Kontakty Vladimíra Jukla s Poľskom Cirkev a cesta strednej Európy k slobode

Stredná Európa by bez cirkvi, samozrejme, nebola vznikla. Ako to rád opakuje pražský arcibiskup Dominik Duka, vznik strednej Európy by v takej podobe nebol býval možný bez misionárskej činnosti a mučeníckej smrti sv. Vojtecha – patróna všetkých troch stredoeurópskych kráľovstiev – poľského, českého a uhorského.

Je však faktom, že čím ďalej sme boli od toho ranostredovekého zrodu regiónu, tým menej spoločného sme mali v tomto priestore. Dohromady všetky „národy svätého Vojtecha“ opätovne zjednotil – proti ich vôli – až Josif Stalin a skúsenosť komunizmu.

Keď o strednej Európe hovoríme dnes, zdá sa nám vo svojom „vyšehradskom“ tvare prirodzeným regiónom. Príliš ľahko zabúdame, aká nesamozrejmá bola spolupráca i blízkosť našich národov a ako ich ešte po druhej svetovej vojne rozdeľovalo mnoho negatívnych spomienok a resentimentov.

Je symbolické, že aj v tomto okamihu bola cirkev tou inštitúciou, ktorá stála na začiatku opätovného vybudovania stredoeurópskej spolupatričnosti.

Husák sa sťažoval na Wyszyńského

V oficiálnej verzii histórie druhej polovice 20. storočia sme príliš marginalizovali skutočnosť, že prvým prejavom stredoeurópskej solidarity bola spolupráca cirkvi a katolíckych laikov z našich krajín. Začínala sa v časoch, keď dokonca ani na vnútroštátnej úrovni sa nikomu ešte nesnívalo o organizovanej opozícii. Nehovoriac o cezhraničnej spolupráci medzi disidentmi z rôznych krajín sovietskeho bloku, ako bola neskôr Poľsko-česko-slovenská solidarita.

Pritom už v roku 1958 odbor pre cirkevné záležitosti československého ministerstva školstva a kultúry písal: „V poslednej dobe Vatikán čoraz častejšie vo svojej nepriateľskej činnosti voči nášmu zriadeniu využíva poľskú cirkev. Biskupi a vysoká hierarchia vnímajú Poľsko ako vzor. Z Poľska k nám putujú legálne aj ilegálne písomnosti a poľská katolícka tlač. Z oboch strán je na to zneužívaný turistický pohraničný ruch.“

O dvadsať rokov neskôr, v roku 1978, si poľský prímas Stefan Wyszyński po audiencii u pápeža poznamenal jednu z citlivých tém rozhovoru: „Pán Husák sa na mňa sťažuje, že sa vraj pokúšam tajne prevziať moc v Československu.“

Pioniermi cezhraničnej spolupráce v strednej Európe pod sovietskym jarmom boli kňazi, rehoľníčky a laici a ich tajné stretnutia a pašerácke siete.

Dielo nádeje pre krajinuSto rokov od narodenia Vladimíra Jukla

František Mikloško

Odvaha ísť do konfliktu s režimom

Často tiež zabúdame, že táto cezhraničná spolupráca a tvrdošijné trvanie na princípe náboženskej slobody a autonómie cirkevných štruktúr nielen vo vlastných diecézach, ale aj všade tam, kde veriaci nemali zastúpenie, boli do veľkej miery rozhodnutím jednotlivcov.

Historik Paweł Skibiński o Wyszyńskom napísal: „Prímas vnímal sám seba ako zástupcu a hlas všetkých katolíkov žijúcich pod komunistickou nadvládou v stredo-východnej Európe, predovšetkým aj tých, ktorí mať vlastných biskupov vtedy nemohli.“

Proti postoju ľudí ako kardinál Wyszyński či krakovský arcibiskup Karol Wojtyła stála často aj vatikánska diplomacia, ktorú ovládalo fatalistické presvedčenie o tom, že s komunizmom je nutné sa nejako dohodnúť a naučiť žiť a hlavne – nedráždiť a nevstupovať do konfliktu. „Slovensko nespadá do kompetencií Krakovského arcibiskupstva,“ kričal štátny sekretár kardinál Casaroli na Karola Wojtyłu.

