Prekvapivý návrat viery Nosí znovuzrodené kresťanstvo čiapku MAGA? Či rovno bielu kuklu?

Britský novinár Justin Brierley minulý rok priniesol správu o prekvapivom znovuzrodení viery na Západe (na Postoji sme o tom informovali tu). Kresťanstvo sa vracia do verejného života, stáva sa príťažlivou možnosťou pre vplyvných intelektuálov aj pre obyčajných ľudí, ktorí nevedia nájsť zmysel v sekularizovanom svete.

Popritom sa vracia aj do politiky. Prezident Trump počas kampane tvrdil, že pred atentátnikom ho zachránil Boh, aby on mohol urobiť Ameriku opäť veľkou. Katolík a Trumpov viceprezident JD Vance zase rozvíril vody svojím výkladom kresťanského konceptu ordo amoris, do polemiky sa dokonca zapojil aj pápež František.

Kresťanstvo sa jednoducho opäť stáva témou dňa. Ale voči Brierleyho téze návratu viery sa ozvali aj kritické poznámky. Jeden typ zosobňuje ateistický filozof a populárny youtuber Alex O’Connor, s ktorým Brierley vedie dlhodobo dialóg.

„Všimnite si napríklad, že veľa ľudí, o ktorých sa (v súvislosti so znovuzrodením viery, pozn. red.) hovorí – Ayaan Hirsi Ali, Jordan Peterson, Douglas Murray –, patrí k politickej pravici. Je to náhoda?“ pýtal sa O’Connor v minuloročnej debate s Brierleym.

„Myslíte si, že Douglas Murray sa považuje za ‚kresťansky orientovaného‘, pretože sedel niekde v miestnosti, modlil sa k Bohu a začul, ako mu niekto odpovedá? Alebo že je len rozrušený z toho, kam sa uberá jeho krajina, a ľudia ako Tom Holland (agnostický historik vyzdvihujúci kľúčový vplyv kresťanstva na kladné stránky Západu) ho presvedčili, aby stotožnil západnú civilizačnú etiku s kresťanstvom, a preto sa začal ku kresťanstvu túliť ako k obrannému mechanizmu – proti islamizmu a wokizmu, Putinovi a Číne?“ rýpal ateista ďalej.

Druhou kritikou, ktorej obdobu počujeme aj na Slovensku, najmä keď chcú kresťania vstúpiť do politického procesu, je strach z teokracie, autoritárstva či (kresťanského) nacionalizmu s hnedými škvrnami. Neprinesie návrat kresťanstva aj návrat týchto neduhov?

Ako uvidíme neskôr, obe výčitky voči téze o znovuzrodení viery na Západe sa v podstate pýtajú na to isté – ide o znovuzrodenie záujmu o náboženstvo alebo o znovuzrodenie užitočnosti náboženstva na kultúrno-politické ciele?

Treba povedať, že čosi na tejto otázke je. A pokus o jej zodpovedanie nám otvára možnosť na preskúmanie vplyvu kresťanstva na kultúru, politiku a jeho miesto vo verejnom živote.

Prekvapivý návrat vieryBude Západ opäť kresťanský?

Juraj Valach

Návrat kresťanstva, návrat nacizmu

Nedávno tento problém vybublal na sieti X, kde vplyvné krajne pravicové hlasy vyvolali kontroverziu okolo používania kresťanskej frázy „Kristus je kráľ“. Za posledné roky sa tieto slová, ktoré vychádzajú z kresťanskej teológie, začali na X objavovať násobne častejšie.

To, čo sa na prvý pohľad javí ako nádejný návrat kresťanského vyznania do verejného života, je skôr politickým počinom. Tento trend rozbehol – či skôr uniesol – populárny streamer a komentátor Nick Fuentes, biely supremacista, incel a neonacista, ktorý sa označuje za tradicionalistického katolíka a kresťanského nacionalistu.

