Kňaz Ján Buc Zažil som silný moment, keď sa mi Boh poďakoval. Ostal som v šoku

Dnes máme veľa literatúry o sebapoznaní, vnútornému prežívaniu sa venuje oveľa väčšia pozornosť ako v minulosti. Aj ty sám vo svojich vystúpeniach často hovoríš o tom, ako by sme sa mali spoznávať a pracovať na sebe. Ako teda na to?

Vnímam to v troch rovinách. V prvom rade je dôležité počúvať, čo nám hovorí Pán Boh. Preňho sme vždy milované deti, toto je naša istota, prístav, z ktorého môžeme vychádzať a do ktorého sa môžeme vracať. On má pre každého z nás pripravený plán, ktorý v živote potrebujeme postupne odkrývať a spoznávať.

V druhom rade by sme mali venovať pozornosť tomu, ako nás vnímajú druhí. Nie preto, aby sme sa bez rozmyslenia prispôsobovali ich predstavám, ale pohľady ľudí, ktorým na nás skutočne záleží, môžu byť pre nás cennou spätnou väzbou. Pomôckou môžu byť aj rôzne osobnostné testy, môžu nám pomôcť lepšie si porozumieť.

Tým prechádzam k tretiemu bodu – človek by mal načúvať aj sebe samému. Každý z nás je totiž jedinečný originál s vlastným príbehom, ktorý ovplyvnila výchova, vzdelanie, ľudia, ktorých sme stretli, a podobne. V dobrom aj zlom. Na základe tohto sebapoznania a rozlíšenia svojich silných a slabých stránok si potom dokážem určiť, na čom by som mal popracovať a akým smerom sa uberať.

Viackrát si spomenul, aké dôležité je počúvať, čo nám hovorí Pán Boh. Ako však zachytiť jeho hlas?

Aj ja sa to stále len učím. Verím, že dnes to už viem lepšie ako včera, ale že zajtra to môže byť ešte lepšie. Prorok Jeremiáš vo svojej knihe zachytáva, ako mu Boh hovorí: „Ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách.“ (Jer 18, 6) Stále sme len v procese okusovania Božích dotykov.

Podelím sa o silnú skúsenosť, ktorú som prežil so svojím zosnulým priateľom Robom Neupauerom počas jednej misie v Kazachstane. Po intenzívnych týždňoch plných aktivít som večer pred odletom nemohol zaspať. Išiel som sa teda radšej modliť do kaplnky u sestier františkánok, kde sme bývali. Ďakoval som Bohu za čas, ktorý sme prežili, za všetko to dobré, čo nás postretlo a čo sme mohli vykonať. A vtom som zachytil Boží hlas, ktorý mi hovoril: „Janko, aj ja ti ďakujem.“ Bol som v šoku. Boh mi povedal, že mi ďakuje?!

V lietadle som o tom povedal Robovi a on mi na to odvetil: „Neuveríš, ale ja som sa v noci takisto modlil a rovnako som začul Boha, ako ma osobne oslovuje, aby mi poďakoval za prácu pre Božie kráľovstvo.“ Bola to veľmi silná skúsenosť. Boh nás tam videl, videl naše srdcia a bol za to vďačný. Hlboko sa ma to dotklo.

Lenže nie každý dokáže pri modlitbe vnímať takéto priame Božie oslovenie…

Existuje také jednoduché slovenské príslovie: Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo. Treba si dávať pozor na to, aby sme si nevytvárali nejaké umelé projekcie a svoje osobné priania nevydávali za Božie vnuknutia. Je dôležité poznávať Boha v neustálom procese, veľmi pomáha denne čítať Božie slovo, pretože práve tam sa nám Boh odhaľuje a aj priamo prihovára.

Buďme konkrétni. Ako vyzerá tvoja osobná modlitba?

Niektoré prvky sú pevné, iné sa menia alebo sú spontánne. Ráno sa vždy modlím litánie k Duchu Svätému, to je môj začiatok dňa.

Potom si prečítam manifest svojho života, v ktorom sú ukotvené moje hlavné zásady a ciele. Nie je to pevný dokument, postupne ho dopĺňam a aktualizujem. Ale podstatou je hlavné prikázanie lásky k Bohu a blížnemu: milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a celej sily a milovať blížneho ako seba samého.

Dôležitou súčasťou mojej modlitby je ticho, ideálne ráno a aspoň hodinu, lebo práve vtedy môže človek vo svojom srdci najlepšie zachytiť Boží hlas. Mám rád, keď v tom čase môžem byť pred svätostánkom v kostole alebo kaplnke.

Preto ma občas zamrzí, keď niekam prídem a kostol nájdem zamknutý. Ľudia sú tak oberaní o možnosť len tak spočinúť pred Pánom. A možno by tam zablúdil aj niekto neveriaci či hľadajúci.

Mnohí ľudia pred tichom či modlitbou vlastnými slovami uprednostňujú tradičné modlitby cirkvi ako ruženec či litánie. Je to nedostatočné?

