Biskup z Ostravy Martin David Ľudia sú hladní po duchovne, len im ho možno neponúkame v stráviteľnej podobe

Vo veku 55 rokov je tretí najmladší biskup v Českej republike, pred nástupom na teológiu pracoval v závodoch Tatry. Dnes vedie Ostravsko-opavskú diecézu a v rozhovore sa rozprávame najmä o výzvach, ako hlásať evanjelium ľuďom mimo kostolov. 

„Štatisticky vidím, že ľudí v kostoloch ubúda, čo však neznamená, že v ľuďoch nie je hlad po duchovných veciach. Akurát je možno chyba na našej strane, že im ich nevieme prinášať jazykom dnešnej doby tak, aby to bolo pre nich pochopiteľné. Aby to bolo stráviteľné a oslovovalo ich,“ hovorí.

V rozhovore tiež povedal, čo podľa neho vyplýva z kauzy Marka Váchu a „omše v hospodě“, kde ako predseda liturgickej komisie Českej biskupskej konferencie stál za stanoviskom, ktoré upozorňovalo na prešľapy v tomto prípade. 

Biskup Martin David.

Rozprávame sa v Trnave, kam ste prišli ako hosť na Trnavskú novénu. V tomto meste absolvoval vojenčinu nedávno zosnulý kardinál Dominik Duka. Ako si na neho spomínate?

Otca kardinála si pamätám ešte z teologickej fakulty v Olomouci, kde nám bohoslovcom prednášal úvod do Svätého písma. Už vtedy som ho vnímal ako človeka s obrovským rozhľadom a ako veľmi sčítaného. 

Keď sa stal v roku 1998 biskupom v Hradci Králové, znovu som sa o ňom dozvedel viac. Zistil som, že počas totality, keď nemal štátny súhlas, pracoval v plzenskej Škodovke, čo mi bolo sympatické, lebo ja som predtým, ako som sa stal študentom teológie, pracoval zase v kopřivnickej Tatre. Takže jeho strojárenské pôsobenie mi bolo veľmi blízke. 

Ako ste vnímali jeho pôsobenie v cirkvi?

Najlepšie ho vystihuje označenie „veľký bojovník“. Bol zvyknutý bojovať, možno to mal v génoch. Jeho otec bol vojakom, letcom v RAF. Pán kardinál bol z totalitného obdobia zvyknutý bojovať za pravdu a zostalo mu to aj do dnešnej doby. To sa prejavovalo tým, že sa nebál veľkých projektov. Keď bol v Hradci Králové, usporiadal eucharistický kongres a takisto veľké projekty v Prahe. 

Malo to však aj negatívnu stránku v tom, že ho mnohí vnímali len ako bojovníka, ako toho, kto iba kritizuje alebo na niečo stále upozorňuje. Možno takto prehliadali rozmer otcovstva a milosrdenstva, teda to, na čo teraz cirkev v súčasnosti viac reaguje, na čo je citlivá. 

Potrebuje dnes cirkev postavy, ako bol kardinál Duka?

Určite. I dnes sú situácie, v ktorých treba zdvihnúť hlas, niekto to musí urobiť. To znamená mať odvahu. Hovoril o tom aj pán arcibiskup Graubner pri pohrebe otca kardinála, že sú potrebné obe veci – odvaha bojovať za spravodlivosť, ale aj citlivosť a milosrdenstvo. 

Keď sa pozriete do českého prostredia, je tam niekto podobný?

Myslím si, že nie je nutné, aby to bol jeden človek, aby sme mali nejakého proroka alebo bojovníka, od ktorého budeme mať potom veľké očakávania. Raz to môže byť ten, inokedy zase iný človek. Netreba to projektovať do jednej postavy, ktorá by teraz prevzala štafetu po pánovi kardinálovi. 

Možno to je tak, ako vravíte, lebo vy sám pôsobíte v Stálej rade Českej biskupskej konferencie (ČBK), čo je teda užší orgán, ktorý prijíma akčnejšie stanoviská. 

Áno, sme v Stálej rade štyria biskupi. Okrem toho je súčasťou biskupskej konferencie rada Justitia et Pax, ktorá sa zaoberá sociálnymi otázkami a tiež prijíma vyhlásenia. 

Na Slovensku niekedy riešime, do akej miery má cirkev vstupovať svojimi vyhláseniami do politiky. Váš názor? 

