Pápež pricestoval do Libanonu Strážili ho vojenské lietadlá. Pred novinármi podporil dvojštátne riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu

Aktualizované o 21.00

Lev XIV. v nedeľu popoludní priletel do Libanonu, kde začal svoju pastoračno-diplomatickú návštevu stretnutiami s najvyššími predstaviteľmi štátu.

Pápežský let sprevádzali do Bejrútu vojenské lietadlá. Úrady prijali pre pápežovu návštevu prísne bezpečnostné opatrenia.

Pápež vyzval obyvateľov Libanonu, aby sa naďalej usilovali o mier a zmierenie vo svojej krajine, ktorú roky sužujú vojny a krízy. Apeloval na lídrov krajiny, aby sa dali plne „do služby svojho ľudu“.

Libanon sa už roky zmieta v hospodárskej kríze a mnohí v krajine sa obávajú aj obnovenia vojny po nedávnom konflikte medzi Izraelom a militantným hnutím Hizballáh.

„Mnohokrát je ľahšie utiecť alebo jednoducho pohodlnejšie presťahovať sa inam. Zostať vo vlastnej krajine alebo vrátiť sa do nej si vyžaduje skutočnú odvahu a predvídavosť,“ povedal Lev XIV. v príhovore k štátnym predstaviteľom, diplomatom a zástupcom občianskej spoločnosti v prezidentskom paláci v Bejrúte.

Pápež Lev XIV. s libanonským prezidentom Džúzífom Awnom. Foto: TASR/AP

Libanonskí tanečníci v ľudových krojoch predvádzajú pred papamobilom tradičný tanec „dabkeh“. Foto: TASR/AP

Foto: TASR/AP

Libanončanov, ktorých krajinu trápia hlboké náboženské a politické rozpory, tiež vyzval, aby sa vydali cestou zmierenia. Opätovne zdôraznil potrebu mieru, nespomenul však konkrétne konflikty.

„Tu, rovnako ako v iných častiach sveta, vedú neistota, násilie, chudoba a mnohé iné hrozby k exodu mladých ľudí a rodín, ktoré hľadajú budúcnosť inde, hoci je veľmi bolestné opustiť svoju vlasť,“ uviedol pápež.

Bejrútska konzultačná firma Information International odhaduje počet prevažne mladých Libanončanov, ktorí v rokoch 2012 – 2024 odišli z krajiny, na 800-tisíc. Oficiálne počty nie sú k dispozícii, no krajina má celkovo asi šesť miliónov obyvateľov.

Pápež vo vystúpení vyzdvihol ich odolnosť. „Ste ľudia, ktorí sa nevzdávajú, ale tvárou v tvár skúškam vždy vedia, ako znova vstať s odvahou,“ povedal.

Príhovor pápeža na stretnutí s predstaviteľmi štátnej a občianskej spoločnosti v Bejrúte

Pán prezident, vážení občianski a náboženskí predstavitelia, členovia diplomatického zboru, dámy a páni,

blahoslavení tí, čo šíria pokoj!

S veľkou radosťou sa s vami stretávam a navštevujem túto krajinu, kde slovo „mier“ znamená oveľa viac než len pojem: je tu túžbou a povolaním, darom i dielom, ktoré sa neustále uskutočňuje.

Každý z vás je nositeľom autority v tejto krajine, v rámci svojich úloh a vymedzených kompetencií. Práve vo svetle tejto autority vám chcem adresovať Ježišove slová, ktoré boli zvolené za ústrednú tému mojej cesty: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj!“ (Mt 5, 9)

Určite sú milióny Libanončanov – tu aj po celom svete –, ktorí deň čo deň v tichosti slúžia pokoju. No vy, ktorí máte v tejto krajine významné inštitucionálne úlohy, ste povolaní na osobitné blahoslavenstvo, ak môžete povedať, že cieľ pokoja stojí vo vašom živote na prvom mieste.

V tomto stretnutí by som sa spolu s vami chcel zamyslieť nad tým, čo znamená byť človekom pokoja v podmienkach, ktoré sú nesmierne zložité, poznačené konfliktmi a neistotou.

Okrem prírodnej krásy a bohatstva kultúr, ktoré moji predchodcovia pri návštevách vašej krajiny vždy obdivovali, je v Libanončanoch prítomná aj jedinečná vlastnosť: ste národ, ktorý sa nevzdáva.

Aj uprostred skúšok vždy dokážete s odvahou povstať. Táto odolnosť je základnou črtou skutočných tvorcov pokoja, pretože mier si vyžaduje neustále nový začiatok.

Navyše odhodlanie a láska k pokoju sa nezľaknú ani zdanlivého neúspechu, neodradia ich sklamania, ale pozerajú vpred, prijímajú a objímajú každú situáciu s nádejou. Na budovanie pokoja je potrebná húževnatosť; na ochranu a pestovanie života vytrvalosť.

