Púť k štyrom svätým bránam Včera som v Ríme splnil podmienky na získanie úplných odpustkov, ale naozaj uniknem očistcu?

Nie som vatikanista, v živote som si prečítal len niekoľko desiatok teologických kníh, inštitútu „plnomocných odpustkov“ rozumiem len zhruba, ale keď pápež František vyhlásil Svätý rok 2025 a otvoril sväté brány na štyroch pápežských bazilikách v Ríme, povedal som si: idem si po ne.

Po mimoriadne jubilejné odpustky.

Ako už ozrejmil môj neporovnateľne erudovanejší kolega Pavol Hudák, odpustky sú odpustením časných trestov za spáchané hriechy. Povedané jednoducho, ak spáchame hriech, ľútosťou a spoveďou ho Boh človeku odpúšťa, ale trest ostáva. A práve získaním odpustkov človek získava aj odpustenie trestov.

Ešte jednoduchšie povedané: nemusí pykať v očistci.

Do očistca pri triezvom hodnotení svojej životosprávy síce patrím, ale keď mi cirkev robí takú ponuku, come no? Prečo nie.

Požiadavky na získanie úplných odpustkov sú podľa vatikánskeho dekrétu až neuveriteľne nízke: stačí prejsť jednou svätou bránou na jubilejnom chráme, ktorých je napríklad na Slovensku 82, vyspovedať sa, prijať sväté prijímanie a pomodliť sa Otče náš, Zdravas’ a Sláva Otcu na úmysel pápeža – a ani to nie je nevyhnutné.

Mnohí katolícki veriaci to nechcú mať také ľahké a vykonávajú púť k svätým bránam všetkých štyroch pápežských bazilík v Ríme.

Včera, na záver pracovnej cesty do severného Arménska a na severnú Sicíliu, som bol jedným z tých peregrinantes in spem. Plánoval som putovať medzi štyrmi hlavnými svätými bránami.

Okrem iného to malo byť aj športové vyvrcholenie cesty, na ktorej som denne dve až štyri hodiny kráčal a štyri dni po sebe výdatne plával, dvakrát v pivničnom bazéne leninakanského hotela, dvakrát v špinavom mori pred Palermom.

Už pred rímskou púťou som to teda cítil v kostiach.  

Jubileum 2025Ako môžu veriaci získať odpustky a kde sú na Slovensku jubilejné chrámy (+ interaktívna mapa)

Pavol Hudák

Prvý zázrak

Zhrniem príchod: šlofík počas nočného letu z Palerma, pokračovanie v spánku na rímskom letisku medzi Afričanmi ležiacimi na zemi, prvé macchiato ešte na letisku. A tu sa objavil problém, ktorý spochybnil celý projekt: lejak. A ja som nebol pripravený na trojhodinovú turistiku v daždi.

Prvý zázrak: vystúpim v blízkosti Vatikánu z autobusu a doslova v minúte č. 1 sa mi zjaví potulný Bangladéšan, ktorý predáva dáždniky. Veľmi krehké a nekvalitné, ale predsa len dáždniky. Tenisky mi aj tak začínajú premokať, po ceste zvažujem kúpiť gumáky, ale aspoň nemusím svoj projekt prerušiť.

Bangladéšske okienko: Ako sa to vlastne mohlo stať, že predaj katolíckych devocionálií po celom Ríme kompletne prevzali synovia moslimského Bangladéša? Je to potom pre vyváženosť tak, že moslimské devocionálie v Mekke predávajú poľskí alebo filipínski katolíci? Koniec bangladéšskeho okienka.

Príchod krátko po ôsmej pred Vatikán. Ešte nie sú žiadne rady, policajti si dávajú kávu v kaviarni Leontina, tak si dám na počesť Svätého Otca druhé macchiato.

Nečakane rýchlo som v Dóme svätého Petra, vchádzam cez Porta Santa a teraz príde to najťažšie: spoveď.

Práve v tomto chráme som pred svadbou mal najlepšiu spoveď svojho života. Bola mi úplne šitá na mieru: nemecký spovedník mi pomocou úžasného citátu od pápeža Jána XXIII. poradil, s akým postojom má písať kresťanský novinár. Mimochodom, mal by som sa ho pevnejšie držať...

Dúfam v opakovanie tohto zážitku, teraz tu však stojí strohá slečna a strážiac vchod do spovedníc, otrávene odkáže, že spoveď v nemčine celý deň nebude, čo ma s ohľadom na stav sviatosti zmierenia v nemeckojazyčných krajinách neprekvapuje, aj angličtina bude až poobede, nateraz je k dispozícii len taliančina a poľština.