Nie, určite nie. Veď ja sa tiež každý deň modlím breviár aj svätý ruženec, má to svoju stabilnú štruktúru a to môže veľmi pomáhať. Treba si však dať pozor na riziko, že to skĺzne do formalizmu a výkonnosti – odmodlil som sa to, ďalej to a ešte aj to.

Rovnako je to s čítaním Svätého písma. Osobne sa snažím prečítať si ho počas roka celé, mám na to aj aplikáciu, ale nemalo by ísť len o mechanické čítanie, aby som si to rýchlo mohol odfajknúť.

Ako teda neupadnúť do duchovného formalizmu či výkonnosti?

Keď sa raz pápeža Benedikta XVI. pýtali, či sa modlí denne celý ruženec, tak ako to robil Ján Pavol II., odpovedal, že sa modlí len jeden desiatok. Ale modlí sa ho polhodinu. Pre neho to teda bola forma meditácie, išiel do hĺbky. Rovnako môžem breviár odverklíkovať za pár minút, ale môžem aj meditovať nad každým žalmom a vychutnávať si ho.

Je to ako pri rozhovore s ľuďmi – používame aj nejaké zaužívané slová a frázy, ale nie je to len o nich, dávame do toho aj svoje srdce, myšlienky, slová, ktoré nám spontánne napadnú.

Preto ak môžeme dať do rozhovoru s Bohom svoje srdce, prečo to neurobiť? Prečo mu v slobode nenačúvať? Prečo sa opakovane nevrátiť k veršu z Biblie, ktorý nás niečím oslovuje? V tom všetkom sa nám prihovára samotný Boh. Tento vnútorný dialóg v modlitbe považujem za niečo výnimočné a potrebné, aby sme v tom rástli a dozrievali.

Musíš aj ty zápasiť o čas na modlitbu?

Neustále. Je to jedna zo základných vecí, ktoré diabol cielene a sofistikovane robí, snaží sa nás odtrhnúť od modlitby a tak nás pripraviť o zdroj života. Potom len živoríme a strádame. Nechcem paušalizovať, ale duchovná kríza, ktorú v súčasnosti vnímame vo veľkej časti Európy, ale aj v ďalších častiach sveta, pramení z krízy modlitby.

V Katechizme Katolíckej cirkvi je krásne napísané o modlitbe a boji v modlitbe. V bode 2725 je takéto vyjadrenie: „Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí.“

Keď teda niekomu poviem, že sa mám na figu, to akoby som mu povedal, že sa málo modlím. Nesiem svoje starosti a bolesti sám a to ma ubíja. No keď sa modlím, vpúšťam do toho Boha a zrazu sa mi kráča ľahšie. Nie preto, že by sa zmenili okolnosti, ale preto, že do toho vstúpil Boh.

Venovali sme sa dôležitej téme modlitby, ale predtým si spomenul zážitok z Kazachstanu, krajiny, ktorú si už niekoľkokrát navštívil. Čo ťa tam priťahuje?

Kazachstan má v mojom srdci špeciálne miesto. Verím, že je to krajina, ktorú Boh akoby zveril aj slovenskej cirkvi ako misijné pole. Máme tam niekoľko kňazov, medzi nimi aj môjho priateľa Vlada Dzurendu, tri komunity našich rehoľných sestier aj laických misionárov. Kňaz Spišskej diecézy Peter Sakmár bol dokonca pápežom Františkom vymenovaný za apoštolského administrátora v Atyrau.

Myslím, že nikde vo svete nepôsobí toľko slovenských misionárov ako práve tam – a to hovorí samo za seba.

Moja cesta ku Kazachstanu sa začala stretnutím so slovenskou rehoľnou sestrou Viktimou, ktorá bola medzi prvými zo Slovenska, čo tam prišli. Raz mi dala obrázok kazašskej stepi s rozkvitnutými divými makmi, na ktorého zadnej strane stálo: „Kazachstan potrebuje modlitby a pozýva ťa.“ Ten odkaz ma zasiahol. Odvtedy sa za túto krajinu modlím a navštevujem ju pri misijných výjazdoch.

Čo všetko si tam už stihol zažiť?

Kazachstan je obrovská a fascinujúca krajina, sú tam kopce aj nekonečné rovinaté stepi, krásne jazerá plné rýb aj nehostinné púšte. Je to najväčší vnútrozemský štát a zároveň deviaty najväčší na zemi.

Spomínam si na jeden okamih, keď nám na ceste autom došiel benzín. Boli sme uprostred ničoho, vonku bola zima a poriadne fúkalo. Neostávalo nám nič iné, len stopovať a prosiť o pomoc. Zastavilo hneď prvé auto, ktoré prechádzalo okolo. Keď sme vodičovi povedali, čo sa nám stalo, bez zaváhania zobral bandasku, ľahol si pod auto, vytočil skrutku na nádrži a napustil niekoľko litrov benzínu. Keď sme mu podávali peniaze, nezobral ich. S úsmevom povedal, že dnes sme boli v núdzi my, nabudúce bude možno on a my mu budeme môcť pomôcť.

