Pohľad zvonka Prečo je názov nemocnice Gemelli problém a ako to súvisí so slovenským štátom, s biskupom Vojtaššákom a SLH

Postoj uverejnil text o nemocnici Gemelli, v ktorej bol hospitalizovaný pápež František (v minulosti aj Ján Pavol II.). Tento článok zároveň stručne predstavil profil Agostina Gemelliho (1878 – 1959), ktorého meno najväčšia katolícka nemocnica Talianska (a druhá najväčšia v Taliansku vôbec) nesie.

Profil vyznieva neutrálne až pozitívne, a preto je podľa mňa potrebné doplniť ho o kritický pohľad, pretože Gemelli je výrazne kontroverznou postavou talianskeho katolicizmu 20. storočia. Zároveň mi pri písaní napadlo, akým spôsobom táto otázka súvisí aj so slovenským katolicizmom (súčasným i minulým).

Považujem za skvelé, že Vatikán a talianski katolíci majú k dispozícii takúto veľkú a špičkovú katolícku nemocnicu a rozumiem aj motivácii pomenovať ju po Gemellim, keďže jej výstavba a otvorenie po jeho smrti v roku 1964 boli výsledkom jeho dlhodobého snaženia, no myslím si, že je potrebné, aby významné inštitúcie (a zvlášť kresťanské) niesli mená osobností bez závažných charakterových chýb, čo, žiaľ, nie je úplne prípad Agostina Gemelliho. Preto je pre mňa ťažko prijateľné, že táto katolícka nemocnica nesie (stále) Gemelliho meno.

Podobne ako je pre mňa ťažko prijateľné, že viaceré katolícke intelektuálne inštitúcie na Slovensku nesú meno Ladislava Hanusa alebo že je tu prítomná snaha o blahorečenie biskupa Vojtaššáka. Ale o tom až v druhej časti textu.

Nemocnica GemelliJán Pavol II. ju nazval tretím Vatikánom, Benedikt XVI. tam neležal nikdy

Pavol Hudák

V čom je Gemelliho osoba problematická

Nebudem sa detailne venovať Gemelliho životopisu. Ako už spomenul vo svojom texte Pavol Hudák, Gemelli bol vyštudovaný lekár, františkánsky kňaz a zároveň teológ, filozof, psychológ a fyziológ. Zameriam sa na tie problematické aspekty jeho života a postojov.

Agostino Gemelli bol nepochybne veľmi erudovaný a činorodý katolícky intelektuál, ktorý sa snažil o syntézu modernej vedy a katolíckej teológie, a za to mu, pochopiteľne, patrí uznanie v katolíckom prostredí. Treba však povedať, že aj keď bol do určitej miery inovatívny (hlavne v témach, ktoré súviseli s prírodnými vedami a s experimentálnou psychológiou, napr. už začiatkom 20. storočia sa vyslovoval za umiernenú formu evolucionizmu, napriek tomu, že ten začal mať podporu oficiálnych kruhov cirkvi až v 40. rokoch 20. storočia), jeho finálna syntéza vedeckého poznania a viery mala silne konzervatívny až ultrakonzervatívny charakter.

Zásadnou podmienkou bolo, aby nenarušovala tradičné rámce tomistickej metafyziky a antropológie (napr. úplne odmietal psychoanalýzu a Jungovu hlbinnú psychológiu s výnimkou uznania existencie nevedomia). V zásade bol tým v súlade s víziou rechristianizácie Talianska Pia XI., s ktorým sa dobre poznal ešte z čias, kým sa stal pápežom, a ktorý ho intenzívne podporoval (vznik Gemellim založenej univerzity Sacro Cuore r. 1921, kde bol rektorom – neskôr dostala aj pontifikálny štatút; založenie Pápežskej akadémie vied na čele s Gemellim r. 1937).