Fuentes a ďalší rasisti okolo neho začali vetu Christ is King používať na politických zhromaždeniach a v online príspevkoch. Stalo sa z nej jedno z ich poznávacích hesiel. Pridávali ju do svojich tweetov namierených proti Židom hneď vedľa popierania holokaustu, tvrdení, že Židia riadia svet či nenávidia kresťanov. Keď sa Židia ohradili, fuentesovci sa rozhorčene obraňovali spôsobom: „Vidíte? Židia sú proti Kristovi, prekáža im, keď hovoríme, že je kráľ.“

K trendu sa pridala aj Candace Owens, vplyvná afroamerická komentátorka (7 miliónov odberateľov na X), ktorá denne šíri klamstvá a konšpirácie, nezriedka antisemitské. Ešte v novembri 2023, pár mesiacov pred svojou konverziou na katolicizmus, sa dostala do potýčky s americkožidovským novinárom Benom Shapirom, spoluzakladateľom konzervatívnej mediálnej spoločnosti The Daily Wire.

So Shapirom boli kolegovia, no prudko sa rozchádzali v názore na izraelsko-palestínsku vojnu. Keď komentátor opísal Owensovej pokrývanie tohto konfliktu ako „hanebné“, ona zverejnila tweet, v ktorom citovala evanjelium, že blahoslavení sú prenasledovaní pre spravodlivosť a že človek nemôže slúžiť Bohu a peniazom súčasne.

Nicholas J. Fuentes. Foto: Rumble

Candace Owens. Foto: Youtube

Shapiro jej odpísal, že pokiaľ sa výplata od Daily Wiru stavia medzi ňu a Boha, mala by radšej dať výpoveď. Owens sa rozhorčila, že Shapiro jej nemá čo zakazovať citovať Písmo, a vo vlákne dodala: „Kristus je kráľ.“

Ak v tom niekto videl smelé vyznanie viery a nie útok na svojho židovského šéfa spolu s prihlásením sa k hnedému kresťanskému nacionalizmu, nasledujúce udalosti mu mohli napraviť úsudok. Candace o pár mesiacov dostala z Daily Wiru padáka a rozpútala protižidovskú smršť.

Napríklad v jednom streame tvrdila, že Izrael založila krvilačná židovská sekta frankistov (ktorá zanikla dávno pred rokom 1948) a stal sa útočiskom pedofilov, že Kennedyho zabili Židia a sama sa ako kritička Izraela bojí o svoj život, že stáli aj za útokom na Dvojičky z 11. septembra, v jednej epizóde svojho podcastu popierala nacistické pokusy na ľuďoch, aké robil Mengele („Načo by to bol niekto robil? Úplné plytvanie časom a zdrojmi.“).

Podľa tohtoročnej štúdie tak v roku 2024 viac ako polovicu diskusií okolo príspevkov hlásajúcich „Kristus je kráľ“ poháňali extrémistické účty.

Cieľom bolo manipulovať kresťanov a dostať ich na svoju stranu. Napríklad istý pastor na výzvu Jacka Posobiaca, ďalšej krajne pravicovej persóny na X s trojmiliónovým publikom, túto myšlienku vyznal inými slovami – odpísal mu, že je „Kráľ kráľov a Pán pánov“. Posobiac doňho aj naďalej dorážal, aby zopakoval slogan jeho kliky: „Povedz, že Kristus je kráľ.“

Ako ktosi výstižne poznamenal v komentároch pod týmto vláknom, je to podobné, ako keby nás niekto nútil skandovať black lives matter, a keby sme odmietli, označil by nás za rasistu. Z vyznania viery či tvrdenia o rovnosti ľudského života sa stalo politické heslo nabité neonacistickými alebo neomarxistickými významami určenými na politický boj.

Sekularizácia ako príčina autoritárstva

Je zrejmé, že to nie je kresťanstvo, čo vedie k autoritárstvu a extrémizmu. Vzývaním Krista Kráľa sa títo ľudia nesnažia o znovuzrodenie druhých vo viere, nehlásajú evanjelium a pokánie. Nejde im o kresťanské či náboženské ciele, ale o politiku. Pomocou kresťanskej symboliky sa snažia o sekulárnu moc, takže ide predovšetkým o sekulárne hnutie. Kresťanstvo je len nástroj, ako ju získať.

Katolícka cirkev pritom pôvodne začala zdôrazňovať, že Kristus je kráľ, v reakcii na silnejúce autoritárske prúdy v Európe v medzivojnovom období. Slávnosť Krista Kráľa tak mala každoročne kresťanom pripomínať, že nie Mussolini, Hitler či Stalin, ale Kristus je hlavou celého ľudstva, čo pekne zdôrazňuje aj ekumenický preklad Matúšovho evanjelia (23, 10): „Ani sa nedávajte volať vodcami, lebo len jeden je váš Vodca, Kristus.“

Obavy z toho, že väčšia religiozita znamená viac autoritárstva, sú sčasti pochopiteľné, ale podľa spoločenskovedných výskumov to môže byť aj naopak. A to, že úpadok v náboženskom živote umožní vzostup autoritárstvu.

