Vekový limit pre konkláve Keď Pavol VI. poslal kardinálov do skráteného pracovného úväzku

Búrku nevôle zažil Pavol VI. už päť rokov predtým: hromžiaci kardináli, zúriaci nad svojím údajným vyhodením z práce. Pápež, majúci sklon k váhaniu, to pretrpel. Pavol VI. zostal neoblomný a svoje rozhodnutie zopakoval aj vo svojej konštitúcii o voľbe pápeža Romano Pontifici eligendo z 1. októbra 1975: v konkláve mali byť oprávnení voliť už len tí kardináli, ktorí sa ešte nedožili 80. roku života. Prvý raz sa to uplatnilo o necelé tri roky neskôr, v auguste 1978, pri voľbe Pavlovho nástupcu Jána Pavla I.

V novembri 1970 Pavol VI. svojím motu proprio Ingravescentem aetatem (S rastúcou záťažou veku) stanovil, že kardináli po dosiahnutí veku 80 rokov strácajú svoje právo hlasovať pri voľbe pápeža. Nemecká Katolícka tlačová agentúra (KNA) vtedy informovala, že tento dokument „zasiahol cirkevný Rím ako bomba“.

„... aby starí zmizli“

A skutočne: kardinál Alfredo Ottaviani doslova zúril. Penzionovaný prefekt Svätého ofícia sa cítil „odsunutý na vedľajšiu koľaj“ a pápežovi vyčítal „neúctu k stáročnej tradícii“. A francúzsky kuriálny kardinál Eugene Tisserant, jednako dekan kardinálskeho kolégia, vo francúzskej televízii jedovato poznamenal, že Pavol VI. túži len po potlesku sveta, lebo svet chce, aby starí zmizli.

Tisserant dokonca verejne spochybnil zdravotný stav Pavla VI. Predtým, ako s ním odišiel na dlhú cestu po Ázii, na otázku, či je pápež chorý, odpovedal: „To je predsa vidieť!“ Vatikán a pápežov osobný lekár sa ponáhľali s dôrazným dementi – a aj Tisserant nakoniec počas cesty ustúpil.

Ohraničením veku bolo jedným úderom 16 kardinálov qua alter „olúpených“ o svoje najvyššie práva: okrem Tisseranta (86 rokov) a Ottavianiho (80 rokov) boli medzi nimi aj ďalšie významné osobnosti, napríklad zaslúžilý kolínsky kardinál a hrdina koncilu Josef Frings (83 rokov) alebo portugalský patriarcha Východnej Indie a neskorší kuriálny kardinál José da Costa Nunes (90 rokov).

Veľa zlej krvi

Ohraničenie veku sa postaralo o zlú krv medzi seniormi – podobne ako ohraničenie regulárneho funkčného obdobia biskupov na 75 rokov (august 1966) a všeobecný rokovací poriadok Rímskej kúrie v roku 1968. Posledným menovaným dokumentom Pavol VI. stanovil vekovú hranicu pre vedúce vatikánske úrady na 75 rokov, avšak s možnosťou predĺženia maximálne do 80. narodenín.

Po stáročia sám pápež vymenúva kardinálov pre svoj senát – tí potom volia aj jeho nástupcu. Ohraničením počtu voliteľov na maximálne 120, čo je možné regulovať prostredníctvom vekovej hranice, pápež od čias Pavla VI. zároveň ohraničuje aj na druhom konci spektra vplyv svojho predchodcu na cirkevnú politiku – lebo skoršie vymenovaní volitelia pápeža majú tendenciu dosiahnuť vek 80 rokov skôr.

A ešte jeden vedľajší osoh: keďže kardináli po celé stáročia volia vždy jedného spomedzi seba, Pavol VI. takmer zaručil, že nový pápež bude mať v čase svojho zvolenia menej ako 80 rokov: 78 v prípade Josepha Ratzingera/Benedikta XVI. a 76 v prípade Jorgeho Maria Bergoglia/Františka.

Kardinálsky klobúk ako prémia

Ohraničenie veku zároveň pápežom umožňuje odmeňovať zaslúžilých cirkevných hodnostárov a teológov kardinálskym klobúkom bez toho, aby ich museli zapojiť do cirkevnej správy. To – spolu s rastúcou priemernou dĺžkou života a globalizáciou svetovej cirkvi – viedlo k nárastu počtu členov kardinálskeho kolégia na súčasných okolo 250.

Síce približne 100 seniorov medzi nimi už nemôže priamo voliť pápeža, ale ani oni nie sú úplne bezmocní. V závislosti od kuriálnej skúseností a kvality svojej siete môžu stále robiť „politiku“ vo svojom zmysle, brániť určitým kandidátom alebo zbierať hlasy pre svojho kandidáta – tak ako to v roku 2013 urobil (80-ročný) britský kardinál Cormac Murphy-O’Connor pre Bergoglia/Františka.

To, čo vtedy stačilo na to, aby sa starším cirkevným hodnostárom nahnala červeň do tváre, po Druhom vatikánskom koncile už dávno nestačilo mnohým takzvaným progresívnym katolíkom. Tí dokonca požadovali, aby pápeža v budúcnosti nevolilo niekoľko desiatok kardinálov, ale tisíce biskupov svetovej cirkvi spoločne. Nie sú biskupi podľa katolíckeho učenia nástupcami apoštolov? Preto aj koncil požadoval, aby „kolégium biskupov“ spolu s pápežom viedlo cirkev.

Synodálni otcovia ako volitelia pápeža?

Aj Pavol VI. aspoň premýšľal o takomto smerovaní. V marci 1973 navrhol, aby sa na budúcich pápežských voľbách mohli zúčastniť aj patriarchovia východných cirkví zjednotených s Rímom a 15 členov Stálej rady biskupskej synody. Aká bola úľava v konzervatívnom, respektíve sklamanie v liberálnom tábore, keď napokon Pavol VI. vo svojej konštitúcii o voľbe pápeža, vydanej v roku 1975, potvrdil status quo.

Asi proti svojej vôli Pavol VI., narodený v roku 1897, vyvolal diskusiu o tom, či môže zostať pápežom aj po dovŕšení 80. roku života. Dokonca aj konzervatívny Ottaviani v zlosti povedal, že pápež teraz musí počítať s tým, že „všetko, čo urobí v pokročilom veku, bude spochybňované rovnako“, ako je teraz spochybňovaná práca starých kardinálov. Za týchto okolností už myšlienková cesta k abdikácii pápeža Benedikta XVI. vo februári 2013 nebola až taká dlhá.

Ešte jeden detail si z Romano Pontifici eligendo zaslúži pozornosť: korunovácia nového pápeža kardinálom protodiakonom. Pavol VI. v roku 1964 na koncile si sňal pápežskú korunu, tiaru, z hlavy a daroval ju chudobným. V pravidlách týkajúcich sa jeho nástupníctva je však slávnostná korunovácia naďalej uvedená v 92. článku. Pavlovo gesto bolo síce osobné, ale žiaden pápež po ňom už po korune nesiahol.

Pôvodne publikované na Kathpress. Preložil o. Ján Krupa.