Poľská cirkev sa od Vatikánu v tomto období odlišovala práve v neprítomnosti onoho dejinného fatalizmu: zviedla s režimom ostrý boj, dokázala sa ubrániť pred sovietskym blokom a z toho stretu si odniesla nielen veľké sebavedomie, ale aj presvedčenie, že (opäť slovami Pawła Skibińského) „komunizmus je v takom jasnom konflikte s ľudskou prirodzenosťou a Božím zákonom, že musí padnúť“.

Laické hnutie ako priestor slobody

Tento rok si pripomíname sto rokov od narodenia Vladimíra Jukla, kľúčovej postavy slovenskej podzemnej cirkvi. Premýšľal som, ako uchopiť podstatu príbehu cirkvi v komunistickej strednej Európe v súvislosti s jeho príbehom a poľsko-slovenskými vzťahmi, a rozhodol som sa pripomenúť osobnosť, ktorá mimo hraníc Poľska nie je veľmi známa – kňaza Franciszka Blachnického.

Ide o človeka, ktorého osud by mohol byť symbolom pôsobenia cirkvi v časoch totality. Bývalý vojak, väzeň Auschwitzu, odsúdený Nemcami na smrť a zázrakom zachránený, po vojne (práve na základe zážitkov z koncentračného tábora) sa stal kňazom a tvorcom jednej z najväčších laických náboženských komunít – Hnutia Svetlo-Život –, ktorej centrum sa nachádzalo na hraniciach s Československom v Krościenku na poľskej strane Pienin.

Blachnicki bol skvelým príkladom budovania toho, čo Václav Benda nazval „paralelná polis“ – alternatívneho priestoru slobody a spoločenstva. Poslanie hnutia bolo prísne duchovné, týkalo sa vnútornej premeny jednotlivca. Avšak v reáliách totalitného režimu, ktorý si chcel podriadiť všetky sféry života, aj duchovné a nepolitické poslanie sa ukazovalo ako bytostne politické.

Ján Pavol II. o Blachnického prístupe hovoril potom ako o „poľskej teológii oslobodenia“, ktorá sa od tej latinskoamerickej líšila tým, že neprispôsobovala kresťanstvo marxizmu, nevolala po premene socioekonomických pomerov, ale naopak – trvala na vnútornej premene jednotlivca, ktorá však vo svojom dôsledku mala spôsobiť aj premenu sveta.

Tu je viditeľný prvý aspekt Blachnického príbehu, ktorý je zovšeobecniteľný pre skúsenosť cirkvi v čase totality. Cirkev nebola odbojovou organizáciou. Neviedla ozbrojené povstanie, hoci sa občas musela utiekať k používaniu ilegálnych a konšpiračných prostriedkov. Cez svoje učenie však ponúkala slobodu, stavala hrádzu proti oficiálnym klamstvám.

Zároveň zdôrazňovala, že nemôže kapitulovať pred realitou, ale musí ju svojou premenou pretvárať. A budovala pocit spolupatričnosti takto vnútorne oslobodených ľudí, z ktorého potom vychádzali alternatívne štruktúry. Sloboda – navzdory predstave Roberta Fica – neprichádzala z Východu, ale z ľudského vnútra.

50 rokov od založenia Spoločenstva FatimaMalé počtom členov, veľké vplyvom. Počas normalizácie výrazne zasiahlo do spoločenského diania

Ján Šimulčík

Spojnica Blachnicki – Jukl

Práve do Krościenka dorazil v roku 1969 Vladimír Jukl a zúčastnil sa na jednom dni exercícií. „Bol som nadšený a ďalší rok som poslal od nás do Krościenka celú skupinu, ktorá potom slúžila ako inštruktori pre podobné komunity, ktoré sme zakladali medzi mládežou u nás,“ napísal neskôr.

