Farár Jozef Kozák Ako kňazi sme mali klamlivý patent na všetko. Mysleli sme si, že budeme super, ak ponúkneme odpovede na všetky otázky

Kňaz Jozef Kozák pôsobí vo farnosti Nižný Hrušov. V rozhovore hovorí, že dnes musí kňaz vyjsť von a ľudí si získať. Aj v živote farností je podľa neho problémom individualizmus a zároveň získať aktívnych laikov je náročnejšie ako pred dvadsiatimi rokmi.

Podľa Kozáka kňazi takisto pomaly vytriezveli z pocitu, že majú patent na všetko. „Mysleli sme si, že budeme pre ľudí super, ak ponúkneme odpovede na všetky otázky sveta.“

V rozhovore sa tiež zamýšľa, prečo na Slovensku niektoré nové veci v cirkvi prijímame dlhšie aj prečo status kňaza v spoločnosti klesol.

Kňazom ste už skoro 25 rokov. Je dnes vaše kňazstvo také, ako ste si ho predstavovali, keď ste išli do seminára?

Dnes rozmýšľam inak a, verím, zrelšie. Myslím, že teraz sa zdokonaľuje pozvanie Boha. 
 

Čo to znamená?

Prvotné myšlienky o kňazstve boli primerané veku a stavu, z ktorého som vychádzal. Predsa len, keď som sa hlásil do seminára, mal som osemnásť rokov. Teraz začínam ináč vnímať, k čomu všetkému ma Boh povoláva. Jeho pozvanie ide viac do hĺbky, a teda sa aj odo mňa očakáva vyzretejšia odpoveď.
 

Čo by Jozef Kozák po 24 rokoch kňazstva poradil novokňazovi Jozefovi Kozákovi?

Keby som mal povedať, ako by som vylepšil Joža Kozáka spred 24 rokov, tak by to vystihlo: menej slov a viac osobnej skúsenosti. Snažil by som sa viac ukázať, čo je kňazstvo. Ak by som to mal dať do jedného slova, tak poviem „ESO“ – Eucharistia, spoločenstvo a odpustenie.

Čoraz viac si uvedomujem, že je to o Eucharistii. Na začiatku som si myslel, že kňazstvo je o kázni a aktivite. Vyrastal som v takom prostredí. Teraz si uvedomujem, že na prvom mieste je byť pred Ježišom, aj keď, samozrejme, nie som mních. Vnímam, že ma Ježiš volá, aby som šiel do intenzívnejšieho času s ním.

Druhé S je ako spoločenstvo. Čo tým máte na mysli?

To som niekedy takisto vnímal inak. Teraz po skutočnom spoločenstve veľmi túžim. Je iné vytvoriť spoločenstvo niekde v seminári so spolužiakmi a iné je ho potom žiť priamo v kňazstve. Videli sme to aj v živote pápeža Františka, ktorý bol veľmi kontaktný. Aj súčasný pápež vychádza zo spoločenstva. Aj ja sám sa považujem za kontaktného človeka.

Niektorí kňazi sa raz za týždeň stretávajú, pomodlia sa, dajú si spolu večeru, idú na spoločný výlet. Existujú aj farnosti, kde sa kňaz cíti súčasťou rodiny, ktorá mu ponúkne ľudský aj duchovný rozmer. Prednedávnom tu bola sestrička z rehole Matky Terezy. Hovorila, že vždy na mieste, kde pôsobia, spolupracujú s nejakým spoločenstvom. Živé spoločenstvo môže doplniť kňazovi to, čo je potrebné.

Ideálne je tiež, aby kňazi boli spolu, podržali sa ako ľudia. No môžeme žiť pod jednou strechou a nemusíme vedieť, čo ten druhý prežíva. Rovnako ako v rodine.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

A odpustenie?

