Rómsky bohoslovec Chcem slúžiť svojim. Rómovia potrebujú zažiť prijatie od cirkvi, hlavne od kňazov

Patrik Bilý pochádza z rómskej osady pri Bardejove, študuje v druhom ročníku na gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove a pripravuje sa na kňazstvo.

Od svojich rovesníkov sa líšil už odmalička tým, že si čítal, rád trávil čas osamote a často sa ako chlapec hrával, že je kňazom.

„Boh ma miluje takého, aký som, som Božie dieťa. Keď tomu uverím, každý deň si poviem, že som pre Boha niekto. Na toto sa treba zamerať, aj keď sa okolie bude správať inak. Identita, ktorú mi dal Boh, má korene v ňom,“ hovorí v rozhovore.

Opisuje tiež, kto ho sprevádzal na jeho duchovnej ceste aj na aké prekážky v puberte narazil. Rozpráva tiež o evanjelizácii Rómov a činnosti Gréckokatolíckej rómskej misie.

Patrik Bilý má 20 rokov a troch súrodencov. Hrá na siedmich hudobných nástrojoch, spieva a píše ikony.

Vyrastali ste v rómskej osade. Aké je to narodiť sa tam?

Býva sa tam ťažšie, nie je tam pokoj. Vadilo mi to, keď som sa chcel učiť alebo si niečo čítať a mať čas pre seba. Nemal som vždy pokojný a príjemný čas.

Stále do toho niečo prišlo, nevedel som sa sústrediť.

Vyrastať v osade je ťažké aj v tom, že ľudia tam nemajú pokryté základné potreby. Ale v našej osade je to už lepšie. Vďaka tomu, že mnohí uverili v Pána Ježiša, sa to mení.

Odmalička ste sa chceli vzdelávať, čítať si?

Chcel som na sebe pracovať. Mal som okolo seba vzory, kňazov.

Keď vyčnievate, ostatní to začnú vnímať. Aj v nich sa niečo naruší. Pýtajú sa: Prečo sa nespráva ako my? Prečo s nami nepije? Prečo sa nevie prispôsobiť a je niekde zatvorený?

Mladý človek sa väčšinou chce prispôsobiť partii, nechce vyčnievať. Vy ste si teda vybrali ťažšiu cestu. Chceli ste zmeniť aj ostatných?

Skôr by som povedal, že som chcel byť len príkladom a byť tam pre nich.

Videli, že som iný, a hovorili mi: Patrik, ja chcem byť ako ty, chcem sa učiť, poznať Boha.

Chlapec, ktorého vediem, mi povedal, že som pre neho vzorom. Vidí, že mu venujem svoj čas, vidí moje správanie.

Myslím, že toto je veľmi dôležité a je to určite prínos.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pochádzate z veriacej rodiny?

Moja rodina chodievala do kostola iba pri špeciálnych príležitostiach. Ja som začal chodievať aktívnejšie, keď som bol druhák na základnej škole.

Viackrát ste už spomenuli Boha. Kedy ste pocítili, že je pre vás najdôležitejším v živote?

Pamätám si na moment, keď ma môj strýko zobral prvýkrát na liturgiu do gréckokatolíckeho pastoračného centra v Malcove.

Tam som sa prvýkrát stretol aj s rómskou kapelou, ktorá hrala časť liturgie. V piesni My cherubínov sa spieva: „... odložme teraz všetky svetské starosti…“

A vtedy som pocítil, že sa so mnou niečo deje. Potil som sa, cítil som v sebe takú horúčavu.

Až teraz si uvedomujem, že vtedy to bol Boh, ktorý sa ma dotkol.

Neskôr si ma všimol gréckokatolícky kňaz otec Igor. V rámci evanjelizácie ma pozval do tábora s duchovným povolaním.

Neskôr na kurzoch, duchovných obnovách som zažíval, že Boh ma miluje, že som pre neho niekto. Postupne som si uvedomoval, kedy sa ma v živote konkrétne dotkol.

Boli dôležití aj ľudia, ktorí vás stretli na vašej ceste? Ako napríklad kňaz, ktorý vás pozval do tábora?

Často sa ľudia pýtajú, prečo Rómovia nechcú do niečoho vstúpiť, niečo prijať. Odpoveď je: lebo na to často nedostanú priestor.

Všetky malé a zároveň veľké skutky sú pre nás veľmi dôležité. Často je to pozvanie, rozhovor, spoločné jedlo.

Nikola Bilá z Gréckokatolíckej rómskej misieMôj život sa totálne zmenil. Všetko sa začalo jednou otázkou kňaza

Jana Holubčíková

Ako vnímala rodina vašu duchovnú premenu a smerovanie?

Rozhodnúť sa pre povolanie a potom im to oznámiť bolo veľmi ťažké. Ešte skôr mi povedali, že nechcú, aby som bol kňazom.

Potom som Bohu hovoril: Pane, ja im to nedokážem povedať, že sa rozhodujem pre kňazstvo.

A keď nastal ten okamih, keď som im to mal povedať, modlil som sa, aby ma Boh na to pripravil, aj na tú situáciu.