Nemyslím si, že je našou úlohou komentovať všetko politické dianie, ale keď prídu chvíle, keď treba pozdvihnúť hlas, tak je múdre to zvážiť. 

Keď sme už hovorili o kardinálovi Dukovi, on mal osobne dobré vzťahy s politikmi, je to podľa vás cesta, ako má cirkev fungovať?

Myslím si, že je dobré stretávať sa s politikmi alebo byť s nimi nejakým spôsobom v kontakte, pretože cirkev je súčasťou spoločnosti. Ako zástupcovia cirkvi sa nemôžeme vyhýbať kontaktu s politikmi. Musíme s nimi rokovať o širokej škále otázok. 

„Evanjelizácia nespočíva v senzácii, ale v hlásaní Krista, ktoré nemusí byť nutne spojené so svätou omšou.“ 

No napriek tomu všetkému je dôležité zachovať si istý odstup a nezávislosť, aby človek práve vo chvíli, keď treba povedať niečo kritické, nebol od niekoho závislý a voči niekomu zaujatý.

Čiže áno, je pre nás prirodzené sa s politikmi stretávať a rokovať. Ja mám tiež medzi politikmi osobne veľa známych. Na druhej strane sa stále snažím zachovať si odstup a nezávislosť. 

Česká republika čaká na sfinalizovanie ratifikácie Zmluvy so Svätou stolicou. Ako to vidíte? Vyjde to po tých dlhých rokoch?

Čakáme na vyjadrenie Ústavného súdu a na podpis pána prezidenta, kde vlastne ani nevieme, čo pán prezident urobí. Pretože, úprimne, z niektorých jeho vyjadrení to nie je zrejmé. Takže uvidíme, ale verím, že to dopadne dobre. 

V každom prípade, som rád, že cirkev má v Českej republike už teraz dôstojné postavenie. Máme otvorené dvere do kaplánskej služby v armáde a v nemocniciach, máme cirkevné školy. Dovolím si povedať, že aj keby tzv. Vatikánska zmluva znovu spadla zo stola, čo sa v minulosti už stalo, cirkev neprestane fungovať. Budeme žiť ďalej. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Poďme teraz od politiky k vnútrocirkevnému životu. Čitatelia si isto budú pamätať kauzu otca Marka Orka Váchu a svätej omše, ktorú slúžil v rámci akcie Hospodin v hospodě v reštauračnej časti Břevňovského kláštora v Prahe. Nasledovala stopka od arcibiskupa Graubnera pre jeho pôsobenie v pražskej farnosti u Salvátora, vznikla veľká polemika, no napokon to vyústilo do vzájomného ospravedlnenia. 

Vy ste ako predseda Liturgickej komisie ČBK vydali odborné stanovisko o tom, k akým liturgickým prešľapom došlo pri spomínanej bohoslužbe. Vaše stanovisko malo síce slúžiť pre interné potreby biskupskej konferencie, no dostalo sa na verejnosť a podľa niektorých slúžilo na potrestanie otca Váchu. Čo podľa vás celá táto kauza ukázala? 

Ak z toho vznikla kauza, tak predovšetkým pre nedostatok komunikácie. A to v každom okamihu tohto príbehu.

Ako to myslíte?

Od začiatku chýbala dobrá komunikácia organizátorov spomínanej bohoslužby s televíziou NOE, celé sa to zbehlo v nejakej rýchlosti. Ďalej nebola dostatočná ani komunikácia medzi Markom Váchom a organizátormi, ktorým dal veľkú dôveru. Oni všetko pripravili a on prišiel akoby „na hotové“. Potom sa rozbehla celá kauza, ku ktorej sme dávali ako liturgická komisia stanovisko. 

Naše stanovisko malo byť naozaj interné, a ak malo byť na niečo použité, tak len na to, aby si s Markom Váchom niekto sadol a povedal: Toto máme a tieto veci neboli dobre. Lenže to sa nestalo. Napríklad ja som sa rozprával s riaditeľom TV NOE a bavili sme sa, čo nebolo správne.

Napokon sa z toho stávala čoraz väčšia mediálna prestrelka a aktéri kauzy medzi sebou ani veľmi nekomunikovali. Až potom sa to podarilo ukončiť spoločným vyhlásením.

Aký záver si z toho odnášate?

Možno tento prípad ukázal, že potrebujeme liturgické vzdelávanie a formáciu. Mimochodom, tieto dni o tom rozprával pápež Lev XIV., keď spomínal permanentnú liturgickú formáciu aj pre laikov.

