Kňaz Ján Buc Pred každým z nás stojí jedna vážna výzva: potrebujeme spomaliť

Aký bol pre teba končiaci sa rok 2024?

Veľmi rýchly, zažil som veľa podnetov z rôznych strán. Asi mi chýbalo trochu spomalenia.

Nezáleží to len na nás, ako si ten rok nastavíme?

Sám si to hovorím, ale nejako mi to nejde. Možno prvé tri-štyri mesiace som úmyselne fungoval pomalšie, ale od mája sa to znovu rozbehlo a až doteraz je všetko veľmi rýchle.

Prečo? Čím si žil v tomto roku?

Zažil som niekoľko naozaj podnetných vecí, ako boli napríklad duchovné cvičenia, konferencia Otcovo srdce či Godzone tour. Ale duchovné či formačné inšpirácie prichádzali aj z iných prostredí.

Keď už nie počas celého roka, tak je aspoň jeho záver pre teba časom, keď sa ti darí spomaliť?

Áno, snažím sa vychutnať si vianočný a koncoročný čas. Nielen tým, že pribrzdím, zastavím sa, ale aj tým, že sa ponorím do hĺbky a pozriem sa na svoj život počas uplynulých mesiacov. Zároveň sa modlím a prosím Pána Boha, aby mi ukázal nejaké svoje slovo vo Svätom písme, ktoré by ma mohlo viesť a sprevádzať v novom roku. Zvyknem si ho aj zapísať a opätovne si ho potom pripomínať.

Som na tom podobne, pričom veľmi mi pomáhajú diáre z nášho vydavateľstva Postoj Media, v tomto roku to bol diár nazvaný Život s chuťou, ktorého autorkou bola saleziánka Monika Skalová. Rád si v nich na konci roka listujem a pripomínam si tak všetky dni a udalosti, ktoré mi Pán Boh dal počas uplynulých 365 dní k dispozícii a za ktoré môžem byť vďačný. Je takéto bilancovanie dôležité aj z hľadiska dobrého naplánovania nasledujúceho roka?

Rovnako ako si na konci každého dňa spytujeme svedomie a pýtame sa, aký bol uplynulý deň, tak je dobré, keď si na konci roka urobíme celoročné bilancovanie. Vďaka tomu si môžeme uvedomiť, kam sme sa posunuli, čo nás ovplyvnilo pozitívne, čo, naopak, negatívne, a z toho si potom môžeme pripraviť návrh cesty pre ďalšiu etapu života.

Verím, že keď to robíme v Božej prítomnosti, tak to nemusí byť obyčajné ľudské sebahodnotenie, ale náš pohľad môže naberať úplne inú dimenziu, pretože Pán Boh vidí aj za roh nasledujúceho roku, kým my nevieme ani len to, čo bude o chvíľu, či tu vôbec budeme ešte my sami.

Božia pravda je vždy komplexná, kým naša len čiastková. Ak budeme k tomu pristupovať práve takto, tak do našich životov môžu vstúpiť veci, ktoré by sme možno nikdy neočakávali. Lebo Boh nás pozýva do života v plnosti.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Každý úprimne veriaci človek by chcel svoj život prežívať v zhode s Božou vôľou. Ako však môžeme tento jeho plán s nami spoznať?

Tak, že ho budeme počúvať. My dvaja sa navzájom počujeme, lebo sme naučení počúvať a rozumieť ľudskému hlasu. To isté nám ponúka aj Pán Boh.

Keď Ježiš hovorí o sebe ako o dobrom pastierovi, tak vraví, že pozná svoje ovce a ony poznajú jeho hlas a idú za ním. On prehovára k nášmu srdcu, ale my sa potrebujeme naučiť rozlišovať medzi jeho hlasom a hlasom tohto sveta. Je to cesta, ktorá si vyžaduje pokoj a čas, nedá sa po nej kráčať v hluku a náhlivosti.

Máme predsa Sväté písmo, Božie slovo, ktoré keď prijímam do seba, tak chápem, k čomu som volaný.

Keď ku mne v mladosti Boh prvýkrát osobne prehovoril a pozval ma do kňazstva, bolo to úplne transformujúce a radikálne pre môj život. Vtedy som všetko pustil zo svojich rúk, aby som do nich mohol vziať pluh – obrazne povedané – a ísť za ním.

Ale neskôr ako diakon som znova stál pred rozhodnutím, ako ďalej. Lákala má práca so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi, s Rómami, ale boli aj iné ponuky, preto som sa opäť musel Boha pýtať, čo chce on, aká je jeho vôľa, kde ma chce mať v kňazskom živote.

Takéto výzvy prichádzajú aj dnes a nie je ich málo, preto potrebujem zachytávať Božie vedenie, vnímať, pre čo mi horí srdce. Pokojne to môže byť aj niečo, čo ma v tej chvíli presahuje a pri čom sa ešte viac musím spoliehať na jeho milosť a požehnanie.

Jednoducho, celé je to o vytvorení si časopriestoru pre bytie s Bohom. Všetci môžeme počuť jeho hlas, on sa s nami nechce hrať na skrývačku.

Keď môj zosnulý otec videl, že čosi robím zle, tak ma neupozornil šeptom alebo v náznakoch, ale zakričal na mňa. Presne takto to robí aj náš nebeský Otec.

Lenže mnohí ľudia majú práve ten pocit, že Boh sa s nimi nevie baviť na rovinu...