Čím dlhšie som kňazom, tým viac si uvedomujem, že je to nezaslúžený dar, uvedomujem si svoju krehkosť a že potrebujem odpustiť sebe aj druhým. A jedným dychom dodávam, že aj ja sám potrebujem, aby mi iní odpustili. A tiež chcem dar odpustenia prinášať vo sviatosti zmierenia, aby táto služba bola službou Bohu.

Veriaci však často kňaza vnímajú cez kázeň a cez to, čo robí vo farnosti. Pán farár má urobiť tábor, výlet, animovať stretká, urobiť peknú adoráciu, ťahať život vo farnosti. Nie?

Je to presne to, v čom si niekedy nerozumieme alebo to nazveme klerikalizmom. Väčšinou to tak vnímame, že pán farár rozkazuje a ostatní počúvajú. Podarilo sa nám to niekde prijať ako fakt, že od pána farára čakáme, že bude ťahúňom. 

Keď kňaz nie je na ruženci, tak nepríde nikto, keď kňaz neurobí tábor, neurobí ho nikto. Keď kňaz nebude zháňať dotácie a riešiť projekty, tak to neurobí nikto. Nemôže to byť len o kňazovi. Pamätám si rozhovor so svojimi kurátormi (farskou radou, pozn.) v jednej farnosti. Chceli, aby som ešte toto a tamto vybavil.

Potom som sa jedného opýtal: Prosím vás, váš otec bol kurátor. Vtedy to robil pán farár alebo váš otec? Stíchol a povedal: Môj otec, farár sa venoval duchovným veciam. Potrebujeme sa vrátiť k delegovaniu vecí vo farnosti a uvedomovať si, že kňazstvo nie je len o vonkajších materiálnych a spoločenských veciach. Niekde ten „klerikalizmus“ prijali, lebo laikom vyhovuje, že ťarchu farského života a starostlivosti o budovy a financie preniesli na kňaza. 

Nenaučili to práve kňazi veriacich, že oni všetko urobia? Často kňazi ani nechceli laikov k niektorým veciam pustiť.

Pozrime sa na to v kontexte celej doby. Aj v niektorých rodinách to funguje tak, že rodičia dokážu urobiť všetko najlepšie a dieťa sa má učiť a nezavadzať. Iným rodičom sa podarilo odovzdať v rodinách praktickosť a šikovnosť. Podobne aj niektorým kňazom sa podarilo vybudovať farnosť a spoločenstvo. A samozrejme, že sa nám podaril aj opak.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako sa zmenili veriaci na východe Slovenska za štvrťstoročie, počas ktorého ste kňazom? 

Ťažko to povedať vo všeobecnosti, to by som musel dvadsaťpäť rokov žiť v jednej farnosti. Všeobecne však môžeme povedať, že sme poznačení dobou, ktorú žijeme. (Ticho.) Zvlášť na východe nám mladí odchádzali a odchádzajú za prácou. Vo farskom spoločenstve to starne a vymiera.

Druhým neprehliadnuteľným znakom je individualizmus, ktorý sa prejavuje aj vo farskom živote. Ľudia majú pocit, že si vystačia sami. Myslím, že je to celospoločenský jav. Verím, že narazíme na bod zlomu a vrátime sa k tomu, že budeme hľadať jeden druhého.

Čo znamená individualizmus v živote farnosti?

Pamätám si obdobie po roku 1989. Vtedy bolo „in“ byť vo farskom zbore, v spoločenstve, byť okolo kňaza, slúžiť ako lektor alebo vôbec vo farnosti. Dnes musí kňaz vyjsť von a ľudí si získať. Je zároveň náročnejšie získať aktívnych laikov alebo laikov pre aktívny prístup vo farnosti.

Vzhľadom na demografickú krivku to však nebude ľahšie. Kedysi som mohol mať tridsať miništrantov, lebo vo farnosti bolo šesťdesiat krstov ročne. Dnes som rád, keď pokrstím päť-šesť detí za rok. Aj preto sa spoločenstvo tvorí ťažšie.