Práve tam sa podľa historika Mirosława Szumiła Jukl zrejme tiež prvýkrát stretáva s Karolom Wojtyłom a nadviazal praktickú spoluprácu, kde jedným smerom prúdili informácie o stave prenasledovanej československej cirkvi, prípadne mladí ľudia – budúci kňazi či animátori duchovných komunít –, a druhým peniaze a „zakázaná“ literatúra.

Toto je druhý symbolický aspekt Blachnického príbehu – cirkev ako univerzálne spoločenstvo nevydrží uzavretá v hraniciach jedného štátu. Je prirodzene nadnárodná.

Prostredníctvom spojenia Blachnicki – Jukl vzniká jedna z kľúčových spojníc medzi Poľskom a Slovenskom v budovaní súostrovia paralelných polis. Komunizmus hovoril o bratstve, ale v skutočnosti udržiaval v izolácii a zmrazil všetky resentimenty, ktoré kedykoľvek mohol znova využiť, ako napríklad v prípade negatívneho stereotypu Poľska v Československu rozdúchaného Štátnou bezpečnosťou v 80. rokoch. Naopak, ako hovoril ďalší častý návštevník Krościenka biskup Pavol Hnilica, „Duch Svätý nespozná hranice, bariéry ani prekážky“.

Ku koncu svojej cesty, už v nemeckom exile, Blachnicki túto myšlienku ešte rozvinul a plánoval vznik komunity s názvom Kresťanská služba oslobodenia národov, ktorá mala poslanie jeho koncepcie spoločenskej premeny cez duchovnú premenu šíriť do celého sveta.

Utrpenie a neprítomnosť trestu pre vinníkov

Tretí aspekt, ktorý opäť spája príbehy Blachnického a Jukla a je zároveň typický pre celé obdobie, je utrpenie či dokonca mučeníctvo. To bola cena, ktorú cirkev platila za svoje odmietnutie podriadiť sa režimu, za nezávislosť, a ktorú museli platiť hlavne tí, ktorých režim správne identifikoval ako vedúce osobnosti.

Blachnicki opakovane končil vo väzení (aj keď v poľských podmienkach to, samozrejme, nebolo také drastické ako v prípade mnohoročného uväznenia Jukla), potom bol donútený k vyhnanstvu. Ani tam nebol ponechaný na pokoji.

Podľa vyšetrovania poľského Ústavu národnej pamäti jeho náhla smrť v západnom Nemecku v roku 1988 nebola náhodná, ale bola výsledkom otravy. V jeho okolí sa to hemžilo agentmi ŠtB.

Zakladateľ Hnutia Svetlo-ŽivotFrantiška Blachnického zavraždili, ukázalo nové vyšetrovanie

Pavol Hudák

Smrť Blachnického je posledný, štvrtý aspekt, v ktorom je jeho príbeh typický. Za jeho smrť nikto nebol potrestaný.

Najdôležitejšia agentka ŠtB v jeho okolí – zrejme posledný človek, ktorý s Blachnickým pred smrťou hovoril – Joanna Gontarczyk (dnes Lange) sa živí ako expertka na potieranie netolerancie a boj s diskrimináciou. Mimochodom, práve v týchto dňoch sa stala jednou z hrdiniek kampane pred prezidentskými voľbami v Poľsku, pretože do širšieho povedomia prenikla skutočnosť, že jej hlavným zákazníkom je varšavská radnica Rafała Trzaskowského, liberálneho kandidáta...

Nepolitické poslanie, ktoré je napriek tomu v podmienkach totality bytostne politické, univerzálnosť a odvaha na mučeníctvo – to sú tri piliere, o ktoré sa opierala úloha cirkvi a veriacich na ceste strednej Európy k slobode. Slovami poľského historika Antoniho Dudka, „cirkev bola dlho jedinou silou, ktorá existovala mimo systému. A ako taká poskytovala ľuďom svojho druhu vakcínu proti indoktrinácii“.

Príspevok odznel na konferencii Sloboda je dar pre všetkých. Vladimír Jukl (1925 – 2012), ktorá sa uskutočnila na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského 28. apríla 2025.