Hlavne v Európe, ale v poslednom čase aj v USA rastie čosi, čo by sme mohli opísať ako kresťanský nacionalizmus, ktorý zdôrazňuje národnú identitu, prepája ju s kresťanskou identitou a snaží sa o konzervatívnu politiku, ktorá však v praxi naberie podobu sociálneho populizmu s autoritárskymi sklonmi.

U nás boli svojho času takýmto strašiakom kotlebovci. Ale aj na ich voličskej základni sa ukázal širší trend: takéto politické hnutia volia väčšinou najmenej nábožní ľudia. Kotlebova ĽSNS mala podľa prieskumu Focusu z roku 2017 najmenší podiel hlboko veriacich voličov a takmer najvyšší podiel neveriacich spomedzi všetkých politických strán.

Ako padla veľká teória o kotlebovských voličoch

Jozef MajchrákFero Múčka

Podobne to badať aj u Kotlebových „dedičov“ z Republiky. Podľa dát z roku 2022 mali spolu s Progresívnym Slovenskom vo svojom elektoráte najmenší podiel praktizujúcich.

K obdobnému výsledku sa dopracovali aj autori americkej štúdie z roku 2021, ktorí sa pozreli na vzťah medzi praktizovaním viery, kresťanským nacionalizmom a podporou Trumpa v prezidentských voľbách 2016. Podľa ich zistení kresťanský nacionalizmus nezohral úlohu pri mobilizácii cirkevnej podpory v týchto voľbách. Výrazne ovplyvňoval podporu Trumpa len u ľudí, ktorí nenavštevujú bohoslužby, pričom medzi praktizujúcimi veriacimi nemal žiadny štatisticky významný vplyv.

Inak povedané, ideológia, ktorá prepája autoritársku politickú moc s nacionalizmom a kresťanskou identitou a symbolikou, je príťažlivá len pre tých, ktorí nie sú praktizujúcimi veriacimi.

„Biele nacionalistické skupiny v Spojených štátoch explicitne používajú kresťanskú nacionalistickú rétoriku, ale tí, ktorí sa stotožňujú s takýmito hnutiami, sa zvyčajne výrazne neangažujú v hlavných kresťanských kongregáciách,“ uzatvárajú autori štúdie.

Podľa staršej štúdie z roku 2009 kresťanská religiozita znižuje pravdepodobnosť, že priemerný Európan bude voliť krajnú pravicu. Aj americký sociológ Philip Gorski prišiel v roku 2017 s článkom, v ktorom ukazuje, že náchylnejší uprednostniť autoritársku osobnosť používajúcu populistické apely sú práve kresťanskí nacionalisti bez aktívneho vzťahu k cirkvi.

Americký sociológ Philip Gorski, ktorý sa zaoberá vzostupom kresťanského nacionalizmu. Foto: Youtube

Problémom nie je, že náboženstvo, presnejšie jeho praktizovanie, silnie, ale že slabne. „Náboženský nacionalizmus uvoľnený zo svojich náboženských väzieb sa vznáša bez etického puta kresťanskej etiky a ešte viac sa posúva smerom k sekulárnemu mesianizmu a politickému autoritárstvu,“ tvrdí Gorski.

Trump podľa neho predstavuje sekularizovanú verziu kresťanského nacionalizmu, pretože „trumpizmus stratil explicitné odvolávky na kresťanské Písmo, ktoré tradične spájali americký náboženský nacionalizmus s kresťanskou politickou teológiou“.

Gorski riešenie problému preto nevidí vo väčšom tlaku na sekularizáciu, čiže v ešte širšom rozdelení náboženského a politického, ale v obnove americkej občianskej náboženskej tradície, ktorá by politickú ideológiu opäť zviazala do hraníc kresťanskej etiky a zabránila by zbožšťovaniu lídrov a ďalším neželaným javom.