Ako to napokon prebehlo?

K mame prišla návšteva a ja som započul ich rozhovor.

Mame hovorila: Nechaj ho, Pán Ježiš si ho vyvolil. Vtedy som bol užasnutý z toho, ako to Pán celé pripravil a hovoril k mame cez ľudí. A mama súhlasila.

Zo mňa spadol obrovský balvan a všetko, čo pre mňa bolo ťažké. (Úsmev.)

Ako to teraz vníma rodina?

Inak, ale určite si ešte zvykajú. Na to, že nebývam doma, že som v seminári v Prešove.

Pre mňa bolo dôležité, že sem prišli za mnou a uistili sa, kde je ich syn. Voláme si, píšeme, vedia, že som v pohode.

Mama to berie už inak a myslím, že obaja rodičia sú už vyrovnaní, že chcem byť kňazom. Najťažšie bolo pre nich prijať, že odchádzam z domu a už pri nich nebudem.

Kedy prišlo to prvé povolanie stať sa kňazom?

Už ako malé dieťa som sa hral na kňaza, slúžil som liturgie a iné obrady. (Smiech.)

Prišlo to postupne cez evanjelizáciu. Boh mi to dával poznať cez ľudí, kurzy, cez tábory, misionárov, cez obrazy a počas osobného stretnutia.

Ale keď do toho prišla puberta, dosť to zmenila.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo sa stalo?

O kňazstve som už zrazu nechcel počuť. Mal som v sebe otázky, čo bude so mnou potom. Rozmýšľal som, že už nebudem mať slobodu, prišli pochybnosti.

Do toho prišla aj frajerka. (Úsmev.)

Bolo to spochybnenie aj pozitívna vec?

Musel som nad svojím životom rozmýšľať dopredu.

Vo štvrtom ročníku na strednej škole som si dal otázku, čo bude ďalej s mojím životom.

Mal som dve možnosti – dám si prihlášku na pedagogickú na výtvarnú alebo budem smerovať ku kňazstvu. Bolo to ťažké, mal som stále pochybnosti.

Čo vám vtedy najviac pomohlo?

To, že pri mne boli ľudia, kňaz, priatelia, ktorí ma povzbudzovali a sprevádzali.

Modlil som sa: Pane, ak ma chceš ako kňaza a vybral si si práve mňa, daj mi to pocítiť cez ľudí, Božie slovo.

Napokon som si podal prihlášku na gréckokatolícku fakultu.

Lukáš Bužo z kapely F6Mnohí chcú meniť Rómov zvonka, ale viera ich mení zvnútra

Imrich Gazda

Spomenuli ste aj frajerku. Bolo vtedy kľúčové sa jej vzdať? Gréckokatolícki kňazi sa môžu ženiť.

Priateľku som mal dosť skoro, v štrnástich rokoch. Videl som, že mi vzťah berie čas s Bohom. Trávil som s ňou veľmi veľa času, boli sme stále na telefóne.

V tom čase ma povzbudilo jedno svedectvo dievčaťa, ktoré sa malo vydávať, ale dokázalo sa toho vzdať pre Boha. Rozprávalo, čo jej to potom prinieslo.

Povedal som si, že aj ja chcem mať taký hlboký vzťah s Bohom.

Svoje áno som Bohu napokon povedal v Klokočove a vzdal som sa aj frajerky.

Odvtedy som pocítil slobodu, už som nebol zviazaný a nemusel som pozerať do mobilu, či mi odpísala. Mal som viac času na Boha.

A hoci som niečo stratil, získal som omnoho viac.

V tom čase sa u našich Rómov začali rozbiehať stretká pre mužov a ženy. Túžil som po tom, aby som sa s mladými mohol modliť a zdieľať.

V tom období za mnou prišli dve dievčatá, ktoré sa ma spýtali, či by sme nemohli mať aj my takéto stretnutia, kde by sme sa modlili. Hneď som sa šiel za to modliť a pýtať sa Boha, čo na to hovorí on. Keď som si otvoril Knihu proroka Jonáša, bolo tam napísané: „Vstaň a choď…“

To ma veľmi motivovalo začať túto myšlienku realizovať.

V tom čase bolo pre mňa veľmi kľúčové zanechať vzťah s frajerkou a dávať Bohu viac priestoru.

Ako Rómovia vnímajú duchovné povolania?

Mám pocit, že v rómskej mentalite sa o nich veľmi negatívne rozpráva. Rómovia si predstavujú, že kňaz bude zatvorený sám na fare, a to isté si myslia aj o rehoľných sestrách, že budú samy.

Nevidia zmysel v tom, že človek sa rozhoduje pre Boha a pre službu ľuďom.

Ste v druhom ročníku, ako vyzerá vaše štúdium? Čo je najťažšie?

Ďakujem Bohu, že ma tým vedie. Niektoré veci sa mi učia ťažšie. Sú aj dobré, aj ťažšie chvíle v škole.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Chcete potom ako kňaz zostať v rómskom prostredí?

Aj preto som v seminári, aby – ak Boh dá – som sa stal kňazom pre svojich.