Preskúmajte svoje dejiny a položte si otázku: odkiaľ pramení tá mimoriadna sila, ktorá váš národ nikdy nenechala pokorený alebo bez nádeje? Ste rôznorodá krajina, „spoločenstvo spoločenstiev“, spojené spoločným jazykom.

Nemám na mysli len levantskú arabčinu, prostredníctvom ktorej váš veľký kultúrny odkaz zanechal nesmierne bohatstvo. Predovšetkým hovorím o jazyku nádeje, ktorý vám vždy umožnil začať odznova.

Takmer na celom svete akoby ovládol atmosféru pesimizmus a pocit bezmocnosti – ľudia už akoby neverili, že môžu zmeniť beh dejín. Dôležité rozhodnutia sú často v rukách malej skupiny, neraz na úkor spoločného dobra, akoby to bolo nevyhnutné.

Aj vy ste veľa trpeli dôsledkami „ekonomiky, ktorá zabíja“ (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53), globálnej nestability, ktorá má ničivé dosahy aj na Levantu, či radikalizácie identít a konfliktov. A predsa ste vždy túžili začať znovu – a vedeli ste to.

Libanon sa vyznačuje živou, vzdelanou občianskou spoločnosťou bohatou na mladých ľudí, ktorí dokážu vyjadriť sny a nádeje celého národa. Povzbudzujem vás preto, aby ste sa nikdy nevzďaľovali od svojho ľudu bohatého na rôznorodosť, ale aby ste sa s oddanosťou a pokorou stavali do jeho služby.

Hovorte jedným jazykom – jazykom nádeje –, ktorý tým, že stále začína odznova, dokáže všetkých spájať. Nech túžba žiť a rásť v jednote vytvorí z každého spoločenstva súčasť spoločného polyfonického hlasu.

V tom vám môžu pomôcť aj hlboké väzby, ktorými sú k Libanonu pripútaní mnohí vaši krajania žijúci po celom svete. Milujú svoje korene, modlia sa za vás a podporujú vás svojimi skúsenosťami a schopnosťami, pre ktoré si ich všade vážia.

To nás privádza k druhej vlastnosti tých, čo tvoria pokoj. Nevedia len nanovo začínať, ale robia tak predovšetkým na náročnej ceste zmierenia. Existujú totiž osobné i spoločné rany, ktorých uzdravenie si vyžaduje roky, ba celé generácie.

Ak sa im nevenujeme, ak nepracujeme napríklad na uzdravení pamäti, na stretnutí tých, ktorí zažili krivdu a nespravodlivosť, je ťažké kráčať k pokoju. Zostali by sme uzavretí každý vo svojom zranení a vo svojom uhle pohľadu.

Pravdu však možno uctiť len vzájomným stretnutím. Každý z nás vidí len časť pravdy a pozná len jej úsek; nemôžeme poprieť to, čo vidí len ten druhý a čo pozná len on. Pravda a zmierenie môžu rásť len spolu – v rodine, medzi komunitami, medzi príslušníkmi rôznych skupín v krajine i medzi národmi.

Zároveň neexistuje trvalé zmierenie bez spoločného cieľa a bez otvorenosti voči budúcnosti, v ktorej dobro premáha zlo, ktoré sme zakúsili alebo spôsobili v minulosti či v prítomnosti. Kultúra zmierenia nevyrastá iba zospodu, z vôle niekoľkých odvážnych jednotlivcov.

Vyžaduje si aj autority a inštitúcie, ktoré kladú spoločné dobro nad čiastkové záujmy. Spoločné dobro je viac než súčet záujmov jednotlivcov – zhromažďuje ciele všetkých, usmerňuje ich a umožňuje, aby každý získal viac, než keby konal sám.

Mier nie je len krehká rovnováha tých, čo žijú vedľa seba pod jednou strechou. Mier znamená vedieť žiť spolu, v spoločenstve, ako zmierený ľud; zmierenie, ktoré nás učí nielen spolu bývať, ale aj spolupracovať na spoločnej budúcnosti. Mier sa tak stáva hojnosťou, ktorá nás prekvapí, keď sa naše horizonty rozšíria za všetky múry a bariéry.

Neraz si myslíme, že pred ďalším krokom musíme najskôr úplne všetko vyriešiť a objasniť. No práve vzájomný dialóg – aj uprostred nepochopení – je cestou k zmiereniu. Najväčšou pravdou je, že sa nachádzame spolu ako súčasť Božieho plánu, aby sme sa stali jednou rodinou.