Cieľom je, aby sme sa nečudovali, že aj slávenie eucharistie má nejaké pravidlá. No napriek tomu je v rámci týchto pravidiel zachovaná dostatočná šírka možností a variability. 

Odvolanie Marka Orka Váchu pre omšu vedľa krčmyPodľa liturgickej komisie porušil predpisy, brniansky biskup sa ho zastal

Miro Pastorek

Práve v komentároch k spomínanej kauze „omše v hospode“ bolo vidno, že časť ľudí to obhajovala tvrdením, že takýto krok je v prospech evanjelizácie, že musíme ísť za tými ľuďmi. Vy si to nemyslíte? 

Myslím si, že svätá omša v reštaurácii nie je evanjelizácia. Možno je to niečo, čo pripadá niektorým ľuďom zvláštne, zaujme ich to, ale podľa mňa to nie je evanjelizácia.

Evanjelizácia nespočíva v senzácii, ale v hlásaní Krista, ktoré nemusí byť nutne spojené so svätou omšou. Nemusíme všade tlačiť, keď to tak poviem, eucharistiu. 

Čo teda robiť? 

Skôr by som vyzdvihol rozmer, o ktorom hovoril pápež František – vychádzať za ľuďmi.

Otázne je kam a s čím. 

Princíp vychádzania môže, samozrejme, zvádzať k všeličomu, ale myslím si, že to platí, musíme vychádzať. Poďme aj do verejného priestoru. Iste sú chvíle, keď vo verejnom priestore mimo kostola môžeme ponúknuť aj svätú omšu. 

Slávim každý rok svätú omšu na horách so skautmi. Prevzal som to po mojom predchodcovi biskupovi Františkovi. Je tam 500 skautov. Mal som svätú omšu v reštaurácii, keď sme putovali do Compostely, pretože nebol k dispozícii iný priestor. To je iný prípad. 

Aké je to vlastne odovzdávať evanjelium v Česku? 

Najťažšie je priviesť ľudí k tomu, že potrebujú Spasiteľa, že je tu Kristus ako Spasiteľ, ktorý nás vykúpil a zachránil od hriechu. Že po tom túžia, hoci o tom možno nevedia a riešia to nejakými náhradami. 

„Cirkev bude do budúcna stáť na živých spoločenstvách, ktoré sú príťažlivé a dokážu prijať medzi seba ďalších ľudí.“

Nedávno vyšla veľmi zaujímavá knižka Když Bůh nikomu nechybí. Mám ju na stole, ale ešte som ju celú neprečítal. Možno práve o tom to je, že ľudia hľadajú, po čom túžia, len si myslia, že cirkev je niečo nemoderné. Na druhej strane, mám radosť z toho, že stále niektorí prichádzajú k viere a nechávajú sa pokrstiť. 

Koľko je to u vás v diecéze?

Každý rok je to okolo 150 dospelých, ktorí sa dávajú pokrstiť. V celej republike to môže byť približne okolo tisícky dospelých. 

Hovoríte, že cirkev má vzbudiť v ľuďoch poznanie, kde sú večné hodnoty, no dá sa to vôbec takto zvonku? Nie je skôr nutné, aby si ľudia prešli nejakým svojím príbehom, krízou, ťažkosťami? 

Funguje to podľa mňa v evanjelizačných kurzoch alfa. Pochopiteľne, máte pravdu v tom, že pre posolstvo spásy a záchrany je vnímavejší človek v situácii, ktorá je náročná, teda keď prežíva nejakú krízu. Ale myslím si, že sú situácie, keď človek nemusí byť akurát v hlbokej existenciálnej kríze, na dne, aby prišiel k poznaniu, že potrebuje Boha.  

Posledné roky čítame správy o tom, čo sa deje na Západe, teda hlavne vo francúzskom a britskom priestore, kde rastie počet krstov dospelých. Prostredie v Českej republike je síce iné, ale vnímate, že rastie hlad po niečom takomto? 

Bol by som rád, keby rástol. Štatisticky vidím, že ľudí v kostoloch ubúda, čo však neznamená, že ľudia nie sú hladní po duchovných veciach. 

Akurát je možno chyba na našej strane, že im ich nevieme prinášať jazykom dnešnej doby tak, aby to bolo pre nich pochopiteľné. Aby to bolo stráviteľné a oslovovalo ich. V tom možno spočíva ten konflikt, ale hlad po týchto veciach v človeku určite zostáva.