Moja taliančina nestačí na pomenovanie mojich zlyhaní, tak sa dohodnem s poľským spovedníkom, že ja budem rozprávať po slovensky a on po poľsky.

Keďže sa odpustky v mojom chápaní vzťahujú aj na už vyspovedané hriechy, pýtam sa dosť starého, milého a veľmi otcovského kňaza, či mu musím vyznať hriechy celého svojho života. On že nie, „len tie od poslednej spovede“.

Potom to ide rýchlo. Radí mi, že mám skúsiť „dialogovať“ v Eucharistii s Pánom Ježišom, musím sa odmodliť trikrát Otče náš, Zdravas’ a Sláva Otcu a už ma rozhreší. 

Zopár minút neskôr, o deviatej, sa začne v dóme aj omša. Vedie ju echtovný kardinál z Mongolska, ktorý však, súdiac podľa jeho taliančiny, bude Talianom. Bezchybná kázeň kardinála je o malosti, v tomto dóme „siamo piccoli piccoli“, ale nakoniec „spoznáme svoju malosť a zároveň svoju nekonečnú dôstojnosť“.

Trošku ma rozruší môj sused po ľavici, mladý blonďavý Kyjevčan žijúci osem rokov v Belgicku. Nevie, čo je to kardinál, nie je katolík a „nejako“ sa považuje za pravoslávneho kresťana, ale na prijímanie ide.

Jubilejný rok 2025Čo je jubileum, ako vzniklo a prečo je rok 2025 pre cirkev výnimočný

Pavol Hudák

Pochybnosti

Ešte zďaleka nie je desať hodín a z formálnej stránky mám už všetko vybavené. Napĺňa ma nejasná zmes tichej radosti a vážnych pochybností.

To akože bolo všetko?

Ak náhodou neskončím v pekle, pôjdem rovno do neba?

Nebude nezaslúžené, keď vďaka tomuto príjemnému maličkému výletu Ryanairom za ideálnych podmienok uniknem očistcu? Nie je očistec práve pre ľudí ako ja?

Na jednej strane to vôbec nie je ľahké: Boh vidí všetko, musím sa naozaj hlboko kajať a nesmiem viac hrešiť.

Na druhej strane je vatikánsky dekrét milosrdný až na hranicu smiešnosti: podľa www.iubilaeum2025.va možno získať odpustky „aj tým, že sa aspoň jeden deň v duchu pokánia zdržíme nezmyselných rozptýlení (skutočných alebo virtuálnych) a zbytočného konzumu, ako aj tým, že darujeme primeranú sumu peňazí chudobným alebo podporíme diela náboženského alebo sociálneho charakteru, ktoré slúžia najmä na obranu a ochranu života“.

Odpustky som teda mohol získať aj tým, že si jeden deň odložím mobil.

Tieto zmiešané pocity ma neopustili celý včerajší deň.

Nejakú chvíľu ma zamestnával ešte lov na prstový ruženec: v obchode v útrobách dómu také majú, strieborné aj pozlátené, lenže ponuka (a obávam sa: aj dopyt) nie je zameraná na prsty dospelých chlapov: všetky prstene boli určené pre jemné ženské alebo dokonca detské ruky. Až v ďalšej bazilike som našiel lacné pozlátené (podľa nebangladéšskej predavačky „bagnato in oro“) v mojej veľkosti.

Pre fotografický dôkaz som krátko po desiatej ešte raz prešiel Svätou bránou Baziliky svätého Petra, ale teraz sa už nebolo možné zastaviť, obrovský dav ma tlačil dopredu.

Otázky a odpovedeOdpustky pre zomrelých bude možné získať celý november, veriaci si vyberú kedy

Pavol Hudák

Druhý zázrak

Druhý zázrak: ešte v dóme som si všimol, že dážď ustal a obloha sa vyjasnila. Ukázalo sa slnko.

Začala sa pekná prechádzka. Svoju púť som organizoval v poradí, ako ho odporúčajú vatikánske úrady, a podľa Google Maps.

Do významného mestského bulváru Corso Vittorio Emanuele som videl klasický, kresťanský, v mnohom aj konzervatívny Rím. Tam iba jeden Walk-in Tattoo Cocktail Bar sľuboval takmer všetky rozptýlenia v jednom.