Jeho ultrakonzervativizmus sa prejavil aj v oblasti bioetiky, napr. v oblasti kresťanskej etiky horúcej témy potratov. Vatikán vydal na prelome 19. a 20. storočia sériu prísnych dekrétov vo veci tzv. terapeutických potratov (v prípadoch ohrozenia života rodičky). V posledných dvoch z nich (1898 a 1902) zakazuje aj vyňatie mimomaternicového tehotenstva. Toto stanovisko potvrdila úplným zákazom terapeutických potratov aj prísna manželská encyklika Pia XI. Casti connubii (1930).

Následne po vydaní týchto dekrétov bežala medzi katolíckymi teológmi intenzívna diskusia, či z tohto zákazu existujú nejaké výnimky. Po intenzívnych debatách sa v 30. rokoch presadili medzi drvivou väčšinou teológov dve – odstránenie kanceróznej maternice u tehotnej mamičky (spolu s plodom) a odstránenie vajíčkovodu s uhniezdeným embryom pri mimomaternicovom tehotenstve s odôvodnením, že sa neodstraňuje embryo, ale poškodený vajíčkovod obsahujúci embryo (podobne ako rakovinou napadnutá maternica v prvom prípade). Nejde tak v týchto prípadoch o priame zabitie a priamy potrat, ale o aplikáciu princípu dvojitého účinku.

Jedným z významných zástancov týchto výnimiek bol belgický jezuita a ghostwriter samotnej encykliky Casti connubii Arthur Vermeersch (1858 – 1936), ktorý si na túto tému s Gemellim vymenil niekoľko teologických článkov. Gemelli torpédoval akékoľvek výnimky a dosť ostro zaútočil na Vermeerscha a jeho postoj.

Politicky Gemelli inklinoval, podobne ako Pius XI., ku katolíckym autoritárskym režimom a k ich viac či menej silnému príklonu ku katolíckemu integralizmu (Salazarovo Portugalsko, Francovo Španielsko či Dolfussovo/Schuschniggovo Rakúsko), ktorých podpora vyplývala aj z Piovej encykliky Quadragesimo anno (1931), podporujúcej katolícky korporativizmus (stavovský štát). U pápežov dochádza k posunu vnímania ideálneho politického zriadenia smerom k demokracii a ľudským právam až počas druhej svetovej vojny (zrejme aj vplyvom morálnych zlyhaní katolíckych autoritárskych režimov na Slovensku a v Chorvátsku).

Pius XII. sa ako prvý pápež vyjadril pozitívne o tzv. „zdravej demokracii“ a ľudských právach vo vianočnom posolstve r. 1944 (už po oslobodení Ríma Spojencami v júni toho istého roku). Aj v ďalších prejavoch po vojne vyjadroval podporu demokratickému zriadeniu a kresťanskej demokracii v Taliansku (De Gasperi, Andreotti), ako aj celkovej povojnovej obnove Európy rozvojom demokratických režimov v ostatných európskych krajinách, čím otvoril cestu ich úplnej akceptácii v období Druhého vatikánskeho koncilu (encyklika Pacem in terris Jána XXIII., koncilová konštitúcia Gaudium et spes a deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae).

Agostino Gemelli obkolesený svojimi študentmi. Foto: wikimedia.org

To však nebol Gemelliho najväčší problém. Podpora katolíckych autoritárskych režimov v období Pia XI. bola pre katolicizmus pomerne bežná, podobne ako to bolo v prípade veľkej časti ľudákov na Slovensku. Skutočným problémom bol jeho konformný a podporujúci postoj k Mussoliniho fašistickému režimu (niektorí autori dokonca uvádzajú, že bol jeho veľkým podporovateľom), motivovaný zrejme hlavne zaručením privilegovaného postavenia Katolíckej cirkvi a jeho katolíckej univerzity, ale sčasti aj jeho osobným presvedčením. Dokonca proti postoju Vatikánu podporoval aj taliansku inváziu do Etiópie v r. 1935 – 1936.