Hovoríte, že farské spoločenstvo už nie je tak „in“. Ale nespôsobilo to aj množstvo ponúk, ktoré dnes máme? Dnes aj deti majú množstvo krúžkov, rodiny cestujú, už sa netočí všetko len okolo fary a kostola.

Nielen deti majú viac ponúk. Ale pripomína mi to život sv. Ignáca a jeho dilemu pri čítaní kníh, keď skákal od jedného žánru k druhému. Po čase rozlíšil, kde je naplnený pokojom. To isté zažívame aj vo farnostiach.

V lete u nás mávame farský tábor. Minulý rok sa jedna mama pýtala dcéry, ktorá bola v troch táboroch, v ktorom bolo najlepšie. Dievča odpovedalo, že ten, ktorý robila farnosť. Mama sa zasmiala, že práve ten, ktorý bol najlacnejší, dal dieťaťu najviac. Stále je tu túžba po naplnení srdca. To, že dnes dokážeme hlad srdca oklamať niečím iným, je fakt. Ale nenaplní nás to nadlho.

Dokážete ako kňazi pastoračne reagovať na rýchle zmeny doby? Mnohé veci sa za pár rokov zmenili viac ako za celé desaťročia.

Sú mladí kňazi, ktorí niekde zastali. A sú vekom starší, ktorí do života stále prinášajú iskru. Páčil sa mi výrok Petra Krištofoviča, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame. Ak sa stretávam s inšpirujúcimi alebo duchovnými ľuďmi, ktorí ma motivujú žiť napríklad kňazské povolanie čo najlepšie, tak si myslím, že môžeme odpovedať na aktuálnu výzvu doby.

Opäť sa vrátim k roku 1989, keď sme ako kňazi mali občas klamlivý patent na všetko. Mysleli sme si, že budeme pre ľudí super, ak ponúkneme odpovede na všetky otázky sveta. Neskôr sme zbadali, že laici začali pracovať na svojich talentoch a môžeme sa od nich učiť a navzájom sa dopĺňať.

Čo sú pre vás ako kňaza najväčšie výzvy v pastorácii?

Vo filme o pápežovi Jánovi XXIII. je scéna, keď pôsobil v Turecku. Pýtali sa ho, koľko ľudí konvertovalo, koľkých si získal a ako naplnil štatistiky. On sa stíšil a povedal: „Zdá sa mi, že som ich pochopil.“

Toto je výzva aj pre nás. Nechať štatistiky štatistikami a ísť medzi ľudí tak, aby sme ich pochopili a žili s nimi. Možno tak ako don Bosco, ktorý hovoril, že musíš najprv mať rád to, čo majú radi oni, aby oni mohli mať radi, čo máš rád ty.

Ľudia môžu občas zaklopať na dvere fary alebo kostola, ale Ježiš posiela apoštolov do prostredia, kde žijú. Aj pápež František hovoril, aby sme išli na periférie, na miesta, kde nie je nikto. Lepšie povedané, choďte na miesta, kde tí ľudia sú, a stretnite sa s nimi.

Keď prídete na perifériu ako kňaz, nemajú ľudia hneď predsudky v zmysle, čo tu chce farár?

Väčšinou je veľmi dobré, keď „prvú hodinku“ nevedia, že som kňazom. Nemajú hneď akoby kontrolku, že pozor na reči, lebo je tu farár. Je lepšie, keď ma najprv začnú vnímať ako človeka. Až keď nájdeme spoločnú reč človečenstva, potom môžeme nájsť cestu aj k duchovnému.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

A čo sú vlastne periférie na mieste, kde pôsobíte?

(Ticho.) Je to každý jeden človek, ktorý ešte žije vzťah s Bohom – povedané evanjeliovo – ako sluha. Sluha robí, čo mu Pán prikáže, a čaká od Pána odmenu. Priateľ robí s radosťou pre Pána a jeho odmenou je radosť Pána. Čiže každý, kto má z rôznych dôvodov postoj sluhu, je na periférii.