Blahodarné účinky náboženstva na spoločnosť

Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa noví ateisti ako Richard Dawkins či Christopher Hitchens snažili vymiesť náboženstvo zo západného sveta, bolo neochvejné presvedčenie o jeho škodlivosti. Videli v ňom nemorálny a extrémistický jav, Hitchens sám dokonca kresťanstvo opísal ako totalitárnu víziu, ktorá chce nastoliť „nebeskú Severnú Kóreu“.

V ich mysliach to bolo jasné – odstránime náboženstvo, zdroj povery a rozdelenia, a ľudia začnú byť ako my, osvietení stúpenci vedy a humanizmu. Slovom, sekularizovaná spoločnosť na tom má byť lepšie než kresťanská.

Ako však kresťanský youtuber a filozof Michael Jones ukázal v debate s ateistickým sociológom Philom Zuckermannom (v ktorej predstavil aj vyššie spomínané výskumy o autoritárstve), dôkazy, ktoré máme, svedčia o opaku.

Podľa štúdie na americkej populácii nábožní ľudia (zúčastňujúci sa aspoň raz za týždeň na bohoslužbách, kresťania, židia aj iné viery, ktoré sú však v USA zastúpené len minimálne) darujú peniaze o 25 % viac než neveriaci (91 % verzus 66 %) a o 23 % viac dobrovoľníčia (67 % a 44 %).

Pozitívne dôsledky náboženstva na prosociálne správanie potvrdzuje veľa ďalších štúdií. Napríklad výskumníci Roberts a David v ďalšom výskume v USA zistili, že „čím dôležitejšie sú pre jednotlivcov náboženské myšlienky a správanie, tým je pravdepodobnejšie, že darujú peniaze charitatívnym organizáciám“.

Tento efekt sa podľa výskumov týka náboženstva všeobecne, nielen kresťanstva. Autori systematického prehľadu literatúry, ktorý zahŕňa 77 štúdií, tvrdia, že „náboženstvo – merané ako príslušnosť ku skupine, hodnoty, presvedčenie a dôležitosť viery pre veriaceho, ako aj účasť na bohoslužbách a súkromné modlitby – najčastejšie pozitívne súvisí s darcovstvom mimo svojej skupiny a sekulárnych organizácií“.

Z analýzy údajov z 53 krajín zase vyplýva, že „častí návštevníci bohoslužieb sú aktívnejší v dobrovoľníckej práci a zbožný národný kontext má dodatočný pozitívny účinok“. Zároveň platí, že „rozdiel medzi sekulárnymi a náboženskými ľuďmi je výrazne menší v zbožných krajinách než v sekulárnych“. Pokiaľ je náboženská viera silne prítomná vo verejnom živote, má priaznivý účinok na celú kultúru.

Filozof a youtuber Michael Jones. Foto: Youtube

Preto Jones tvrdí: ak je krajina kresťanská (v zmysle kultúry a demografie, nie politického zriadenia) a kresťania berú svoje náboženstvo vážne (aktívne ho praktizujú), dáta poukazujú na to, že to vedie k lepšej spoločnosti.

Spoločnosti sa podľa neho môže dariť aj pod inými ideológiami (napr. sekulárnym humanizmom), aj keď menej ako pod kresťanstvom. Okrem iného aj preto, že odvádza od autoritárstva, ktoré, zdá sa, prekvitá v atmosfére náboženskému úpadku.

Podľa Jonesa je tu však ešte jedna vec, ktorá podľa dostupných dát vysoko favorizuje náboženstvo pred nevierou. Sekulárne spoločnosti vymierajú, pretože neveriaci ľudia majú málo detí. No kresťania si aj v sekularizovaných kultúrach dokážu udržať mieru reprodukcie presahujúcu aspoň dve deti na pár, vďaka čomu spoločnosť postupne neprestarne a nezomrie.

Neznamená to, že viera je preto pravdivá a neviera falošná, len to, že jedno je z perspektívy niekoľkých generácií udržateľné a druhé neudržateľné.

Pravicový boh

To, na čo poukazujú spomenuté štúdie, si začali všímať aj (najmä pravicoví) intelektuáli. Spolu so zvyšovaním sekularizácie strácal Západ čosi prospešné a nenahraditeľné.