K tomu musíme pridať jeho antisemitské postoje, ktoré sú najtmavšou škvrnou v jeho životopise. Jeho antisemitizmus podľa všetkého nebol motivovaný rasovo ako v Nemecku, ale kultúrne („spirituálne“), ako to bolo v tom čase bežné v katolíckom a aj talianskom akademickom prostredí.

Jeho ostré protižidovské vyjadrenia, hlavne proti ľavicovo orientovaným židovským intelektuálom, sa objavujú už v 20. rokoch. Za niektoré z nich sa aj ospravedlnil (zrejme pre ostrosť jazyka), no pokračoval v nich ďalej.

V období prijímania rasových zákonov v Taliansku (ktoré predstavovalo veľký obrat v talianskom akademickom prostredí smerom k nemeckému biologickému rasizmu) bol Gemelli podľa viacerých autorov a prameňov (napr. R. Farinacciho – významného fašistického pohlavára a zástancu rasových zákonov, N. Pendeho – rasistického teoretika, psychológa) jedným z mála, dokonca možno jediným vrcholovým predstaviteľom Vatikánu, ktorý sa napriek vyjadreniam samotného Pia XI. (ktorý mal ráznejšie postoje k rasizmu a nacizmu ako jeho nástupca Pius XII.) údajne zasadzoval o ich aspoň čiastočné prijatie zo strany cirkvi.

Gemelli v tomto období vystúpil s niekoľkými prednáškami a na niekoľkých konferenciách o probléme rasy, na ktorých obhajoval svoju pozíciu napriek opačnému postoju pápeža a kúrie. Napríklad 4. februára 1939 usporiadal na svojej katolíckej univerzite v Miláne konferenciu o rasovej otázke a o probléme miešania rás. Podľa správy informátora poskytol jeho príspevok „plné zdôvodnenie vládnych opatrení v tomto ohľade v záujme bielej rasy, ktorú vyhlásil prednášajúci za nadradenú všetkým rasám iných farieb“.

Gemelli nezastával hrubý biologický rasizmus a národ chápal viac na základe kultúry a kolektívnej psychológie. Ambivalentne lavíroval na hrane (zrejme úmyselne) tak, aby úplne explicitne neporušoval cirkevné učenie (kresťanský univerzalizmus) a pozíciu Vatikánu a udržal svoj diskurz argumentačne viac v rovine antropologického esencializmu a kolektívnej psychológie. Miesto nadradenej rasy hovoril väčšinou o etnopsychologických typoch. No tie považoval do nejakej miery za podmienené vrodenými faktormi. A niekedy sa nevyhol ani samotným pojmom „rasa“ či dokonca „krv“, čo pomerne jasne odkrýva jeho pozíciu.

Aj keď obvykle nehovoril explicitne o podradenosti iných etník, uznával existenciu dedične podmienených rozdielov v morálnej a intelektuálnej oblasti a prideľoval niektorým etnickým typom negatívne charakteristiky (napr. semitom vrátane Židov alebo africkým etnikám), čo umožňovalo legitimizáciu rasovej hierarchizácie, prípadne aj segregácie či obmedzovania hybridizácie a tým legitimizáciu rasových zákonov, ktoré už ohrozovali aj práva cirkvi vyplývajúce z konkordátu s Mussoliniho režimom (Lateránske dohody 1929) – platnosť zmiešaných cirkevných manželstiev a ochrana židovských konvertitov na katolicizmus.

Agostino Gemelli. Foto: teleradiopadrepio.it

Veľmi dôležitý pritom bol aj fakt, spoločne s kým vystupoval. Okrem toho, že mal údajne veľmi srdečný vzťah s Farinaccim, na niektorých podujatiach vystúpil spolu s prednými talianskymi rasistickými teoretikmi, ako napr. s Guidom Landrom, jedným z hlavných autorov tzv. manifestu rasových vedcov (vydaného 14. júla 1939, ktorý bol predzvesťou talianskych rasových zákonov vydaných v septembri 1939). S ním aj publikačne spolupracoval (spolu vydali zborník textov Antropológia a psychológia 1940).