Napokon by som rád poukázal na tretiu vlastnosť tých, čo sa usilujú o pokoj. Aj keď to vyžaduje obetu, tvorcovia pokoja sa odvážia vytrvať. Niekedy je jednoduchšie utiecť alebo pohodlnejšie presťahovať sa inam. No zostať alebo vrátiť sa do svojej vlasti si žiada skutočnú odvahu a prezieravosť – a uznať, že aj náročné situácie sú hodné lásky a obetavosti.

Vieme, že aj tu – podobne ako inde vo svete – neistota, násilie, chudoba a mnohé iné hrozby spôsobujú odchod mladých ľudí a rodín do zahraničia, hoci je bolestné opustiť rodnú zem.

Treba uznať, že prítomnosť Libanončanov po celom svete môže priniesť veľa dobrého celej krajine. No zároveň nesmieme zabúdať, že zostať vo vlasti a deň po dni pracovať na budovaní civilizácie lásky a pokoja je mimoriadne hodnotné.

Cirkev sa nezaujíma len o dôstojnosť tých, ktorí odchádzajú zo svojej vlasti. Nechce, aby bol ktokoľvek k odchodu donútený. A chce aj to, aby sa tí, ktorí túžia vrátiť domov, mohli vrátiť bezpečne. Ľudská mobilita je veľkou príležitosťou stretávania a vzájomného obohatenia, no zároveň neruší osobitné puto s krajinou, ktorá človeku dáva jedinečnú identitu.

Mier rastie v konkrétnom prostredí – v geografických, historických a duchovných súvislostiach. Potrebujeme podporovať tých, ktorí tieto väzby rozvíjajú, bez toho, aby sme skĺzli k uzatváraniu sa alebo nacionalizmu.

Pápež František vo svojej encyklike Fratelli tutti ukazuje smer: „Potrebujeme mať globálnu perspektívu, aby sme sa zachránili pred malomyseľnosťou. Keď náš dom prestáva byť domovom a stáva sa ohradou, celou, potom prichádza celok, aby nás zachránil, ako ‚konečný cieľ‘, ktorý nás priťahuje k nášmu naplneniu.

Zároveň sa však treba s nadšením obracať k tomu, čo je miestne, pretože to má čosi, čo celok nemá: schopnosť byť kvasom, prinášať obohatenie, spúšťať mechanizmy subsidiarity. Univerzálne bratstvo a sociálne priateľstvo sú teda dva neoddeliteľné a rovnako životne dôležité póly každej spoločnosti“ (č. 142).

Výzvou nielen pre Libanon, ale pre celú Levantu je otázka: čo urobiť, aby najmä mladí ľudia nemali pocit, že musia opustiť svoju vlasť? Ako ich povzbudiť, aby nehľadali pokoj inde, ale nachádzali jeho záruky doma a stali sa protagonistami budúcnosti svojej krajiny? V tejto oblasti sú kresťania i moslimovia – a všetky občianske i náboženské zložky libanonskej spoločnosti – povolaní prispieť svojím dielom a apelovať na medzinárodné spoločenstvo.

V tomto kontexte chcem zdôrazniť zásadnú úlohu žien v náročnej a trpezlivej úlohe udržiavania a budovania pokoja. Nezabúdajme, že ženy majú osobitný dar tvoriť pokoj, pretože vedia opatrovať a posilňovať hlboké väzby so životom, s ľuďmi a s miestami.

Ich účasť na spoločenskom a politickom živote, ako aj v náboženských komunitách predstavuje zdroj skutočnej obnovy celého sveta – podobne ako energia mladých. Blahoslavení teda tvorcovia pokoja – a blahoslavení sú mladí, ktorí zostávajú alebo sa vracajú, aby Libanon opäť žiaril životom.

Na záver sa chcem inšpirovať ďalším vzácnym prvkom vašej kultúry, ktorého korene siahajú tisícročia do minulosti. Ste národ, ktorý miluje hudbu. Vo sviatočné dni sa mení na tanec – reč radosti a spoločenstva.

Tento prvok vašej kultúry nám pomáha pochopiť, že mier nie je len výsledkom ľudského úsilia, akokoľvek potrebného. Pokoj je dar, ktorý prichádza od Boha a prebýva predovšetkým v srdci. Je ako vnútorný pohyb smerujúci navonok, ktorý nám umožňuje dať sa viesť melódiou väčšou, než sme my sami: melódiou Božej lásky.

Ten, kto tancuje, pohybuje sa ľahko, nezraňuje zem a harmonizuje svoje kroky s krokmi druhých. A tak je to aj s pokojom: je to cesta inšpirovaná Duchom, ktorá učí naše srdcia načúvať, byť pozorné a úctivé voči druhým.

Nech tento Boží dar pokoja vo vás rastie; nech premieňa váš pohľad na druhých a spôsob, akým spolu žijete v tejto krajine, ktorú Boh hlboko miluje a stále žehná.