Nový ateizmus sa rýchlo vyčerpal, nepriniesol sľubované plody. Časť elity sa namiesto sekularizácie priklonila k progresivizmu, inkluzivite a sociálnej spravodlivosti ako ceste vpred. A časť zase k tomu, čo sa sekularizmus snažil vytlačiť.

Joe Rogan, najsledovanejší podcaster na zemeguli, bol donedávna pravoverný dawkinsián. Kresťanstvo znevažoval, hovoril o škodlivosti náboženstva, o tom, ako evanjeliá vznikli storočia po Kristovi z mocenského záujmu cisára Konštantína, pozýval si hostí, ktorí počiatky kresťanstva vyvodzovali z psychedelického kultu.

Opakovane si však pozýval aj psychológa Jordana Petersona, ktorý v ňom cez svoj jungovský výklad Biblie a kontraprogresívne komentáre prebudil záujem o kresťanstvo ako pozitívnu kultúrnu silu.

Trvalo ešte nejaký čas, kým sa k nemu dostali vzdelaní kresťania, ktorí by vedeli hovoriť o svojej viere presvedčivo, odborne a podať nejaké dôkazy. No na začiatku tohto roku navštívil jeho štúdio s bordovými závesmi Wes Huff.

Tento protestantský apologét z Kanady, ktorý ako akademik skúma staroveké rukopisy, v epizóde Roganovho podcastu hovoril o historicite evanjelií aj dôkazoch o Kristovom zmŕtvychvstaní, a to všetko na vysokej odbornej, no zároveň prístupnej úrovni.

Rogana veľmi zaujal. Huff v inom podcaste povedal, že odvtedy sú v kontakte a že môže „s istotou povedať, že [Rogan] chodí do kostola a je v tom konzistentný“. Sám podcaster to potvrdil v júnovej epizóde.

Joe Rogan a Wesley Huff. Foto: Youtube

No táto zmena nebola jediným posunom v Roganových názoroch. Aj keď sám nikdy nebol úplne progresívny, v etických a spoločenských otázkach mal veľmi liberálne názory (napríklad podpora manželstiev párov rovnakého pohlavia). V roku 2016 na Twitteri napísal, že sa nakláňa oveľa viac doľava než doprava. V prezidentských voľbách 2020 dokonca podporil socialistu Bernieho Sandersa.

No postupne sa čoraz viac zbližoval s americkou pravicou a hnutím MAGA, čomu zodpovedalo aj jeho publikum. Trumpa si pred voľbami v roku 2024 pozval do štúdia a večer pred voľbami mu vyjadril svoju podporu.

Rogan je tak jednou z mnohých pôvodne sekulárnych pravicových osobností, ktoré začali prejavovať otvorený záujem o kresťanstvo. Bývalá nová ateistka, politička a aktivistka Ayaan Hirsi Ali, psychológ Jordan Peterson, konzervatívny novinár Douglas Murray, tí všetci vidia v kresťanstve ochranu pred ľavicovými excesmi.

Dokonca aj Richard Dawkins, ktorý sa začal nazývať kultúrnym kresťanom, je v aktuálnej politickej aréne napravo. Americká asociácia humanistov mu odňala prestížne ocenenie „humanista roka“ pre jeho kritické poznámky o transidentite či kritiku nadmerného odkazovania na černošskú identitu.

Skrátka, takmer všetci, ktorí vo verejnom priestore začali vyzdvihovať kresťanstvo, sú pravičiari v aktívnom spore s ľavicovými predstaviteľmi.

Podozrenie ateistu Alexa O’Connora, o ktorom bola reč v úvode, je dobre cielené. A môžeme ísť ďalej – nejde len o kultúrno-politický protipohyb, ktorý stiahne Boha na pravicu a pretvorí ho podľa svojich potrieb, než aby pritiahol celé názorové spektrum k Bohu? Rastie univerzálna cirkev alebo Republikánska strana, hnutie MAGA či konzervativizmus?

Pravičiarsky cosplay v kresťanských chrámoch?

Tento problém je zložitý, no veľmi aktuálny. Preto mu Justin Brierley, autor tézy o prekvapivom znovuzrodení viery na Západe, venoval prvé dve časti (tu a tu) druhej série svojho dokumentárneho podcastu. „Je za nárastom otvorenosti voči viere niečo viac ako konzervatívci, ktorí robia cosplay (kostýmové predstavenia) v kresťanských kostoloch?“ pýta sa.