V septembri 1939 mal vystúpiť na kongrese o rasových otázkach organizovanom Talianskou spoločnosťou pre rozvoj vedy (patrila pod fašistické ministerstvo pre vzdelávanie) s príspevkom Biologické aspekty problému rasy. Situácia zašla vtedy až do bodu, že Vatikán dal Gemellimu pokyn, aby sa na konferencii nezúčastnil, s odôvodnením, že „nepovažuje za vhodné, aby sa rektor katolíckej univerzity zúčastnil na kongrese, na ktorom budú prezentované neortodoxné doktríny o rase“.

Pokiaľ Gemelli kontinuálne spolupracoval a (príležitostne) tiež vystúpil s vedcami ako Landra na prorežimovej rasistickej konferencii, je ťažké neinterpretovať to (aj keby u neho samého neboli doložené problematické vyjadrenia) ako podporu, či už čiastočnú, alebo úplnú, rasových zákonov a štátneho antisemitizmu. Preto považujem vyzdvihovanie jeho osoby v podobe pomenovania významných katolíckych inštitúcií za problematické.

Po vojne sa Gemelli snažil interpretovať svoje postoje z minulosti ako umiernenejšie, než v skutočnosti boli. Musel sa na univerzite postaviť pred jednu z tzv. očistných komisií, ktorých zriadenie požadovali Spojenci po vojne. Predsedal jej však jeho umiernený kolega s trvalo protifašistickými postojmi Ezio Francheschini, neskorší rektor univerzity Sacro Cuore (1965 – 1968), s ktorým mal napriek rozdielnym politickým názorom dobrý vzťah. Gemelli bol pred komisiou očistený.

Vyrovnanie sa s kolaborantmi v Taliansku však nebolo dôsledné, týkalo sa len vysokých predstaviteľov fašistického režimu. Nad osobami s nižšou politickou relevanciou sa privierali oči (aj z dôvodu sústredenia sa na ohrozenie boľševizmom). Gemellimu určite pomohol aj fakt, že u neho došlo aj k určitému prehodnoteniu postojov, pretože v období od r. 1943 (keď po nacistickej okupácii začalo dochádzať k deportáciám aj talianskych Židov, čo podľa dostupných zdrojov už Gemelli nepodporoval) začal organizovať na univerzite stretnutia s kolegami, ktorí mali vždy protifašistické postoje, a diskutovali na nich o povojnovej obnove právneho štátu a demokracie. V jeho psychologickom laboratóriu sa s jeho vedomím stretávala povstalecká Národná komisia pre oslobodenie.

Ako to súvisí so Slovenskom

Zo Slovenska by sa nám jeho prípad mohol zdať vzdialený od reality nášho katolicizmu. No nie je to celkom tak. Počas slovenského štátu mu bol totiž Univerzitou Komenského (vtedy Slovenská univerzita) udelený čestný doktorát.

V r. 1939 – 1942 bol jej rektorom Vojtech Tuka, ktorého kancelária aj byt, podobne ako kancelária ministra vnútra Macha, boli v tom čase situované v budovách Filozofickej fakulty a univerzita tak bola pod tlakom radikálneho krídla HSĽS. Gemellimu bol doktorát udelený v r. 1943, a to za medicínu a psychológiu na návrh lekárskej fakulty, schválený vtedajším senátom lekárskej fakulty.

Okrem jeho odborných zásluh v oblasti experimentálnej psychológie mu bol zrejme doktorát udelený jednak z ideovo-kultúrnych dôvodov – razil podobnú konzervatívno-autoritársku líniu ako režim slovenského štátu – a jednak z politických dôvodov – Slovensko aj fašistické Taliansko boli v tom čase štátmi Osi. Ako pedagóg UK vnímam toto ocenenie v kontexte jeho názorov takisto ako problematické. Podľa dostupných zdrojov mu doktorát nebol odobratý.

