem robiť niečo iné. Ohrozovala som svoj život a zdravie a mnoho ľudí si to neváži. Spoločnosť tým akoby opovrhovala.

Narážate na covidové amnestie a spochybňovanie pandémie?

Áno, je mi z toho zle. Verím, že aj v najhorších ľuďoch je nejaké dobro, a stále verím, že tí ľudia tomu, čo hovoria, sami neveria a že ide iba o populistickú hru.

Hovoríte, že ste sa počas pandémie začali zamýšľať nad smrťou. No nenapadne vtedy človeku otázka, kde je Boh? Prečo to dopustil? Existuje vôbec?

Určite mi občas napadlo, či to Boh s nami nevzdal, lebo sa správame ako ľudia hrozne. Na druhej strane som si hovorila, že Boh každému naloží toľko, koľko unesie. Vždy v takej situácii verím, že je to skúška a že nám to dáva uvedomiť si, čo máme. Povie sa to ľahko, ale ani mne to nešlo hneď.

Po čase som začala vnímať, že Boh nás neopustil, ale dáva nám šancu polepšiť sa. Vedela som, že Boh je pri nás, nech sa deje čokoľvek a že pre všetkých dobrých ľudí má tam hore pripravené miesto. Vnímala som, že sa budeme musieť kajať.

Potom som si uvedomila, že aj ja sa môžem ocitnúť na druhej strane, na mieste pacienta. Začala som premýšľať, čo sa stane s mojou dušou.

Čo sa ešte odohrávalo vo vašej mysli počas pandémie, keď v nemocnici zomierali ľudia?

Za každého pacienta, ktorý nám zomrel, som sa pomodlila, aby našla jeho duša pokoj. Vždy keď nám zomiera pacient, zapálime sviečku a otvoríme okno, aby mohla duša odletieť.

Myslím, že viaceré ARO to robia. Viackrát som bola pri pacientovi do jeho poslednej sekundy. Vždy som sa modlila, aby našiel pokoj, najmä keď som videla, čo posledné dni a hodiny pretrpel. Verila som, že mu už je dobre. Potom som si uvedomila, že aj ja sa môžem ocitnúť na druhej strane, na mieste pacienta.

Začala som premýšľať, čo sa stane s mojou dušou. Vtedy som začala reálne riešiť, že je síce pekné, že verím v Boha a že on ma možno aj počúva, ale čo ak to reálne funguje tak, že musím mať absolvované všetky tie ceremónie, aby som mala ľahšiu cestu dostať sa tam, kam sa všetci chceme dostať. (Smiech.)

Uvedomila som si, že by som to už nemala odkladať, a vždy som vedela, že ak budem mať raz deti, chcem ich dať pokrstiť ešte ako malé. Takto som sa začala báť o svoju dušu.

Vás nejako oslovili aj kňazi, ktorí počas pandémie chodili na oddelenie.

Áno, aj keď sme veľmi nemali čas sa rozprávať. Vždy som mala radosť, keď som mohla sprevádzať kňaza. Spočiatku sme ich nemohli pustiť dnu, tak sme chodili von na jeden balkón. Veľmi som tam chcela ísť a pomodliť sa s nimi. Prežívala som tam Božiu prítomnosť, mala som pocit, že som akoby odľahčená.

Vnímala som, že prišiel niekto, kto prináša spásu ľuďom na lôžku, dal im pomazanie, pomodlili sa. Vtedy som cítila, že robím pre pacientov maximum, že sa staráme nielen o telo, ale aj o dušu. Doteraz sa vždy spýtam zomierajúcich, či boli veriaci a či nechcú ešte kňaza. A keď nevládzu, tak sa opýtam rodiny, kým sa ešte dá. Som veľmi vďačná, že je tam táto služba. Môžeme zavolať a kňaz príde aj v noci.

Iste niektorí chcú počas hospitalizácie kňaza, ale nestáva sa, že keď ho niekomu ponúknete, tak sa zľakne?

Prekvapivo ani nie. Nestalo sa mi, že by mi bol niekto povedal, že kňaza nechce, lebo to s ním nie je také zlé. Kňaz chodí do nemocnice aj k chorým, nielen k zomierajúcim. Nikdy nikoho do ničoho netlačím.

Vnímate aj na pacientoch, keď príde kňaz?