Potrebujeme ho získať pre priateľstvo a osobný vzťah s Ježišom. Každý človek, ktorý nemá osobný vzťah s Ježišom, je periféria. Postoj sluhu zrejme prevláda.

Mnohí ideme v nedeľu do kostola, lebo to chce cirkev, a ešte sa vyspovedáme raz za mesiac, keby náhodou, a aj ďalšie náboženské úkony robíme, lebo sa to patrí.

Sme na ceste. Nikdy to nebude tak, že v sedemnástich rokoch dosiahnem stupeň dokonalosti, ktorý si udržím do osemdesiatky, potom zomriem a budem u Pána. Celý život viery je cesta a na tej púti dozrievam a vytváram vzťah. Prežívanie viery v bežnom živote by som prirovnal k prežívaniu lásky medzi mužom a ženou, ktorá takisto rokmi dozrieva.

V poslednom období sa v cirkvi čoraz častejšie hovorí o úlohe laikov, túto tému otvorila aj synoda o synodalite. Ako sa podľa vás zmenil vzťah laici a kňazi?

Myslím si, že sme postupne prijali, že nemáme patent na všetko, a že sme vstúpili do pokory a pravdy o nás samých. Ak chceme žiť to, čo máme, tak jedine v spolupráci a dialógu s laikmi a v spoločenstve.

Spasiteľ je jeden. No spasiteľský syndróm nás nejako objal. Chvála Bohu, že začíname triezvieť. Ježiš neposiela učeníkov po jednom.

Vidno vo farnostiach na východe ovocie synodality?

V prvom rade si treba zadefinovať, čo od toho očakávame. Ak ide o to, že sa má viesť dialóg a máme byť ochotní zmeniť zmýšľanie, tak myslím, že sme vykročili na dobrú cestu. Ak ideme naháňať nejaké štatistiky a výkony, tak je to potom pomýlené. 

Farár na dedine Juraj ValúšekZvažujem, že si spravím stavebnú priemyslovku. Nechcem, aby ma niekto oklamal

Pavol Rábara

Synoda o synodalite je dedičstvo pápeža Františka. Ako ešte ovplyvnil cirkev na Slovensku? 

Každý si musí povedať, kde ho pápež vyrušil a kde sa ho dotkol. Keď som si na dovolenke pár dní pred jeho smrťou čítal jeho poslednú autobiografiu, tak som si v istej chvíli povedal, že škoda, že som to nečítal na začiatku, viac by som mu rozumel.

Tiež som bol na ceste dozrievania. Pre mňa bol silný jeho postoj k migrantom. Keď človek číta jeho príbeh, rozumie, že on hovoril svoj príbeh, vie presne, ako to tí ľudia žili a prežívajú. Oslovil ma jeho postoj k prostitútkam a k ľuďom na perifériách, on tam žil.

Má inú skúsenosť ako my na Slovensku, kde sa nám podarilo dlhšie držať cirkev v „inkubátore“, a preto sú pre nás niekedy normálne veci tohto sveta šokujúce.

Takisto v otázke vojen a zbrojenia hovoril, že žiaden tovar sa nevyrába do skladu, tovar sa vyrába, aby sa používal. Pevne v tomto stojím za slovami pápeža, že zvyšovanie nákladov na zbrojenie isto vedie k tomu, aby sa „výrobky“ naozaj použili.

Povedali ste, že niektoré veci sú pre cirkev na Slovensku šokujúce. Čo máte na mysli?

Trvá nám dlhšie, kým niečo „nové“ prijmeme. Silnejšie u nás platí tzv. jedenáste prikázanie, že „vždy tak bolo, nikdy tak nebolo“, a dvanáste prikázanie, že „čo ľudia povedia“. Videli sme to napríklad pri prijatí a pochopení trvalého diakonátu, keď sa ženatí muži stávajú diakonmi. Videli sme, aké bolo pre nás ťažké, že okrem kňaza aj nejaký laik podáva sväté prijímanie.