Od ulice Panisperna, ktorá vedie na Eskvilín, sa začal prejavovať mladý progresívny Rím. Jeho hlavnou črtou je zbožštenie Palestíny. Išlo sa do kopca, na vrch Eskvilín, dal som si tretie macchiato, Taliani pri bare spievali rocksong.

Druhá Porta Santa sa nachádza v bazilike Santa Maria Maggiore. Vatikánske úrady píšu, že najlepší čas na návštevu je neskoré dopoludnie, „keď svetlo zvýrazní zlaté mozaiky, ktoré žiaria ako zlaté betlehemské hviezdy“, to som zmeškal. Dav sa so zdvihnutými smartfónmi tlačil k nápadne jednoduchému bielemu hrobu, ja som sa pápežovi Františkovi iba ticho ospravedlnil za prípadné krivdy. Veď za tieto odpustky vďačím aj jeho chápaniu milosrdenstva.

Prechádzka do Baziliky sv. Jána v Lateráne je najkratšia. Keď som už bol tu, navštívil som lateránske Sväté schody (Scala santa). Podľa legendy ide o schody z jeruzalemského paláca Poncia Piláta, po ktorých dvakrát kráčal Ježíš. Po týchto schodoch stúpate len po kolenách.

Pekne to bolí. Všimol som si, že predo mnou stúpa po kolenách vystretá elegantná potmavšia slečna, ktorá už sedela predo mnou na rannej omši. Mala presne ten istý program a presne ten istý rytmus ako ja. Zo zvedavosti, a aby sa necítila prenasledovaná, som ju vonku vo všetkej počestnosti oslovil. Bola Texasanka.

Cesta medzi Bazilikou sv. Jána v Lateráne, na ktorej bola od roku 1433 otvorená prvá svätá brána, a Bazilikou svätého Pavla za hradbami je najdlhšia.

Ako naznačuje už názov San Paolo Fuori le Mura, vedie to von z centrálneho mesta. V kaviarni, ktorá ponúka zopár obedových jedál ohrievaných v mikrovlnnej rúre, som si dal neskorý obed a k tomu prvé a jediné vínčisko svojej púte.

Bol to lacný podnik, menučko s vodou a vínom stálo 7,50, obedovala tam schudobnená rímska buržoázia. Väčšina mužov bola v oblekoch.

Potom sa moja mapa Ríma skončila, navigáciu som so sebou nemal, a tak som produktívne blúdil. Prechádzal som sa po bulvári pomenovanom po Krištofovi Kolumbovi, s desaťprúdovou cestou a panelákmi škaredšími ako u nás, kde protiizraelské grafity prekročili všetky hranice racionality a slušnosti, no prešiel som aj tichú zelenú romantickú uličku „Siedmich kostolov“, kde bezdetné talianske paničky vetrali svojich psov.

Rím v okolí Ulice Krištofa Kolomba. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Bazilika sv. Pavla, miesto pre päť pápežov. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Tretí zázrak

Milí Rimania pomohli pútnikovi nájsť cestu a odrazu som s bolesťami nôh stál pred poslednou destináciou.

Na Baziliku svätého Pavla za hradbami si spomínam z detstva. Mal som vtedy pätnásť rokov, prišiel som so skupinou dolnorakúskej katolíckej mládeže, bola to moja prvá cesta bez rodičov.

Vtedy, ku koncu osemdesiatych rokov, na mňa spravili najväčší dojem medailóny pápežov. Páter Laurentius ukázal na posledné prázdne medailóny, ktoré sa ešte zmestili do baziliky, a dodal: „Keď sa posledný medailón vymaľuje portrétom pápeža, nastane vraj koniec sveta.“

Vtedy bolo osem prázdnych medailónov. Včera tam bolo vysoké lešenie, práve sa pripravoval medailón Leva XIV. Medailóny pápežov ukazoval portugalským pútnikom lisabonský kardinál a utrúsil pri tom suchý vtip, ktorému som nerozumel.

Teraz je voľných päť medailónov. Ja sa teda konca sveta celkom určite nedožijem, moje deti – v závislosti od trvania ďalších pontifikátov – možno áno.

To je, samozrejme, iba taká vzrušujúca špekulácia.

Tretí zázrak mojej rímskej púte spočíval v tom, že dážď sa znovu spustil až vtedy, keď som vyšiel z poslednej pápežskej baziliky.

Púť mi trvala osem a pol hodiny, no stihol som iba dva a pol ruženca.

Bolo o čom rozmýšľať.