Ako odpoveď ponúka príbehy viacerých osobností.

Napríklad kresťanská novinárka Heather Tomlinson mu prerozprávala svoju cestu od ľavicovej politiky a vágnej spirituality ku konzervatívnej kresťanskej viere.

Ako stúpenkyňu sociálnej spravodlivosti ju veľmi pritiahli Ježišove slová o slabých, začala navštevovať kostol aj kvôli komunite. Ako sa čoraz viac ponárala do kresťanstva, uvedomovala si, že musí otvoriť svoju myseľ a prehodnotiť pevne držané presvedčenia.

„Jedným z dôvodov, prečo sa moja politika zmenila spolu s mojou spiritualitou, je, že ako som rástla v Kristovi a stávala sa otvorenejšou voči Bohu, mala som oveľa väčší pocit osobnej zodpovednosti. V mojom starom svetonázore bolo pre mňa celkom bežné viniť za problémy iných. Bola to vláda alebo táto osoba, alebo táto skupina, alebo čokoľvek iné,“ vysvetľuje Tomlinson

„Pre ľudí na ľavici to boli často bohatí alebo konzervatívci, ale s rastom svojej viery si myslím, že s Božou láskou je človek ochotnejší pozrieť sa na svoju vlastnú úlohu v problémoch a na to, čo do nich prináša jeho vlastné správanie a čo s tým môže urobiť.“

Hoci dnes sama podporuje návrat ku kresťanským hodnotám, varuje pred politizovaním viery. Podstatou kresťanstva, ako zdôrazňuje, nie je národná hrdosť ani tradičné hodnoty, ale pokánie, premena a láska.

Čerstvá absolventka Oxfordu a publicistka Carolyn Morris-Collier v rozhovore s Brierleym zase povedala, ako ju prekvapila atmosféra na tejto prestížnej univerzite. Jej kamaráti na postgraduálnom štúdiu začali strácať záujem o neustálu kritiku Západu a dekonštruovanie kolonializmu. Ich viera v progresívnu politiku dostala ťažký zásah zvolením Donalda Trumpa.

Carolyn Morris-Collier. Foto: thegreendoor.substack.com

„Jeden z mojich priateľov mi v podstate povedal, že voľby ho pripravili o posledný zvyšok viery, ktorú mal, že dobré sociálne zmeny môžu prísť práve z týchto inštitúcií,“ vysvetľuje Morris-Collier. Namiesto politického programu tak hľadajú čosi hlbšie, čo by im dalo zmysel a pomohlo s orientáciou vo svete.

Čakala, že keď svojim spolužiakom povie o svojej viere, odpoveďou bude nezáujem. Namiesto toho počula, že jej v skutočnosti závidia a že by sami radi mali vieru.

Tento príbeh je úplne symptomatický. Západná kultúra sa v poslednom čase vychýlila doľava a do neviery a mnoho ľudí sa dostalo do dezilúzie. Sľubovaná humanistická, vedeckoracionálna utópia, ktorú hlásali noví ateisti, sa s klesajúcou religiozitou nedostavila. Progresívne politické prúdy vybublali do excesov, ktoré vydesili aj mnohých ich stúpencov (netreba zabúdať, že viacerí súčasní konzervatívci/pravičiari sú bývalí liberáli/ľavičiari), a namiesto napredovania zišli z trasy.

Ľudia hľadajú novú cestu. A prirodzene ju vidia v protipohybe k doterajšej trajektórii – pravica namiesto ľavice, viera namiesto sekularity. Oboje je tak prejavom hlbšieho kultúrneho posunu vyvolaného rozčarovaním zo súčasného stavu.

Christendom vs. christianity

Brierley zároveň upozorňuje na ďalší súčasný trend – religious but not spiritual, ľudia sú náboženskí, ale nie spirituálni. Doteraz sa hovorilo o opaku – duchovne založených ľuďoch, ktorí radi meditovali, skúmali rôzne filozofie a viery, ale neprihlásili sa k žiadnemu náboženstvu.

Dnes silnejú hlasy tých, ktorí sa myšlienkovo hlásia k náboženstvu, ale nepraktizujú ho, nežijú ho duchovne. Akosi nevedia prekonať rozhodujúcu priepasť medzi sympatiou k dobru, ktoré z kresťanstva plynie, a vierou v Krista, ktorý pre nich vstal z mŕtvych a chce s nimi mať osobný vzťah.