Biskup Ján Vojtaššák na snímke z filmu Vojtaššák, dni barbarov. Foto: vaticannews.va

Paralely so slovenským katolicizmom – biskup Vojtaššák a SLH

Aj v slovenskom katolíckom prostredí môžeme nájsť v niečom paralelné prípady. Aj keď nie sú rozhodne úplne analogické v miere podpory autoritárskych fašizujúcich režimov a antisemitských zákonov (antisemitské zákony na Slovensku boli údajne ešte prísnejšie ako tie v Nemecku a Taliansku napriek oficiálnemu katolíckemu charakteru štátu), niektoré aspekty sú paralelné.

Tak ako sa Vatikán a taliansky katolicizmus celkom nevyrovnali s Gemelliho dedičstvom, slovenský katolicizmus sa celkom nevyrovnal s dedičstvom slovenského štátu a s významnými postavami, ktoré viac či menej podporovali vtedajší režim.

Nemám teraz vôbec na mysli samotného Tisa, ktorého vyzdvihovanie sa týka naozaj iba okrajového prúdu slovenskej spoločnosti. Ide mi o postavy, o ktorých vyzdvihovanie sa snažia významné skupiny v rámci slovenskej Katolíckej cirkvi.

Myslím jednak biskupa Vojtaššáka (po ktorom je pomenovaný spišský diecézny seminár), ktorého proces blahorečenia sa v r. 2019 znovu otvoril a stojí za ním (aspoň) časť slovenského episkopátu – odpoveď (inak vecnú a vo viacerých ohľadoch oprávnenú, ale, žiaľ, aj zahmlievajúcu, bagatelizujúcu a miestami až patetizujúcu – „Biskup Ján Vojtaššák bol Slovan, syn slovenského národa, ktorý mal doslova vrodenú bezpodmienečnú úctu a poslušnosť voči Svätému Otcovi“; na jej hlbšiu analýzu už, žiaľ, v tomto texte nie je priestor) postulátora kauzy P. Jurčagu na kritiku vatikánskeho archivára J. Ickxa podporili biskupi P. Kuboš, V. Judák a aj arcibiskup C. Vasiľ, SJ.

Pritom je doložené, že až do jeho konca bol rozhodným podporovateľom prezidenta Tisa a slovenského štátu, udal jedného židovského spoluobčana, v dražbe s využitím arizačného zákona získal pre Spišskú diecézu za nižšiu cenu židovský majetok (majiteľ týchto Baldovských kúpeľov emigroval do Palestíny a po vojne si nárokoval ich reštitúciu) a sám vatikánsky chargé d’affaires G. Burzio (aj ďalšie zdroje vrátane zápisníc Štátnej rady) potvrdzoval, že podľa jeho zdrojov sa ako podpredseda Štátnej rady (poradný orgán nahrádzajúci hornú komoru parlamentu v slovenskom štáte) zásadne nezasadzoval o zastavenie deportácií v ich začiatkoch.

Niektorí autori namietajú, že Burzio mal tieto správy len sprostredkovane, no túto skutočnosť potvrdzujú spomínané zápisnice. Všetko pomerne prehľadne dokumentujú a interpretujú historici J. Hlavinka a I. Kamenec napr. tu. Pred Burziom sa zároveň Vojtaššák pri jeho intervencii za poľských kňazov zachoval ako šovinista a odpovedal mu, že jeho humánnosť voči týmto kňazom „je až takmer hriešna“, preto sa podľa Burzia ani nedalo očakávať, že by bol býval voči Židom humánnejší.

Spoločné kritické pastierske listy a memorandá slovenských biskupov proti židovským opatreniam (ktoré sa však do veľkej miery sústreďujú na konvertitov) zrejme Vojtaššák podpísal preto, aby držal jednotnú líniu s ostatnými biskupmi a aby aspoň nejakým spôsobom pred verejnosťou a cirkvou naplnil základnú literu zákona lásky k blížnemu. Situácia nie je čierno-biela, ako niekedy prezentujú buď antikatolícke, alebo, naopak, cirkevné kruhy, ale Vojtaššák mal rozhodne urobiť viac.