Ďalej môžeme rozprávať o zmene postoja k pochovávaniu samovrahov, o postoji k slobodným matkám. Takisto sobáše miešaných párov, manželské nulity. To sú veci, ktoré tu „neboli“ a zrazu sme sa k nim potrebovali nejako postaviť. A trvalo nám to istý čas. Aj kontakt so svetskou mocou sa vyvíjal. Kedysi to bol pomenovaný nepriateľ, potom až veľký priateľ. Myslím, že stále hľadáme zdravý postoj. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prečo v cirkvi tak ťažko prijímame zmeny?

Svet sme do roku 1989 videli čierno-bielo a pokračujeme v tom. Prečo je u nás taká polarizácia? Lebo u Slovákov neexistuje iná ako čierna alebo biela, buď si za, alebo si proti. Nevieme prijať, že môj priateľ, kňaz, laik môže mať na danú vec iný názor. A v momente to berieme ako útok či prechod na druhú stranu nášho myslenia a sveta.

Vnímate aj ďalšie veci v cirkvi, ktoré sú na Západe normálne a doma ich nevieme prijať?

Je toho viac, spomeniem ešte sviatostný život. Tie rozdiely v prístupe k svätej spovedi a prijímaniu sú badateľné. Ale nie všetko „vonku“ je lepšie. Ako inšpiráciu spomeniem sviatosť birmovania. U nás je birmovka obrovská slávnosť, plný kostol, kde príde celá rodina. Bol som nedávno na birmovke svojej netere v Anglicku. Tam bola birmovka v sobotu večer v kostole, kde bola účasť ako u nás na lepšej svätej omši cez týždeň.

Úžasný bol však postoj a blízkosť arcibiskupa z Birminghamu, jeho prítomnosť a po omši osobné stretnutie. Po slávnosti tam dlho stál, fotil sa a s každým, kto k nemu prišiel, viedol pár minút dialóg, ostatní čakali. Zaujímal sa a pýtal. Povedal som si, že toto je niečo, čo nás kňazov a aj biskupov určite ešte čaká. Nemôžeme robiť iba veľkú slávnosť, ale potrebujeme sa stretnúť.

Na Slovensku nie je arcibiskup po birmovke s ľuďmi?

Keď má biskup prvú birmovku o pol deviatej ráno a druhú už o jedenástej, tak je krátko aj s dotyčným kňazom a nieto ešte s birmovancami. A je rozdiel birmovať osemdesiat mladých a dvanásť. Otázka je, či to má byť len o birmovke a že či len vtedy sa má biskup objaviť vo farnosti, keď je veľká slávnosť a všetko „nablýskané“. Nám sa v cirkvi podarilo okolo biskupov vytvoriť akoby bubliny a zakrývame potom realitu. Je to škoda pre obe strany.

Košická arcidiecéza má asi 220 farností. Arcibiskup by potreboval skoro rok, aby každú jednu navštívil a bol s každým kňazom. A to by nič iné nerobil.

Otázka je, čo je úlohou biskupa. 

A čo je jeho úlohou?

To pomenúva Kódex kánonického práva. (Smiech.) Samozrejme, je to aj o počte a veľkosti diecézy. 

Ako som povedal, kňaz musí byť prítomný v živote svojich veriacich, takisto si myslím, že cirkev dnes musí byť prítomná v živote tohto spoločenstva. A je jedno, či ide o bohoslovca, rehoľnú sestru, farára, dekana alebo biskupa. Sme pozvaní hľadať formu a spôsob stretnutia. Videli sme to aj na živote pápeža Františka, ktorý bol veľmi kreatívny a neraz šokoval, s kým a ako sa stretol.

Vedľa fary máte kláštor, kde žijú sestry Božieho milosrdenstva. Ako to pomáha farnosti?

Veľmi. Už ich samotná prítomnosť je pre túto farnosť veľkým požehnaním. 

V čom?