Teraz máte na mysli ľudí v kostole alebo skôr vonku? 

Skôr hovorím o ľuďoch, ktorí sú vonku, ktorí sa s cirkvou v nejakom momente svojho života stretnú. Prídu napríklad na pohreb kamaráta. A zrazu ich niečo osloví. 

Teda že sú to pre cirkev príležitosti, keď sa dajú zachytiť.

Tak nejako. My kňazi a biskupi máme veľa takýchto príležitostí, keď sme pozvaní napríklad na požehnanie novej školy. Neviem, ako na Slovensku, ale u nás sú v poslednom čase dosť v móde požehnávania dopravných prostriedkov. Napríklad požehnávanie motoriek na začiatku motorkárskej sezóny. To je podľa mňa tiež obraz nejakej túžby po hlbších veciach, duchovnej potreby Božej ochrany, záchrany. 

Býva s tým spojená prosba za tých kamarátov, ktorí na motorkách zomreli a podobne. Jednoducho, cirkev má v takomto prípade prejaviť schopnosť týchto ľudí prijať a ponúknuť im adekvátnu odpoveď na ich otázky a túžby.

Čiže naznačujete, že by to mohla byť zmena cirkevného jazyka najmä pri takýchto príležitostiach, aby ich niečo oslovilo?

Je veľmi dôležité, aby sme s týmito ľuďmi hovorili zrozumiteľnou rečou. Ako to robil Ježiš. On používal podobenstvá alebo obrazy z bežného života, ktorým ľudia rozumeli. Dnes to tiež treba robiť rovnakým spôsobom, aby tí ľudia dokázali naše posolstvo spojiť s niečím, čomu rozumejú. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Keď o tom teraz rozprávate, napadol mi jeden môj známy. Je farárom na dedine a raz povedal, že načo bude robiť evanjelizačné projekty, keď k nemu prídu na faru dvaja „pohania“, ktorí chcú pokrstiť dieťa alebo zosobášiť sa a dve hodiny ho počúvajú, lebo musia absolvovať poučenie. Je to veľká príležitosť. 

Áno, je to príležitosť v tom zmysle, čo im poviem. 

Podľa vás cirkev pracuje na tejto snahe oslovovať cez zrozumiteľnejšiu reč? 

Toto je výzva nielen pre kňazov, ale celé komunity. Cirkev do budúcna bude stáť na živých spoločenstvách, ktoré sú príťažlivé a dokážu prijať medzi seba ďalších ľudí. 

Spoločenstvá, ktoré nie sú len formálne, ale dokážu žiť vzťahy a fungujú, priťahujú. Život v spoločenstvách, to je pre ľudí zrozumiteľné. Evanjelizácia je veľké poslanie laikov.

V tomto zmysle to budú mať farnosti asi náročnejšie, lebo tam to stojí často na kňazovi, ktorý má hlavné slovo. Čiže ak je farnosť, kde je menej zdatný farár, napríklad hovorí menej zrozumiteľným jazykom, môže to byť zaseknuté. Dá sa s tým niečo robiť? 

Pochopiteľne, nie všetky farské spoločenstvá sú rovnaké. Tu sa ukazuje dôležité to, čo nám pápež František hovoril o synodalite – že potrebujeme spoluúčasť a spoluzodpovednosť laikov za život spoločenstva a pochopiteľne aj za hlásanie evanjelia. 

Ste biskupom v Ostrave, pričom my vnímame tento región ako výrazne ateistickejší, obzvlášť oproti južnej a strednej Morave. Ako by ste opísali cirkev u vás? 

Naša diecéza vznikla v roku 1996 oddelením od Olomouckej arcidiecézy. Takže na budúci rok, ak Pán Boh dá, oslavujeme tridsať rokov diecézy. 

Možno tiež povedať, že sa oddelil priemyselný sever, ostravsko-karvinská priemyselná aglomerácia, v ktorej boli bane. Dnes je tento ťažký priemysel na ústupe. 

Na druhej strane, aj na území tejto „priemyselnej“ diecézy máme veľmi živé a religiózne oblasti. 

Napríklad ktoré?

Jedna z nich je na hranici so Slovenskom, čo je Těšínsko-Jablunkovsko. Jablunkov je najväčšia farnosť v našej diecéze, kde v nedeľu príde do kostola tritisíc ľudí. 