Bolo to krásne gesto, ktoré ma povzbudilo, aby som neprechádzal okolo ľudí, ktorí potrebujú pomoc, bez povšimnutia.

Je ešte niečo, čo ťa tam zasiahlo?

Pri mojej poslednej návšteve sa tam konal jeden ekumenický festival, v programe bola aj možnosť modlitby príhovoru. Prišla k nám mladá žena, ktorá sa mala začať pripravovať na krst, mohla mať okolo tridsať rokov. Keď som sa pýtal na jej život, rozpovedala nám v krátkosti svoj príbeh.

Povedala, že pochádza z moslimskej rodiny, nie veľmi praktizujúcej. Rozhodnutie, prečo sa chcela dať pokrstiť, prišlo cez jedného chlapca, ktorý jej po spoločnom rozhovore ukázal obrázok Ježiša namaľovaný podľa videnia sestry Faustíny. Keď ho zbadala, ostala ako obarená.

Prečo?

Keď bola malá, hrala sa raz doma pri skrinke s veľkým zrkadlom. Niečo urobila a to zrkadlo aj so skrinkou začalo na ňu padať. Uvedomila si, že sama ho nezadrží a rodičia, ktorí sa nachádzali obďaleč, nestihnú ten pád priamo na ňu zastaviť. Zrazu sa tam však ukázal muž, ktorý skrinku so zrkadlom zadržal, a vtom pribehli rodičia. Keď jej ten chlapec ukázal obrázok, po rokoch na ňom spoznala muža, ktorý ju vtedy zachránil. Uverila, začala prichádzať do spoločenstva cirkvi a rozhodla sa dať sa pokrstiť.

Spomenul by som ešte aj to, že pri poslednom misijnom výjazde sme mali duchovnú obnovu pre mladých z viacerých farností. Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce, akí hladní boli po Bohu, po modlitbe, uctievaní, chválach, slove…

V jednej prednáške som poprosil miestneho animátora Petra, aby povedal svoje svedectvo. Opísal, ako žil istý čas v Poľsku, ako sa mu tam darilo budovať si hereckú kariéru v divadle, ako sa mal dobre a život tam bol pre neho z materiálnej stránky lepší ako v Kazachstane.

Keď si raz pripravoval večeru, pustil si online prenos z prešovského spoločenstva Marana Tha, kde bol práve na návšteve pomocný biskup z jeho rodnej diecézy. Hovoril o potrebe misionárov v Kazachstane, či už kňazov, alebo laikov, a povzbudzoval Slovákov k rozhodnutiu prísť poslúžiť do jeho krajiny.

Keď to Peter počul, uvedomil si, že to je aj jeho krajina, že tam žijú ľudia, ktorí potrebujú hlásateľov evanjelia. Zachytil v tom pozvanie od Boha a rozhodol sa vrátiť domov a slúžiť v cirkvi. Dnes organizuje Alfa kurzy, rozpráva s ľuďmi a svedčí o Bohu. Jeho rozhodnutie je inšpirujúce pre mnohých. Byť tam, kde máme byť. To je cesta k svätosti.

Ako žiť tak, aby život, na ktorý sme povolaní, bol aj požehnaný?

Vidíte, v otázke je skrytá aj samotná odpoveď. (Úsmev.) Požehnanie je priamo v tom, že prijmeme to, kam nás Boh povoláva, že naplno žijeme veľký príbeh, do ktorého nás pozval.

Biblia zachytáva príbehy velikánov, ako bol napríklad kráľ Dávid, ale objavujú sa tam aj ľudia, ktorí sú spomenutí len na pár riadkoch. Tak je to aj v našich životoch: niektorí sú povolaní robiť veci, ktoré ovplyvňujú milióny ľudí, iní sú pozvaní modliť sa v tichu kláštora, ďalší môžu svojou praktickou láskou vydávať svedectvo o Bohu… Každý z nás je na niečo povolaný.

Keď žijeme, tak je to určite kvôli niečomu, a nie preto, aby sme existovali ako Jozef Mak, človek milión skrytý niekde v komfortnej zóne s povolaním komparzistu. Bolo by chybou byť nespokojný so svojím životným príbehom a silou-mocou sa drať niekam, kam nás Boh nepovoláva, len aby sme sa dostali kdesi na výslnie.

Neuvedomujeme si, že kto veľa dostal, od toho sa bude aj veľa požadovať a že veľké poslanie býva spojené nielen s veľkou zodpovednosťou, ale je priam krížom. No možná je aj opačná situácia – rezignovať na veľké veci, ku ktorým ma Boh volá, s tým, že ja na to nemám alebo si nechcem komplikovať život.

Našou úlohou je najprv rozlíšiť a potom v súlade s Božou vôľou naplniť svoje povolanie. Potom náš život bude skutočne požehnaný a stane sa požehnaním.

Čítali ste ukážku z knihy Ján Buc. Ži život, ktorý ťa prežije, ktorá vychádza v knižnom vydavateľstve denníka Postoj. Kúpite ju na obchod.postoj.sk.

Navyše k nákupu nad 35 eur získate stolový kalendár Večné mesto zadarmo.