Spomeniem sestru Hedvigu. Keď sem prišla, priniesla zápal, oheň, krásnu ľudskú blízkosť a tak jednoducho odovzdávala Božie veci, a to tým, že bola súčasťou zboru. Rozprávala sa aj so ženami. Robila tiež službu kostolníčky, ženy, ktoré prichádzali upratovať kostol, pekne vítala, pracovala s nimi a ony tak mohli zažiť jemnosť Božieho dotyku.

Máme tu sestru Alžbetu, ktorá mi pomáha s pastoráciou detí. Pre rodičov sa stala ženou, ktorú majú radi a ktorá im sprítomňuje Božiu dobrotu. Sestry chodia navštevovať chorých a aj im pomáhajú či nosia Eucharistiu. Raz za mesiac tých ľudí spovedám a neraz mi povedia, aké to je dobré, že ich tu máme.

V našej spoločnosti sme sa zamerali na veľké veci, ale nedoceňujeme, že veľkým je to, čo konáme s veľkou láskou, a tieto sestry to robia.

Vieme rehoľné sestry v cirkvi doceniť?

Zaslúžili by si viac. To nie je nedostatok len cirkvi. Na celom Slovensku nám chýba dobroprajnosť, vďačnosť aj chvála.

Stáva sa asi aj to, že ľudia prídu do farskej kancelárie a chcú hneď všetko.

Áno. (Smiech.) „Najlepší“ sú takí, ktorí ešte zacitujú stať zo Svätého písma. Vtedy už viem, že to nebude ľahké. No opäť to vystihuje našu dobu a štýl života, ktorý vedieme. Dnes sme naučení na rýchlosť (internet, auto, dáta, občerstvenie) a je pre nás prirodzené, že chceme aj rýchlu službu vo farskej kancelárii.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

S čím špekulujú ľudia?

Hľadajú pre seba možné výnimky. (Úsmev.) Našťastie sú aj iné príbehy. Prišla nedávno mladá pani, že chce byť krstnou mamou, ale nemala birmovku. Krstiť chceli o tri týždne. Vysvetlil som jej, že to nie je o tom, že požiada o niečo a ja jej dám cenník a pečiatku. 

Pozval som ju na cestu prípravy na birmovku. A ona naozaj prešla prípravou na birmovku a rodina, ktorá ju chcela za krstnú, s krstom počkala. Lebo táto žena spĺňala jej požiadavky kvality pre krstného rodiča a nechcela, aby to bol niekto len tak. Akceptovala čas, kým si urobila birmovku, a počkala na ňu.

Samozrejme, máme aj takých, ktorí hľadajú, čo by sa dalo vybaviť ľahšie a lepšie. Niekedy ani my kňazi nezbadáme, že ide o špekulantstvo. Ale milosť Božia tak či tak, verím, pôsobí.

Akým krízam čelí kňaz po dvadsiatich piatich rokoch? Mali ste niekedy chuť nechať kňazstvo?

To nie. Krízu osobne vnímam ako križovatku, kde sa musím rozhodnúť, po ktorej ceste pôjdem a čo zanechám. Samozrejme, za skoro dvadsaťpäť rokov boli také chvíle, keď som musel urobiť rozhodnutie, a priznávam, že to nebolo vždy ľahké.

Kňazský život bude vždy o troch veľkých pokušeniach – moc, peniaze a žena. Dnes by som možno pridal, hoci to bolo aj predtým – osamelosť. Kňaz dnes nie je taký žiadaný, ako bol kedysi. Status kňaza výrazne klesol a existuje pokušenie cítiť sa, že niekde inde by som bol čosi viac. Nie je to pokušenie moci, ale pokušenie inej sebarealizácie.

Aj na východe Slovenska platí, že kňaz už nie je taký žiadaný?

Všade. Čítal som knihu, kde bolo napísané, že ak niekto chce niečo zmeniť v spoločnosti, najprv natočí film, aby ľudia dostali iné myšlienkové pochody. Potom je ľahšie niečo presadiť.