Môžem na tisíc percent potvrdiť, že na ľuďoch vidno zmenu, keď príde kňaz. Sú takí zmierení. Je to až neuveriteľné, aké zmeny niekedy na pacientoch vidno po odchode kňaza. Aj počas pandémie prinášali pokoj a nádej, že Boh nás neopustil a stále tam hore niekde je a vie, kedy sa to všetko skončí.

Vráťme sa k vášmu rozhodnutiu dať sa pokrstiť. Kedy dozrelo?

Pandémia sa pomaly skončila a na jej konci som stretla svojho terajšieho manžela. Aj on bol praktizujúci katolík. Nikdy ma však do ničoho nenútil. Keď som mu povedala, že by som chcela ísť na katechumenát a prijať všetky sviatosti, bol šťastím bez seba.

Pokrstení dospelí prvýkrát pristupujú aj k prvému svätému prijímaniu. Ilustračné foto: Človek a viera/Stanislava Vitoňová

On vás na to nenabádal skôr?

Nie. A to mi bolo sympatické. Podporuje ma aj celá manželova rodina. Medzitým som si tiež upratala v živote a ten čas na to dozrel.

Koľko rokov vlastne trval proces, keď ste sa prvýkrát začali zamýšľať nad krstom, až kým ste sa reálne prihlásili na prípravu?

Asi trinásť rokov. Myslím, že som to takto potrebovala. Paradoxne som cez vedu začala Boha vnímať viac. Spolu s manželom milujeme vedu a vesmír. Radi sme spolu rozoberali všelijaké fyzikálne teórie. Sú veci, ktoré nedokážeme vidieť ani zmerať, nedokážeme do toho vstúpiť.

Na biológii ma fascinovalo, že veda stále nevie vysvetliť, prečo náš mozog dokáže vytvoriť vedomie, dokážeme mať city, abstraktne rozmýšľať, máme emócie ako láska, dokážeme milovať niekoho, kto už nie je medzi nami. Veda tieto veci nevie vysvetliť.

Pre mňa je odpoveďou, že tam je Boh, on tie veci tak vymyslel. A hoci sa s Bohom nemôžeme priamo rozprávať, existujú cesty, ako to môžeme spraviť.

Niekto by mohol namietať, že dnes dokážeme vysvetliť veci, ktoré pred sto rokmi boli považované za zázrak. A to, čo nevieme pochopiť dnes a vidíme za tým Boha, možno dokážeme o niekoľko rokov objasniť.

To je úplne v poriadku, chápem to, ale pre mňa je odpoveď jasná. Niekedy si povieme, že je niečo náhoda, ale náhody podľa mňa neexistujú. Všetko sa deje z nejakej príčiny. Keď sa mi niečo deje, tak to asi tak má byť.

Predtým než ste išli na prípravu na krst, absolvovali ste zrejme prípravu na manželstvo, keďže manžel bol veriaci a sobáš ste chceli mať v kostole.

Áno.

To vás neodradilo?

Nie. Paradoxne bol z toho viac otrávený manžel ako ja. (Smiech.) Odporúčala by som všetkým snúbencom absolvovať to. Dozvedeli sme sa bez servítky, čo nás ako pár čaká a že to nebude vždy ružové. Odporúčala by som to aj neveriacim.

Prečo?

Rozobrali sme tam všetko od spoločného života až po spoločnú výchovu detí aj praktické otázky typu, kde chcem raz bývať a žiť, o ktorých potom dvojice dosť diskutovali. Páčilo sa mi, že nám vysvetlili, ako funguje mozog muža a ženy, v čom budú nezhody, o čom sa budeme hádať, ako zvládnuť hádky a krízy. 

Boli to témy zo života, ktoré možno málokto chce rozoberať. Mladí často vidia len lásku, že sa idú brať a aké to bude pekné. Lenže potom prídu otázky, ako riešiť financie, bývanie a čo keď deti budú choré. Prekvapilo ma, že sme tam rozoberali úplne praktické veci.

Čo nasledovalo, keď ste sa rozhodli, že sa chcete dať pokrstiť? Ako a kde ste hľadali prípravu?

Dostala som nejaké odporúčania, ale tam sa mi to nepozdávalo, začínali neskoro alebo tam boli iné dôvody. Vôbec neviem, aká bola za tým sila, ale mňa oslovili saleziáni. V živote som nebola v ich kostole v Bratislave na Miletičovej ulici, len som chodila okolo. Nejakým spôsobom mi tam bolo niečo sympatické, asi to, že pracujú s mládežou, snívala som, že raz tam budú chodiť aj moje deti.