K výročiuAká bola katolícka stopa v Povstaní

Jozef Majchrák

Druhou významnou a dnes v slovenských katolíckych kruhoch vyzdvihovanou osobnosťou, takisto spätou so Spišskou diecézou, je Ladislav Hanus, ktorého meno zaštiťuje niektoré významné katolícke vzdelávacie a kultúrne inštitúty a podujatia (Spoločenstvo L. Hanusa, Inštitút L. Hanusa, Hanusove dni).

No Hanusova osobnosť nie je taká bezproblémová, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Nebol biskupom a ani nebol aktívny politicky (preto sa od neho neočakávala intervencia v prospech Židov), nie sú známe nejaké jeho ostré antisemitské vyjadrenia. Bol asi najvýznamnejším vtedajším katolíckym intelektuálom a filozofom. Prinášal do slovenského prostredia dielo významného nemeckého katolíckeho teológa a filozofa Romana Guardiniho.

Keď sa však začítame do Hanusových pamätí, vidíme viacero problematických až tragických názorov, ktoré by podľa môjho názoru nemali byť spájané so súčasným katolicizmom, pokiaľ ten chce jasne stáť na stanoviskách Druhého vatikánskeho koncilu a jeho podpore demokracie, ľudských práv a náboženskej slobody. Ide najmä o jeho postoj k slovenskému štátu, SNP, ČSR a k prezidentovi T. G. Masarykovi.

Konkrétne mám na mysli, že Hanus šíril (1) protičeské postoje; (2) konšpiračné teórie o židovskom pôvode Masaryka, o jeho slobodomurárstve a o vzniku štátov strednej Európy ako o produkte dopredu dohodnutého sprisahania západoeurópskych slobodomurárov; (3) bol neochvejným stúpencom slovenského štátu; napriek tomu, že bol kritikom rasizmu, nacizmu aj fašizmu, varoval aj pred nacionalizmom a šovinizmom, nebol, zrejme v dôsledku realizácie katolíckej kultúrnej politiky, schopný kritiky voči slovenskému štátu a jeho hlavným predstaviteľom napriek jeho neľudskosti a pošliapavaniu dôstojnosti a ľudských práv desaťtisícov jeho občanov židovskej a rómskej národnosti.

Vyjadroval uznanie prezidentovi Tisovi a priatelil sa aj s pronacistickým radikálom A. Machom (aj keď kriticky vnímal jeho postoje). SNP bolo pre neho „škvrnou našich národných dejín... pomýleným inštinktom slovenským“. Pre katolícky a národný charakter štátu nebol schopný vidieť, že slovenský štát sa stal zločineckým režimom, ktorý nemal právo na ďalšiu existenciu.

V skutočnosti, pokiaľ si Hanus prial, aby si Slovensko v povojnovom usporiadaní zachovalo aspoň akú-takú mieru autonómie, zapojenie sa do protinacistického odboja bolo nevyhnutnou podmienkou. Táto jeho neschopnosť čítať znamenia čias je jeho ľudskou aj intelektuálnou tragédiou a zlyhaním (rovnako ako aj Vojtaššákovým).

Ak to zhrnieme, pre obavy z budúcnosti (boľševizmus) a pre katolícky charakter štátu preferoval radšej zotrvať pri podpore neľudského fašizoidného režimu než podporiť povstanie proti nemu, ktoré malo nádej zabezpečiť nejakú mieru autonómie pre Slovensko v novom svete. Preto je jeho zlyhanie dvojnásobné a práve podujatia venujúce sa politike a etike by podľa mňa nemali niesť jeho meno.

Časť katolíckych čitateľov by mohla voči autorovi tohto textu namietať, prečo by mal exkatolícky odídenec k protestantizmu poučovať katolíkov o tom, po kom majú pomenovávať svoje inštitúcie a koho blahorečiť (tieto námietky aj očakávam).