Všimli ste si, že posledné roky vo filmoch, ktoré sa ponúkajú pre našu krajinu, bol kňaz často vykreslený ako taký podivín až hlupáčik, ktorému niečo nedochádza? Napríklad Horná Dolná, Babovřesky a podobne. Potom sa nemôžeme čudovať, že pojem kňaz už nie je to, čo bývalo...

V akom zmysle sa znížil status kňaza?

Pán farár už nemá hneď prvú stoličku a pozdrav na uliciach. (Smiech.) Aj na základe spomínaných filmov majú ľudia o kňazovi istý obraz.

Pozrime sa na to na inom príklade: všimnite si otázku homosexuálov. Videli ste niekedy film s homosexuálom, kde by bol zobrazený negatívne? Ja zatiaľ nie. Aj keď som, samozrejme, nevidel všetky filmy na svete. V tých, čo som videl, je to človek, ktorý je blízky hlavnému hrdinovi a pomôže mu k tomu, že je na konci dňa úspešný. Je to vnútorne nádherný človek. Taký, že ho chcete za priateľa a mať ho nablízku.

Keď sa týmto spôsobom darí niekomu vytvárať taký postoj, ja sa pýtam, prečo je kňaz zobrazený negatívne? Za komunizmu sa hovorilo, že kňazi a cirkev sú spiatočnícki, a mne sa zdá, že sa taký obraz vytvára aj naďalej.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Hovorili ste, že je dôležité, aby kňaz mal spoločenstvo. Ale potom príde moment, keď ho biskup preloží. Počul som už aj názor kaplána, ktorý povedal, že aj tak ho každý rok alebo každé dva roky biskup preloží, a tak už nemá motiváciu budovať si vo farnosti vzťahy alebo niečo robiť. Lebo vie, že pôjde o chvíľu zase inde. Potom sa mu ťažko odchádza. Ale iste aj pre kňaza, ktorý je niekde pätnásť rokov a biskup ho pošle inde, to môže byť veľmi ťažké. Čo vtedy prežívate?

Ako kto a ako kedy. Niekedy sa tešíte novej výzve, živému spoločenstvu. Inokedy je to náročné. Aj my kňazi žijeme vzťahy. Potrebujeme domov – nielen ten rodičovský. Nie je ľahké povedať si – odteraz budem doma tu a tieto vzťahy sú tie, ktoré potrebujem a chcem žiť.

Aj my sme ľudia, ktorí majú radi stabilitu a svoje miesta. Preto je prirodzené, že vás ako človeka objíme smútok, prázdnota, skúška s povrchnosťou či ľahostajnosťou. O to viac, že nové bývanie a miesto si nevyberáte podľa svojich kritérií. Je to vždy veľká výzva. Mne osobne vtedy vždy rezonuje pieseň Jany Kirschner V cudzom meste.

Mladý kaplán asi ráta s tým, že ho biskup na začiatku bude prekladať.

Keď som študoval v seminári, tak po vysviacke boli kňazi tri roky kaplánmi a potom išli na faru. Keď mňa vysvätili, tak som išiel za farára po jedenástich rokoch. A dnes sú kňazi kaplánmi aj pätnásť-šestnásť rokov. A budú zjavne ešte dlhšie. Je to opäť nový fenomén, na ktorý v cirkvi ešte hľadáme odpoveď. Zatiaľ sme ju však nenašli.

Keď sa niekedy rozprávam s kaplánmi, tak tí sa posťažujú, že farári sa k nim správajú ako k nejakým treťoradým kňazom. Niektoré farnosti sa dokonca ironicky nazývajú „kaplánske raje“.