Svet je roztočený tak rýchlo, že neraz nedokážeme počuť nielen Pána Boha, ale ani seba samých či ľudí okolo seba.

Počúvame, ale nepočujeme...

Práve v tom je to, že sme zahltení podnetmi, neustále bežíme, stanovujeme si ďalšie a ďalšie ciele a nemáme čas sadnúť si a byť len tak so samými sebou a s naším Bohom. Ešte aj v čase oddychu siahame po televíznom ovládači či mobile. Lenže potom nám život nechutí.

Neverím, že Pán Boh od nás chce, aby sme sa neustále za niečím len naháňali. Pred každým z nás stojí vážna výzva spomalenia. Nechcem robiť všetko, čo je potrebné, ale len to, do čoho ma Boh skutočne povoláva.

Práve o tom je aj názov diára, ktorý som pripravil na rok 2025: Život, pre ktorý tu si. To je to, čo hľadám – aby som nežil svoju víziu, ale sen, ktorý má pre môj život samotný Boh.

Do čoho ťa povoláva v nasledujúcom roku, už si to zachytil?

Výpovedné pre mňa je, že som sa stal sekretárom Komisie pre prípravu Jubilea 2025. Cirkev nás pozýva, aby sme hĺbku Svätého roka prežili nielen v osobnom, ale aj v rodinnom a komunitnom rozmere.

Jubilejný rok bol v minulosti rokom, keď sa odpúšťali dlhy, uvoľňovali putá, keď prichádzala sloboda. Takýto Boží dotyk a posunutie vpred môžeme zažiť aj my, a to vo veciach a vzťahoch, v ktorých sme boli zviazaní a neslobodní, to všetko sa môže zlomiť. Nielen na osobnej, ale aj celospoločenskej rovine. Záleží len na nás, ako k tomuto milostiplnému času pristúpime...

... či vedome, naplno alebo nepripravene a s tým, že veď je to len ďalší rok v našom živote.

Carl Gustav Jung raz povedal, že uponáhľanosť nie je od diabla, ale uponáhľanosť je diabol sám. Nechcem to teraz celé démonizovať, ale diabol vie, čo robí.  

Keď som spomínal, že začiatkom tohto roka som dokázal spomaliť, no potom mi to zasa celé ušlo, tak som sa sám seba pýtal, kde som urobil chybu. A jedna z vecí, ktoré som si uvedomil, bola, že som si prestal veci plánovať.

Kým som mal presne stanovený čas na modlitbu, štúdium, adoráciu, svätú omšu a pracovné povinnosti, tak som mal jasnú líniu, ktorej som sa mohol držať a odmietať ponuky, ktoré by už boli navyše. Keď som tento poriadok opustil, chvatom som bral veci, ako prišli, a ocitol som sa v chaose.

Vedieť si veci dobre naplánovať je pre každého z nás dôležitá výzva. A nejde len o pracovné veci. Treba si naplánovať aj chvíle, ktoré si chcem užiť, a dopriať si nejakú radosť, napríklad vyraziť niekam na bicykli. Práve takéto chvíle pomáhajú kvalite nášho života.

Svätý Pavol píše Filipanom: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ Pýtajme sa sami seba: Koľko radosti je v našich životoch? Skutočne žijeme alebo len zo dňa na deň prežívame?

Monika Skalová v tohtoročnom diári radí: „Ak chceš uskutočniť svoje sny, zobuď sa!“ Podobnú myšlienku ponúkaš v diári Život, pre ktorý tu si aj ty: „Môže sa nám stať, že sa kdesi v osobných dejinách zasekneme a nežijeme to, čo by sme mali a mohli žiť. Potenciál nášho života je potom nevyužitý...“ Ako dosiahnuť tento dôležitý krok, ku ktorému sa mnohí nevedia odhodlať – prestať snívať a začať žiť svoje sny, neutápať sa v pene dní, ale naplniť víziu, potenciál svojho života?

Dnešná doba nám ponúka rôzne ideály, za ktorými sa naháňame – nový dom, auto, spoločenské postavenie –, no nenachádzame v nich naplnenie. Preto sa mi zdá dôležitým vedieť pustiť život zo svojich rúk a odovzdať ho Bohu, aby on konal, lebo práve to nás dokáže urobiť naozaj šťastnými, spokojnými a slobodnými. Osloboďme sa spod tlakov, ktoré na seba neraz vytvárame my sami. Nepristupujme k životu spôsobom „musím“, ale „chcem“.

Neobzerajme sa do minulosti, keď nás možno naši rodičia nedocenili, zranili, zahanbili, pričom my aj po rokoch žijeme s tým, že niečo potrebujeme dokazovať im aj sebe. Väčšinou je to nevedomé a dokážeme si to uvedomiť až vtedy, keď sa zastavíme a spoznáme to vo svojom vnútri.

Boh každého z nás pozýva k jedinečnému životu, každému dáva jedinečné talenty, takže nikto nepotrebuje poškuľovať po tom druhom. Áno, vzájomne si máme byť inšpiráciou, ale nepotrebujeme byť ako iní, žiť životy iných, ale život, pre ktorý Boh povoláva mňa osobne.

Tak ako každý z nás je originálny, tak aj Božie pozvanie pre nás je originálne. Nikto z nás tu nie je preto, aby bol len komparzistom, ale každý je Bohom chceným a milovaným hrdinom, ktorý svojím životom môže ovplyvniť veci a možno aj zmeniť dejiny.