To ste vnímali zvonka?

Áno, len z internetu alebo keď som šla okolo. Vôbec som nemala na nich žiadne recenzie ani odporúčanie. Napísala som tam mail. Bolo to jediné miesto, kde som sa skúsila prihlásiť, že sa chcem pripravovať na krst. Ozvala som sa im pred letom. Odpísali mi, že zbierajú záujemcov a že prípravu asi otvoria. Na konci septembra sme mali prvé stretnutie a od prvého momentu som vedela, že toto sa mi bude páčiť.

Ako lekárka som bola vždy proti potratom. Na druhej strane mi nedávalo zmysel, prečo by mala žena porodiť dieťa, ktoré má nejakú strašnú chybu, a vieme, že bude po narodení žiť pár dní.

Koľko trvala príprava?

Od septembra 2023. Čiže asi rok a pol.

Ako vyzerá príprava na krst u dospelého človeka?

Stretávali sme sa počas školského roka každú stredu večer. Neskôr sa pridali aj ďalší, ktorí idú na birmovku. Na stretnutiach sme „kocku po kocke“ skladali, o čom sú tajomstvá viery, sviatky, rozoberali sme príbehy z Biblie, na základe čoho vznikli obrady, omšu. Dostali sme praktický a aj duchovný výklad. Veľmi sa mi páčilo, že sme dostali odpovede na akékoľvek otázky, aj na citlivé.

Myslím, že si to teraz užívam ináč, ako keby som bola pokrstená od detstva. Neviem, či by som niektoré veci vnímala tak, ako ich vnímam teraz.

Bola nejaká téma, ktorá vás najviac prekvapila?

Ako lekárka som bola vždy proti potratom. Na druhej strane mi nedávalo zmysel, prečo by mala žena porodiť dieťa, ktoré má nejakú strašnú chybu, a vieme, že bude po narodení žiť pár dní.

Nechápala som, prečo má to dieťa trpieť po narodení len preto, že mamička je veriaca a nechce podstúpiť potrat. Pozerala som sa na to racionálne, že kvalita života toho dieťatka je nulová. Aj keď som vždy bola proti potratom zdravých detí.

Ako študentka som raz sledovala takúto procedúru a bolo to hrozné. Neviem už, prečo sa ten potrat robil, ale bolo mi hrozne. Bol to jediný zážitok z medicíny, keď som sa takto cítila a nevedela som prečo. Akoby v tej miestnosti bol niekto zomrel.

A teraz, keď sme to počas prípravy na krst rozoberali, pozerám sa na to zase úplne inak. Duša toho dieťatka je od Boha a my nemáme právo do toho zasahovať.

Mali ste počas prípravy na krst krízu alebo pokušenie nechať to?

To nie. Vždy som sa tam tešila. Počas prípravy som prekonala vyhorenie v práci, ako som už spomínala. Bola som na PN, uvažovala som, či ostanem v medicíne, a naša skupina katechumenov bola pre mňa ako podporná skupina.

Keď som riešila, čo ďalej so životom, môj veriaci kolega, onkológ, mi odporučil knihu od Štěpána Smolena Buď, kde si. Odporučil mi ju s tým, že sám si prešiel krízou a táto kniha mu pomohla. Rozhodla som sa, že to nevzdám, ale znížila som si úväzok. Hovorila som o týchto veciach aj v skupine katechumenov, kde ma vždy povzbudili.

Sviatosť krstuJe to jediná sviatosť, ktorú môže udeliť ktokoľvek. Dokonca aj nepokrstený

Júlia Kubicová

Mali ste počas prípravy nejaký „aha moment“?

Keď sme preberali očistec. Predstavovala som si ho skoro ako peklo, kam idú najhorší ľudia a kde dookola niečo robia. Posadilo ma do stoličky, keď nám kňaz vysvetlil, že očistcový oheň predstavuje túžbu človeka dostať sa k Bohu, ale ešte nemôže a tak za ním plače, že to až bolí.

Neodrádzajú vás od vstupu do Katolíckej cirkvi škandály ako zneužívanie detí, peniaze, to, že sa hovorí o kríze v cirkvi? Ako sa na to pozeráte?

Úprimne, niekedy ma desila predstava, že raz by sa mali moje deti v zraniteľnom veku niekomu spovedať o citlivých veciach. Občas som rozmýšľala, aké to je pre deti a aké to musí byť strašné, keď sa stanú ešte aj terčom zneužitia. No tieto nebezpečenstvá prichádzajú odvšadiaľ, aj z domácnosti alebo zo školy.