Na jednej strane sú príliš sekulárni, než aby vo svojom intelektuálnom skepticizme dokázali uveriť, na druhej strane už sekularizmus prekukli a zistili, že je v podstate myšlienkovým a etickým výhonkom kresťanstva, a boja sa, že prvé bez druhého dlho nevydrží.

Jedným z nich je už spomínaný historik Tom Holland, ktorý napísal rozsiahlu knihu s názvom Dominion o tom, ako kresťanstvo pretvorilo (k lepšiemu) nielen Západ, ale celý svet. Holland si totiž pri štúdiu starovekej histórie uvedomil, ako veľmi sa predkresťanský svet líšil od súčasnej anglickej spoločnosti.

V antike našiel obdiv k moci, prestíži, spoločenskej hierarchii, podrobeniu slabších, nerovnosť medzi rôznymi typmi ľudí aj pohlaviami, ktorá sa nepovažovala za problematickú.

No potom prišiel kríž a potupná smrť na ňom sa stala symbolom kozmického víťazstva a božskej moci. Zmenila sa celá perspektíva. Slabí, ponížení a tí na dne spoločnosti sa stali božstvu podobnejší ako mocní, silní a bohatí. Boh sám na sebe ukázal, že je lepšie trpieť ako spôsobovať utrpenie.

Kresťanstvo navyše predstavilo pevnú vieru v pokrok. História bola pre pohanov cyklická či rovno degeneratívna. Kresťan však mal hlásať evanjelium a šíriť nebeské kráľovstvo, ktoré je najprv malé ako horčičné zrnko, no postupne obrastie celú zem. Čas dostal zmysel a budúcnosť svoj dobrý cieľ. Spása čakala na konci histórie a k nej sa išlo postupnými zlepšeniami ľudského údelu.

Historik Tom Holland. Foto: Youtube

Holland o tomto všetkom nadšene káže svojmu publiku, uvedomuje si, že je „v takmer v každom ohľade kresťanom“, no sám o sebe hovorí ako o agnostikovi a zdá sa, že náboženstvo nepraktizuje.

Ako však upozorňuje spomínaná Morris-Collier vo svojej eseji, je veľký rozdiel medzi kresťanstvom ako kultúrou či civilizáciou (christendom) a kresťanstvom ako živou vierou (christianity). Zatiaľ čo západná tradícia a kultúra sú do veľkej miery ovplyvnené kresťanstvom (a teda sú od neho závislé), kresťanstvo nepotrebuje na svoju existenciu euroamerickú civilizáciu. Evanjelium sa šíri do celého sveta a darí sa mu všade, kde zapustí korene.

Znovuzrodenie viery (a ani žiadna udržateľná záchrana kultúry) nenastane, pokiaľ pravičiarom pôjde o mocenské ciele alebo o konzervovanie tradície, a nie o Krista, ktorý politiku aj minulosť presahuje. Vzývať jeho meno, prípadne hlásiť sa ku kresťanskému odkazu, nestačí: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21)

Podobne ani progresívci sa nikam nedostanú, ak hodnoty a naratívy, ktoré im prinieslo kresťanstvo, ako vyzdvihovanie obete a utláčaných, všeobjímajúca láska či univerzálne ľudské práva, odtrhnú od ich autora. Ak budú bazírovať na vlastnom výklade dobra, riadiť sa podľa svojej spásonosnej vízie, namiesto utópie prinesú katastrofu.

Ako Brierleymu v prvej epizóde hovoril biblista Chris Watkin, Sväté písmo vyzýva ideológie ľavice aj pravice. Na jednej strane volá po súcite a starostlivosti o slabých, po univerzálnej ľudskej hodnote a bratstve, na druhej strane zdôrazňuje osobnú zodpovednosť a vernosť pevným princípom.

Pravičiari, kultúrni kresťania sklamaní z ľavice, proroci hlásajúci úpadok civilizácie, všetci, ktorým sa začínajú otvárať oči, pokiaľ ide o užitočnosť kresťanstva, by mali pamätať na jedno. Kresťanská kultúra ani tradícia Západu samy osebe nikoho nespasia. To dokáže iba sám Kristus Kráľ. A od nás vyžaduje bezpodmienečnú vernosť.