Vážený pán prezident, vážení predstavitelia verejnej moci, ešte raz vám ďakujem za privítanie. Uisťujem vás o svojich modlitbách – aj o modlitbách celej Cirkvi – za vaše náročné poslanie v službe spoločnému dobru.

Libanonský prezident Džúzíf Awn pred pápežom povedal, že ochrana Libanonu, ktorý označil za jedinečný model spolužitia rôznych náboženských komunít, je povinnosťou ľudstva.

„Ak sa tento model vytratí, nikde inde ho nemožno nahradiť,“ vyhlásil prezident. „Povedzte svetu o nás. Nezomrieme, neodídeme, nebudeme zúfať, nevzdáme sa,“ zdôraznil Awn, jediná kresťanská hlava štátu v arabskom svete.

Neskôr sa stretol aj s predsedom parlamentu Nabím Barrím a premiérom Nawáfom Salámom. Vystúpil tiež s prejavom pred štátnymi predstaviteľmi a diplomatmi.

Pápež Lev XIV. s libanonským premiérom Nawáfom Salámom. Foto: TASR/AP

Foto: TASR/AP

Lev XIV. má počas návštevy na programe omšu pod holým nebom na nábreží Bejrútu a návštevu piatich miest vrátane prístavu v Bejrúte, kde došlo v lete 2020 k výbuchu s vyše 220 obeťami na životoch. Agentúra Reuters si všíma, že nepocestuje na juh krajiny, kde Izrael útočí na ciele militantov z hnutia Hizballáh.

V Libanone žije najväčší podiel kresťanov na Blízkom východe. Tvoria asi 30 percent populácie, ktorej zvyšok sú moslimovia, zhruba rovnako rozdelení medzi šiítsku a sunnitskú vetvu islamu. V krajine žijú aj iné náboženské komunity, ako sú drúzovia.

Libanon je druhou Levovou zastávkou po Turecku, kde bol štyri dni a upozornil, že budúcnosť ľudstva je ohrozená pre neobvyklý počet konfliktov, a odsúdil násilie páchané v mene náboženstva.

Agentúra AP uviedla, že pápež mal pred odchodom z Istanbulu v pláne modlitbu v arménskej apoštolskej katedrále a bohoslužbu s pravoslávnym ekumenickým patriarchom Bartolomejom I.

Lev XIV. podporuje dvojštátne riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu

Pápež Lev XIV. v nedeľu potvrdil, že Svätá stolica podporuje tzv. dvojštátne riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Podľa jeho slov je to „jediné riešenie“, ktoré by mohlo zaručiť spravodlivosť pre obe strany.

Pápež sa vyjadril pred novinármi počas letu z tureckého Istanbulu do libanonského Bejrútu.

Hoci Lev XIV. už odpovedal na otázky novinárov na neformálnych stretnutiach vo svojom vidieckom sídle, krátka schôdzka s nimi počas nedeľňajšieho letu bola jeho prvou „tlačovou konferenciou“ v úrade pápeža. Obmedzená však bola na dve otázky tureckých novinárov.

Prvá „tlačová konferencia“ na palube lietadla. Foto: TASR/AP

Foto: TASR/AP

Lev XIV. po jednej z otázok potvrdil, že na súkromnom rozhovore s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom po príchode do Ankary diskutoval aj o vojnách v Pásme Gazy a na Ukrajine. Turecko môže podľa neho zohrať dôležitú rolu v oboch týchto konfliktoch. Poznamenal, že Erdoğanova vláda už pomohla sprostredkovať rokovania Ruska a Ukrajiny na nižšej úrovni.

„Žiaľ, stále sme neboli svedkami riešenia. Avšak dnes existujú nové, konkrétne návrhy na mier,“ povedal. Podľa vlastných slov dúfa, že Erdoğan bude pokračovať v dialógu s Ukrajinou, Ruskom a USA s cieľom pomôcť dosiahnuť prímerie a koniec vojny.

Pri Pásme Gazy zopakoval dlhodobé stanovisko Svätej stolice, ktorá podporuje dvojštátne riešenie pre Izrael a Palestínčanov. Svätá stolica uznala Palestínsky štát v roku 2015, snahy o takéto riešenie však dostali nový impulz tento rok počas vojny medzi Izraelom a hnutím Hamas v Gaze. Viacero ďalších krajín oficiálne uznalo Palestínsky štát na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN.

„Vieme, že v tejto chvíli Izrael s týmto riešením nesúhlasí, no považujeme ho za jediné, ktoré môže ponúknuť vyriešenie konfliktu, v ktorom žije,“ povedal pápež. „Sme tiež priateľmi Izraela a snažíme sa byť sprostredkovateľom medzi oboma stranami, aby sme im pomohli priblížiť sa k riešeniu spravodlivému pre všetkých,“ doplnil.