Potom je druhá, povedzme veľmi živá, zbožná oblasť a to je Hlučínsko, ktoré kedysi patrilo k Prusku. To sme už pri poľských hraniciach. No a samozrejme ani o samotnej Ostrave sa nedá povedať, že by to nebolo religiózne mesto.  

Olomoucký arcibiskup Josef NuzíkStretnutia s obeťami zneužívania? Raz ročne je málo. To, čo sme urobili, je stále nedostatočné

Pavol RábaraPavol Hudák

Ale aj v strede diecézy máme farnosti, kde sa žije viera a ktoré sú schopné vieru posúvať ďalej a majú napríklad každý rok krsty dospelých. Možno nemáme toľko zbožných oblastí ako v Olomouckej arcidiecéze, ale naša diecéza je v tomto veľmi pestrá. 

Áno, máme aj oblasti ako Bruntálsko, Krnovsko, Jesenicko, vlastne Sudety, kde v dedinách je to už slabé a štruktúra farností v podstate prestáva byť funkčná. 

Budete to riešiť?

Do budúcna je to neudržateľné a budeme sa musieť zaoberať reštrukturalizáciou duchovnej správy, aby sme boli schopní fungovať. Preto som veľmi rád za živé centrá, ostrovčeky. 

Spomenuli ste, že bane sú na Ostravsku na ústupe. Vy ste boli nedávno sfárať do bane v Karviné. Aké to bolo? 

Áno, prvý raz v živote som to zažil. Do ostravsko-karvinských baní som šiel na pozvanie pána riaditeľa a súvisí to s tým, že ťažba sa čoskoro skončí. Niekedy vo februári budúceho roka vyjde von posledný vozík s uhlím a tento posledný dol sa zatvorí. 

Bol to zážitok. Uvedomil som si, že je to náročná práca v náročnom prostredí. A tiež som si uvedomil, že táto ťažká práca je desaťročia vpísaná do histórie tohto regiónu. Pričom treba povedať, že tu nepracovali len ľudia od nás, ale za prácou sem prichádzali aj zo Slovenska, najmä z Čadce a prihraničných oblastí. 

Hoci je to u vás dosť podkopané, nebojíte sa o cirkev, ktorá má pevné základy?

Áno, cirkev má pevné základy. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Adam Rábara

Martin David sa narodil 15. augusta 1970 v Čeladnej (okres Frýdek-Místek) a vyrastal v obci Ženklava (okres Nový Jičín). Má troch súrodencov, brata a dve sestry. Po absolvovaní Stredného odborného učilišťa strojárstva v Kopřivnici začal pracovať ako mechanik strojov a zariadení v štátnom podniku Tatra Kopřivnice, kde pracoval do roku 1993.

V roku 1991, ešte počas zamestnania, začal diaľkovo študovať teológiu v Olomouci, kde bol v roku 1994 prijatý na denné štúdium. Po ukončení štúdia v roku 1999 nastúpil na Teologický seminár v Litoměřiciach ako diakon v úlohe prefekta. V roku 2000 bol vysvätený za kňaza biskupom Františkom Václavom Lobkowiczom v Katedrále Božieho Spasiteľa v Ostrave.

Pôsobil na viacerých miestach diecézy, v rokoch 2000 až 2007 mu bola zverená aj služba kaplána pre mládež v dekanáte Opava. V roku 2008 bol vymenovaný za generálneho vikára diecézy Ostrava-Opava.

Siedmeho apríla 2017 ho pápež František menoval za pomocného biskupa Ostravy-Opavy. 

Jeho biskupské motto je Verbum Caro Factum Est (Slovo sa stalo telom, Ján 1, 14).

Prvého júna 2020 bol pomocný biskup Martin David z diecézy Ostrava-Opava menovaný apoštolským administrátorom „sede plena et ad nutum Sanctae Sedis“. Po smrti biskupa Františka Václava Lobkowicza 17. februára 2022 sa stal jej apoštolským administrátorom („sede vacante“).

Prvého júla 2023 ho pápež František menoval za biskupa diecézy Ostrava-Opava. Funkcie sa ujal 31. augusta 2023.

Biskup Martin David je členom Stálej rady Českej biskupskej konferencie a predsedom Komisie pre liturgiu a Spoločnej komisie Českej biskupskej konferencie a Českej konferencie rehoľníkov.

Zdroj: doo.cz (krátené)