Bratia katolíci majú právo pomenovať svoje inštitúcie, ako uznajú za vhodné (a zároveň nekatolíci majú právo mať výhrady), ale kritikov by som rád ubezpečil, že môj záujem rozhodne nie je protikatolícky. Slovenskí kresťania sú väčšinovo katolíci. Aj keď by som si prial, aby to bolo opačne v prospech protestantov, realita nepustí. A preto mi záleží na tom, aké postoje prezentujú ľudia, ktorí väčšinovo reprezentujú slovenské kresťanstvo, a akými osobnosťami sa zaštiťujú.

Som rád, že sú aktívni a budujú iniciatívy a spoločenstvá, a som za ne vďačný (vrátane SLH či Hanusových dní; aj keď ma napr. trochu znepokojujú zmienky o katolíckom integralizme v časopise Verbum, ktorý teraz vydáva SLH).

Neprajem si, aby slovenský katolicizmus sprogresívnel ani aby sa prispôsobil sekulárnemu prostrediu (ako sa to deje v mnohých západných krajinách). Želám si, aby sa vyvaroval oboch krajností, progresivizmu aj tradicionalizmu, a úprimne mi záleží na tom, aby sa nereprezentoval osobnosťami, ktoré schvaľovali autoritárske a totalitné režimy (fašizujúce i komunistické) a privierali oči nad porušovaním ľudských práv a náboženskej slobody, ale aby čerpal zo svojich najlepších tradícií.

A má z akých. V roku 2014 napísal Michal Čop krátku esej o Hanusovi a Povstaní. Jemne v nej formuluje kritiku hanusovskej línie v prospech kolakovičovskej. A touto tradíciou by sa mal slovenský katolicizmus prezentovať.

Netvrdím, že výber osobností je obrovský, ale je. Ak ostaneme len v období slovenského štátu a prijmeme výhradu, že v čase vzniku SLH ešte žili aj V. Jukl a S. Krčméry, že Kolakovič bol Chorvát, Gojdič Rusín, môžeme pri názve siahnuť po kňazovi Ľudovítovi Veselom, ktorý sa pridal k SNP a bol popravený nacistami, biskupovi Andrejovi Škrábikovi, ktorý SNP materiálne pomáhal a potom skrýval povstalcov, alebo arcibiskupovi Karolovi Kmeťkovi, ktorý sa odpútal od politiky HSĽS ešte dávno pred vojnou a svojimi intervenciami počas vojny sa zaslúžil o záchranu množstva životov.

Ladislav Hanus bol idealista, ale určite nie klérofašista

Samuel Trizuljak

Odsúdenie podpory režimu

Aj preto veľmi oceňujem, že práve spišský biskup František Trstenský nedávno vykonal kajúcne odprosenie za viny slovenskej Katolíckej cirkvi v minulosti a v jednom bode sa (pokiaľ mi je známe) ako prvý slovenský biskup explicitne dotkol aj spolupráce cirkvi s režimom slovenského štátu (cca 51. minúta záznamu): „Odpusť nám, Pane, keď sme sa v čase slovenského štátu dali zlákať k spolupráci s mocou, ktorá stavala na nenávisti k blížnemu.“

Tento výrok je síce stále trochu všeobecný a stručný, ale môžeme ho azda interpretovať ako odsúdenie podpory režimu Slovenského štátu zo strany cirkvi a veľkej časti kléru, hlavne po období, keď začal systematicky realizovať „nenávisť k blížnemu“ (1941 Židovský kódex; 1942 deportácie). To by potom znamenalo aj priamu kritiku postojov Hanusa a Vojtaššáka, čo je minimálne v určitom konflikte so snahou časti episkopátu (vrátane pomocného biskupa a biskupa Trstenského) o blahorečenie Vojtaššáka. 