Môže sa stať, že ten, kto tam je farárom, sám ako kaplán zažil takýto prístup farára a potom to kopíruje. Ale pozor! On bol kaplánom tri-štyri roky, a keď vtedy niekto vyšiel zo seminára ako 24- alebo 25-ročný, mohol potrebovať občas v niečom usmernenie alebo radu. Ale dnes má kaplán aj štyridsať rokov a je to zrelý muž, ktorý keby nebol kňazom, tak by mal rodinu, viedol by nejakú firmu, mal by zodpovednosť, kariérny rast. Škoda, že sa to prehliada.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sú však aj farári, ktorí majú po sedemdesiatke a už možno nemajú niekedy ani energiu a elán, a kňazi v najlepšom veku s nápadmi a chuťou sú stále kapláni.

To je skôr otázka pre biskupov, ako to vnímajú a akú majú víziu. Poviem však aj iné: je to čosi nové, čo si nepamätáme. Niekedy všetci starí farári dožili niekde na fare. Dnes máme nový fenomén, že máme 65-ročného chlapa, ktorý podľa štátnych zákonov môže ísť do dôchodku. Podľa cirkevného práva ide do dôchodku vo veku 75 rokov. A ja sa pýtam: keď som štyridsať rokov slúžil v cirkvi, kam vo veku 65 rokov mám ísť? Kde si mám kúpiť dom alebo byt a kedy? 

Mám sa po štyridsiatich alebo päťdesiatich rokoch vrátiť do rodnej obce, kde ma už málokto pozná? Ako starší človek chcem mať tiež nejaké zázemie, vzťahy, aby niekto za mnou prišiel a dali by sme si kávu alebo pivo.

Mám starého kňaza vytrhnúť a povedať mu – choď, kam chceš, a ži si, kde chceš? Áno, máme napríklad v našej arcidiecéze domov pre kňazov vo Veľkom Šariši. Ale ak celý čas pôsobím na Above alebo Zemplíne, kto ma navštívi vo Veľkom Šariši?

Ak by starý kňaz ostal vo farnosti alebo aspoň v dekanáte, bolo by to pre neho ľahšie. Prečo my kňazi nemáme právo zostarnúť a dožiť v spoločenstve, kde sa cítime doma?

Keď ste niekde pätnásť rokov farárom, kde sa cítite ako doma, a vám vo veku päťdesiatpäť rokov povie, že idete inde, zo Šariša na Zemplín, tak je to asi náročné.

Cirkevné právo hovorí, že farár užíva stabilitu, je dôležité, aby s ním ordinár, teda biskup, komunikoval. Ak ide kňaz na posledné pôsobisko, mal by mať víziu, že tam aj zostarne a prípadne aj dožije. Ako kňaz mám robiť niečo vo farnosti, budovať vzťah s Ježišom, aby ľudia vnímali, že ich ľúbim.

Povedať niekomu, že dnes ľúbiš týchto ľudí a zajtra budeš ešte viac ľúbiť iných, to je tiež proces. U nás je úzus, že kňaz pôsobí osem až pätnásť rokov. Ordinár pracuje s týmto číslom. Vieme teda, že keď sme už nad tou osmičkou a blížime sa k pätnástke, každý rok môže niečo prísť.

Ak mám rád ľudí a cítim sa súčasťou ich rodín a ich srdca, vždy bude prekladanie ťažké. Kňaz vždy je a bude človek a potrebuje aj klasické vzťahy, aby mohol pôsobiť.

Krásne to vystihol kňaz Braňo Bukovský v knihe, ktorá vyšla vo vašom vydavateľstve: „Bez vás sa do neba nedostanem. Dozrievanie pre nebo je spojené so vzťahmi a s prostredím, v ktorom žijeme.“ Na to by sme nemali zabúdať.

A, samozrejme, nesmieme zabúdať ešte na jedno. Kňaz aj biskup môžu pracovať s informáciami, ktoré nemusia byť rovnaké, a preto rozhodnutie kňaza alebo biskupa môže občas vniesť nejakú bolesť či nepochopenie. Za každým kňazom a jeho preložením je príbeh.

Keď vás ordinár prekladá, komunikuje o tom s vami?

To je otázka pre ordinára. (Úsmev.) Osobne si v tomto viem predstaviť isté zlepšenie.