Rómovia potrebujú zažiť obrovské prijatie od cirkvi, hlavne od kňazov. Preto tu chcem byť pre nich ako kňaz, ktorý im bude rozumieť, ktorý ich pochopí a ktorý im bude slúžiť.

Rómsky kňaz vie, čo ľudia v osade prežívajú, a naozaj vie aj pomôcť.

Gréckokatolícki kňazi sa môžu oženiť, ak to stihnú ešte pred vysviackou. Ako to máte vy?

Chcem byť šťastným manželom a mať rodinu. (Úsmev.) Viac sa vidím v rodine, ale som otvorený aj tej druhej možnosti. Uvidíme, kam ma Pán posunie.

Kto je pre vás vzorom v živote a kto vám pomáha?

Určite sú to moji blízki priatelia, s ktorými sa zdieľam, takisto je to kňaz otec Igor, ktorý ma od začiatku sprevádza. Vzorom sú pre mňa aj svätý Šarbel a svätý Patrik. (Úsmev.)

Najväčším vzorom a príkladom je pre mňa Pán Ježiš svojou autentickosťou a tým, čo robí a ponúka. Chcem sa od neho učiť láske a pokore.

Ako vnímate činnosť Gréckokatolíckej rómskej misie? U vás osobne spustila veľkú premenu.

Gréckokatolícka rómska misia je môj druhý domov a Rómom ponúka priestor na rozvoj aj prijatie.

Sprevádza rómsky ľud skrze angažovanosť, zbožnosť, službu sprevádzania.

Keď Rómovia spoznajú Pána Ježiša, mení sa nielen ich vnútro, ale aj ich okolie. Menia sa praktické veci, začnú si stavať domy aj inak rozmýšľať.

Keď si ma všimol otec Igor, začal som chodiť na liturgie aj na evanjelizačné akcie. Vedeli, že som hudobník, tak ma zapojili aj do tejto služby, mal som mládežnícku kapelu, s ktorou sme hrávali.

Viedol som aj stretká s chlapcami a bol som aktívnym členom.

Kňaz Martin Mekel z Gréckokatolíckej rómskej misieRómovia sa v kostoloch necítia dobre. Chceli by sme ich začleniť do gadžovskej cirkvi a to veľmi nejde

Jana Holubčíková

Pristavme sa ešte pri evanjelizácii Rómov. Čo najviac funguje?

Rómska misia ma štyri piliere a jedným z nich je formovanie ľudí v malých skupinkách. Preberá sa nejaká téma, je tam zdieľanie, modlitba a rozhovory o tom, čo ľudia prežívajú, postupne sa otvárajú a menia sa.

Mnoho kresťanských projektov sa zameriava hlavne na deti. Je dôležité zapojiť aj rodičov?

Aj skrze deti sa môžu evanjelizovať rodičia. Deti sa modlia za svojich rodičov.

A rodičia si všímajú, že ich syn sa inak správa, poteší ich to a uvedomia si, že je to Boh, kto ich mení. Mnoho rodín sa obrátilo skrze deti.

Čo sa ešte prakticky deje v rodinách po obrátení? Prijímajú aj sviatosti?

Bežné sú aj sobáše ľudí, ktorí žijú spolu roky. Rodina, ktorá sa obrátila, si uvedomí, že sa chce zosobášiť v kostole. Takisto prijímajú sviatosti.

Rómovia zažívajú diskrimináciu, čelia predsudkom. Akú s tým máte vy skúsenosť?

Diskrimináciu som pociťoval hlavne v škole. My Rómovia sme zažívali také obchádzanie pri skúšaní, rozdeľovanie. Počúvali sme reči typu „Smrdíš mi tu“ a podobne.

Pýtal som sa sám seba: A čo ja som iný?

Keď som sa potom dostal do skupiny medzi Slovákov, tam to bolo zrazu iné, dostal som priestor aj slovo. Vtedy som si uvedomil, čo je vlastne diskriminácia.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pomáha vám, aj všeobecne Rómom, tieto skúsenosti prekonať viera v Boha? Dáva vám silu objavovať svoju hodnotu?

Určite je to viera, Pán Ježiš. Boh ma miluje takého, aký som, som Božie dieťa.

Keď tomu uverím, každý deň si poviem, že som pre Boha niekto. Na toto sa treba zamerať, aj keď sa okolie bude správať inak. Identita, ktorú mi dal Boh, má korene v ňom.

Spomínali ste už, že ste boli v hudobnej službe. Na akých nástrojoch hráte?

Na gitare, ukulele, klavíri, cajone a basgitare, pričom na bicích a husliach sa ešte učím. Som inštrumentalista a aj spievam. (Úsmev.)

Zároveň píšete aj ikony.

K nim som sa dostal vďaka otcovi Igorovi, ktorý mi ponúkol kurz. Ja som ani nevedel, čo je ikona. Myslel som si, že budeme kresliť nejaké zátišie.

Keď som zbadal obrázok svätého Lukáša, ktorého sme mali začať písať, neveril som, že to dokážem.

Ale postupne som vnímal, že ma to baví a že je to viac než len písanie, venujem sa tomu dodnes.