Pretože už samotný fakt (aj keby sme dali bokom všetky predošlé Vojtaššákove obvinenia), že niekto do konca jeho existencie, ba ešte dlhšie neochvejne podporoval zločinecký režim (že takým slovenský štát bol, svojimi memorandami a vyhláseniami vlastne potvrdzovali samotní vtedajší biskupi vrátane Vojtaššáka), znamená, že zásadne morálne a intelektuálne zlyhal, čo sa mi javí ako kontradiktórne voči snahe beatifikácie (podľa svedectva českých novinárov mal Vojtaššák ešte v roku 1946, keď bol už prezidentom Beneš, zavesený v kancelárii v Spišskej Kapitule Tisov obraz so slovami „Legitímnu vládu musíme uznávať, dokiaľ sa neutvorí nová zákonitá vláda“).

Ako možno zosúladiť odmietnutie „nenávisti k blížnemu“ nejakého režimu s jeho neochvejnou či až tvrdohlavou podporou (vrátane prezidenta)?

A treba dodať, že nešlo o úplne prvé vyjadrenie, ktoré otvorene pomenováva, že vtedajšia cirkev mala na tragických udalostiach holokaustu svoj podiel. Pomerne silné vyjadrenie vydal ešte minulý rok košický arcibiskup Bernard Bober: „... nemožno poprieť, že na vtedajšom dianí mala účasť aj cirkev. Boli to zložité časy. (...) Ak sme však zlyhali, nesieme za to plnú zodpovednosť. Ospravedlňujeme sa preto všetkým, ktorých životy čelní predstavitelia štátu a cirkvi nebránili. Nemožno vymazať skutočnosť, že mnohí bezdôvodne trpeli. Dá sa však úprimne povedať, že nám je veľmi ľúto, že sme nestáli vždy na správnej strane.“

Obe vyjadrenia naznačujú (aj keď nemenujú konkrétnych aktérov), že časť vrcholových predstaviteľov cirkvi v tom čase spolupracovala so štátnou mocou a mohla pre záchranu Židov urobiť viac. Vzhľadom na to, že u Vojtaššáka sú zdokumentované vlažné vyjadrenia na ich obranu, najviac by tieto ospravedlnenia spomedzi vtedajších biskupov sedeli práve na neho (tým netvrdím, že ich ich autori aj takto určite mysleli).

Tieto prvé lastovičky odsúdenia podpory slovenského štátu sú veľmi pozitívne a bolo by skvelé, keby nasledovali ďalšie zo strany ostatných biskupov. No treba si tiež uvedomiť, že prišli až po 35 rokoch od Nežnej revolúcie. Časť slovenského katolicizmu sa opakovane vracala k (aspoň parciálnemu) uznaniu Tisovho režimu (arcibiskup Sokol, kardinál Korec) alebo aspoň k uznaniu cirkevných predstaviteľov, ktorí režim podporovali.

Osobne nie úplne rozumiem tejto intenzívnej snahe časti episkopátu a kléru o beatifikáciu biskupa Vojtaššáka a tomu, ako to pomôže slovenskému katolicizmu. Podľa mňa mu to na príťažlivosti vôbec nepridá.

Ako ukazuje záver inšpiratívneho textu Juraja Valacha, veľkú časť ľudí kresťanský nacionalizmus odpudzuje. Podľa môjho názoru by slovenskému katolicizmu a Slovensku prospelo, keby sa s touto otázkou biskupský zbor ako celok definitívne vyrovnal v zmysle odmietnutia vyzdvihovania osobností, ktoré podporovali rozhodne a až do konca režim slovenského štátu.

Jednak kvôli morálnej a duchovnej rovine, jednak kvôli PR a jednak reliktné ľudácke sentimenty (už nie velebiace Tisa či Ďurčanského) vidiace vo významných nacionalistických politicky činných katolíckych duchovných akýchsi otcov národa (Hlinka či Vojtaššák) podľa mňa podporujú v slovenskom katolicizme škodlivú ideu potreby silného a pevného vodcu.