Bol salezián Ernest Macák mučeník?

Každý večer o deviatej býval v šaštínskej bazilike ruženec. V takom októbri tam už bývala riadna zima. Na čele skupinky študentov miestneho gymnázia, najbližšie pred sochou Sedembolestnej, sedával don Ernest Macák.

Stal sa saleziánskym kňazom s veľkými plánmi. V rozlete ho zastavili 50. roky, keď sa ocitol internovaný režimom v šaštínskom kláštore, kde aj chodil do školy. Neskôr prišiel pracovný tábor v Podolínci, z ktorého utiekol, a vrátil sa bez toho, aby si to strážnici všimli. Druhý raz už zmizol definitívne.

Dva roky tajne brázdil Československo. Snažil sa udržať povolania mladých chalanov pri živote, lebo komunisti sa snažili bohoslovcov či nádejných rehoľníkov „priučiť“ svetskému životu. Býval u rôznych ľudí, v rodinách saleziánskych dobrodincov.

Prečítajte si rozhovor s don Ernestom: 
Cez všetko sa dá premodliť

Napokon ho zatkli a mučili. Chceli, aby vyzradil, u koho celý ten čas býval. Uviedol zopár mien v domnení, že mu dajú pokoj, a tak zachráni ostatných. Ale zmýlil sa a peklo sa mohlo začať. A aby pod náporom trýznenia neprezradil všetkých, začal radšej hrať blázna.

Komunisti mu na to skočili, avšak rozhodli sa liečiť ho elektrošokmi. Neskôr, keď ho z ústavu v Pezinku prepustili do domáceho liečenia, musel v hre na psychicky chorého pokračovať aj pred vlastnými rodičmi. Doma písal potajomky knihu Blázon pre Krista, rodičia nič netušili.

Režim mu nastražil viaceré návnady. Nedali mu pokoj ani po tom, čo sa mu podarilo dostať do Talianska. Tajných stretol priamo v Bazilike sv. Petra. Po nežnej revolúcii sa vrátil a bol provinciál slovenských saleziánov, potom prvým riaditeľom obnoveného gymnázia v Šaštíne.

Medzi našimi saleziánmi sa vždy hovorilo, že vďaka nemu a jeho diagnóze blázna prežilo dielo Jána Bosca v našej krajine štyridsaťročnú tmu. Ktovie, čo by sa stalo, ak by ŠtB našla úkryty spolupracovníkov saleziánskej rodiny... 

Napriek tomu, že sa dožil vysokého veku, je don Ernest svojím spôsobom tiež mučeník.

Môže sa to zdať ako priveľmi odvážne tvrdenie, ale v kľúčovej životnej etape vzal na seba obrovské riziko, nechal sa dobrovoľne trýzniť a hral šibnutého neuveriteľných trinásť rokov – aby zachránil veriace rodiny pred besnými eštebákmi. Iste, nie je to priame vyliatie krvi, ale neodškriepiteľná nadľudská obeta.

Sedával tam s nami večer pred Sedembolestnou a my sme vedeli, za čo jej ďakovať.