Chcem si z cirkvi zobrať to pekné. Vždy sa nájdu ľudia, aj medzi nami lekármi, ktorí prácu robia srdcom, a nájdu sa aj zlí lekári, ktorí robia nášmu remeslu zlé meno.

Ako vníma vaše rozhodnutie okolie a rodina?

Nemám v práci extra veriacich kolegov, aby som to s niekým rozoberala. Občas som niekomu spomenula, že sa chcem dať pokrstiť a že som medzi saleziánmi našla veľmi fajn kňazov, že mi to pomáha a vôbec sa tam necítim ako medzi nejakými fanatikmi. Nikto ma za to nevysmial, ale ani nikto neprejavil záujem, že chce o tom vedieť viac. A pokiaľ ide o rodinu, tak tí sa tešia, ale nie je to pre nich nič dôležité.

Ilustračné foto: Pixabay

Najviac sa teda teší manžel?

Áno, aj celá jeho rodina. Tam je podpora. (Úsmev.)

Okrem krstu pôjdete aj na prvé sväté prijímanie?

Áno, aj na birmovku.

Takže do cirkvi vás prijme biskup v katedrále?

Nie, všetko bude u saleziánov, kňaz má od biskupa splnomocnenie udeliť nám aj birmovku.

V konečnom dôsledku si myslím, že akákoľvek viera je lepšia ako žiadna.

Ako to prežívate? Máte obavy?

Obavu mám len z toho, aby som počas ceremónie urobila všetko, ako mám. Zažila som tam veľký pocit prijatia a nemám dojem, že by nás bol niekto súdil alebo na nás zazeral. Počas troch nedieľ pred krstom nás predstavili počas nedeľnej omše veriacim a pomazali nás olejom katechumenov počas krátkeho obradu. Má to svoj zmysel.

Bolo to určené aj pre ľudí, ktorí chodia do kostola pravidelne, aby mali motiváciu spoznávať svoju vieru nanovo, tak ako sme ju spoznávali aj my. Veľmi sa mi páčilo, keď kňaz, ktorý nás pripravoval, vyzval na konci päťminútového obradu veriacich, aby sa za nás katechumenov pomodlili a vyznali nám svoju vieru. Vtedy sa kostol tak krásne ozýval, že som mala zimomriavky.

Nemáte obavy zo spovede? Krstom Boh odpúšťa všetky hriechy, ale potom sa budete aj spovedať.

Určite mám z toho obavu a pôjdem možno ku kňazovi, ktorý nás pripravoval, aby som si to natrénovala. Mám k nemu dôveru, vie už o nás aj citlivé veci. Aj pred krstom si spíšeme svoje hlavné hriechy a potom ich symbolicky spálime pred kostolom.

Krstnú sviecu a košieľku máte?

Len sviecu a dostaneme bielu štólu s menom.

Keď sa niekto obráti a je čerstvo pokrstený, tak je zvyčajne plný nadšenia, ale neskôr to zovšednie. Rozmýšľate, čo ďalej, aby ten oheň nevyhasol?

Dobrá otázka. Odporúča sa, aby sa vytvárali v rodine nejaké zvyky. Teším sa, že raz budem s deťmi chodiť na detské omše. Mám to tam rada. Keď budem na materskej, chcela by som chodiť na stretnutia mamičiek s deťmi. Rada by som sa angažovala, nech to nie je len o nedeľnej omši. Uvidím, ako sa mi to podarí. Chýbať mi budú aj prípravné stretká.

Prečo ste si vlastne vybrali Katolícku cirkev?

Stretávala som sa najmä s katolíkmi. Hoci takmer som sa stala evanjeličkou, lebo kamarátkinej dcére som krstná mama. Krstená bola u evanjelikov a vtedy farárka ponúkla, že pokrstí aj mňa, ale nejako sa mi to nezdalo, že to má byť len tak.

Keď som bola v Amerike, chodila som aj do jednej protestantskej cirkvi. Páčili sa mi ich modlitby, mala som pocit kontaktu s Bohom, boli tam milí ľudia. Rešpektujem aj iné kresťanské denominácie. V konečnom dôsledku si myslím, že akákoľvek viera je lepšia ako žiadna, ale ja som nad inou ako katolíckou nerozmýšľala.